ROZHOVOR

Stretávame sa na našich letných žurnalistických seminároch na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Fotograf, ktorý sa už niekoľko rokov profesionálne venuje fotografii.


(pokračovanie z minulého čísla)

Ako fotograf si spomínal, že je to náročné na čas, náročné na prácu. Čo na to hovorí rodina?

To bude zaujímavé. Ty poznáš v podstate moju rodinu, poznáš moje dcéry. Mám širokú rodinu, orientovanú na umenie. No najbližšiu rodinu, moju manželku fotografia nezaujíma, presnejšie povedané, zaujíma ju, ale hovorí, že nebude do rodiny prenášať prácu. Robí v banke ekonómku a tak isto ma neruší jej tézami o výpočtoch nejakých úverov. Takže keď sú zaujímavé výstavy a zaujímavé knihy, ktoré zbieram, tak si prelistujeme. Keď mám svoje fotografie, tak Zuzana si pozrie môj hotový produkt. To znamená, že ju nezaťažujem tým širokým výberom, až na výstave, alebo v katalógu a časopise. V podstate mi to vyhovuje, lebo ona je pragmatický človek. Povie mi, toto nerob, toto už nie je dobré, myslím tak spoločensky. Má prehľad, lebo my ľudia v umení sme trochu takí ľahkovážni, nemáme ten odstup. A to je veľmi dôležité, niekedy mi pomáha v problémoch s ľuďmi, keď mám problémy v robote, vie ma tak ďalej „nastaviť“. Bolo to ťažké, pretože tie prvé alebo tri roky som bol stále niekde vonku a ešte som robil nočné v Týždni. Tak to pre ňu veľmi náročné. Teraz som si povedal, že dcéra je vo veku, kedy sa jej treba venovať, tak som trochu upustil zo svojich projektov. Teraz, keď má päť, tak sme sme s Phos photom začali fotiť sociálnu fotografiu a chodiť von. Takže myslím si, že manželka má pocit, že žije s človekom, ktorý niečo vytvára a bavíme sa o tom s takou mierou.

Pre ozrejmenie našim čitateľom, ako si sa dostal k Network-u Slovakia. Kto ťa oslovil?

Veď práve, kto ma oslovil? Oslovila ma Terka Rončáková, presne si to už nepamätám. Mal som jednu výstavu, volala sa Podoby viery. Oslovili ju moje fotky, hľadali lektora. Je to celkom zábavné, že na prvom Networku, na ktorom som sa zúčastnil, bol mojím študentom Andrej Lojan (p. A. Lojan je členom Spoločnosti Božieho Slova – verbista, pozn. redakcie), a teraz s odstupom času je už vlastne pedagógom, čo je veľmi zaujímavé.

Dva alebo tri roky som tu nebol, tak mi hovoril: „Matúš, teraz si mi to trochu sťažil, pretože som pri tebe ako tieň, tí ľudia ma akoby nepočúvali. Keď si tu nebol, tak sme boli rozdelení na amatérov a zdatnejších – Andrej ich učil techniku, také základy a zrazu sa všetci prihlásili ku profesionálom.“ „Ale to nevadí“, povedal som Andrejovi, „veď to je plus.“Preto sme to vlastne tento rok zjednotili, aby sa učil aj on, ako sa má formovať ako pedagóg, lebo ja som medzitým začal učiť na katedre žurnalistiky tu v Ružomberku. Učím predmet žurnalistická fotografia a popritom prednášam aj o fotografii, takže Andrej sa má čo učiť. To je podľa mňa pre neho plus.

Keďže v dnešnej dobe už malé dieťa drží v ruke fotoaparát, chcel by som na záver, aby si poradil našim najmä mladým čitateľom, ako sa pozerať na svet cez hľadáčik fotoaparátu.

Hovorím tak, že keď je fotograf pevne rozhodnutý a je v psychologickej pohode nastavený na fotografovanie, vtedy sa musí prepnúť a trebárs z očí vytvoriť hľadáčik, všímať si také detaily, ktoré si v bežnom živote nevšímame, obchádzame, lebo sú pre nás fádne. Ale cez ten hľadáčik aj fádne veci vyzerajú skvele. Všímať si trebárs detaily, treba pristupovať k ľuďom s nehou. Treba im dať najavo, že sme fotografi, výtvarníci umelci, ktorí vytvárajú niečo pre generácie. Nie sme len nejakí, volám to „cvakači“, ktorí z tej danej situácie chcú vyťažiť len nejaký finančný obnos. A každopádne je pre mladých fotografov veľmi dôležité, aby chodili do galérií, aby študovali literatúru o fotografii, aby pozerali na internete, najmä aby skúmali vznik fotografie a cez ten vznik fotografie pochopili podstatu fotografie. Aké to bolo zložité pre fotografiu, aby sa dostala v 19. storočí na piedestál umeleckej tvorby, lebo predtým bola fotografie iba nejakým vizitkárskym symbolom a nebola vôbec braná ako umenie. Žiaľ, teraz digitálna doba fotografiu zase vracia na úroveň podvýtvarnú, takú nejakú estetickú hodnotu. O pár rokov to bude veľký akoby zápas o udržanie fotografie na tomto piedestále. Skvelí fotografi tu nebudú stále, musí nastúpiť mladá generácia. Žiaľ, postmoderna je teraz studená, fotografuje sa unáhlene, všetko sa robí cez počítače, z fotografov sa stávajú grafici, žiaľ, z grafikov nie je fotograf. Takže ľudia, ktorí chcú fotografovať, sa dostali do mašinérie počítačov a technických prístrojov, čo za mojich čias nebolo. Za mojich čias boli klasické zrkadlovky, vyvolávali sme filmy, tešili sme sa, keď sme to mali v tej vývojnici. Teraz sa to všetko robí cez monitory, je to rýchle. Ľudia nemajú čas si premyslieť, ktorá fotka je dobrá a rozanalizovať.
Takže ešte veľká rada je nájsť si poloprofesionála, profesionála, ktorý má nejaké skúsenosti, ktorý vysvetlí, o čom je fotografia, o čom je obraz. Mať vo svojom okolí priateľov, ktorí tak isto fotografujú a s nimi sa rozprávať o fotke, ale nie o tej technickej stránke, ako sa používa aký objektív, clona, ale o tej vizuálnej stránke: čo som tou fotkou chcel povedať, o čom tá fotografia má byť. Je to veľmi dôležité, keď prídeme na podstatu, vtedy sa na tú fotografiu pozrieme: aha, tam vidím presne takú vec, čo by som vôbec ani nevšimol. Len fotograf to musí vidieť, keď odfotí, tak v pravom rohu musí byť ten symbol. A závisí aj na tom, pre koho fotografujeme, je rozdiel fotografovať pre firmu, pre časopis, na výstavu, alebo pre rodinu. Keď fotím rodinu, tak tam fotografujem – ventilujem, fotografujem lážo-plážo, nerobím ťažké snímky a zase pri tej voľnej tvorbe sa snažím tie fotografie prekombinovať, hľadať v nich súvislosti a znaky umeleckých prvkov, a tak ďalej. Fotografia je krásna, len treba ju len pochopiť a snažiť sa ju neodstaviť úplne na bok nejakého pivničného priestoru.

Takže jednou z možností vzdelávania sa je prísť aj sem na Network, alebo prísť študovať fotografiu.

Samozrejme, ja som vždy hovoril aj Andrejovi Lojanovi, že tuná to nie je len o tom, že sa sníma, ale je to o emóciách. Tuná sú ľudia nabití duchovnou energiou. Vždy odtiaľto prídem obohatený tou ľudskosťou a všetkými okolnosťami. A myslím si, že pre začínajúceho alebo trocha skúseného fotografa je dobré, aby prišiel na takýto workshop, pretože si uvedomí, kde je, na akom bode toho „schodiska kvality fotografického myslenia“. Či je úplne dole, v strede alebo či je niekde hore a je taký ako oslobodený. Podľa mňa je to dôležité pre ľudí, ktorí majú radi fotografiu, aby chodili na takéto stretnutia, či je to Network, alebo workshopy iného typu.
Ďakujem za rozhovor.

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *