Chrám – príbytok živého Boha

Milí rodáci, bratia a sestry, drahý duchovný otče, drahí oltárni spolubratia, milé deti!

Najprv mi dovoľte poďakovať sa z úprimného srdca vášmu duchovnému otcovi za pozvanie na tento „Zlatý týždeň“, ako ste ho nazvali. Tento týždeň mi padol milo, lebo celý tento rok je pre mňa rokom jubilejným. V čom? V mojom kňazskom živote si pripomínam 45 rokov kňazskej vysviacky, keď sme spolu s mojim oltárnym spolubratom dp. Ladislavom Francom pred 45 rokmi po prvýkrát pristúpili k oltáru Božiemu.


Pamätám sa ako dnes, tento kostol v tom čase voňal novotou a nedokončeným dielom. No múry stáli, veža bola postavená a vo vnútri bolo veľké množstvo ľudu. Vonku sa o nás bedlivo starali vrtuľníky, ktoré prerušovali bohoslužby svojim hrmením. Rátalo sa s prítomnosťou okolo 10 000 veriacich zblízka, z okolia i zďaleka. Hlavným celebrantom bol vdp. Peter Adamčák, farár zo Širokého, kázal osvietený pán kapitulný vikár Dr. Štefan Onderko a my dvaja nováčikovia sme koncelebrovali s domácim dôstojným pánom farárom Adamčákom. Prečo to pripomínam? Lebo primičná slávnosť ma viaže k spomienkam na tento chrám svätého Jozefa, robotníka, k histórii tohto chrámu.

60. roky boli pre našu obec veľmi ťažké. Vy skôr narodení iste máte tieto ťažké roky v pamäti. Vtedy prebiehala takzvaná socializácia dediny a do tohto záujmu patrilo aj združstevňovanie. A bol to veľmi ťažký pôrod v našej dedine. Úvahy boli všelijaké, kto zradí, kto podpíše, kto sa stane prvým členom družstva a iné pre túto dobu veľmi ťažké úvahy. A práve v tom ťažkom čase bol poslaný k nám odvážny, zásadový muž dp. Adamčák, ktorý s veľkou obozretnosťou a priateľskou dušou si získal mnohých na vážnych postoch, aby udrel do „najtvrdšieho orieška“ – začať novostavbu kostola vo Víťaze, čo sa mu aj nakoniec podarilo. No vždy sa pri novostavbe ukazovali problémy: raz, že to bude bazilika, inokedy, že neboli dodržané plány, alebo prekročené kompetencie gazdov a dobrovoľníkov, ktorí sa podieľali na novostavbe. Z mien mi ostali v pamäti horlivci podľa Písma svätého: „Pre tvoj dom ma bude spaľovať tvoja horlivosť, Pane.“ Imrich Ungvarský, Martin Ungvarský, p. Novotný, Ing. Chleba, p. Juhás a mnoho ďalších zvučných mien, ktorí mali veľký podiel na stavbe tohto kostola. Táto novostavba sa pomaly zdokonaľovala až do doby, keď prišiel čas konsekrácie.

V mojom písomnom archíve nachádzam správu, ktorú som uverejnil v roku 1992 ako odborný asistent na Gréckokatolíckej teologickej fakulte v Prešove: „Obec Víťaz a Ovčie v sobotu a nedeľu 28. a 29. novembra prežívala mimoriadnu slávnosť. Do ich obce zavítal otec biskup Mons. Alojz Tkáč, aby Víťazanom konsekroval kostol zasvätený svätému Jozefovi, robotníkovi, ktorý postavili v ťažkých časoch v roku 1961. Iniciátorom stavby bol nebohý vdp. Andrej Oros a staval ho dnes už nebohý kňaz Peter Adamčák, vtedajší širocký farár, dnes farár v Dubovici. Počas stavby boli niektorí aktéri väznení, hlavným staviteľom bol Ing .Chleba, ale pre nedodržanie projektu prevzal stavbu a celú zodpovednosť za stavbu Tomáš Juhás. V týchto ťažkých časoch ho nemohol konsekrovať vtedy žijúci košický biskup Mons. Jozef Čársky pre veľký nátlak štátnej správy. Veriaci čakali na príchod biskupa, no nedočkali sa ho.

Nakoniec kostol požehnal prešovský okresný dekan vdp. František Potocký, ktorý neskoršie emigroval do Spojených štátov amerických. Veriaci boli z tejto situácie zronení a pán biskup Čársky to ťažko znášal. Predsa po 30 rokoch sa Víťazania dočkali, že im kostol svätého Jozefa, robotníka konsekroval dnešný náš pán biskup, ako si ho tu prisvojovali veriaci. Pred konsekráciou sa v kostole vo Víťaze konala duchovná obnova počas celého týždňa, na ktorej sa veriaci aktívne zúčastňovali. Exorty a kázne viedli rodáci a prizvaní kňazi. Odzneli tieto témy: Duchovná obnova dnešného človeka – dp. Bartolomej Urbanec, špirituál kňazského seminára, Chrám a Sviatosť Oltárna – dp. Franc, farár v Osikove, Chrám – cesta k sviatostiam – dp. Pavol Čech, odborný asistent, farár v Bajerove, Chrám – cesta k zachovávaniu prikázaní – dp. František Stahovec, farár v Nižnom Hrušove, Chrám – cesta k Bohu a blížnemu – dp. Bednárik – kaplán z Dómu v Košiciach. Bola vždy možnosť sviatostí zmierenia.

V deň konsekrácie celý kostol pristúpil k svätému prijímaniu, čo bolo potešením pre otca biskupa, ktorý si sám z tejto duchovnej slávnosti odniesol hlboké duchovné zážitky, ako sa o tom zmienil aj vo svojej kázni. Neopakujúcu atmosféru vytvoril aj spevácky zbor pod vedením Jozefa Harničára, ktorý doprevádzal túto slávnosť. Svoju vďačnosť veriaci prejavili otcovi biskupovi uistením, že naďalej budú viesť kresťanský život v oddanosti Svätému Otcovi a jeho pomocným biskupom a toto drahocenné dedičstvo odovzdajú deťom nastupujúcej generácie. Veľkú vďaku vyjadrili veriaci aj svojmu duchovnému otcovi vdp. Jozefovi Dugasovi za jeho veľkú starostlivosť i lásku, s akou povzbudzoval veriacich ku generálnej rekonštrukcii a vnútornej oprave kostola.

Po posviacke kostola, po konsekrácii sa otec biskup stretol so starostom obce Petrom Magdom, ktorý ho privítal chlebom a soľou so slovami: „Je mi potešením, že vás môžem privítať na pôde Obecného úradu, kde to pred tromi rokmi nebolo možné.“ Víťazania v tento deň predložili otcovi biskupovi prosbu, ktorú za veriacich predložil kurátor František Štofaňák: keď bude dostatok kňazov, aby myslel na Víťazancov a ich filiálnu obec povýšil na farnosť.“

Milí veriaci, milí rodáci, dostal som tému hovoriť o chráme ako o príbytku živého Boha v Eucharistii. Nuž zahĺbme sa do týchto krásnych plnohodnotných myšlienok našej svätej viery. Už v časoch prazjavenia Boh hovoril s človekom cez sny, cez vnuknutia, cez videnia, ako to mnohokrát aj dnes robí cez omilostené, teda sväté duše. Človek chcel vždy vyjadriť Bohu vďaku za jeho pomoc a ochranu, preto ako čítame v Starom zákone, na znak vďaky stavia mu oltár. Noe po záchrane od potopy, Abrahám, keď chcel obetovať svojho syna Izáka. No Mojžiš, keď sa rozprával s Bohom, dostal už konkrétny návrh, ako má vyzerať konkrétny svätostánok, teda miesto kultu Pánu Bohu. Tento stánok Izraeliti prenášali všade so sebou aj počas zúrivých vojen a Boh ich chránil. No prišla doba kráľov, keď Dávid vyriekol túžbu: „Pane, chcem Ti postaviť stánok. Stánok pevný, na vďaku Tebe a ozdobu Izraela.“ No Boh posiela proroka Natanaela s príkazom: „Tvoje ruky, Dávid, preliali veľa nevinnej krvi, preto to urobí až tvoj syn.“ A tak sa aj stalo, že kráľ Šalamún postavil nádherný chrám v Jeruzaleme, ktorý bol ozdobou tohto mesta, ale mnohokrát aj pýchou, za čo Boh trestal Izraelitov. Chrám bol zruinovaný a časť z nich bola odvlečená do zajatia.

Po návrate zo zajatia Izraeliti znova obnovili chrám za čias Zorobábela, v ktorom pôsobil aj Pán Ježiš. Zároveň vyriekol aj tieto slová, ktorým vtedy židia nerozumeli: „Tento chrám zborím a za tri dni ho znova postavím. Nechcem viac obetu baránkov a juncov.“ Prečo? Lebo on sám sa stal obetným baránkom a živou obetou pred tvárou nebeského Otca. A od týchto čias Pán Ježiš už pripravoval svojich apoštolov, akým spôsobom zostane medzi nami až do skončenia sveta. Je to eucharistická prítomnosť živého Boha medzi nami. A to opravdivo – vere, skutočne – realite a podstatne – teda substancionalite.

Iste, keď chodíte po chrámoch, všímate si eucharistickú prítomnosť Pána Ježiša, ktorá sa naznačuje večným svetlom, teda horiacou lampou. Prorok Ezechiel vo svojom videní pozoroval, ako Pán odišiel z chrámu z Jeruzalema a neskoršie videl, keď bol obnovený chrám znovu návrat Pána do chrámu. A my dnes vieme, že pravý chrám živého Boha je tam, kde sa Bohu klaňajú v duchu a pravde (Jn 4,33). Kde toto chýba, ostávajú tam už len múry a steny kostola. Tak ako som ja teraz medzi vami prítomný opravdivo s celou svojou bytosťou, tak je medzi nami eucharistický Kristus prítomný so svojim osláveným telom.

Skutočne, Cirkev od najstarších čias verila v skutočnú prítomnosť Pána Ježiša vo Sviatosti Oltárnej. Pohania prvých kresťanov upodozrievali z tajnosti, ktorú kresťania tajili pred nimi. Išlo o eucharistického Krista. Až v 16. storočí niektorí bludári a bludní učitelia popierali prítomnosť eucharistického Krista. Toto všetko vyvrátil Tridentský koncil v roku 1545, keď toto definoval ako pravdu viery – Kristus vo sviatosti Oltárnej je skutočne prítomný nielen obrazne, je prítomný svojou podstatou. Čo znamená svojou podstatou? Na slová premenenia: „Toto je moje telo a toto je moja krv“ stratí sa podstata chleba a vína a na jeho miesto nastúpi telo a krv Pána Ježiša. Zostanú spôsoby chleba a vína, ktoré pôsobia na naše zmysly, že vidím chlieb a víno. Túto veľkú premenu Cirkev nazýva prepodstatnením. Odkiaľ to vieme? Od samého Pána Ježiša, keď pri poslednej večeri vzal do rúk chlieb a povedal: „Toto, čo držím v rukách, je moje telo.“ Podobne aj keď vzal kalich: „Toto je moja krv“, čiže vtedy nastala chvíľa prepodstatnenia, že z chleba sa stáva telo a z vína krv Pána Ježiša. Encyklika pápeža Pavla VI. Tajomstvo viery hovorí: „Tam, kde je Kristovo telo, tam je aj jeho krv, aj jeho duša. A na základe osobnej hypostatickej jednoty tam, kde je Kristovo človečenstvo prítomné, tam je prítomné jeho božstvo, teda pod každým spôsobom je prítomný celý Kristus. Kristus je prítomný celý v hostii, aj v jej každej čiastke, tak ako je ľudská duša prítomná v každej ľudskej bunke nášho tela. A túto prítomnosť Pána Ježiša pod spôsobom chleba a vína voláme sviatostnou prítomnosťou.“ Pán Ježiš za svojho života sa často prejavil, že pre neho neplatia zákony prírody, ani fyzické zákony. Chodil po mori, prechádzal cez zatvorené dvere a nakoniec vystúpil na nebesia.

Aj my tu, drahí veriaci, milé deti, stojíme v nemom úžase pred jeho prítomnosťou, ktorý je nepochopiteľný pre naše zmysly. Pravda, ide o veľké tajomstvo našej viery, krásne to vyjadruje náš spev: „Nepochopiteľné, nesmierne tajomstvo, pod spôsobom chleba ukryté tu božstvo…“ a my sme tu denne prítomní pred stánkom živého Boha, ktorý je pôvodcom života i smrti. Tu prichádzame, aby sme sa zasvätili Bohu pre celý svoj život, tu prichádzame, aby sme prijímali sviatosti, tu prichádzame, aby sme čerpali z tohto nevyčerpateľného zdroja milostí a posilňovali sa v našich duševných i ľudských zápasoch. Preto, keď budem kľačať ja, môj syn, moja dcéra i my všetci, jedno nás bude hriať v našom srdci – že sme v prítomnosti živého Boha, môjho Pána i sudcu. Amen.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.