EXERCÍCIE (XXVII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Apoštoli boli po mnohých Ježišových príhovoroch nadšení jeho slovami. Ešte viac ich oduševnili jeho zázračné činy, ktoré robil pred ich očami. Ale Ježiš vedel, aké je jeho poslanie – prišiel položiť život za svojich priateľov a má zomrieť za všetkých „na odpustenie hriechov“, Ježiš je Baránok boží, ktorý sníma hriechy sveta.

Ježiš v každej chvíli života stál preto zoči-voči svojmu budúcemu utrpeniu. Ako vovádzal do tejto perspektívy svojich žiakov a ako ich pripravoval na budúce udalosti? Jeho budúce utrpenie malo byť strašnou skúškou aj pre žiakov, ktorých pozval, aby žili v jeho blízkosti a priateľstve, ktorí boli svedkami jeho rečí i jeho zázrakov a ktorí uverili, že je Mesiáš.

Vieme, ako Ježiš pripravoval na svoje utrpenie Matku. Pripravoval ju oddávna a dal jej prežiť hodinu odlúčenia dávno pred Golgotou. V dvanástich rokoch sa od nej vzdialil a celé tri dni ju nechal v neistote. Evanjelium nám naznačuje slovami, z ktorých cítiť ešte chvenie, že pre Pannu Máriu to nebola neškodná udalosť alebo malý zážitok. Cítila to ako otras. Prečo si nám to urobil?…

Na túto úzkosť Ježiš odpovedá a podáva tajomné vysvetlenie: „Nevedeli ste, že mám byť v dome môjho Otca?“ (Lk 2, 49). Matka neporozumela týmto slovám, ale o toľko vrúcnejšie ich zachovávala v srdci. Možno tušila, že celý jej budúci údel je zahrnutý do týchto slov, že tieto slová vopred určujú budúce dejiny jej vzťahov k Synovi.

Ježiš pri nájdení v chráme vyslovil akýsi pevný a absolútny základ budúcich vzťahov a budúcich obetí Matky. Nevyslovil poľutovanie, ani sa neospravedlnil. A predsa Panna Mária sa nepostavila proti jeho slovu ako neskôr Peter. Nepoložila viac nijakú otázku. Prijala svoj žiaľ, a možno nejasne tušila, že je to len začiatok, že prídu ešte iné žiale – krutejšie. Takto sa v nej postupne utváral postoj, ktorý naplno zaujala na Kalvárii.

S apoštolmi to bolo ináč. Prípad Panny Márie bol výnimočný a jediný. Ona bola celkom vtiahnutá do tajomstva Ježišovho príchodu a poslania. Bola na to pripravená – bola „milosti plná“. To aby všetko obetovala s ním. Mala osobitné vnútorné svetlo a silu, aby chápala tragickú hodinu Getseman a Golgoty. Od Simeonovej predpovede sa celý jej život rozvíjal v znamení veľkej budúcej skúšky utrpením. Roky a roky sa v nej rozvíjala ochota a odhodlanie pre budúcu krížovú cestu.

Takto to bolo s Matkou, s ktorou Ježiš žil tridsať rokov. Pre prípravu apoštolov mal Ježiš len málo času, príliš málo času na toľko úloh. Jeho verejný život nemal trvať dlhšie ako necelé tri roky. Necelé tri roky! Prv, než mohol Ježiš hovoriť apoštolom o svojom budúcom utrpení, musel ich oboznámiť so svojimi myšlienkami, so svojou náukou, so svojim poslaním, so svojou osobou. Toľko úloh na trojročný seminár! Čo prv? Najprv im predkladal svoje myšlienky, svoju náuku. Potom im zjavoval postupne sám seba. Obidvoje, svoju náuku i svoje Božie synovstvo – dotvrdzoval svojimi činmi, uzdraveniami, zázrakmi. Až potom im mohol začať hovoriť o tom, čo mal stále na mysli – o svojich budúcich utrpeniach. Apoštoli si v takom krátkom čase aj tak nevedeli osvojiť túto úplne novú perspektívu. Taký mocný a bude trpieť!

I keď apoštoli nechápali Ježišove slová o utrpení, On sa znova k tomu vracal. I keď teraz nechápali, že by jeho život mohol byť takto násilne pretrhnutý, On sledoval iný cieľ: po jeho smrti sa im všetko rozjasní, začnú chápať zmysel všetkých udalostí a budú z toho vyvodzovať závery a dôsledky pre svoj život a pre svoje poslanie. Preto im všetko dôkladne chcel vopred povedať.

Panna Mária mala byť zrelá pre spoločné utrpenie pod krížom. Pod krížom sa zavŕšilo jej podstatné poslanie Matky. Jej poslanie začalo podstatne Zvestovaním. Dokončilo sa na Golgote. Apoštoli neboli vo chvíli ukrižovania ešte duchovne zrelí. Rozutekali sa. Dozreli až neskôr. Aj ich poslanie sa začalo až neskôr. „Pošlem vám Ducha Povzbuditeľa…“, „Iďte a učte…“ Ich úloha sa začala až po zoslaní Ducha svätého. Vtedy dorástli na neohrozených poslov vzkrieseného Krista. Ale Ježiš ich chystal na všetko vopred. I keď nechápali jeho predpovede o budúcom utrpení, hovoril im o všetkom podstatnom, čo ho čaká, aby mohli pochopiť všetko neskôr – „až sa to stane.“

Keď Ježiš prvý raz predpovedá apoštolom svoje utrpenie a smrť, šok je prudký. Ježiš hovorí o svojom utrpení po tom, čo Peter vyznal vieru na ceste do Cézarey Filipovej. Na otázku: „A za koho ma považujete vy?“ hlava apoštolov odpovedá menom všetkých: „Ty si Kristus! Syn Boha živého!“ Ježiš blahoželá Petrovi k tomuto vyznaniu z vnuknutia Božieho: „Blažený si, Šimon, syn Jonášov…“

Cieľ, ktorý Ježiš oddávna sledoval s apoštolmi, je dosiahnutý. Učeníci uverili a veria a sú presvedčení, že Ježiš je očakávaná postava dejín – Mesiáš a Syn Boží. Toto je veľmi vážna udalosť. Ale je to len prvá etapa cesty. Kým neprešli túto prvú etapu, Ježiš im nemohol zjavovať ďalšie veci, lebo by naskrz neboli nič chápali. Najprv sa museli utvrdiť v tom, že Ježiš je skutočne jediný Očakávaný, Poslaný Záchranca – len potom im mohol hovoriť o Mesiášovi trpiacom.


Keď už učeníci uverili v jeho poslanie, musel Ježiš ísť nevyhnutne ďalej a naznačiť im presnejšie, ako splní svoje mesiánske poslanie. Utrpenie a smrť nebudú v jeho živote čímsi vedľajším. Jeho utrpenie a smrť bude čosi podstatné. Lebo práve cez jeho utrpenie a smrť budú ľudia definitívne zachránení. Nestačí, aby jeho apoštoli uverili v Mesiáša a Syna Božieho. Musia veriť v Krista ukrižovaného, v muža bolesti, musia veriť v zachraňujúcu cenu jeho utrpenia a smrti. Preto, len čo Ježiš blahoželal Petrovi k vyznaniu viery, začína odkrývať nové veci. „Odvtedy začal Ježiš poučovať svojich učeníkov, že mu treba ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť…“ (Mt 16,21).

Ježiš je priamy a otvorený. Svätý Marek nám dáva tušiť, aký dojem vyvolal u apoštolov táto krutá priamosť jeho reči: „Hovoril im to otvorene“ (Mk 8,31). Akoby touto otvorenosťou boli prekvapení a akoby boli čakali, že tieto veci by mali ostať v prítmí a skryté. Krátko predtým apoštoli počuli vyznanie viery v Ježiša a pochvalu za to. Teraz počúvali prvý oznam o katastrofe, ktorá sa mala privaliť na Ježiša. To bolo prekvapenie, zarážajúce dych. Či si židia nepredstavovali príchod Mesiáša skôr ako slávny príchod? A naraz Kristus predkladá apoštolom úplne iný obraz o tejto udalosti: „Syn človeka bude musieť mnoho trpieť, starší z ľudu, veľkňazi a zákonníci ho zavrú a zabijú, ale po troch dňoch vstane z mrtvých“ (Mk 8, 32).

Takýto osud úplne protirečil idey, ktorú si apoštoli robili o príchode a ustanovení nového Kráľovstva – niekoľkokrát sa dokonca hádali, kto z nich zaujme v ňom prvé miesto. Chápali ho ako pozemský štát.

Peter, ktorý pod Božím vedením jasne spoznal Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna pochopil, že Ježišova predpoveď o utrpení a smrti je neslýchané, vážne a neuveriteľne dôležité. Nemohol zniesť hrôzu tejto myšlienky. Majú sa v ňom zrútiť všetky sny o mesiánskom víťazstve?

Odvážne slová, ktorými Ježiš upozornil apoštolov na svoje budúce utrpenie, chápe Peter azda ako ústupok chvíľkovej slabosti o znechutenia. Farizeji sú tu naozaj ako ustavičná hrozba. Peter si myslí, že Ježiš na chvíľu podľahol tomuto tlaku. Preto Peter chápe Ježišovo slovo „treba mi trpieť“ nie ako vyjadrujúce vážnosť Božieho podujatia zachrániť svet, lež ako chvíľkovú depresiu a ako fatalizmus, pred ktorým sa kapituluje. Peter myslí, že Ježiš sa dal na chvíľu ovplyvniť nepriateľstvom, ktoré ho obklopuje a že na chvíľu stratil dôveru v dobrý výsledok svojho zápasu. Peter sa nechce zúčastniť na takomto ústupe. Nechce utrpenie, ani porážku, no nadovšetko nechce smrť. Peter myslí, že prišla chvíľa, aby použil svoje postavenie vodcu medzi apoštolmi. Nazdáva sa, že je vhodnejšie zavolať Ježiša nabok, aby mu mohol povedať otvorenejšie a aby nemusel zaťahovať ostatných do debaty. Hovorí energickým tónom, ktorý prezrádza jeho nevôľu, ale súčasne by veľmi chcel povzbudiť Ježiša a vrátiť mu silu, lebo ho považuje za znechuteného a ubitého ustavičným zápasom s farizejmi.

Evanjelisti hovoria, že Peter začal Ježišovi „dohovárať“: „Bože uchovaj!“ hovorí Peter. Je to výraz, ktorým dáva najavo, že v udalostiach utrpenia, ktoré spomenul Ježiš, Peter vidí trest a kliatbu, ktorým sa treba vyhnúť za každú cenu. „To sa ti nesmie stať!“ Hovoril to s istotou, s ktorou pred chvíľkou vyznal, že Ježiš je Mesiáš a Syn Boží. Ak je Ježiš Mesiáš, ku nijakej katastrofe nemôže dôjsť! Takto sa pred Petrovým zrakom rozptýlili mračná, ktoré na chvíľu zastreli obzor. No nič z toho sa nestane! Mesiáš nezomrie!

Odpoveď Kristova je najprudkejšia, akú poznáme: „Odíď mi z očí! Pokušiteľ. Si mi na pohoršenie. Lebo nemáš zmysel pre veci Božie, lež iba pre ľudské.“ V hlase a slove svojho žiaka spoznal Ježiš starého protivníka, ktorý ho už na púšti na začiatku verejného pôsobenia chcel odvrátiť od veľkej cesty záchrany ľudí, od poslušnosti voči Otcovi až po posledný dych, a ktorý ho chcel zviesť na ľahkú cestu triumfov cez oslepujúce zázraky. Peter netušil, že sa stal nástrojom a hračkou tohto Ježišovho nepriateľa. Ale Ježiš odhaľuje nový pokus svojho nepriateľa. V tejto veci nesmie zostať nič nejasné! Peter vzal Ježiša nabok, ale Ježiš sa vracia k apoštolom a pozerá na všetkých vo chvíli, keď prudko odpovedá Petrovi.

Môžeme si predstaviť spokojne, že za touto malou hŕstkou žiakov Ježiš hovorí všetkým budúcim generáciám veriacich. Hovorí všetkým a pre všetkých o slabých chvíľach, keď na nich príde pokušenie a oni budú snívať o kresťanstve bez kríža, keď budú snívať o ľahkom náboženstve, kde by nebolo treba trpieť a obetovať. Ježiš hovorí všetkým, ktorí si budú predstavovať harmonickú lásku, lásku plnú pohody, bez bolesti, skúšok a obetí, Ježiš nehovorí len to, že takýto sen je utópia. Hovorí, že tento sen pochádza od Božieho nepriateľa a treba ho rázne odmietnuť ako vnuknutie Satanove: „Odíď odo mňa, Satan!“ Kto neprijíma kríž, nech ide so Satanom.

Uvedomme si, že i Petrov protest bol pre Ježiša skutočným pokušením. Ježiš mal osobitne rád tohto apoštola, ktorého si vybral, aby raz viedol jeho Cirkev. Ježiš vedel, že Peter zakročil z lásky, aby ho odvrátil od žalostného konca. V Petrových slovách „to sa ti nestane“ Ježiš spoznal oddanosť, ktoré túži uchrániť ho pred všetkým nešťastím. Ale hovorí Petrovi: „Si mi na pohoršenie“ – si mi kameňom úrazu. Je to kameň, balvan, ktorý mu zle chápaná láska vovalila do cesty. Bolo by treba povedať, že je to zlá láska. Pretože ak chce láska odvrátiť od kríža, riskuje zvrátiť k egoizmu. Opravdivá láska, tá, ktorá pochádza od Boha a nie od ľudí, ide cestou obetí!

Touto udalosťou, takou prudkou, nám Ježiš ukazuje, kde sa aj v dnešnom živote nachádza kameň úrazu. Tento kameň úrazu je na ceste, ktorá vedie ku krížu. Tento kameň úrazu pochádza z falošnej lásky a z temného egoizmu. Rozplynie sa len pod dotykom lásky čistej, pochádzajúcej od (z) Boha, ktorá vie, že musí obetovať.

Touto očistou lásky musí ako prvý“ zo všetkých kresťanov prejsť prvý veriaci – Šimon Peter. Verí v Ježiša a má ho rád. Ale neverí ešte v Ježiša trpiaceho, ani ho ako trpiaceho nezačal ešte milovať. Peter, ktorý sa má stať skalou Cirkvi, je v tejto chvíli ešte skalou – kameňom úrazu. Skalou Cirkvi sa stane až vtedy, keď prijme Kristovo utrpenie a keď pochopí význam a hodnotu tohto utrpenia, aby tak bol ochotný zúčastniť sa raz na utrpení svojho Majstra. Veď o nejaký čas dostane poverenie a moc viesť Cirkev – „Pas moje ovce“ – spolu s oznámením svojho mučeníctva: „Keď zostarneš, vystrieš ruky, o iný ťa opáše a povedie ťa, kam sa ti nebude chcieť…“ (Jn 21, 18).

+ Ladislav Franc, duchovný otec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.