Umenie vytrvať


„Eš-te jeden! Eš-te jeden!“ ozývalo sa z hrdiel fanúšikov počas hokejového šampionátu v oboch slovenských metropolách. No aj keď sa šampionát nepodaril podľa pravých fanúšikovských predstáv, kde už naši chlapci držali trofej nad hlavou, predsa bojovali zo všetkých síl a dobojovali až do konca. Držali sa statočne, takže vešať hlavy určite nemusia. Veď predsa platí staré známe: „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“ A osobne si myslím, že sme väčšine krajín, s ktorými sme hrali, ukázali, že Slovensko – to nie sú len bryndzové halušky a folklór, ale aj kvalitný hokej 🙂

Možno odbočenie od témy, veď nie sme v žiadnom športovom magazíne, máte pravdu. Ale uplynulý hokejový šampionát som použila ako príklad na vystihnutie podstaty môjho článku v tomto čísle.

Každý deň sa stretávame so situáciami, v ktorých je hlavnou úlohou vydržať. Musíme vydržať celých šesť hodín učenia v škole či osem hodín sedenia za počítačom v kancelárii. Musíme vystávať nekonečné rady pri pokladniach v obchodoch, netrpezlivo podupkávať v čakárni u lekára alebo na zastávke autobusu.

Lenže všetky tieto situácie raz skončia. Veď zo školy či z práce sa vraciame k rodine a priateľom načerpať nových síl do ďalších pracovných dní, aj z obchodu musíme raz tak či tak vyjsť a inak to nie je ani s čakárňou u lekára alebo zastávkou, ktorú tak či tak opustíme, lebo príde autobus.

No sú životné okamihy, ktoré trvajú dlhšie ako pár minút. Napríklad láska – tá predsa nie je len na pár dní (aj keď sa to tak niekedy zdá). Manželia si pred oltárom nesľubujú lásku do zajtra, do budúceho víkendu ani do budúceho roka. Sľubujú si ju na celý život.

„Až pokým nás smrť nerozdelí…“, čarovné slovíčka vyslovené z úst zamilovaného páriku, ktorý sa o pár rokov stane obeťou siete rozvodov. Pýtate sa prečo? Lebo čarovné slovíčka majú čarovnú moc. A keď sa pridajú ako zaklínadlo k nesprávnemu „odvaru“, narobia viac škody ako úžitku. Niekedy sa môže zdať, že tí dvaja sú pre seba jednoducho stvorení. Ale láska a šťastie sú hrozne prchavé záležitosti. V jeden deň ich máte toľko, že neviete čo s nimi a na druhý deň o ne „žobrete na ulici“.

A tak je to aj so vzťahmi. Na začiatku má hlavnú úlohu pobláznenosť. Ale aj tá časom vyprchá. Potom prichádza rad na skutočnú lásku, pretože tá čaká niekde hlboko vo vnútri človeka, aby mohla ukázať svoju skutočnú silu pri životných skúškach. A dostávame sa na začiatok. Čo je predsa pri skúškach najdôležitejšie? Vytrvať!
Určite mi dáte za pravdu, že v dnešných časoch výdobytkov techniky a všakovakých objavov, sa žije podstatne inak ako v časoch dávno minulých. Stačí sa len spýtať našich starých rodičov, ako trávili voľný čas v tínedžerskom veku. Určite nerátali priateľov na facebooku ani nevypisovali zamilované esemesky.

Ale aj keď je náš svet plný vecí, chýba tomu „iskra“. Veď načo by nám boli napríklad hnojivá na kvety od uznávaných chemických spoločností, keby sme neverili, že po ich použití budeme žiť v ozajstnej ružovej záhrade?! 🙂 A z akého dôvodu by sme kupovali tie skvelé (miestami aj funkčné) dotykové mobilné telefóny, keby sme neverili, že sa nám s nimi bude lepšie fungovať a budeme zas o krok vpred pred ostatnými?

Všetko sa týka jediného… Viery. Viera predsa dodáva tú povestnú „iskru“ do nášho života. Často nás posúva až za hranicu našich možností. „Zajtra mám skúšky. Hrozne sa bojím.“ „Neboj sa, ty to zvládneš, ja ti verím“, zaznie z úst rodiča/priateľa/priateľky alebo iného z blízkych, ako odpoveď na zúfalý výraz študenta. A ten, aj napriek tomu, že je skeptický a má obrovskú trému, sa na chvíľu zahľadí na blízkeho človeka, na jeho tvári sa mihne malý ustráchaný úsmev a neznesiteľná hrča v hrdle sa pomaly ale isto začne scvrkávať…

Príklady z bežného „smrteľníckeho“ života som uviedla o trochu vyššie. Ale ako je to s tým „nadpozemským“ životom, o ktorom toľko počúvame?

V dnešných časoch sa stretávame s rôznymi názormi. Jedni tvrdia, že po smrti sa život skončí, iní sú presvedčení, že zlí idú rovno do pekla, ďalší sa zdržia komentára. Je ťažké si v dnešnej spoločnosti nájsť miesto na vlastný názor, keď ste ovplyvnení okolím. Často sa preto stáva, že človek uverí aj tomu, čomu nechce.

Čo by sme tu na zemi robili bez toho, žeby sme neverili, že tu neostaneme večne? Iste, môžeme si myslieť, že tento svet nikdy neopustíme, ale ako si potom vysvetlíme cintoríny pozdĺž ciest?!

Bez viery by sme boli len figuríny pretĺkajúce sa životom, plávajúce okamihmi zo dňa na deň. Ale my to takto predsa nechceme. Umením je vo viere vytrvať.

Ak sa chceme dozvedieť pravdu, stačí len pozorne počúvať, veď sám Ježiš povedal: „Ja som Pravda a Život.“ Ak budeme počúvať jeho slová, nemôže sa stať, že zídeme z cesty. Naučme sa dôverovať mu. Je naším Priateľom. A myslím si, že ak dôverujeme našim „pozemským“ priateľom, nie je ani najmenším problémom dôverovať aj Jemu.
A aj keď sa nám častokrát niektoré veci, ktoré nám každodenne posiela do cesty, zdajú na pohľad nepochopiteľné a nereálne, vždy je šanca a možnosť na ich zrealizovanie. Veď nič na svete nie je nemožné, keď veríš…

V tomto poslednom mesiaci školského roka Vám preto želám, aby ste vytrvali. A to nielen v otázkach viery, ale aj vo vysedávaní v školských laviciach a opravovaní pokazených známok 🙂

Lenka Novotná, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *