Glória Polo

Skutočný príbeh omilostenej duše o Božom súde po smrti


Svojho Boha budeš milovať Nezabiješ – umelý potrat!

Tu som si pomyslela: Konečne si nemusím nič vyčítať, veď som nikoho nezabila. No Pán ma poučil, ukázal mi so všetkou zreteľnosťou, že som bola veľkou vrahyňou – boli to totiž nenarodené deti, ktoré som financovala, ku ktorému som donútila jedno 14-ročné dievča, ďalšie som financovala a podnecovala som k potratom, bola som vlastne finančnou zábezpekou potratov. Bola som pre tieto dievčatá dobrou tetou, ktorá im rozprávala o najnovšej móde, kupovala a predvádzala som im tričká s hlbokým výstrihom, mini dráždivé a sexi šaty. Radila som im, ako ukazovať svoje telo najviac odhalené, na hodnoty panenstva, cudnosti a čistoty som poukazovala ako na prežitok minulosti a aby sa čo najviac realizovali ako ženy. Kázanie farárov bolo spiatočnícke a hlúpe. Informovala som ich o rizikách a ochrane pri pohlavnom styku. Pritom dievča, ktoré som nahovorila na potrat, Pán poslal, aby som ho uchránila, aby som ju odvrátila od potratu, pretože umelý potrat je vražda, a teda človek, ktorý sa ho akýmkoľvek spôsobom dopúšťa je vrahom svojej vlastnej krvi a dieťaťa. Takto zabité dieťatko je veľká zápalná obeta pre satana a nášmu Pánovi to spôsobuje nesmierne bolesti ako na kríži, ktoré ním šklbú. A ešte čosi, pri potrate duša tohto dieťaťa kričí a stená veľkou bolesťou a celá nebeská klenba sa otriasa pri tomto výkriku. V pekle znejú výkriky jasotu, pretože sa otvára niekoľko pečatí a na svet je vypustených niekoľko démonov, aby zotročovali ľudí satanom k žiadostivosti, vášnivosti a pôžitkárstvu. Brodíme sa v krvi týchto neviniatok a prehliadame to. Ako bude vyzerať náš svet, ak cenou za nevinnú krv nenarodeného a zabitého dieťatka je vypustený nový démon?

Práve týmito hriechmi bola moja biela duša úplne čierna, nemala som pocit hriechu, akoby neexistoval, nebola som si vedomá toho, že im pomáham k istej ceste do pekla. Boli mi ukázané všetky detičky, ktoré som usmrtila ja sama, pretože ako zástankyňa plánovaného rodičovstva som mala vnútromaternicové teliesko a v knihe života som videla, koľko svetelných iskier pri oplodnení bolo násilne vyhasnutých a vytrhnutých z ruky Boha Otca. Až teraz som pochopila, prečo som bola stále pyšná, nespokojná, náladová, frustrovaná – premenila som sa na stroj na zabíjanie. Bola som „horenoska“, pričom som bola obyčajnou vrahyňou, aj bez pištole za opaskom. Stačí závisť, nenávisť a ostrý jazyk, ktorými môžeme človeka zabiť.

Nezosmilníš!

Teraz som si bola istá nevinou, lebo manželovi som bola verná. No hneď mi bolo ukázané, ako som manžela podviedla v myšlienkach, ako som hlbokými výstrihmi či bikinami vystavovala na obdiv svoje telo a zvádzala cudzích mužov, aby na mňa civeli a mali zlé predstavy, ako som radila iným ženám, aby boli svojmu manželovi neverné odplatiť im neveru, alebo sa dať rýchlo rozviesť. Že pred manželstvom to najprv treba vyskúšať, či si partneri vyhovujú, tiež obhajovanie homosexuality na zvieratách – až tak hlboko klesáme, že sa rovnáme zvieratám. Smilstvo totiž nie je len fyzickým hriechom, ale aj hriechom najskrytejších myšlienok, ktorých dôsledky dlhodobo pôsobia ďalej. Hriech cudzoložstva spôsobuje veľkú škodu dušiam detí, ktoré tak nenávidia nielen otca či matku, ale aj opačné pohlavie alebo opovrhujú sviatosťou manželstva a vernosťou. Dokonca sa tým deti chvália a muži si často zakladajú na svojich „trofejách“.

Nepokradneš!

Tu som si bola na čistom v nevinnosti, až kým mi Boh neukázal plytvanie v jedle, ako som vyhadzovala potraviny a pritom na svete toľkí hladujú. Pán mi k tomu povedal: „Ja som bol hladný a pozri sa, čo si ty urobila s tým, čo som ti dal – nevážila si si to a nechala si to skaziť. Bola mi zima a pozri sa, ako si sa nechala zotročiť módnymi trendmi. Povýšila si svoje telo na božstvo, preto si spoluvinníkom na veľkej biede sveta.“ Ak som o niekom hovorila zle, kradla som mu jeho česť. Tým, že som bola zlou matkou a manželkou, okradla som svojho manžela a deti o lásku a nehu, nechávala som ich v opatere televízora, videohier a počítača, ako u náhradnej matky. Olúpila som ich o pokojný domov, zabránila som im poznať Boha a žiť lásku k blížnym. Ak sama nemám súcit a milosrdenstvo a neuskutočňujem ho v praxi, potom ani nemôžem byť s Bohom, pretože Boh je Láska.

Nepreriekneš
krivého svedectva!

Ak je Boh láska a my sme plní hnevu, kto je potom naším otcom? Máme na výber len dve možnosti, nič v strede. Buď je to Boh – Láska a Pravda, alebo je to satan – knieža lži a nenávisti. To, aké skutky konáme, takého otca si aj volíme. To, koho naozaj milujeme, taký život aj žijeme. Žiadne delenie zla, klamstva, hnevu a pýchy do kategórií neexistuje. Každá lož je lož, každá nenávisť je nenávisť, neexistuje malá a väčšia, to len diabol ututláva svedomie stupňami hriechu, ale on je otec lží, klamár od počiatku, preto všetko, čo pochádza z jeho rád je lož. Napríklad ohováranie zo srandy, alebo ,,debaty o susedkách“ pri kávičke, tiež výsmech a zlé prezývky či škodoradosť na účet iných. Tieto hriechy sú také ohavné, pretože spôsobujú nielen utrpenie tým, ktorým ich adresujeme, ako komplexy menejcennosti, sebanenávisť, či nedôverčivosť, ale aj nárast niektorých hriechov u dotknutých ľudí, ako nenávisť, prejedanie sa a podobne.

A nepožiadaš
majetku jeho!

Toto je o chamtivosti, teda musím mať, alebo musím byť, ako priania majetnosti, peňazí, moci, vplyvu, až sa to často zvrhne na posadnutosť. Vtedy sa vytesnia zo života všetko ľudsky dôležité, ako priateľstvo, láska, dôvera, vďačnosť a náklonnosť, ktoré sa za peniaze nedajú kúpiť. Ak si niekoho chceme nakloniť cez peniaze, dostaneme pokrytectvo, faloš, lichôtky a predstieranú náklonnosť. Táto dychtivosť po peniazoch zanecháva opustenosť, sklamanie a frustráciu a vytrháva človeka z milujúcej lásky Boha.

Kniha života

Akonáhle sa spoja bunky našich rodičov, prebleskla iskra a z nej sa vytvorila moja i vaša duša, úplne chránená v rukách Boha Otca – a on je náš skutočný, spoločný a jediný, nežný a milujúci Otec, ku ktorému sa chce vrátiť každá duša. Preto mnohí, ktorí prežili blízku smrť, hovoria o domove, v ktorom chceli zostať a do ktorého sa chcú vrátiť a každému tento zážitok nekonečnej a pozemsky neopísateľnej lásky zmenil život. Boh nás ochraňuje 24 hodín denne a neprestáva nás milovať, aj keď my máme pocit, že nám hádže polená pod nohy, no to len vtedy, aby nás odvrátil od zlej cesty a zaviedol nás opäť na cestu života. Každá duša má preňho nesmiernu cenu, preto urobí všetko, aby nás priviedol k sebe, preto nás diabol tak veľmi nenávidí a chce nás zničiť, lebo Bohu na nás tak nesmierne záleží.

Kniha života je vlastne dvojkanálový záznam, v ktorom nielen vidíme, čo konáme, ale zároveň aj počujeme, čo si pri našich skutkoch myslíme. Preto sa v knihe života odhalí každý podvod a klamstvo, lebo nech konáme, či hovoríme jedno a myslíme si druhé, v knihe života to Boh vidí a počuje, takže sa sami usvedčíme z klamstva. Je to, ako keď niekomu poviete kompliment, ale v mysli ho dourážate. Tam je dobro aj zlo, vykonané, povedané a myslené, či zanedbané. Ako keď vám Boh dá príležitosť k dobru alebo k čnosti a vy ho z lenivosti, ziskuchtivosti či nedbalosti zahodíte. Uvidíte hriechy priznané, oľutované a odpustené, ktoré vám diabol nebude môcť vyčítať, ale aj zamlčané alebo podcenené ako nepodstatné, ktoré vám bude stále vyhadzovať na oči a za ktoré budete trpieť.

Dôležité je to, čo si o hriechu myslí Boh, a nie my, teda čo považujeme za hriech a čo nie podľa ľubovôle a vlastných krivých pravidiel – my nie sme Boh. Boh sa spýta na naše duchovné poklady a na zverené talenty, a ako sme ich zúročili a využili na šírenie Božieho kráľovstva na zemi. Či si ich opomenul a spôsobil mu tak bolesť a zármutok. Jediným kritériom Božieho súdu bude kritérium lásky, čistej, nezištnej a bezpodmienečnej lásky vo všetkých jej podobách – charite, milosrdenstve, odpúšťaní, ľútosti, štedrosti, šľachetnosti, úcte k blížnym, sebe a Bohu.

Ak sa nad sebou zamyslíš a zistíš nedostatky v ktoromkoľvek prejave kresťanskej lásky, rýchlo konaj nápravu, pretože vedz, že tvoja duša odumiera, až kým ju nezničíš duchovnou smrťou – a byť duchovne mŕtvy, byť mŕtvy za živa na veky večné je nepredstaviteľným utrpením v pekle diabolskej zloby. Tvoja duchovná smrť začína od ľahostajnosti k blížnym a ich utrpeniu, života bez ľútosti a hlbšieho zmyslu, kde je kostol trpenou nedeľnou záležitosťou, kde dobrý skutok ožobračuje a je podmienený ziskom.

On o vás bude stále bojovať, stále vám bude žehnať, posielať vám pomoc či ľudí a upozorňovať na seba. Viete, aký je Boh – Náš Otec: stojí ako žobrák na kraji našej životnej cesty a úpenlivo prosí o pozornosť, niekedy je až na obtiaž, len aby sme si ho všimli. No ak ho ignorujeme, pri súde nás nezatratí On, to my sami sa odsúdime na smrť, naše svedomie nás odsúdi. Byť katolíkom len preto, že sme pokrstení a uzatvárať pritom kompromisy so svetom, to je vlažné kresťanstvo, teda žiadne kresťanstvo. Ak si vyberiete svet, matériu, mamonu – vyberáte diabla.

No ak túžite patriť Bohu, hoci máte ako človek svoje slabosti a hriechy, odovzdajte mu celý svoj život so slovami: „Pane Ježišu Kriste, maj so mnou súcit! Odpusť mi! Dôverujem ti v každej chvíli života!“ Mocnejšie ako zlo je Božie milosrdenstvo a ak priznáš vinu, oľutuješ a napravíš svoj hriech, Boh ti odpustí a s radosťou sa ťa ujme. Preto táto duša dostala milosť, ktorá má byť milosťou pre všetkých. Nie zastrašiť, ale varovať a napraviť chce Boh, kým je čas. Máte možnosť voľby, poznáte pravdu a zákon, preto budete aj prísnejšie súdení ako tí, čo ho nepoznajú. No tí, čo nechcú počuť, a nechcú vidieť sa odsúdia sami, pretože toto je druhou šancou pre každého človeka a nielen pre kresťana, ale pre celý svet.

Toto svedectvo končím radostnou zvesťou nádeje spásy pre každého človeka, ktorá tkvie v ľútosti a priznaní si vlastnej úbohosti pred Bohom, čím ti Boh odpustí a ty sa zachrániš pred pekelným plameňom pýchy, a pri vyznaní viny vo sviatosti zmierenia, čím odhalíš Kristovmu služobníkovi diablove zámery, ktoré si vykonal – budú vymazané z tvojej knihy života a diabol tak nebude môcť na teba žalovať, ako na spolupáchateľa pred Božím súdom.
(vydané s cirkevným schválením)

pripravila: Lucia Galdunová

EXERCÍCIE (XXXII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Judášov bozk sa ukázal byť zbytočným. Ježiš sám vyšiel tlupe oproti a opýtal sa: „Koho hľadáte?“ Keď mu povedali, že Ježiša Nazaretského, sám sa prihlásil: „Ja som to!“

Ježiš je Pán situácie. Nikdy nebude možné povedať, že ho Judáš, ovládaný satanom, dostal do pasce. Nie. Ježiš má sám v rukách i teraz svoj život i svoje vlastné zajatie. „Keďže vedel všetko, čo malo na neho prísť, vyšiel im naproti“ – a dobrovoľne sa predstavil svojim nepriateľom.

Evanjelium hovorí o príhode, ktorá potvrdzuje túto Ježišovu zvrchovanosť. Keď im povedal: „Ja som to“, svätý Ján dodáva: „Cúvli a popadali na zem…“ Čo to bolo? Bol to zázrak, ozajstný zázrak? Zrazil Ježiš týchto pochopov s mečmi a kyjmi na zem svojou zázračnou mocou? Nie je to jediné možné vysvetlenie. Dokonca by nás udivovalo, pretože Ježiš nerobil nikdy zázraky pre seba, nikdy nerobil zázraky, aby zrazil ľudí na kolená, ani aby si takto vynucoval úctu. Sotva chcel zraziť zázrakom tých, ktorí ho prišli zaistiť. Na cestu utrpenia sa vydával dobrovoľne, vopred o nej hovoril a sotva si chcel pomáhať zázrakom. A predsa, keď svätý Ján hovorí: „Cúvli a popadali na zem“, vidí v tejto udalosti znak Ježišovej moci. A právom.

Keď Ježiš vykročil pevne a s odvahou pred zástup, zapôsobil mocne na tých, čo ho prišli zatknúť. Povedal tak priamo a s takou istotou „Ja som to“, že tí, čo boli v prvých radoch, cúvli. Títo ľudia, ktorí sa ozbrojili „mečmi a kyjmi“, aby sa zmocnili Ježiša z Nazaretu, sú prekvapení, keď vidia, že on sám prichádza k nim a predstavuje sa im. Inštinktívne ustúpia, prekvapení a zmätení a pritom niektorí z nich popadajú. Ježiš svojou pevnosťou a majestátnosťou ohromí tých, ktorí sa chcú vrhnúť na neho. Jeho rozhodný postoj ich uvádza na chvíľu do zmätku.

Táto udalosť nie je azda ani tak zázrak ako skôr znamenie. Svätý Ján videl v tomto znamení prejav božskej Ježišovej moci. V mohutnosti Učiteľa a v jeho rozhodnom postoji videl presvitať tajomnú prevahu a veľkosť, ktoré žiaria čímsi neodolateľným. Vo chvíli, keď ho zatýkajú, Ježiš, ktorý sa stáva väzňom, dokazuje, že je viac než človek. Ježiš to v istom zmysle priamo vyslovuje. Keď hovorí „Ja som to“, odpovedá v prvom rade tým, ktorí hľadajú Ježiša Nazaretského. Ale jeho prehlásenie môže mať aj hlbší zmysel. Grécky i latinský výraz jeho odpovede znie: „Ego simi“ – „Ego sum“ – „Ja som“. A to sú slová, ktorými sa nazval Boh sám v Starom zákone. V zjavení Mojžišovi v horiacom kríku sa Jahve nazval menom: „Ja som!“

Ježiš použil už počas verejného pôsobenia tento výraz o sebe, keď povedal: „Veru, veru, hovorím vám, prv než bol Abrahám, ja som!“ (Jn 6, 58) či vo chvíli, keď sa vydáva nepriateľom a hovorí im: „Ja som to“, nezaznieva v tejto odpovedi znova svedectvo o jeho božstve: „Ja som?“ Jeho nepriatelia nemohli pochopiť túto narážku a tento význam. Ale Ježišovo slovo je vždy mocné a jeho božská autorita, ktorá presvitá z jeho slov, zráža nepriateľov ne zem. A toto „popadali na zem“, o ktorom hovorí sv. Ján, je symbolické – títo ľudia sa proti svojej vôli ocitli v postoji adorácie. V chvíľkovom ohromení, ktoré ich núti cúvnuť a vrážať jedného do druhého, si síce neuvedomujú, čo sa s nimi deje. Ale aj tak, nezávisle od svojich zámerov, svedčia o zvrchovanej moci Ježiša…

Pri Ježišovom zajatí sa mení situácie agónie. Pred chvíľou Ježiš v modlitbách k Otcovi padol na tvár pod ťarchou skúšky, ktorá mu hrozila. Teraz, keď sa už jeho nepriatelia priblížili so skutočnou hrozbou, oni sami padajú na zem. Je tento obraz už predzvesťou celkového obrazu drámy – utrpenia a vzkriesenia? Ježiš, zavalený utrpením, stane sa víťazom. Od chvíle zajatia dáva Ježiš tušiť svoje víťazstvo. Jeho nepriatelia už začínajú uskutočňovať proroctvo, ktoré im predtým povedal: „Keď vyzdvihnete (od zeme) Syna človeka, až potom budete vedieť, kto som“ (Jn 6, 28). Teraz počuli jeho „Ja som“ a zacítili jeho skrytú moc.

Keď Ježiš aj druhý raz povedal svoje „Ja som to“, tí, čo popadali ne zem, povstali a chceli sa ho zmocniť. Vtedy Peter vytiahol meč a uderil veľkňazovho sluhu. Ohnivý Peter začal plniť svoje rozhodnutie ísť za Ježišom až na smrť – dal sa do boja za svojho Učiteľa, hotový v tomto boji s presilou zomrieť. Ale Ježiš zasiahne nemenej bleskovo: „Schovaj meč do pošvy!“ – povedal Petrovi. Táto odpoveď Petrovi je odpoveďou pre celú budúcnosť: „Neodpovedajte na násilie násilím! Násilie je vždy dielo smrti a často končí smrťou.“

Potom Ježiš hovorí Petrovi, že utrpenie patrí do plánu jeho poslania a do plánov spásy. Akoby hovoril Petrovi: „Myslíš, že nemám dosť prostriedkov a síl? Myslíš, že by som sa nevedel aj sám ubrániť? Keby som chcel, keby som požiadal, keby som povedal jediné slovo – Otec mi dá dvanásť plukov anjelov na obranu! Ale akože sa potom splnia Písma? Ako potom splním svoje poslanie?“ Ježiš sa nedáva teda zaistiť zo slabosti, lež z poslušnosti Otcovi a svojmu poslaniu. A keď už ide o silu, teraz nie je ten silnejší, kto uderí, ale ten, kto sa obetuje. Väčšiu silu prejaví ten, kto poslúcha, než ten, kto sa bije. Viac energie si žiada neodporovať, než uderiť. Ježiš je i tu tvorca pokoja, pacificus, nie zo slabosti, lež zo sily a na znak svojej sily uzdraví zraneného človeka…

Toto uzdravenie je posledný Ježišov zázrak pred Vzkriesením. Zázrak lásky, ktoré nám pripadá najťažšou a ktorú ťažko chápeme – je to zázrak lásky voči nepriateľom. Ježiš nechce, aby jeho zajatie uškodilo čo len jednému z ľudí, ktorí ho prišli uväzniť. Keď uzdravuje poraneného sluhu, ukazuje, že nepriateľovi treba nielen odpustiť, lež mu aj urobiť dobro. Tým zároveň zjavuje aj najhlbší zmysel Božej moci, ktorý sa chce uplatňovať len v láske. Ježiš neurobil nijaký zázrak, aby prekazil svoje uväznenie, nie urobil zázrak a uzdravil Melchusa…

Po tomto prejave lásky sa začalo utrpenie, ktoré sa zakončí až na kríži. „Prápor vojakov a veliteľov a so židovskými strážami zajali Ježiša a poviazali ho“, hovorí evanjelista. Židovskí vodcovia žiadali pre istotu vrchnosť, aby rímski vojaci sprevádzali ich ľudí pre prípad odporu. Celá táto ozbrojená moc je smiešna – Ježiš ani nekladie, ani nedovoľuje klásť odpor. Ježiš ukázal svoju moc, ale nepoužil ju pre seba. Jeho nepriatelia dali do pohybu vojenskú moc a zbrane, ale celkom zbytočne, Ježiš sám upozorní nepriateľov na túto neužitočnú mobilizáciu fyzickej sily: „Potom sa Ježiš obrátil na veľkňazov, veliteľov chrámu a starších, čo ho prišli zajať: Vyšli ste ako na zločinca s mečmi a kyjmi. Veď som sa každý deň stretal s vami v chráme a nesiahli ste po mne. Ale toto je vaša hodina a moc temnosti.“ Stokrát ho mohli zajať, pretože sa neskrýval. Ale nemali na to moc, lebo ich hodina ešte neprišla. Až teraz sa spĺňajú Písma a proroctvá, že Mesiáš bude trpieť ako zločinec. Satan nemohol priviesť Judáša do Getseman a urobiť koniec Ježišovmu poslaniu, kedy chcel. Taká moc mu nebola daná, až teraz nastala hodina temnosti. Boh dopúšťa pôsobenie zla, ale nedovolí zmariť svoje plány, ba aj zlo slúži nakoniec plánom.

Ježiš sa ocitol v rukách nepriateľov. „Vtedy ho všetci opustili a zutekali“, hovorí evanjelium. Pripadá nám to smutné. Ale Ježiš sám chránil svojich učeníkov a chránil aj ich útek. Veď sám povedal zástupom: „Keď teda hľadáte mňa, nechajte týchto odísť!“ Svätý Ján, ktorý o tom hovorí, pripomína hlboký zmysel tejto starostlivosti, ktorou sa spĺňa Ježišovo slovo, povedané predtým: „Tak sa mali splniť slová, ktoré povedal: Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného…“ Keď Ježiš pri poslednej večeri hovoril o učeníkoch, že nik sa z nich nestratil, iba syn zatratenia, mal na mysli stratu duše. Tu pri zajatí v Getsemanoch ide o záchranu telesného života. Ale jeho starostlivosť vyrastá z tejto lásky.

Ježiš iste s pohnutím hľadel na odchádzajúcich učeníkov. Človek, vystavený skúške, veľmi cíti, či je niekto pri ňom. Trpí dvojnásobne, keď vidí, že ho opúšťajú tí, ktorých mal rád. Ježiš prijíma aj túto ranu. Vydáva sa do rúk nepriateľov, ale chráni svojich učeníkov, aby mohli odísť. Začína vlastne dielo spásy a chce ho zabezpečiť pre budúcnosť – apoštoli sú jadrom Cirkvi a nesmú zahynúť s ním.
Ježiš ide v ústrety utrpeniu sám. Hodina mučeníctva Cirkvi ešte neudrela. Učeníci sa stanú martýrmi až potom, keď roznesú spásu na všetky strany sveta. Ježiš kráča na smrť sám. Nemá pri sebe nikoho zo svojich. Tak ho odvádzajú. Sám bude stáť pred veľradou, sám pri procese s Pilátom. Zriekol sa všetkého. Je celkom chudobný. „Propter nos et propter nostram salutea“ – „pre nás a pre našu spásu…“

+Ladislav Franc, duchovný otec

Chrám Boží – symbol Cirkvi, Kristovho mystického Tela


Milovaní bratia a sestry,
chrám je vždy domom modlitby a bránou do neba, vidíme len vonkajšok chrámu a predsa to, čo chrám oživuje, to je eucharistia – živý Kristus a zároveň aj veriaci Boží ľud, tajomné Kristovo telo. A tak aj pri pohľade na tento chrám nám ten vonkajší pohľad mnohé veci ukrýva, teda nevidíme tie hlboké základy, na ktorých stojí tento chrám. Nevidíme množstvo tehál, ktoré sú schované. A na tejto stavbe všetko je potrebné, aj tá posledná tehla, aby tento chrám držal pospolu, aby mal svoj vzhľad.

A takto môžeme povedať aj o nás veriacich – každý je potrebný v cirkvi. Pri pohľade dnes na cirkev často vidíme kňaza. Keď sa povie cirkev, hneď sa myslí na kňaza, na rehoľné spoločenstvo, ale cirkev – to sú všetci pokrstení. A tak vlastne tu treba vidieť práve veriaci Boží ľud, ktorý vytvára toto tajomné telo Krista a tento ľud spoločne putuje do prisľúbenej zeme – do večnosti, do neba, do nového Jeruzalema. A tak vlastne musíme tu vidieť v cirkvi tie základy, na ktorých všetko stojí a to dnes Kristus neviditeľný, ktorý bol prítomný vo fyzickom tele. Tridsať rokov na tejto zemi a znovu ten istý Kristus viditeľný v Eucharistii a prítomný v cirkvi, vo svojom Duchu Svätom. Všetci sme potrební v tejto cirkvi, aj tí, o ktorých často nevieme a ktorí posväcujú jednotlivé farnosti, našu cirkev. To sú vaše modlitby, obety, to sú mnohí trpiaci ľudia, aj tí, ktorí dnes tu nemôžu byť s nami, lebo sú chorí a obetujú sa za túto miestnu partikulárnu cirkev, za farnosť a obetujú sa za celú cirkev.

Keď tak pozrieme do dejín, či už Starého zákona, do starej Zmluvy, alebo pozrieme do Nového zákona, vždy človek vyhľadával miesto, kde sa posväcoval. V Starom zákone to boli tie chrámy, hlavný chrám v Jeruzaleme, kde ľud putoval. Každý veriaci žid aspoň raz v roku putoval do hlavného chrámu v Jeruzaleme a ľud staral sa o tento chrám, videl aj zničený tento chrám, jeden i druhý. Teda ľud, keď sa vrátil, či už zo zajatia babylonského, asýrskeho, začal budovať chrám. Vieme, že boli aj také časy, keď ľud prv si budoval dom a Boh vzbudzoval cez prorokov túžbu v človeku, aby budoval aj svoj chrám. Prorok Ageus takto napomínal židov, že ešte neprišiel čas budovať chrám, lebo dostavbu chrámu stále odkladali a už prišiel čas stavať vaše domy, ktoré si poobkladali a na chrám nemysleli.

A tak začali budovať tento chrám. Aj v Novom zákone, keď Kristus zomieral na kríži, tam sa rodí tajomne cirkev, teda poznáme to, keď Kristus zveruje svoju Matku Máriu Jánovi: „Hľa, tvoja Matka! Hľa, tvoj syn!“ hovorí Márii. A tu sa zrodila cirkev z Kristovho otvoreného boku. Kristus nemal žiadnych súrodencov a preto zveril svoju matku Jánovi, apoštolovi a tak vlastne tu sa rodí cirkev. V tom Kristus dokonáva svoju obetu, ktorá je otvorená až do dnešného dňa. Kristus sa znovu obetuje a v tom sa chrámová opona roztrhne napoly. Starozákonné obety sú ukončené a tento starozákonný chrám je symbolom, že už prestala táto obeta a Kristus sa obetuje v novozákonnom chráme, v cirkvi spolu so svojím ľudom.

Aj naši predkovia vždy, keď sa vracali po tureckých tatárskych vpádoch na miesto, kde žili a po svojich domoch našli len zrúcaniny, vtedy začali budovať chrámy. A okolo tohto chrámu začali budovať aj svoje domy. Teda po týchto vpádoch, keď im zostalo len rumovisko, popol, s radosťou sa pustili do stavby chrámu. A chrám bol pre nich požehnaním, teda srdcom každej obce, mesta bol a je chrám. A tak, bratia a sestry, aj my dnes možno v duchu spomíname na mnohých, ktorí budovali tento chrám. Vy, ktorí sa ešte pamätáte, ako tento chrám rástol, ako sa ťažko tento chrám budoval, v ťažkých časoch, ktoré neboli naklonené veriacemu človekovi a vlastne aj tí, čo budovali, ani nevedeli, či sa skutočne tu bude sláviť svätá omša. Keď sa stali často terčom posmechu: „Len budujte, bude to kinosála.“ Ale Boh požehnal prácu veriaceho ľudu, teda aj mnohí hovoria, že s veľkou pomocou svätého Jozefa, robotníka.

Takto bolo už v prvých okamihoch, keď vtedy pán Ungvarský, ktorého si pamätám ako staručkého kurátora, položil na akúsi stodolu tu pri kostole obrázok a povedal: „Keď svätý Jozef pomôže vybudovať tento chrám, on bude v ňom patrónom.“ A tak boli to ťažké časy, ale tu bola veľká viera Božieho ľudu, že človek koná, ale Boh požehnáva. A tak vlastne dnes ďakujeme Bohu, že tento chrám naplňujú veriaci, že nie je prázdny, lebo chrám bez veriaceho Božieho ľudu často pustne. Ale skôr, ako chrám spustne, už dávno boli zničené ľudské charaktery. Skôr ako sa zbúral chrám, už dávno v ňom padla farnosť, ale aj ľudia, vrhli sa do poroby a tak chrám je vždy miestom, ktorý pozdvihuje človeka k výšinám. Teda takto aj veríme vo svojej cirkvi, kde patríme do tajomného Kristovho tela. Cirkev, hoci bola zrodená z Kristovho boku, bola zrodená na Turíce, kedy slávime narodenie Cirkvi. Vtedy, keď Ježiš povedal apoštolom: „Choďte a učte všetky národy.“ A Pán Ježiš si povolal za apoštolov v prvom rade členov vyvoleného národa. Ale tam, pri zoslaní Ducha svätého, boli aj pohania, ľudia z mnohých národov a tak Kristus ukázal, že cirkev nepatrí nijakému národu. Cirkev je univerzálna zo všetkých národov, je duchovná. Tak si Kristus vybudoval cirkev nie na jednom národe, ale na všetkých národoch je hmotná, fyzická. Teda tvoria ju ľudia pokrstení a je duchovná, zložená zo všetkých národov sveta.

Kristus je hlava tejto cirkvi a my sme údy. Keď hlava trpí, trpia aj údy. Teda cirkev je tajomné telo, kde sme všetci pospájaní na základe testu a kde všetci vytvárame spoločenstvo a podľa toho, ako žijeme, tak žije aj cirkev. Nemôžeme povedať, že cirkev je zlá, alebo je znesvätená, to nie je pravda. Lebo cirkev je svätá, to posvätenie dáva Kristus, stále túto cirkev posväcuje. Ale že sa nám niekedy javí ako hriešna, to sme my ľudia hriešni, ktorí nevidíme svoj hriech. Cirkev a Kristus tento hriech ničí, oslobodzuje človeka od hriechu vo sviatosti pokánia. A dáva človeku svoje telo, aby sa človek vyliečil zo svojich rán po hriechu. A tak cirkev vždy zostane svätou, môže ju niekto znesvätiť, ale cirkev je vždy svätá, lebo ju posväcuje Kristus.

A tak vlastne v cirkvi ako údy prežívame všetko, svoje radosti, ťažkosti, tu naberáme oduševnenie do života a tak vlastne aj tým za tých päťdesiat rokov trvania tohto chrámu. Prv bol len posvätený, potom neskôr konsekrovaný. Tu vlastne ste prežili všetky svoje radosti života. Tu ste prichádzali so svojimi deťmi, tu ste ich dali pokrstiť, dnes už sú mnohí dospelí. Tu v tomto chráme ste sa sobášili a tu aj v duchu slov „radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi“ ste sa lúčili so svojimi príbuznými, so svojimi priateľmi, so svojimi známymi farníkmi nie navždy, ale na určitý čas.

V tomto chráme, kde sa zhromažďujeme ako živá Kristova cirkev, živé údy Kristovho tela, vlastne tu prežívame svoje radosti, svoje žiale, tu dostávame chuť do ďalšieho života. Kristus nazval cirkev svojou nevestou, lebo dáva život za svoju cirkev, teda Kristus hlava je ženích. A to telo cirkev to je Kristova nevesta. Takto Kristus sa stará o svoju cirkev až do konca sveta. Chrám je vždy miestom modlitby, kde sa veriaci Boží ľud zhromažďoval. Aj v čase vojen, vtedy, keď to boli vojny medzinárodné, alebo vojny medzi jednotlivými mestami, vždy Boží ľud, keď ušiel do chrámu, tu nachádzal azyl. Teda tu sa nesmelo bojovať, tu človek nachádzal opravdivý pokoj. V Božom chráme našiel človek odpustenie, teda ľudia nie tak začali si rozumieť, odpúšťať, že si povedali: „Ty si mi ublížil, ale ja ti odpúšťam“, to tak nebolo. Človek bol vždy skôr človekom nakloneným k barbarstvu – oko za oko, zub za zub. Ale veriaci človek takto povedal: „Sme na posvätnom mieste, odpúšťam ti, lebo aj Boh odpúšťa nám.“

Drahí bratia a sestry, musíme dnes uznať všetko, čo Kristus priniesol cez svoju cirkev do jednotlivých národov, kde ľudia prestali sa voči sebe správať ako vlk k vlkovi. A tak aj vy majte v úcte tento Boží chrám, milujte tento chrám, nech je pre vás živým miestom, kde sa človek stretáva so svojím Bohom.

Edita Steinová, židovka, ktorá konvertovala na katolícku cirkev, čo niesla do svojho života a teda videla jediný obraz v chráme, kde bola ako študentka so svojou priateľkou. Videla jednu starenku, ktorá kľačala v lavici a veľmi vrúcne sa modlila. A Edite zostal tento obraz v očiach a pochopila, že tento chrám je iný ako synagóga, že v tomto chráme, kde sa ľudia modlia na kolenách, žije živý Boh, v Eucharistii v bohostánku. A to bola pohnútka, že našla Boha, toho, ktorého hľadala na svojich štúdiách.

Bratia a sestry, chrám je vždy miestom posvätenia, preto keď ideme do Božieho chrámu, obliekame si nové šaty, nie aby nás ľudia videli, ale cítime, že tu sa koná zvláštne mystérium, že tu prichádza Boh a my sa odievame nielen cez vonkajšok, cez šaty, ale do Kristovho odevu, meníme svoje vnútro. Meníme samých seba s Božou pomocou. Už keď ideme do chrámu, už cez ulicu svedčíme o tom, že sa tu niečo deje, že Kristus prichádza na oltár a už cesta do chrámu je svedectvom našej viery. Aj to je povzbudenie, keď ľudia prechádzajú cez jednotlivé obce a vidia, ako sa veriaci ponáhľajú do Božieho chrámu nielen v nedeľu, ale aj vo všedný deň.

„Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane.“ Tento chrám je nový, vždy na ňom bolo mnoho práce, teda každý kňaz sa snažil tu prispieť niečím, aby sme sa tu dobre cítili. Aj terajší duchovný otec za svojho pôsobenia snažil sa obnoviť tento chrám. Nie preto, aby sme mu ukázali, že na to máme, ale preto, že cítime, že Bohu patrí to najcennejšie, čo človek má najradšej a čoho sa vzdáva, to dáva Bohu. A preto tento chrám je možno taký útulný, lebo vo svojom živote okrem všetkého iného hľadáme v prvom rade Boha a vieru, ktorú sme dostali do vienka po svojich predkoch.

V Anglicku na pobreží stál chrám. Keď prišiel veľký hurikán, tento chrám padol. Jeden dôstojník sa prišiel opýtať, kedy sa bude stavať tento chrám. Kňaz, ktorý tam pôsobil, začal hovoriť o biede tohto ľudu a týmto chcel povedať, že ľud je veľmi biedny a nedokáže postaviť tento chrám. A dôstojník povedal: „Keď vy nepostavíte tento chrám, postaví tento chrám vojsko.“ Kňaz sa čudoval, ako je to možné, že vojsko postaví tento chrám v takejto malej obci a dôstojník hovorí: „Tento chrám sa nachádza na mnohých vojenských mapách, je to bod, podľa ktorého sa riadia lode siedmich morí. Tento znak je potrebný a preto chrám bude postavený. Teda, aby sa vojenské lode mohli orientovať.“

Bratia a sestry, aký je potrebný bod i ten chrám, podľa ktorého sa orientuje vojsko i jeho námorné lode. Možno si pamätáte ruiny chrámu v Richnave, keď bol front. Vtedy Nemci vyhodili tento chrám do povetria, lebo to bol znak, ktorým sa orientovali vojská a preto bol tento chrám zničený. A potom dlhé desaťročie tohto chrámu tam nebolo nič, len ruiny. Až v roku 1968 začali aj oni budovať chrám. Tam, kde chýba chrám, tam sa ľudia vzďaľujú od svojho Boha i sami od seba navzájom. Aj v jednom ruskom filme s názvom Pokánie. Tento film končí jednou vetou: „Načo je taká cesta, ktorá nevedie do chrámu.“ Lebo pútnik hľadal chrám, ale tento chrám už nestál.
Nuž, milí bratia a sestry, prajem vám, aby ste sa v tomto Božom chráme stále s radosťou zhromažďovali, aby tento chrám bol vždy miestom živého Boha, kde Boh prebýva. A miestom, kde sa ľudia posväcujú a tento chrám nie je prázdny.

Amen.

ThDr. Ján Kundrík, PhD., farár v Tisovci

Nemusíš sa báť, Bože



Postavili sme Ti chrámy …
Aby vprostred sveta drámy
povedali sme Ti:
nemusíš sa báť, Bože.

Ľudstvo, sveta pán
si Ťa ctí!
A či k svojej,
či snáď k Tvojej cti
stavia si …
… Ti?
tu chrámy …

Nemusíš sa báť, Bože,
žeby človek zabudol na Teba.

Chváliac Teba
oslavuje seba …
Nemusíš sa báť, Bože,
žeby obraz Tvoj
zo sveta vymizol.

Veď je tu človek.

A on si navykol,
že mierou Tvojej slávy
je sláva jeho …

Nemusíš sa báť, Bože …
žeby obraz Tvoj zo sveta zmizol.
Veď je tu človek,
ktorý chváliac Teba
na svoju slávu si zvykol …

Pavol Ondrík, Kluknava