Svedectvo


Ja prežívam krížovú cestu vždy nanovo už 16 rokov, je to vlastne krížová cesta môjho syna. Naša krížová cesta sa začala na Popolcovú stredu, kedy sme ešte boli spolu ráno v kostole. Potom sme nastúpili do nemocnice na dlho očakávanú operáciu srdca.

I. zastavenie: Odsúdenie – to bola pozvánka do nemocnice. Išli sme so strachom a obavami, ale s nádejou.

II. zastavenie: Mal len 4 roky, ale ochotne zobral kríž na svoje plecia a trpezlivo ho niesol.

III. zastavenie: Prvý pád bol pre nás odklad operácie kvôli implantátu, ktorý včas nedorazil. Zas len čakanie, dlhé čakanie.

IV. zastavenie: Stretal sa so mnou vždy, aj v noci, keď nemohol spávať, keď otvoril oči a ja som tam bola. Aj keď neviem, kde sa vo mne brala tá sila dva týždne deň, noc presedieť na stoličke, lebo na lôžko som nemala nárok. Asi som to nevnímala, lebo som bola vďačná za chvíle s ním.

V. zastavenie: Nám nepomáhal Šimon, ale všetci okolo – lekári, personál, no najviac sily mu dával otec, keď občas prišiel za nami. Častejšie nemohol, keďže sme doma vtedy mali ešte aj dvojročnú dcéru.

VI. zastavenie: Netlačil svoju zranenú tvár do šatky ako Ježiš Veronike, ale on otlačil celé svoje ubolené telo do posteľnej plachty.

VII. zastavenie: Druhý pád bol ešte bolestnejší, keď povolil jeden zo stehov na malom srdiečku a muselo sa operovať znova.

VIII. zastavenie: Nenapomínal nás, lebo bol stále v umelom spánku. Aj keď som si často poplakala, pri jeho posteli bol stále božský pokoj, nedalo sa tam plakať.

IX. zastavenie: Tretí pád – ten najbolestnejší, keď sa ho pokúšali prebrať a odpojiť od prístrojov. Nedalo sa, po pár minútach ho museli napojiť. Vtedy sme vedeli že to bude navždy.

X. zastavenie: Ježišovi zvliekali šaty. No ja som obliekala, vlastne som nakupovala veci synovi, ktorý ešte žil, do truhly. Najviac bolela poznámka od predavačky, keď sa mi košieľka zdala priveľká, povedala: „Nebojte sa, veď on dorastie.“ Nedorástol.

XI. zastavenie: Ježiša pribili na kríž. Vlastne pribili aj jeho, ale k lôžku, keď pod silným tlakom vtláčali do jeho pľúc kyslík. Ruky a nohy mal krvavé od preležanín, dokonca aj malú hlavičku mal celú od krvi. Prepichli mu aj bok, aby mu dali drenáž, ktorá odvádzala prebytočnú tekutinu.

XII. zastavenie: Zomiera. Zomiera na obed v Bielu sobotu. Po 40 dňoch krížovej cesty s manželom sme ho držali za malé ručičky. Odišiel ticho a v pokoji.

XIII. zastavenie: Odišiel z nemocnice, no nie domov k nám, ale domov k svojmu otcovi – k Bohu.

XIV. zastavenie: V utorok po Veľkej noci sme sa s ním navždy rozlúčili.

Keď sme museli opustiť nemocnicu, moje prvé kroky viedli k Božiemu hrobu do kostola v Bratislave. Najprv som chcela vyčítať, prečo on, prečo musel trpieť, prečo mi ho zobral. Ale nakoniec som išla ďakovať, že práve on mohol trpieť spolu s ním a teraz spolu s ním tam môže ležať. Išla som vlastne k nemu. Ježiš trpel za nás všetkých, za naše hriechy, ale za koho trpel on? Veď jeho dušička bola čistá. Nenávidela som Veľkú noc, nenávidela som pôst, ale iba ako matka. Časom, keď to vo mne dozrelo, pozerám sa na to očami matky, veriacej matky. A teším sa na pôstne obdobie, prežívam to všetko nanovo a verím, že raz sa stretneme v nebi.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *