ROZHOVOR

(pokračovanie z minulého čísla)


Rezonuje aj tam fenomén sexuality?

Taliani majú úplne iné miery. Sú to južanské a temperamentnejšie krajiny. Aj keď sa sobášia v kostole, je tam na druhej strane aj veľa rozvodov, takže je otázne, ako dlho im vzťahy vydržia. Fenomén sexuality existuje a, samozrejme, že sa bagatelizuje aj v televízii alebo v iných masmédiách. Je veľmi ťažké hovoriť mladým o čistote a o tom, že jeden človek je na celý život. Pravá láska existuje, je veľmi ľahké uveriť tomu, že sa môžem zabávať celý život a nemusím za to niesť zodpovednosť.

Nadväzuje to aj na rodiny?

Je to problém, vidieť to najviac. Snažím sa to vysvetľovať aj mladým, ktorí majú nejaké krízy, že to, čo teraz robia, je egoizmus, ktorý sa odzrkadlí na ich deťoch, pretože keď si jeden alebo druhý z partnerov robí, čo chce, si v konečnom dôsledku odnesie ich syn alebo dcéra. Pretože sa tým deťom zrúti celý svet a je ťažké malému človiečikovi, ktorý má 2, 3 roky vysvetliť, že mamka ho má rada, ocko ho má rád, ale medzi sebou sa nemajú zrazu radi. Začína sa trhať citový a duchovný život toho dieťaťa, už neverí svojim najbližším a zrazu sa cíti sám.

Je ťažké rozprávať o duchovných hodnotách, pretože nielen že sa z toho smejú, ale keď vidíte, že nemajú silnú vieru, je zbytočné vyťahovať argumenty zo Svätého písma, pretože to nie je cenný argument. Ale to, že rozprávame o ich deťoch, je pre nich logickejšie a skôr sa zamyslia.

Samotné Taliansko, alebo Rím sú pre nás synonymom kresťanstva a viery ako takej. Necítia aj samotní Taliani zodpovednosť za šírenie a prežívanie viery pre celý svet? Neuvedomujú si, že by mali byť takým „kvasom“ pre celý kresťanský svet, nakoľko je ich krajina kolískou našej viery?

Aj u nás máme veľa takých „nedeľňajších“ veriacich, ktorí prídu v nedeľu na omšu a potom cez týždeň si robia, čo chcú, lebo si svoju úlohu splnili. A aj v Taliansku je tento tradicionalistický trend v prežívaní viery. Máme sviatky, tie sa zachovávajú a ja som veľký katolík, pretože ja tieto sviatky slávim a snažím sa niečo zachovávať. Ale veľká väčšina je presvedčená, že to stačí a že to je duchovný život. Už potom v živote si budem robiť, čo chcem a nech mi Pán Boh do toho nehovorí, samozrejme, ani cirkev, lebo tak som si to vymyslel a tak to budem mať. A že to má dôsledky aj na iných, aj na moje deti, to už sú veci, ktoré sa nejako nevidia.

Takže tie rodiny zostarnú a princíp starostlivosti, že rodičia zabezpečia svoje deti…

Začína sa to strácať, ale ešte vždy to existuje. Je tam aj fenomén, ktorý nie je veľmi príjemný, že deti zostávajú so svojimi rodičmi až do veľmi vysokého veku, pretože je to pre nich pohodlné. Zaviazať sa a utvoriť si rodinu je veľmi ťažké a zodpovedné a to sa mi nechce. Tak mám hotel zadarmo a ja si robím, čo chcem.

Ako prežívajú Taliani svoju starobu?

Kým rozprávame o starkých, ktorí žijú v rodine, je to príjemné, pretože majú vnúčatá a snažia sa byť užitoční.

Funguje tam lokálpatriotizmus?

Samozrejme. Na talianskych rodinách je pekné, že majú taký kult nedeľného obeda – v nedele a na veľké sviatky sa musí zísť celá rodina. Napríklad na Vianoce, na Veľkú Noc sa k nedeľňajšiemu obedu zídu všetky deti, vnúčatá, je to veľmi pekné, že rodina je pokope. A otec a mama sú ich centrom. Ale zase je to niekedy také naoko, pretože keď skončí obed a kázeň otca, všetci sa rozídu, každý si robí, čo chce.

U nás na Slovensku je v poslednej dobe trendom odkladanie starých rodičov do rôznych penziónov a domovov pre seniorov a do domovov sociálnych služieb.

Je ťažké vysvetliť to aj Talianom. Je to veľmi pohodlné. Radšej zarobím 1 000 €, ktoré dám na penzión a tým pádom si môžem umyť ruky a nemusím počuť všetko, čo mi hovorí otec a mama, alebo svokra a svokor. Takáto tendencia je aj v Taliansku. Vysvetľujem to rozprávkou, ktorá je na Slovensku veľmi známa, volá sa Tri groše. Bol raz jeden človek, ktorý kopal kanály. Prišiel k nemu preoblečený kráľ a pýta sa ho: „Čo ty tu robíš?“ A on rozpráva, že kope kanály. „A koľko zarobíš?“ „No tri groše.“ „Dobre ti platia.“ „Ale pre mňa je len jeden.“ Kto ťa tak okráda, že ti dáva iba jeden?“ „Jeden požičiavam a druhý vraciam.“ Prijať to, že to, čo zarobím, nie je dôležité, že jednu časť musím požičať a druhú musím vrátiť, nie je také jednoduché, hlavne pre mladých. Ale je to zodpovednosť, je to znak toho, že človek určitým spôsobom dozrie, je dospelý a uvedomí si, že čo je moje, nie je moje, ale celej mojej rodiny a všetkých tých, ktorých mám rád.

Je cítiť aj v Taliansku, že v kostole, najmä vo všedný deň, sú väčšinou starší a aj ku sviatostiam pristupujú skôr starší ako mladší?

Samozrejme, trošku aj pre to, že je to tradícia, ale možno viac aj preto, lebo viac veria, alebo majú viac času, neviem. Ale v nedeľu sa naplní ten kostol viac, ale cez týždeň sú iba babky. Možno ešte keď cez školský rok máme katechizmus a práve v ten deň, tak niektorí zostanú a miništrujú, ale málokedy máme kostol plný detí. Mávam detské omše, ale to bude dlho trvať, kým to bude taká tradícia ako je tu na Slovensku, že všetky deti prídu a kostol sa naplní mladými. A čo bude ďalej, neviem. Keď tí starkí zomrú…

A ako sa u vás pochováva? Tiež tak do zeme ako u nás?

Taliani majú také mauzoleá, nepochováva sa do zeme, majú všelijaké tradície. Napríklad, keď zomrie človek, tak sa chodí hneď posvätiť truhla. V tom sa modlia ruženec aspoň tri dni, zíde sa celá rodina, ako u nás na kare, ale trvá to tri dni. Potom nosia truhlu na pleciach od kostola až k cintorínu, vtedy v tej procesii je aj ruženec, je to skoro 1,5 kilometra, bola aj dychovka. Majú taký svoj kult svojich zosnulých. Je ťažké im vysvetliť, prečo sa tak venujú tým zosnulým a prečo sa im tak nevenovali, keď žili, ale akokeby chceli vynahradiť všetko, čo zameškali. Na pohreby chodia s úctou.

Máme za sebou prierez spoločenského života v Taliansku. Vráťme sa na chvíľu k ekumenizmu. Máte na to čas, alebo je to súčasťou života vo farnostiach?

Máme konferencie a stretnutia. Asissi je také ekumenické centrum, je to asi na teoretickej úrovni, pretože v praxi mám vlastne všetkých katolíkov. Prax je hlavne s tými, ktorí chodia opatrovať starkých ako au-pair z iných štátov a ktorí sú iného vierovyznania a sem-tam sa zjavia v kostole. Ale snažíme sa robiť všelijaké aktivity práve pre týchto veriacich. Niektoré kostoly sú im nechané, aby tam mali svoje omše, kontaktujú svojich kňazov iných kultov, aby sa im zabezpečil aspoň cez nedeľu duchovný život. No ale tam to skončí.

Na záver vás poprosím o odkaz pre našich čitateľov.

Bol som veľmi milo prekvapený účasťou. Pretože viac-menej Víťaz má toľko obyvateľov, koľko moje dedinky spolu, okolo tých 1 000 ľudí. Tu je 2 500. Mojím odhadom u mňa nepríde v nedeľu na omšu ani tretina. V piatok som videl natrieskaný kostol, bolo to pre mňa prekvapivé a veľmi milé, pretože plný kostol nevidím často. A som veľmi rád, že sa tu veriaci chodia modliť a majú pekný duchovný život. Pretože kým existujú babky, ktoré sa modlia za svojich vnukov, tak je nádej akú mala svätá Monika, ktorá sa modlila za svojho Augustína. Aj keď to nie je vidieť, je to veľmi dôležité.

Ďakujem vám za rozhovor.

rozhovor pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.