ROZHOVOR

Pochádza zo Slovenskej Vsi. Do SVD vstúpil v roku 1996 a vysvätený za kňaza bol v roku 2003 v Nitre. Jeho misijným určením sa stala Bolívia. Tam pôsobí vo farnosti El Alto, vzdialenej od hlavného mesta La Paz asi 20 km. Farnosť je výnimočná svojou nadmorskou výškou 4100 m.n.m.


Takže máme za sebou jednu charakteristiku Bolívie. Mne sa pri slove Bolívia premietne v mysli aj hudba a pekné rytmické melódie. Sú Bolívijčania veselý národ?

Bolívia je veľmi rozsiahla krajina. Medzi jednotlivými oblasťami sú veľké rozdiely, aj čo sa týka kultúry, podnebia, lebo aj samotné podnebie vplýva na ľudí. Veď aj u nás na Slovensku máme rozdiely medzi ľuďmi. Iní sú ľudia z hôr, iní z nížin, alebo dolniakov. No a tak je to aj v Bolívii.

Ale prevažuje tam teplé počasie, tým pádom sú tam ľudia veselší.

Sú teda veselší, ale je to rôzne, napríklad tí ľudia z hôr Eimarovia sú veľmi uzavretí, čo sa týka prvého kontaktu, sú dosť nedôverčiví. Zaujímavosťou je, že oni aj susedia sa rozprávajú medzi sebou len medzi dverami, ako keby nechceli pustiť človeka do svojho súkromia, len rodina. To je čosi také ich kultúrne. Ale sú veľmi húževnatí a pracovití, pretože majú tvrdé horské podmienky. A naopak, ľudia z amazonských nížin sú skôr otvorenejší a zvedaví. Keď niekto príde, tak sa na neho nalepia, zavesia a hneď sú kamarátski.

Pravdou ale je, že všetci Bolívijčania a Indiáni majú vzťah k hudbe, je to taký ich dar. Spomínam si na mladých z našej farnosti, čo chytia do ruky, na tom vedia hrať a nemajú na to školy. Neviem, či poznajú noty, ale napríklad gitara, bubny a tie sampóne – píšťaly, na tom vedia hrať. Skúšal som to, ale nikdy to tak nebudem vedieť ako oni. A zaujímavé tiež je, že v prvej evanjelizácii to podchytili jezuiti v tých redukciách a tam dodnes majú ľudia vzťah k hudbe.

Kultúru sme si tiež zmapovali, a čo kresťanstvo v Bolívii? Od ktorého roku tam pôsobí Spoločnosť Božieho Slova?

Pôsobíme tu od roku 1982. Jezuiti tam prišli ako prví, keď bola objavená Amerika, a mali iný prístup k evanjelizácii. Jezuitské redukcie, ktoré sa tiahnu od severu Argentíny, cez Paraguaj, brazílske časti, Bolíviu, sú dôkazom toho, ako vedeli pracovať s ľuďmi. Vytvorili redukcie, čo sú vlastne dediny, kde sa venovali Indiánom. Nedá sa povedať, že všetci sa obrátili na vieru, ale skôr si ich tak získali. Pomohli im pri organizovaní ich života, chránili ich pred dobyvateľmi, nezotročovali ich, nebrali ich na nútené práce, čo bolo vtedy bežné. A to sa stalo tŕňom v oku niektorých týchto. Neviem, či ste videli film „Misia“, tam to bolo veľmi pekne vysvetlené.

Čiže sme zovšeobecnili, že Bolívia je kresťanská krajina.

80 % Bolívijcov sa hlási ku katolíckej cirkvi. Takže je kresťanská. Skutočnosť života viery je úplne iná. Majú za sebou 520 rokov evanjelizácie. My máme za sebou viac ako 1200 rokov. Môžeme povedať, že máme rezervy v prežívaní tej našej viery. Skôr by nás to mohlo pomýliť, že ako je tých 80 %. Je tam potrebné ešte veľmi prehlbovať vieru, mnohokrát aj teraz. Napríklad. My Slováci máme šťastie, ja som povedal na mnohých miestach, tá naša evanjelizácia prebehla úplne iným štýlom. Máme dvoch ozaj svätých, ktorí prišli ako misionári Konštantín a Metod, ktorí nám priniesli vieru ako dar a pomohli nám tiež, čo sa týka kultúry.

V Latinskej Amerike to bolo spojené s tým mocenským, s dobývaním krajov zo strany španielskej koruny, takže cítim tam aj negatívne pohľady. Akási bariéra v ľuďoch, že prijali sme, sme kresťania, ale len po určitú mieru. A hlavne ľudia v horách to tak vnímajú. že cirkev, alebo katolícka cirkev prišla do Bolívie s myšlienkou dobývať. Hovoria o meči a kríži, a to už je pohroma pre všetkých Indiánov, ale sú dôkazy aj toho, že kresťanstvo prinieslo aj obrodu a pozitívne veci. Napríklad v tých južných oblastiach amazonských, kde to úplne ináč ľudia prijali a inak to vnímajú teraz.
To, čo som hovoril, že majú tam čosi to svoje, tí Indiáni, majú to nejaké pomiešané – kresťanské s pôvodným. Napríklad bežne sa stáva, že prídu si posvätiť niečo do kostola so svätenou vodou, páter to musí posvätiť, môže to byť auto, alebo niečo, čo je pre nich dôležité. No a potom idú za indiánskym šamanom, aby to tiež odklial, aby tí sa „bohovia“ nenahnevali, takže to majú také dvojité. Sú kresťania, pretože prijali tú vieru navonok, ale na druhej strane je tam veľa strachu a ďalšie veci, ktoré praktizujú.

Vy ako misiónári máte veľké pole pôsobnosti.

To teda áno.

Keď sme už začali to praktizovanie viery, sú medzi nimi takí, ktorí sú silnejšie praktizujúci vieru, podobne ako je to u nás na Slovensku?

No našťastie áno. Vlastne celá Cirkev je postavená na ľuďoch, ktorí hlbšie prežívajú svoju vieru a chcú sa podieľať tiež na tej cirkvi a tých aktivitách, ktoré sa rozvíjajú vo farnostiach. A to je dôležité, vidím, že v tom naozaj aj celá latinskoamerická Cirkev je viac aktívna a iná, že je tam priestor pre laikov. Neviem si predstaviť farnosť, keby tam neboli laici. Keď som tam prišiel ako misionár, novomisionár, ako novokňaz, absolútne nič som nepoznal, ani z tej kultúry, atď. A keby tam neboli tí ľudia, laici, takí, čo poznajú a aj prežívajú svoju vieru, tak ja by som sa tam asi bol stratil. Nemal by ma kto doprevádzať a nemal by ma kto aj do tej kultúry, aj do tej skutočnosti cirkevnej ich nejak voviesť, takže oni mi boli takou oporou.

Nedá sa povedať, že je tam veľa tých ľudí, ale sú tam vo farnostiach vždy takí ľudia, ktorí sú viac aktívni.

A čo mládež?

Poväčšine sú to práveže mladí ľudia, ktorí sa zúčastňujú na živote vo farnosti. My máme katechétov, animátorov, máme tiež takých vedúcich skupiniek a koordinátorov, rôznych tých, čo sa týka liturgie a tak ďalej. Takže sú aktívni.

A deti?

Čo sa týka populácie detí a mládeže v El Alte je 50 % obyvateľov, mladších ako 18 rokov, takže je to veľmi mladé mesto v rozvoji, v podstate má okolo 30 rokov. Predtým to bola časť Labas, chudobná štvrť, kde ľudia prichádzali za pracovnou príležitosťou najmä z vidieka. Stavali si neorganizovane obydlia a rozrástlo sa to tak, že predbehlo to už Labas a už má viac ako 1 000 000 obyvateľov, populácia je to veľmi mladá. V našej farnosti je tak isto veľa mladých ľudí. 80 000 obyvateľov na našu farnosť, teda časť, kde sme my. Takže obraz farnosti je, že sú tam mladí ľudia. Zase na druhej strane to percento, ktoré sa zúčastňuje, nie je až také veľké. Povedzme z tých mladých ľudí, čo máme vo farnosti, možno by to bolo nejakých 2 – 3 %.

Takže schéma zrodu kresťana od krstu, cez prvé sväté prijímanie, birmovku a všetky sviatosti je podobná ako u nás na Slovensku? Alebo je to vekovo posunuté?

Je to zhruba to isté ako na Slovensku, aj keď teda sú tam rôzne odchýlky. Napríklad na prvé sväté prijímanie sa snažíme pripravovať deti od 6 do 12 rokov cez rodinnú katechézu, čiže dávajú sa katechézy rodičom najskôr a na druhý deň majú katechézu deti so svojimi animátormi, ale vlastne už to, čo rodičia im mali povedať doma. To je normálne, že máloktoré narodené deti sa krstia, to je taká zaujímavosť, čosi má to s tou kultúrou. V tom maimarskom ponímaní mali taky zvyk, že prvé ostrihanie vlasov dieťatu bola kedysi indiánska ceremónia. Teraz to spájajú s krstom, takže, keď im prvýkrát strihajú vlasy, deti majú 4 – 5 rokov, aj v tomto veku sa krstia. Mnohé deti nie sú krstené ani takto, takže prichádzajú vlastne už ako mladí do farnosti, keď majú 14 – 15 rokov. Čiže spektrum je také rôznorodé. Pripravujeme deti, ktoré sú do 5 rokov na krst, veď my vlastne pripravujeme ich rodičov, na krstných naukách to je bežné, potom prvé sväté prijímanie. Vlastne tam je tiež ďalšia možnosť, keď deti, ktoré neboli ešte pokrstené, počas procesu prípravy v katechéze rodín, sa tam môžu pokrstiť. Potom sa pokračuje v príprave na prvé sväté prijímanie a potom ďalšia možnosť, keď vlastne už v tých 14. rokoch, keď vstupujú do katechézy pre mladých, tiež sa môžu pripravovať na krst, potom na prvé sväté prijímanie a na birmovku. Niektorí sa pripravujú tri a pol roka, prvý rok na krst, druhý rok na prvé sväté prijímanie a tretí rok na birmovku.

A ako je to s manželstvom?

Manželstvo je tam dosť problematické. Tam je zvykom, že kultúrne sa to volá sivivimaňakum – žijú spolu 3, 4, 5 rokov bez sobáša, narodia sa deti a tak ďalej, to je také indiánske.

Takže to sme vlastne prebrali od nich!

Možno, neviem… s takým povolením od rodičov, alebo ako to mali predtým. Najskôr také spolužitie a to oficiálne, čo sa týka pred cirkvou, alebo pred štátom, dávajú do poriadku. Niekedy sa sobášia po 10 rokoch spolužitia. Ja som mal veľmi málo takých párov vo farnosti, ktorí by boli mladí 17, 18-roční a viac. Málo je takých mladých, ktorí by boli snúbencami a teda by sa sobášili potom. Väčšina – 95 % manželov sú takí, ktorí už majú spoločný život žitý a potom si to dávajú do poriadku aj s Pánom Bohom.

Sú založení na sile rodiny? Koľko detí obvykle mávajú?

Sú to mnohopočetné rodiny, viac ako tu. Priemerný prírastok je 2,6 až 2,8 dieťaťa na rodinu. Nie je zvláštnosťou rodina s 5, 6 členmi rodiny. Problém je, že mnohokrát sú rodiny nekompletné, napríklad otec, alebo matky odchádzajú za prácou kvôli ekonomickej situácii, najčastejšie do Argentíny, alebo do Brazílie, kde sú textilné fabriky; priemysel je tam viac rozvinutý a môžu viac zarobiť. Pracovných príležitostí v Bolívii je podstatne menej. Niektorí majú šťastie, keď majú viac kapitálu, tak idú alebo do USA, alebo do Španielska.

Sú ich rodiny trvácnejšie, alebo sa rozvádzajú ako na Slovensku?

Je to problém. Keď nie sú spolu, prichádzajú problémy. Ďalším problémom, čo som videl je aj to, že si nemôžu nájsť prácu, trpia komplexom menejcennosti, je tam problém s alkoholom. Takže veľa rodín tým trpí, rozpadá sa. Separácia rodičov a tým pádom aj detí. Ďalším prípadom sú opustené deti. Máme vo farnosti projekt, alebo taký detský domov, kde sa im venujeme, deťom, ktoré stratili rodičov, napríklad mama to nezvládla a otrávila sa. Zostali traja súrodenci. Otec kdesi odišiel, našiel si v tej Brazílii inú ženu. Mnoho detí sa túla po uliciach, pretože rodičia sú za prácou či už v tom meste alebo v zahraničí, alebo ich majú na starosti iba starí rodičia. Sú mäkší, deti nezvládajú. Deti vyrastajú na ulici, sú kriminalizované a priučia sa všeličomu, sú tam drogy, aj fetovanie, alebo alkohol. Takže je to taký uzavretý kruh.

Potom zostarnú, je tam nejaký systém starostlivosti o starých? Maté tiež nejaký projekt v tejto oblasti?

Čo sa týka sociálnej starostlivosti, tam veľa supluje katolícka cirkev, lebo štátne zariadenia tam nie su rozvinuté tak ako u nás. Povedzme, že nejaké sociálne dávky, alebo také. Teraz sa už viac na tom bazíruje, že zamestnávatelia by mali odvádzať sociálne odvody na dôchodok. Ale nie je to až také rozvinuté a poistenia ako u nás. Tam mnohokrát cirkev sa stará o tých ľudí, potom napríklad o tých starých a opustených sa starajú sestry matky Terezy, veľa pracujú na uliciach a tak ďalej.

Zomierajú, nechávajú sa pochovávať?

To je veľmi zaujímavé, ale tí indiáni majú veľký vzťah, alebo veľkú vieru v posmrtný život, to je tiež čosi ich také pôvodné, ktoré sa tak zmenilo tým kresťanským. Oni veria, že ľudia, ktorí zomierajú, žijú. Napríklad sviatok všetkých svätých je pre nich najväčším sviatkom v roku. Ani Vianoce, ani Veľká noc nemajú šancu predbehnúť ich. Čo sa týka účasti v kostole, alebo účasti na cintoríne, alebo tie ich zvyky v domácnostiach, ktoré majú. No a pohreby, to je vlastne vtedy, keď aj my máme prístup k rodinám, a k tej špecifickej situácii. Vlastne normálne sa robia obrady v domácnosti pri truhle zosnulého a oni už potom sami majú tie svoje, ja som nikdy nebol na cintoríne pochovávať.

Tešíte sa na zmenu, alebo chcete ostať v Bolívii? Alebo to nezáleži od vás?

No pravdaže. O tom je misia a ako som už povedal, je to poslanie. Ja som bol poslaný a som vďačný za to, že niekto ma poslal. V prvom rade je to Ježiš, ktorý nás posiela, aby sme boli misionármi a potom je to spoločenstvo. Je to čosi, čo ma spája aj s Ježišom, aj s Cirkvou tu na Slovensku, takže to je skôr s takou vďačnosťou, to človek vidí, že môže reprezentovať to naše a prinášať tým ľuďom tiež to, čo my môžeme prežívať, to, čo pre nás je také normálne.

Takže toto je vaším oporným bodom, čím sa riadite?

Ja cítim, že to, čo najviac môžeme dať tým ľuďom, je Ježiš, priniesť Ježiša. Priniesť Pána Boha do ich života, aby oni mohli prežívať svoj život iným spôsobom, aby ho mohli prežívať v pokoji, v radosti a takom spolunažívaní. Tak tam je veľký prínos, aj to, keď Cirkev pracuje. Medziľudské vzťahy a kresťanská formácia im pomáhajú v tom, aby mohli byť tiež takými slobodnými a spokojnými vo svojom osobnom a rodinnom živote, alebo aj čo sa týka spoločnosti.

Na záver vás ešte poprosím o odkaz našim čitateľom, alebo myšlienku.

Ja si myslím, že každý z nás je misionárom tam, kde je. Mnohých nás Pán Ježiš pozýva, aby sme mali odvahu a mladí, aby mali odvahu povedať áno, keď je tam to volanie, taký nepokoj, aby mohli tiež prísť a ohlasovať evanjelium. Či už je to na Slovensku, ako rehoľné sestry, alebo kňazi. Mnohokrát je tam strach zaviazať sa k niečomu. Chcel by som povzbudiť mladých, aby sa nebáli, pretože ten, čo sa dáva, tak aj získava. Ten, čo vie niečo obetovať, tak Pán Boh mu to vždy nejakým spôsobom vynahradí. Ja som to zažil. Mnohí sa ma pýtajú, aké je to tam ťažké, že tak ďaleko, ale zažil som tam bohaté ľudské stretnutia a priateľstvá. Som vďačný Pánu Bohu, že tam môžem byť a pôsobiť, že môžem poznať tých ľudí. Naozaj človek sa tam cíti ako evanjelizovaný. Tí ľudia pomáhajú aj mne dozrievať v tej mojej viere a spätne ma evanjelizujú. Keď vidím v mnohých ťažkých situáciách, človek si to ani nevie predstaviť, ako to riešiť a keď vidím tú ich vieru a spôsob ich riešenia, tak to človeka povzbudí. A to druhé. Byť misionárom, hlavne rodiny, alebo aj starších. Byť v takom spojení, teda modliť sa za nás, ako som povedal, ak sme kdesi misionármi. Je to vďaka tomu, že je tu akési spoločenstvo, ktoré nás tiež posilňuje a podporuje nás takým spôsobom, že sa za nás modlí, že na nás myslí a že nám posiela tú každodennú duchovnú silu v každodenných obetiach, v každodenných situáciách. Pomáhajú takým spôsobom, aby sme tam mohli pôsobiť.

Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *