ROZHOVOR

V prvú pôstnu nedeľu 13. marca v Roku sv. Ondreja priviedol prvých pútnikov do nášho historického kostola. Kaplán z farnosti Prešov-Solivar, Marcel Jurč. Po korunke Božieho milosrdenstva a duchovnej obnove Lectio divina s poklonou pred vyloženou Sviatosťou oltárnou a po krížovej ceste sme si sadli v obyvačke na fare a vznikol tento rozhovor:


Na začiatok sa nám predstavte.

Volám sa Marcel Jurč, som kaplánom na Solivare v Prešove štvrtý rok.

Odkiaľ pochádzate, koľko vás bolo súrodencov?

Som rodák z Hrabovca pri Bardejove. Keď sa vyberiete po toplianskej doline na Giraltovce, je to dedinka vzdialená asi 10 km. Má asi 420 ľudí, farský kostol. Farnosť je zasvätená svätému Jozefovi, robotníkovi. Je tam jedna viera, ale nájdu sa výnimky – sú tam aj evanjelici, alebo pravoslávni.

Bolo nás 6 detí. Jeden brat tragicky zahynul, takže ja som teraz prostredný, najstaršia je sestra, aj najmladšia je sestra. Jedna to začala a ďalšia to ukončuje, no a chlapci sme boli štyria.

Kedy ste začali pociťovať túžbu po kňazskom povolaní?

Ja som vstúpil do seminára neskôr ako 23-ročný. Keď som ukončil základnú školu, potom strednú školu, bol som na vojenčine. Najprv som sa bránil tomu, keď mi hovorili: „Marcel, ty miništruješ, vieš s knihami narábať, ty by si mohol byť kňazom.“ Ja som hovoril, že asi nie. Keď som prišiel z vojenčiny, zamýšľal som sa nad svojím životom. Spoznal som partiu mladých ľudí, z ktorých teraz sú mnohí kňazmi, s ktorými sme každoročne chodili na výlety. V lete sme prežili taký týždeň a potom aj s ich duchovnom pomocou som rozmýšľal nad tým, čo keď toto je moja cesta, ktorej sa tak bránim. A po troch rokoch vojenčiny som ako 23-ročný nastupoval do seminára. To bolo také obdobie rozhodovania, keď som povedal, dobre. A obdobie otázok, keď som sa ich pýtal, ako sa rozhodnúť, viedli ma, aby som prišiel na to sám. Boh dáva úplnú slobodu. Vyber si, čo chceš, či chceš žiť v manželstve, alebo či chceš žiť ako kňaz v zasvätenom živote tak, aby si bol šťastný.

Nastúpil som do seminára. Mali sme aj ročnú prax – pastoračný ročník. Prežil som na Sibíri v Jakutsku 9 mesiacov. Potom som vrátil naspäť a pokračoval som ďalej v štúdiách. Ako 30-ročný som bol vysvätený a teraz som už štvrtý rok kňazom.

Kde všade ste pôsobili?

Nastúpil som ako novokňaz do Drienova. Po týždni prišlo rozhodnutie z arcibiskupského úradu, že v Solivare potrebujú pomoc, potrebujú kaplána. Tak som sa po týždni presunul na Solivar. A odvtedy už štvrtý rok som tam s pánom kanonikom Šechným.

Skôr ako prejdeme na iné témy, chcel by som sa opýtať, kto bol otcom myšlienky putovať v roku svätého Ondreja?

No najstarší je najmúdrejší. Rozmýšľali sme nad pôstnymi kázňami, koho pozveme, ako to zrežírujeme a pán kanonik povedal: „Viete čo by bolo dobré? Prežívame rok svätého Ondreja, čo tak ponavštevovať kostoly, ktoré sú v našej arcidiecéze zasvätené svätému Ondrejovi, apoštolovi, patrónovi našej arcidiecézy?“ On teda dal tú prvú myšlienku, hneď aj vypísal kostoly, ktoré sú mu zasvätené a urobili sme takú schému.

Ako vieme zo Svätého písma, svätý Ondrej, apoštol bol prvý, ktorého Ježiš zavolal menom za svojho učeníka. Prijal ako prvý pozvanie od Ježiša. Byť prvým niekedy nie je v živote ľahké a určite to nebolo ľahké ani pre Ondreja. Myslíte si, že mal z toho titulu väčšiu úctu u ostatných učeníkov, alebo to mal ešte ťažšie, lebo musel byť stále vpredu?

To samotné byť v niečom prvý je predsa veľmi zaväzujúce aj v náväznosti na svätého Ondreja.

Byť prvý sú nádherné slová, na ktoré nás Pán Ježiš upozornil v evanjeliu, že „prví budú poslednými a poslední prvými“ a to nás nabáda k tomu, že prvý v každom prípade v našom vzťahu je Boh. My sme tí ďalší, ktorí ideme za ním, nasledujeme ich príklad a nasledujeme jeho učenie, alebo to, čo nám ponúka vo všeobecnosti. A svätý Ondrej bol oslovený ako prvý, pretože on urobil úžasnú službu aj bez svojho brata, keď u Jána oznamuje svojmu bratovi Petrovi: „Našli sme toho, koho hľadáme, poď a uvidíš.“ A vlastne privádza Šimona. Myslím, že toto je také odovzdanie sa a nasledovanie Pána Ježiša. To prvenstvo v jeho ponímaní, ako to on odovzdal svojim najbližším znamená, že prví sú tí, ktorí slúžia. Takže aj to prvenstvo určite dokazal svojím životom, keď ho spoznal.

Aj v bežnom živote je to tak, že prvý je ten, ktorý sa odváži a urobí prvý krok, potom tí, čo idú za ním, to majú ľahšie. Ale ten prvý má aj veľkú zodpovednosť, aby tí, ktorí pôjdu za ním, išli správne, aby nezblúdili.

Áno, je to tak. Nosím v sebe jednu nádhernú myšlienku z prednášky Juraja Juricu, ktorý u nás pred rokom mal pre mladých a birmovancov prednášku na tému Cirkev. Nádherne vykreslil charaktery učeníkov, alebo apoštolov, ako by to mohlo v dnešnej dobe vyzerať, keby sme robili konkurz. Ten príbeh opisoval tak, že Peter je taký a taký, má svoje chyby a podobne aj Ondrej a ďalší, takže veľmi neodporúčam, aby ste im dali zodpovedné miesta. Ale je tu jedna osoba, na ktorú sa môžete spoľahnúť, je to Judáš Iškariotsky. Firma bola podpísaná s prianím všetkého dobrého do budúcna, môžete sa na nás obrátiť.

Je to úžasné, pretože si uvedomujeme, že Boh pracuje s tým, čo má a urobí to, čo chce z toho mať. Na učeníkoch, ktorí zostali verní Ježišovi, je vidno, že si uvedomovali zároveň akí sú, spoznávali sa pri Ježišovi a zároveň spoznávali, že Ježiš ich dokáže premeniť. To je sloboda, keď si človek uvedomuje svoje chyby, ale Ježiš prijíma aj takéto veci, prijíma ho takého, aký je, aby z neho urobil takého, akého ho chce mať. A to je fajn, je to veľmi pekné.

Dnes sme začali prvou pôstnou nedeľou obdobie pôstu. Otec Oliver nám vo svojom príhovore položil otázku, či sme ešte schopní a ochotní sa postiť, prijať svoje obrátenie? Ako to vnímate vy , kňazi. Čo musíte urobiť preto, aby ste nás cez pôst nasmerovali na správnu cestu a „prinútili“ nás zamyslieť sa nad našimi životmi, ale najmä chcieť z neho odstrániť zlo?

Aj v dnešnú nedeľu som vychádzal z evanjelia, ktoré sme čítali pred týždňom, keď Pán Ježiš nádherne ukazuje, kto je múdry a kto je nemúdry. Hovorí, že každý príbeh má taký trojitý poriadok. Prvá časť v každom príbehu nám hovorí o tom, na akom základe tie domy stavali – jeden staval na piesku, druhý na skale. Druhá časť hovorí o tom, čo nasledovalo, to znamená, že prichádza búrka a víchrica. A tretia časť hovorí o tom, ako to skončilo.

Aj pred týždňom aj dnes som povzbudzoval – keď ste dnes prišli na toto miesto, ste múdri a sám pre seba som nazval tento úryvok – urob si test múdrosti. Keby sa ma ľudia pýtali: Pán kaplán, stačí, že sme tu dnes na tomto mieste k tomu, že sme kresťania? Hovorím, nie, nestačí to, ale je to dobrý začiatok. Pretože, keď prídem k zubárovi a otvorím pred ním ústa, nemusím mať žiaden komentár. Keď sa do nich pozrie, vie, čo má urobiť. Keď prídem k Ježišovi, darujem mu čas zo svojho dňa a otvorím mu svoje srdce, nemusím mať veľa slov, on vie, čo má urobiť. Preto hovorím, že toto je začiatok, že sú múdri, že sú na tomto mieste. Keď sme sa dnes stretli o 10:00 h a skončili sme o 11:00 h, máme pred sebou ešte niekoľko hodín do skončenia tohto dňa, prežime ich múdro. Podľa Matúša múdro znamená, že múdry človek je ten, kto sa nechá viesť Božím slovom, kto žije podľa evanjelia. A dnes sme nádherne videli pri pokúšaní Ježiša na púšti ako symbol s izraelským národom, keď prichádzali na púšť, reptali, že nemajú čo jesť, v Egypte im bolo lepšie, mali plné hrnce. Boh robí úžasnú vec, dáva im mannu, kŕmi ich. Aj tu sme mohli nájsť, akoby diabol používal na nás, na Ježiša osvedčenú metódu. Použil to isté, takú istú „fintu“ ako v raji na prvých ľudí, chcel ich nachytať. To úžasné je v tom, ako to robí, jeho spôsob v treťom „prípade“, keď hovorí: “Toto všetko ti dám“, keď mu ukázal nádheru, „ak sa mi budeš klaňať“. Môže nám diabol dávať viac, ako nám dáva Boh? Môže nám diabol sľúbiť viac, ako nám sľubuje Boh? Keď už prvým ľuďom Boh požehnal a im dal túto zem, aby na nej žili, aby im táto zem im slúžila, aby sa o ňu starali…

Môžeme to nechať otvorené so záverom, že diabol používa zlý spôsob, ako nám to dať. A zdá sa mi, že v poslednom období sme pozvaní k tomu, aby sme prehodnotili, akú metódy používame, aby sme niečo získali. Či už je to majetok, alebo čokoľvek iné, pretože Boh mi to chce dať len správnym spôsobom, diabol mi to chce dať, ak sa mu budem klaňať. A v tom vidím celý problém hriechu, že diabol nám nikdy nedá toľko, koľko nám dáva Boh. Diabol nám iba nasľubuje, ale on nás chce získať, pokúša nás.

Inšpiroval ma aj kardinál Špidlík, ktorý rozpráva o tom, aký je rozdiel medzi pokúšaním a skúšaným. Boh skúša a diabol pokúša. Skúšal už Abraháma a ďalších praotcov, skúšal svoj izraelský národ. Nádherne to opisuje v knihe Jób, ale on skúša, či sme silní, aby sme išli ďalej. Diabol pokúša, pretože nás chce zviesť. Boh kvôli tomu, že nám chce dať dobro a že nás chce istým spôsobom povzbudiť, posilniť, pripraviť na boj s diablom. Diabol preto, že nás chce zviesť z tejto cesty. Pokračuje ďalej v rozmýšľaní a hovorí, ako dochádza k tomu pokúšaniu. Hovorí, že každý máme svoj sklon. Môžeme si to predstaviť, keď ideme z kopca. Môžem ísť autom z kopca, auto môže mať poruchu, sem-tam mu vypne motor, ale musí mať dobré brzdy. Laicky povedané možno aj pre mladých, že môžem ísť z kopca na bicykli, môže mi chýbať zvonček, blatník, ale v každom prípade musím mať dobré brzdy. A diabol to pozná, keď prichádza na mňa, že mám sklon k nejakej slabosti, že som k niečomu náchylnejší. Diablovi niekedy stačí, že nás iba potlačí, vieme, že pomaličky ideme tou cestou, že si musím dávať pozor. Potrebujeme sa učiť nanovo brzdiť. Prečo pôst? Preto, aby som sa dokázal ovládať, pretože som slabý.

Ako u vás funguje mládež, ako prežíva pôst?

Chvála Bohu, pred rokom som sa staral o mladých birmovancov, teraz to prevzal Lukáš, môj spolukaplán, ktorý prišiel v júni. Je to dobré veľmi, pretože u nás pôsobia aj sestry františkánky a prichádzajú s novými metódami evanjelizácie. Napríklad kurzy alfa a podobné veci, ktoré sú aj o tom, že najprv potrebujú vybudovať vzťah, pretože ho nemajú vybudovaný a potom im môžeme dávať múdrosť, alebo to čo nám Boh ponúka, týka sa aj birmovancov, potrebujú niečo zažiť. Pomaličky im dávame aj vedomosti. Takže chvála Bohu, táto oblasť, aj keď v niektorých prípadoch sa stalo, že po birmovke to končí. Myslím, že je to dobrá vec, ktorú zažijú.

A čo ostatná mládež, ako sa zapája do života vo vašej farnosti?

Teraz to tak ožíva, aj keď je to obrovské sídlisko (sídl. Sekčov, pozn. red.). Sú tam rôzne problémy, mládež pomaličky prichádza. Doplním myšlienku, ktorú som povedal žiakom. V stredu ráno som počúval rádio Lumen. Marek Rujech tam mal zamyslenie, počul som iba oriešky. Potom som bol pomáhať s popolom na Šváboch a pred týždňom, keď som upratoval faru, našiel som tri oriešky. Tak som ich odložil, že som ich nemohol nájsť. Ale mal som myšlienku na školskú kázeň o orieškoch, či poznajú popol, Popolušku, čo bolo ukryté v tých orieškoch. O prvom oriešku mi pomáhali deti a hovorili, že tam boli ukryté poľovnícke šaty. V druhom boli plesové šaty. Najmenší problém mali s tretím orieškom, hneď kričali, že svadobné šaty. Hovorím, že pre Popolušku tie tri oriešky znamenali obrovský dar, prijala ten dar. Aj keď to bolo v rozprávke, nemala ľahký život, žila s druhou mamou, aby som ju nenazval tým milým slovom. My tiež nemáme ľahký život. Keď sme čítali: „Keď sa postíte, keď sa modlíte, keď dávate almužnu…, tiež také tri orechy, alebo tri dary, ktoré nám dáva Boh, tak sa viac v pôstnej dobe zviditeľňujeme. Ponúka nám ich nielen preto, aby sme si dali predsavzatie, že sa niečoho zriekame, ale aby sme viac venovali modlitbe a almužne, aby sme vyšli v ústrety druhým. Tieto tri veci sú obrovským darom, skrze ktorého Boh chce zmeniť náš život.

V závere vás chcem poprosiť o odkaz pre našich mladých a pre všetkých našich čitateľov.

Poviem vám včerajšiu skúsenosť. Boli sme sa lyžovať v Krimici v Poľsku. Je tam dobre a oplatí sa ísť na celý deň. Je tam dosť náročný svah, bol aj odmekový sneh, boli tam kopy toho snehu. Ťažko sa mi lyžovalo, lyže ako keby išli tam, kde chcú ísť samé. Nedalo mi to pokoja. Keďže som si lyže zohnal zvonku ešte ako seminarista za lacný peniaz aj s topánkami, nikdy som sa nezamýšľal, aké sú to lyže. Trápil som sa na svahu. Večer som si cez internet „naťukal“ značku svojich lyží. Prišiel som k poznaniu, že tie lyže sú vyrobené pre dobrých lyžiarov, čo ja nie som. Som skôr rekreačným lyžiarom. A tak som si uvedomil, že aj keď často chceme to najlepšie pre našich blízkych, alebo ja ako kňaz môžem chcieť to najlepšie pre svojho blízkeho, zdá sa mi, že platí prvá rada, ktorá patrí každému, aby sme sa nechávali poučiť.

Aby sme si nechávali radiť aj v pôste, lebo Boh nám chce poradiť do nášho života. Boh je dobrý radca. Aj v roku svätého Ondreja je dobrou myšlienkou venovať sa Svätému písmu, prehlbovať si svoj vzťah so Svätým písmom, modliť sa.

Nech sa vám v tom darí.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Cirkev univerzálna a partikulárna



V liste Efezanom čítame: „Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi, ktorá je jeho telom, plnosťou toho, ktorý napĺňa všetko vo všetkom“ (1,22-23). Telo Kristovo sa skladá zo všetkých veriacich od Zoslania Ducha Svätého. Rozprávanie o Turícach v knihe Skutkov apoštolov, (porov. Sk 2,1-11) prezentuje „novú éru“ Božieho diela, zahájeného zmŕtvychvstaním Krista, diela, ktoré za sebou strháva človeka, dejiny i kozmos. Z Božieho Syna usmrteného, vzkrieseného a vracajúceho sa k Otcovi teraz na ľudstvo s nevýslovnou energiou zostupuje božský dych, Duch Svätý.

Čo spôsobuje toto nové a mocné sebazdieľanie Boha? Tam, kde sú roztržky a odcudzenia, vytvára jednotu a porozumenie. Začína sa proces opätovného zjednotenia častí rozdelenej a rozptýlenej ľudskej rodiny; osoby, často redukované len na indivíduá, ktoré medzi sebou súťažia alebo vytvárajú konflikty, dosiahnutím Ducha Kristovho sa otvárajú skúsenosti spoločenstva, ktoré ich môže spojiť až do tej miery, že z nich utvára nový organizmus, nový subjekt: Cirkev. Toto je účinok Božieho diela: jednota. Jednota je preto poznávacím znamením, „vizitkou“ Cirkvi v priebehu jej univerzálnych dejín.

Už od počiatku dňa Turíc hovorí všetkými jazykmi. Univerzálna Cirkev predchádza miestnym cirkvám, ktoré sa jej musia vždycky prispôsobovať podľa kritérií jednoty a univerzality. Cirkev nikdy nezostáva väzenkyňou politických, rasových a kultúrnych hraníc; nemožno ju zamieňať so štátom a ani s federáciami štátov, pretože jej jednota je iného druhu; usiluje sa o prekročenie všetkých ľudských hraníc.

Odtiaľto vychádza pre kresťanský život praktické kritérium rozlišovania: pokiaľ sa jedna osoba či spoločenstvo uzavrie vo vlastnom spôsobe myslenia a jednania, je to príznak toho, že sa vzdialila od Ducha Svätého.

Cesta kresťanov a miestnych cirkví sa musí neustále konfrontovať s jedinou a Katolíckou cirkvou a harmonizovať s ňou. A tak každý diecézny biskup je povinný predložiť stav svojej diecézy najvyššiemu veľkňazovi, čiže vykonať návštevu Ríma zvanú ad limina apostolorum, spojenú s návštevou pri hroboch apoštolov. Návštevy ad limina apostolorum majú svoje biblické a teologické zdôvodnenie. Už sv. Pavol si pokladal za povinnosť navštíviť sv. Petra, prvého pápeža, aby vo svojom apoštolskom účinkovaní konal v jednote so zástupcom Ježiša Krista.

V Liste Galaťanom píše: „Po troch rokoch som šiel do Jeruzalema, aby som videl Kéfasa, a zostal som uňho pätnásť dní… Potom po štrnástich rokoch som znova šiel do Jeruzalema a predložil som evanjelium, ktoré hlásam medzi pohanmi; či nebežím alebo či som nebežal nadarmo!“ (1, 18; 2, 1-2). Rozprávanie Skutkov apoštolov nám podáva tiež iný, veľmi konkrétny bod. Univerzalita Cirkvi je vyjadrená zoznamom národov podľa starobylej tradície: „My, Parti, Médi, Elamčania,…“ Tu možno pozorovať, že svätý Lukáš prekračuje číslo 12, ktoré už vyjadruje univerzalitu. Pozerá za horizont Ázie a severozápadnej Afriky a doplňuje ďalšie tri prvky: „Rimania“ to znamená západný svet, „Židia a prozeliti“, čím nanovo chápe jednotu medzi Izraelom a svetom a nakoniec „Kréťania a Arabi“, ktorí predstavovali západ a východ, ostrovy a pevninu. Toto otvorenie horizontov potvrdzuje naďalej novosť Krista v dimenzii ľudského priestoru v dejinách národov: Duch svätý priťahuje ľudí a národy a ich prostredníctvom prekonáva múry a bariéry.

Na Turíce sa Duch Svätý ukazuje ako oheň. Jeho plameň zostúpil na zhromaždených učeníkov, zapálil sa v nich a daroval im novú zanietenosť Božiu. Tak sa uskutočňuje to, čo predpovedal Pán Ježiš: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem a čo iné chcem, len aby už vzplanul!“ (Lk 12,49) Apoštoli spolu s veriacimi rôznych spoločenstiev niesli tento božský plameň až na „koniec zeme“. Otvorili tak ľudstvu cestu, žiarivú cestu. Spolupracovali tak s Bohom, ktorý svojím ohňom chce obnoviť tvár zeme. Tento oheň je celkom odlišný od tých, ktoré sú spôsobené vojnami a bombami! Ako je odlišné Kristovo vzplanutie šírené Cirkvou v porovnaní s požiarmi, ktoré spôsobili diktátori všetkých čias, vrátane minulého storočia, ktoré za sebou nechávajú spálenú zem! Plameň Boží, plameň Ducha Svätého je rovnaký ako oheň kríka, ktorý vzplanul ale nezhorel (porov. Ex 3,2). Je to plameň, ktorý horí, ale neničí.
Telo Kristovo zahrňuje dva aspekty:

1. Univerzálna Cirkev je cirkev, ktorú tvoria všetci, ktorí majú osobný vzťah s Ježišom Kristom a sú pokrstení v Katolíckej cirkvi. V 1. Liste Korinťanom čítame: „Veď my všetci, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní, boli sme v jednom Duchu pokrstení v jedno telo. A všetci sme boli napojení jedným Duchom. Telo nie je jeden úd, ale mnoho údov“ (12, 13-14). A tak môžeme povedať, že všetci tí, čo veria v Krista, sú časťou tela Kristovho. Katolícka cirkev uznáva za svoju hlavu rímskeho pápeža. Slovo katolícka v jej názve znamená všeobecná (v zmysle celá, úplná). Často sa nedopatrením alebo z nevedomosti vzájomne zamieňajú pojmy katolícka cirkev a rímskokatolícka cirkev. Pre správne pochopenie týchto pojmov si treba uvedomiť, že termíny katolícka cirkev a rímskokatolícka (latinská) cirkev nie sú synonymá. Katolícka cirkev nie je iba cirkvou latinskou, ale patria do nej aj východné katolícke cirkvi, ktorých je spolu 21 (napr. na Slovensku máme gréckokatolícku cirkev).

2. Partikulárne cirkvi sú plne katolícke prostredníctvom spoločenstva s jednou z nich: s rímskou cirkvou, ktorá „predsedá v láske“ (KKC 834). „Len jeden je váš učiteľ (Kristus) a vy všetci ste bratia. Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš otec, ten nebeský.“ Tieto dve vety z evanjelia podľa Matúša (23,8-9) obsahujú už samy o sebe štrukturálnu reformu – program pre cirkev, v ktorej jestvuje „Svätý Otec“, chápaný ako zástupca Krista a Boha samého, ktorý má vo všetkých otázkach posledné slovo, ktorý rozhoduje, či už sám alebo kolegiálne s biskupmi celej Cirkvi.

Pochválený buď Ježiš Kristus!

Dp. Michal Jenča, čestný kanonik

Cirkev univerzálna a partikulárna

Autorom tohto príspevku je ICLic. Michal Jenča, čestný kanonik, pôsobiaci vo farnosti Polomka. Samotná Polomka je územím i počtom obyvateľov najväčšou na Horehroní.

Cieľom tohto príspevku je priblížiť si tajomstvo Cirkvi univerzálnej a partikulárnej. Autor ho rozdelil do troch častí. Prvá časť popisuje Cirkev univerzálnu a rozoberá Vyznanie viery, v druhej časti sa budeme zaoberať tajomným Kristovým telom a v tretej časti si rozoberieme Cirkev partikulárnu.


Vo vyznaní viery Verím v Boha spoločne o Cirkvi vyznávame, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Sú to štyri podstatné znaky Cirkvi, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené. Tak ako pri osobe známeho spoznávame jeho vlastnosti, tak aj Cirkev má svoje špecifické znaky, ktoré ju charakterizujú a pre veriacich sú pevnou orientáciou, ako spoznať pravú Cirkev založenú Kristom.

Definovať Cirkev je ťažké. Vo Svätom písme máme mnoho obrazov, ktoré nám pomáhajú pochopiť toto tajomstvo. Lumen gentium spomína mnohé obrazy Cirkvi, napr. v bode 6: „Ako už v Starom zákone sa zjavenie o Božom kráľovstve často podáva v predobrazoch, tak i teraz poznávame vnútornú povahu Cirkvi z rozličných obrazov, naznačených už v knihách prorokov a prevzatých z pastierskeho či roľníckeho života, prípadne z budovania stavieb, alebo aj z rodiny a svadby.“

Cirkev je vskutku ovčinec, ktorého jedinou a nevyhnutnou bránou je Kristus (porov. Jn 10, 1-10). Je aj stádom, o ktorom sám Boh zvestoval, že bude jeho pastierom (porov. Iz 40, 11; Ez 34, 11 a nasl.); a hoci sú ovce tohto stáda pod správou ľudských pastierov, predsa ich neprestajne vedie a živí sám Kristus, Dobrý pastier a Knieža pastierov (porov. Jn 10, 11; 1 Pt 5, 4), ktorý položil svoj život za ovce (porov. Jn 10, 11-15).

Cirkev je pole, Božia roľa (porov. 1 Kor 3, 9). Na tomto poli rastie prastará oliva, ktorej svätým koreňom boli patriarchovia a v ktorej došlo a dôjde k zmiereniu Židov a pohanov (porov. Rim 11, 13-26). Cirkev vysadil nebeský Hospodár ako ušľachtilú vinicu (porov. Mt 21, 33-43 a paral.; porov. Iz 5, 1 a nasl.). Pravý vinič je Kristus: on dáva život a úrodnosť ratolestiam, čiže nám, ktorí prostredníctvom Cirkvi ostávame v ňom a bez neho nemôžeme nič urobiť (porov. Jn 15, 1-5).

Cirkev sa častejšie nazýva aj Božou stavbou (porov. 1 Kor 3, 9). Sám Pán sa prirovnal ku kameňu, ktorý stavitelia síce zavrhli, ale on sa stal kameňom uholným (porov. Mt 21, 42 a paral.; porov. Sk 4, 11; 1 Pt 2, 7; Ž 117, 22). Na tomto základe apoštoli budujú Cirkev (porov. 1 Kor 3, 11), ktorá od neho dostáva svoju pevnosť a súdržnosť. Túto stavbu zdobia rozličné pomenovania: Boží dom (porov. Tim 3, 15), v ktorom býva Božia rodina, Boží príbytok v Duchu (porov. Ef 2, 19-22), „Boží stánok medzi ľuďmi“ (Zjv 21, 3), a najmä svätý chrám, znázornený svätyňami z kameňa, ktorý ospevujú svätí otcovia a ktorý liturgia právom prirovnáva k svätému mestu, novému Jeruzalemu. Do neho sme totiž tu na zemi vbudovaní ako živé kamene (porov. 1 Pt 2, 5). Ján kontempluje toto sväté mesto, ako pri obnovení sveta zostupuje z neba od Boha, „vystrojené ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha“ (Zjv 21, 1 a nasl.).

Cirkev sa volá aj „Jeruzalem, ktorý je hore“ a „našou matkou“ (Gal 4, 26; porov. Zjv 12, 17). Opisuje sa ako nepoškvrnená nevesta nepoškvrneného Baránka (Zjv 19, 7; 21, 2 a 9; 22, 17), ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 26), ktorú spojil so sebou nerozlučnou zmluvou a neprestajne ju živí a opatruje (porov. Ef 5, 29). Keď ju očistil, chcel, aby s ním bola spojená a jemu poddaná v láske a vo vernosti (porov. Ef 5, 24); a napokon ju ustavične zahŕňa nebeskými darmi, aby sme pochopili Božiu lásku a Kristovu k nám, ktorá prevyšuje všetko poznanie (porov. Ef 3, 19). Kým však Cirkev putuje na tejto zemi ďaleko od Pána (porov. 2 Kor 5, 6), cíti sa ako vo vyhnanstve a má hľadať a poznávať to, čo je hore, kde Kristus sedí po Božej pravici, kde je život Cirkvi skrytý s Kristom v Bohu, až kým sa so svojím Ženíchom nezjaví v sláve (porov. Kol 3, 1-4)“.

Dp. Michal Jenča, čestný kanonik

EXERCÍCIE (XXVI. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.



Poznáme odstrašujúce príklady, ako si ľudia vedia znehodnotiť život, a bojíme sa, aby sme aj my neznehodnotili svoj život. Náboženstvo považujeme za hlavnú oporu, pretože cez vzťah k Bohu si chceme nadobudnúť správny vzťah k sebe, k ľuďom, k svetu a k celému životu. Čo sa však stane, ak si pokrivíme ešte aj svoj vzťah k Bohu? Čo nám potom zostane?

Je možné pokriviť aj svoj vzťah k Bohu? Je to možné? Nevideli sme ešte ľudí, ktorí si hovorili veriaci a pritom odstrašovali každého, ktorý sa s nimi stretol? Ježiš hovorí o takýchto pokrivených ľuďoch a o takomto pokrivenom vzťahu k Bohu v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Ježiš útočil na farizejov zo všetkých ľudí najviac. Vo farizejoch videl najväčšie nebezpečenstvo náboženského života. Slovo farizej má aj v našom slovníku dodnes hanlivý význam.

Čo hovorí Ježiš v tomto podobenstve? Nie každý postoj voči Bohu je správny. Nie každá nábožnosť je správna a prijateľná u Boha. Nie každá modlitba je naozaj modlitbou. Sú modlitby, ktoré nás nepribližujú ani k Bohu, ani k ľuďom, ani nám samým. Sú modlitby, ktoré nie sú nijakým duchovným činom a nijakou duchovnou udalosťou v živote. Sú modlitby, pri ktorých sa v skutočnosti nič nedeje a ktoré Boh neprijíma. Jestvuje modlitba naskrz neúčinná.

Neužitočná a márna, bezcenná a takmer ničomná. Jestvuje modlitba, ktorá vôbec nie je modlitbou.

Toto je prvá vec, o ktorej nám hovorí Ježiš v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Takzvaná modlitba farizeja nie je rozhovorom s Bohom, nie je vôbec určená pre Boha. V tejto modlitbe farizej uisťuje sám seba, presadzuje sa vo svojich vlastných očiach a chváli sám seba. Táto modlitba nie je nijakým prejavom úcty voči Bohu: „Ďakujem Ti, Bože, že nie som ako ostatní!“ To nie je ozajstná vďaka. Tu je Boh zapletený len formálne do samochvály: „postievam sa, dávam desiatky,…“ Tu sa farizej utvrdzuje v pýche najhoršieho druhu a vyvyšuje sa nad ostatných ľudí. Tým sa stáva rovno neznesiteľným. Takéto vyvyšovanie a vyratúvanie vlastných zásluh si vôbec nezaslúži názov modlitby.

Ozajstná modlitba je predovšetkým úctivý a vďačný postoj pred Bohom, je to rozhovor s ním. Farizejova reč je rozhovor so sebou samým: ja, ja, ja. Farizej hovorí viac sebe a sám pre seba, než pred Bohom k Bohu.

Modlitba nás má sústreďovať, prehlbovať, má nás robiť vnútornejšími, citlivejšími pre tajomstvo, pokornými a vďačnými pred Bohom a dobrotivejšími voči ľuďom. Pri každej modlitbe sa máme trochu meniť k lepšiemu, pred Božou tvárou sa máme stávať viac ľuďmi. Keď sa človek pri modlitbe vôbec nemení k lepšiemu, keď necíti väčšiu zodpovednosť za svoj život, keď sa nebojí svojich nedostatkov a slabostí, keď nič nepotrebuje – vtedy ani Boh ho nemôže meniť a nemá mu čo dať. Takáto modlitba je nedbanlivý rozhovor. Je to buď bezmyšlienkovité opakovanie slov, alebo rovno chvastanie sa. Nepreniká k Bohu.

Z obrazu farizeja vidno, že Ježiš nepovažoval modlitbu a nábožnosť za čosi samozrejmé. Naša nábožnosť a jej prejavy nemusia byť vždy v poriadku. Nábožnosť je úloha, a veriaci človek sa má skúmať, či ju dobre plní. Aký zmysel by malo opakovať modlitby, ktoré Boh neprijíma, alebo ktoré sa mu rovno protivia?

Na základe Ježišových slov by sme sa mali obávať, aby sa Boh pre zlú modlitbu od nás skôr neodvrátil. Je takmer otrasné myslieť na to, že človek môže ešte i modlitbou urážať Boha a byť ešte prázdnejší ako predtým.

Možno sa nám po tomto všetkom zdá, že už nevieme nič. Máme sa všetkého len báť? Máme sa báť ešte aj modliť sa? Je modlitba niečo také zložité, že nám môže naháňať len strach? Vôbec nie! Ježiš zahŕňa dobrú modlitbu akoby do jedného slova: úprimnosť! A to je čosi v podstate veľmi jednoduché. Podobenstvo nám naznačuje na postave mýtnika, že z úprimnosti pred Bohom vyrastá jednoduchá a hlboká modlitba, pre ktorú nás Boh má rád, ide nám v ústrety a obohacuje nás svojimi darmi.

Aké znaky má mať takáto úprimná modlitba? To nám hovorí Ježiš jednoduchými slovami o mýtnikovi. Ak sa chceme dobre modliť, buďme úprimní. Nestavajme sa pred Boha do umelej pózy. Zaoberajme sa svojimi potrebami, nevyvyšujeme sa nad druhých a nevyratúvajme ich chyby. Nevnucujme sa Bohu vyratávaním svojich zásluh. Neďakujme Bohu len preto, aby sme sa pred ním vynášali, lež aby sme uznávali jeho dobrotivosť voči nám. Môžeme ďakovať zo to, čo sa nám podarilo, môžeme ďakovať za svoje dobré vlastnosti, ale nie pokrytecky, že nie sme ako iní… Modlitba má byť realistická, ale pokorná. Aké úbohé sú však niekedy naše modlitby, aké malicherné sú niekedy naše prejavy nábožnosti. V modlitbe rečníme. O koľko úprimnejšie by bolo niekedy len sklopiť zrak pred Bohom.

Podobenstvo hovorí aj o vonkajšom postoji pri modlitbe. Celý človek sa má modliť – dušou i telom. Nie je ľahostajné, čo robíme pri modlitbe s rukami, ako stojíme, čo robíme s očami. Kto sa modlí s vypnutou hruďou a sebavedome, kto sa modlí v nedbanlivom postoji, už prezrádza, aká je jeho modlitba. Nik nám nepredpisuje, ako máme mať pri modlitbe ruky a ako máme držať telo. Úprimnosť a pokora nám to majú spontánne vnuknúť.

Ježiš hovorí v podobenstve čosi aj o tejto vonkajšej stránke dobrej modlitby. Farizej a mýtnik šli do chrámu. Ísť do chrámu malo a má svoj význam, a to aj mimo bohoslužby. Obaja v chráme stáli. Modlitba v úctivom postoji je dôstojná. Nemusíme si vždy kľakať, ani sa skláňať k zemi. Dnešná liturgia svätej omše nás to znova učí. Stáť pri modlitbe je čosi dôstojné. Nesmie to však byť netrpezlivé a bezduché postavenie, alebo postoj tých, ktorí si za svet nekľaknú, pretože sa hanbia. Kto sa hanbí pokľaknúť pred oltárom, ten asi nebude vedieť ani úctivo stáť pred ním.

Mýtnik stál „zďaleka“. To bolo dobré, lebo to bolo úprimné a pokorné. Zato by si ho však neprávom brali za patróna tí, ktorí znášajú len mierne dávkovanú nábožnosť a držia sa ďaleko od oltára z iných pohnútok, než je pokora. Tak ako môže byť neúprimné tlačiť sa vždy na prvé miesto, tak môže byť neúprimné stáť vždy obozretne zďaleka. Všetko závisí od zmýšľania srdca. Mýtnik bol milý Bohu svojou úprimnosťou, ktorú vyjadroval svojím osobným spôsobom.

Mýtnik odišiel z chrámu ospravedlnený, farizej nie. To je Ježišov rozsudok nad nimi. Kto je spravodlivý? Podľa Svätého písma ten, kto žije správne pred Bohom vo vďačnosti a pokore, kto prijíma Božiu vôľu, kto s Bohom v živote ráta, pretože ho má rád.

Farizej mal rád predovšetkým seba. Chýbala mu ozajstná vďačnosť a pokora. Nežil správne pred Bohom. A keďže jeho modlitba bola sebecká, neodišiel ospravedlnený. Neobstál pred pohľadom Božím ani v modlitbe. Mýtnik obstál.

Ježiš požaduje od svojich učeníkov väčšiu spravodlivosť, než je spravodlivosť farizejov. Žiada nielen vonkajšie plnenie povinností, lež plnenie v láske a pokore pred Bohom. Ježiš žiadal vďačnosť, pokoru, zmierlivosť, odpúšťanie, lásku k biednym, opravdivosť srdca. Je to nad ľudské sily? Áno, ale nie je to nad možnosti Božie. Nie sme sami – „všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje“.

Mýtnik sa vrátil ospravedlnený takmer bez svojej zásluhy. Bol však pokorný a úprimný. Tým dal najavo, že je v núdzi. Že potrebuje a prosí o pomoc a že mu môže pomôcť len Boh. V Božích očiach sa nestaneme spravodlivými nijakými výkonmi a samochválami, ani charitatívnou činnosťou, ani apoštolátom, ak nám bude chýbať pokora a úprimnosť. Byť ospravedlnený predpokladá uznávať svoju núdzu, prosiť o pomoc a otvoriť sa Bohu v úprimnej pokore, aby nás naplnil svojou svätosťou a aby prebýval v nás.

+ Ladislav Franc

Modlitba za pokoj Matky Božej v Medžugorí



Bože náš, Otče náš, veríme, že nás zachrániš pred zatratením. Prosíme, zachráň Zem, na ktorú si poslal svojho jediného Syna, nášho Pána Ježiša Krista. Si naša nádej! Bože Otče všemohúci, pohliadni na hriešnikov ako na zblúdilých synov a dcéry. Si naša nádej, večná Láska. Zmiluj sa prosíme vrúcne, lebo nevidíme žiadne iné východisko zo zmätku nášho času, z nebezpečenstva, ktoré ohrozuje našu planétu a celé ľudstvo. Pomôž láskavou všemohúcnosťou. Otvor svoju milujúcu náruč a zažeň tieň Satanov. Amen.

Bože, buď milosrdný k neveriacim tohto storočia. Bože, zmiluj sa nad vodcami tohto storočia. Osvieť svojím Duchom ich myslenie. Bože, zmiluj sa nad maličkými, ktorí za nič nemôžu a ktorí prišli do sveta lži a klamu. Svojou pravdou im zasvieť do duše. Amen.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému…

-re-

Sviatok v sobotu


Bratia a sestry, máme za sebou tri týždne pôstu, ktoré nás priblížili k sláveniu Veľkej noci. Pre cirkevné spoločenstvo je to obdobie očakávaného stretnutia so svojím Ženíchom vo večnej Veľkej noci. V tomto čase pôstu a prípravy na Veľkú Noc nás navštívil náš arcibiskup Bernard Bober. Bola to pastoračná návšteva z príležitosti Roka sv. Ondreja v našej košickej arcidiecéze, ktorý bol vyhlásený 30. novembra minulého roku. Prítomnosť nášho arcibiskupa v kostole sv. Ondreja na „Vyšnom konci“ urobila z obyčajnej soboty sviatok.

Bol to veľký sviatok, lebo v tomto roku si pripomíname 10. výročie konsekrácie oltára, čiže dokončenia generálnej opravy kostola, ktorá sa začala v jubilejnom roku 2000. Táto oprava sa uskutočnila v čase účinkovania môjho predchodcu Juraja Riška. Sami dobre viete, ako tento kostol vyzeral a v akom bol stave. Bol to zanedbaný chrám, neobývaný, pustý. A teraz? Je to ozdoba celej našej dediny, aj farnosti. Doslova je to klenot, perla. Všetkým Vám sa chcem poďakovať za obetu a námahu, ktorú ste vyložili pri oprave kostola sv. Ondreja. Myslím aj na tých, ktorí už nie sú medzi nami.

Dúfam, že všetci, ktorí do tohto chrámu vstupujete, cítite sa v ňom veľmi dobre. Dúfam, že sa vo farnosti nenájde nikto, okrem malých detí, kto v ňom ešte nebol. Bolo by to neuveriteľné. Je to dedičstvo našich otcov nielen materiálne, ale aj duchovné. Je to svedectvo viery našich predkov, ukázanie na Ježiša: „Hľa, Baránok Boží.“ A vieme, čo urobil sv. Ondrej, keď to počul z úst Jána Krstiteľa. Jednoducho išiel za ním a chcel vedieť, kde Ježiš býva. Dokonca v ten deň zostal u neho.

Nezabudnite svojim deťom ukázať, kde Ježiš býva. Doslova priveďte svoje deti, priateľov do tohto chrámu a vychutnajte si tie hrubé premodlené múry a atmosféru v tomto kostole. Tam môžete počuť nielen z úst sv. Ondreja, ale aj z úst našich predchodcov otázku: „Pane, kde bývaš?“ Chceme to vidieť. Chceme byť s Tebou. S Tebou je nám dobre, alebo s „Tebou nás baví svet.“ Verím, že naši predchodcovia už „bývajú s ním,“ a je im dobre.

Nám, ktorí ešte len nasledujeme kroky nášho Pána, je tento chrám miestom, kde môžeme počuť Božie slovo, ktoré neustále hovorí k nášmu srdcu, sýti našu vieru na ceste, na ktorú sme sa vydali v deň krstu. Je to miesto, kde nachádzame čas pre Boha, aby sme poznali jeho slová, ktoré nepominú. Miesto, kde môžeme s ním vstúpiť do intímneho spoločenstva a počuť slová, ktoré nás otvárajú nádeji na večný život.

Sv. Ondrej, nadšený apoštol pre Ježiša, ktorý si s veľkou láskou prijal kríž, oroduj za nás a vypros nám všetkým vytrvalosť v súženiach, ťažkostiach, aby sme raz vstúpili do domu a videli, kde býva tvoj aj náš Pán Ježiš Kristus.

Mgr. Oliver Székely, duchovný otec