Príhovor spolužiaka


Otec biskup Stanislav, milí bratia kňazi, drahí rodinní príbuzní nášho zosnulého brata Jaroslava, sestra Iveta, brat Milan s rodinou, milí bratia a sestry!

Nemám v úmysle teraz tu vymenovať všetky udalosti zo života nášho zosnulého brata Jaroslava, aj keď musím povedať, že počnúc štvrtkom stále sa mi vynárajú rozličné udalosti. Pretože sme spolu prežili dlhý úsek života, počnúc základnou školou, potom strednou školou, seminárom. Vyrastali sme spoločne v jednej farnosti, spoločne sme miništrovali a spoločne sme kráčali aj ako kňazi. Teda hovorím, je toho veľa, vždy bolo, čo by sme mohli a azda aj chceli povedať.

My sme zvyknutí hovoriť pri smrti našich drahých alebo aj pri smrti kňaza „De mortuis nisi bene“ – „O mŕtvych len dobre“. Ale treba povedať, že o mŕtvych treba povedať aj pravdu. Ako kňazi sme ho veľmi dobre poznali. Všade, kde prichádzal, prinášal istý optimizmus. Bolo veselo, keď prišiel Jaro. Tak tomu bolo aj v Hámroch, tak tomu bolo naposledy, keď sme boli na rekolekciách. Azda aj Pán Boh to tak zariadil, že vidíte, keď si pozriete na dátum jeho úmrtia – je tam 26. máj. A vieme, že v liturgickom kalendári slávime spomienku svätého Filipa Nériho, o ktorom vieme, že bol kňaz veľmi veselý. Snaží sa radosť šíriť aj na nebi. Ale na druhej strane vidíme, že jeho život sa začínal 14. septembra 1950, kedy slávime sviatok Povýšenia svätého kríža. Teda týmito dvoma bodmi je akosi ohraničený jeho život. Aký bol, vieme. Bol veselý, ale na druhej strane niekedy nás prekvapil aj istou svojou tvrdosťou. Aj toto bola črta jeho povahy, azda v jeho duši bola zakódovaná aj tá skutočnosť, že pochádzal z pomerne tvrdého kraja. Narodil sa a vyrastal pod kameňmi blízko kameňolomu. Jeho rodičia, otec mal tvrdý život lesného robotníka. Teda aj Jaro mal vo svojom živote, ako každý jeden z nás, svoj kríž.

Jeho život sa uzavrel. Keď som vo štvrtok ráno prišiel potom, čo mi oznámili odtiaľ z Kamenice, čo sa stalo, môj prvý pohľad: videl som ležať jeho mŕtve telo na zemi. Všeličo ma napadlo, všelijaké otázky som si kládol. Ale spomenul som si aj na iný obraz, keď začínal v Kamenici ako farár. Prišiel zo Sabinova. Našiel som ho, keď som ho prvýkrát navštívil, sedieť v prázdnej fare, na stoličke. Jedol z konzervy obed, kúsok chleba… Sám nepoznal nikoho, bol rád, že sa našli potom ľudia, ktorí sa mu snažili pomáhať. A ja by som sa chcel poďakovať teraz pri tejto príležitosti všetkým, ktorí mu pomáhali. Aj keď mnohokrát musel znášať mnohé nepochopenie. Nuž taký je osud nás, kňazov. Pán Boh všetko vie, Pán Boh každému odplatí. Nebudem tu menovať, Boh vie o všetkom. Teda začínal sám a končil sám. Zomieral sám. Aj na ňom sa naplnilo to latinské príslovie: „Subitanea mors sacerdotum sors“ – „Náhla smrť je údelom kňazov“. Aj na oficiálnom parte, ktoré vydal arcibiskupský úrad, bolo uvedené, že zomrel náhle, áno „náhle“! Iste aj my si kladieme otázku, keď človek zomrie náhle: stačil sa pripraviť na ten najdôležitejší okamih života, ako obstál pred súdnou stolicou Kristovou, v akom stave bola jeho duša. Ako kňazi si kladieme túto otázku. Ja osobne som presvedčený, že mu bol Boh milosrdný. Mám na to dôvo S istotou môžem povedať, že štyri dni pred smrťou sa vyspovedal, pristúpil k svätej spovedi. A keď som v ten štvrtok ráno prišiel na faru a videl som tam jeho mŕtve telo, vedľa stolička, kreslo, kde sedel, ešte aj papuče tam boli. Môj pohľad však zaujal ruženec, ktorý mal tam na stolíku, kde sedel. Znamená to, že posledná modlitba jeho života, večerná modlitba, bola modlitba svätého ruženca. Som presvedčený, že poslednou modlitbou jeho života bol ruženec.

Ja som ho poznal veľmi dobre a viem, že sa snažil z celého svojho kňazského života, nech bol v akejkoľvek situácii, denne sa pomodliť ruženec. Tak ja som presvedčený osobne ako kňaz, že sa splnilo aj na ňom, ako to tak krásne vieme spievať v jednej mariánskej piesni: „Keď budem skonávať, svet ten zanechávať, ráč pri mne Matka stáť, dušu mi zastávať…“ Tak teda naozaj máme tú nádej, že po ceste očistenia v očistci zaujmem miesto v nebi. Tak ako aj otec biskup povedal v homílii, dozrievalo jeho kňazstvo, mal aj on svoje chyby i pády. Áno aj kňaz musí zápasiť s prekážkami, mnohé veci nezvládne, ale náš brat Jaroslav nikdy nerezignoval. Pravidelne sa spovedal a pravidelne sa modlil. Tak by som vás chcel poprosiť, milí bratia a sestry, zvlášť vy, kde pôsobil, áno aj v dôsledku jeho povahy, aj slabosti, keď niekomu ublížil slovom alebo spôsobom správania, odpusťte mu; on keď nepomohol, iste nikomu nechcel ublížiť.

Teda začínal tu sám a končí svoj život sám na kamenickej fare. Za chvíľočku ho vyprevadíme k hrobu v rodnej obci Zemplínske Hámre, uložíme jeho mŕtve telo v nádeji, že príde Pán a na konci vekov aj jeho vzkriesi k sláve. Vy, Kameničania, teda veriaci farnosti Kamenica, ale aj Pušoviec, Sabinova, tam kde pôsobil, vy keď vojdete do tohto obnoveného chrámu, sú to stopy jeho práce. Za šesť rokov urobil naozaj dosť. Keby vás nemal rád, keby nebol kňazom, ktorý sa obetoval, myslíte, že by toto robil? Nuž teda lúčime sa s ním, hovorím, je toho veľa, čo by sme chceli povedať i ja osobne, lebo mi bol zvlášť blízky, ale chcem mu vyjadriť svoje úprimné, „ďakujeme Jaro“, za tvoj život, za tvoj optimizmus. Budeš nám chýbať, ale verím, že Kristus bude ti odmenou za tvoju kňazsku službu.

Teda prejavme nielen dnes, ale aj v ostatnom čase, zvlášť tí, ktorým bol blízky, našu vďačnosť, našu lásku, spomienku. Že nezabudneme na neho v svojich modlitbách. Zakončime tou prosbou, ktorú zvykneme vysielať Pánovi: „Odpočinutie večné, daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti, nech odpočíva v pokoji.
Amen.“

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *