EXERCÍCIE (XXXVI. záverečná časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, dokončujeme túto katechézu, ktorá určite poslúži ako vodítko nášho duchovného života.

Apoštoli to nemali hneď po vzkriesení ľahké. Nevedeli, aspoň nie dosť jasne, čo vzkriesený Pán plánuje a čo mieni s nimi ďalej robiť. Boli ohromení tým, čo sa doteraz stalo – smrťou najprv, zmŕtvychvstaním potom, A kto by to bol stačil duševne zvládnuť! Cítili, že aj oni sú zatiahnutí do celého tohto Božieho podujatia. Matne si vybavovali v mysli, čo im všetko Ježiš pred svojou smrťou hovoril o Božom kráľovstve, na čo všetko ich chystal, čo všetko od nich očakával. Ako sa teraz bude utvárať ich život?


Stáli sme už niekedy pred nejakým poslaním, ktoré malo zmeniť náš život? Čo asi cíti novokňaz, keď čaká prvý raz na dispozíciu biskupa? Kde to bude? Ako začať? Pôjde to? A tu predsa ide o veci pomerne známe a zabehané. Alebo čo asi cíti misionár či rehoľná sestra, keď čaká na poverenie ísť do misií? Neistotu, strach, nedočkavosť, radosť?

V podobnej situácii sa ocitli apoštoli. Ježiš ich vytrhol z ich rodiny a z povolania. Chodili s ním a bol to život, ktorý ich naplňoval mužnou radosťou. Teraz Ježiš odišiel. Povedal im síce mnohé veci, ale bolo to často také zastreté, že nevedeli dobre, o čo ide. No pokiaľ bol s nimi On, spoliehali sa na neho a akosi ľahko znášali aj mnohé nejasnosti. Jeho denná prítomnosť medzi nimi ich uspokojovala.
Teraz odišiel. Stratili viditeľný stred svojho života. Ježiš bol doteraz obsahom náplňou ich života, o neho sa vo všetkom opierali. Teraz nie je viac medzi nimi. Ukázal sa im síce niekoľkokrát. Boli to však také krátke stretnutia, že si to sotva stačili uvedomiť. Boli to iste krásne zážitky. Emauzským priam horelo srdce. Bolo to ako prvé sväté prijímanie, ako birmovka, ako nadšené exercície, ako noviciát a sľuby, ako kňazská vysviacka a primície. Ale to všetko prešlo. No teraz sú dni dlhé. A noci tiež. Ježiš sa im už neukazuje. Ani im nepovedal dosť zreteľne, čo majú robiť. Kázal im odísť do Galiley. „Tam ho uvidíte“, dostali odkaz. Taká úsečná reč! Taká nejasná dispozícia! Predtým im hovoril všetko podrobne. Teraz slovko, dve a oni sami sa musia rozhodnúť. Do Galiley? Kedy? Kam? To Pán nepovedal. Apoštoli žijú v neistote, na ktorú neboli navyknutí. Spoločenstvo s Ježišom sa stáva pre nich čímsi nevypočítateľným, takmer neistým.

Apoštoli sa musia učiť z mála, z náznakov, musia privykať žiť takmer bez neho. Všetko je možné, svet je otvorený. Život je pred nimi, možnosti sú nedozierne. Ježiš ich Majster a Pán, žije a je taký mocný! A predsa akoby sa nič nedialo.
V takej situácii sú apoštoli. Ani jeden z nich s istotou nevie, čo má byť ďalej, aký má byť ich nasledujúci krok. Treba si osvojovať nový spôsob života. Zatiaľ sú bez zvláštneho nadšenia. Aké je to trápne, to vie každý, kto sa dostal raz do krízy. Aj najsilnejšie nadšenie sa raz môže vyčerpať, keď začneme žiť len zo svojho – zo svojho úspechu, vo vlastnej réžii.

Tu sa Peter, ako už mnohokrát predtým, ujme iniciatívy. Nepoddáva sa gniaviacemu čakaniu. Neočakáva ani zemetrasenie, ani blesky, ani zázračné vnuknutie. Stačí mu slovo Ježišovo: „Choďte do Galiley!“ Treba sa učiť žiť z mála slov, ktoré vyjadrujú Božiu vôľu.

Peter sa rozhodne. Vráti sa k robote, ktorej rozumie. Ide loviť ryby. Ostatné sa uvidí. Jeho druhovia idú s ním. Staré spoločenstvo na Tiberiadskom mori znova ožije. No po dlhom živote s Ježišom nie sú to už tí istí ľudia, nejde im len o živobytie. Vedia už, tento rybolov nie je to pravé, čo ich čaká, nemôžu zabudnúť, čo im hovoril Ježiš: „Budete rybármi ľudí.“ Týmto obrazom im približoval ich budúce životné povolanie.

Lovia celú noc. Svitne ráno. Unavení a sklamaní apoštoli plávajú s loďou ku brehu, Nič nechytili. Zabudli to už? Alebo sa im už nič nebude dariť? No ako sa ukáže, vzkriesený Pán je pri nás, aj keď sa nám nedarí…

Apoštoli vidia kohosi stáť na brehu. Najprv ho nepoznajú, znovu a znovu evanjelium hovorí o tejto skúsenosti apoštolov – videli Ježiša, ale najprv zaváhali. Bol iný, než predtým. Bol ten istý, poznali ho po hlase, podľa jeho spôsobov, a predsa bol inakší než predtým. Nevedeli, v čom to väzí. Bolo to čosi nové. Prekvapení ho videli medzi sebou, až to otriaslo. Bolo to stretnutie s tajomstvom, ktoré tak trochu zastavuje dych. Zakaždým sa ich zmocnil akýsi ostych. Stál medzi nimi, sedeli vedľa neho a predsa boli prekvapení, až akísi neistí.

Vždy ma udivovali tieto poznámky evanjelia, že apoštoli boli akísi neistí pri zjavovaniach, že váhali a akoby ho nepoznali. Jeden môj zážitok mi to trochu osvetľuje. Keď nás niečo prekvapí, povieme: Neveril som svojím vlastným očiam! Vrátil som sa po ôsmich rokoch väzenia. Moja bývalá domáca pani, staručká 80-ročná nevedela vyjsť z údivu. Niekoľkokrát ma hladila po rukách a hovorila: „Ste to naozaj vy? Naozaj ste to vy? A vy ste prišli ku mne? Vy ste ma prišli navštíviť? Ste to naozaj vy?“ Takto prekvapujúco môže pôsobiť človek na človeka, keď sa stretnú po dlhšom čase, alebo za nečakaných okolností.

Ako asi museli pôsobiť na apoštolov stretnutia zjavení!

Ježiš – vzkriesený Pán už nebol len človek. Apoštoli cítili, že sa tu stalo čosi mimoriadne vážne. Ježiš nebol obyčajný človek. Apoštoli sa neopovážia skúšať toto tajomstvo. Ani Tomáš sa už viac neopovážil. Sú prekvapení a zarazení. To je ľudská psychológia, nebude azda nedôstojné priblížiť ju ďalším vlastným zážitkom.

Po návrate z väzenia sa stretnem po rokoch s priateľom. Počul už o mne. Ukázal som mu svoju fotografiu so Svätým Otcom, ktorý mi dal na prsia biskupský kríž – pectoral. Zostal ešte prekvapenejší, nevedel, ako sa dá so mnou rozprávať. Nevedel, ako ma má oslovovať. Plný úcty k veci bol v rozpakoch, kým som ho svojou veselosťou neuspokojil, že pre neho som ten istý, ako som bol predtým.

Apoštoli majú zvláštny vzťah ku vzkriesenému Pánovi. Cítia akúsi vrúcnosť – Ježiš je ich. Ale zároveň cítia aj ostýchavú úctu pred ním. Vrúcnosťou a ostychom je teraz poznačený vzťah apoštolov ku vzkriesenému Pánovi. Ján, milovaný učeník, sa zorientuje prvý: „Pán je to!“, vykríkol. To povedal Petrovi. So všetkým sa ide k Petrovi. Peter je stred spoločenstva apoštolov. A Peter? Náhli sa k Ježišovi, do jeho blízkosti – aj cez vodu. Dvesto lakťov, asi 100 metrov.

Apoštoli nič nechytili, akoby sa mali poučiť, že odteraz sa nebudú môcť spoliehať len na svoju osobnú skúsenosť a obratnosť. Vo všetkom zaváži Ježiš. „Spusťte sieť napravo!“, povedal im Pán. Poslúchali a chytili. Až Ježiš bude požehnávať ich prácu! Jeho musia vidieť za každým podujatím. On je Pán! Nie, nebudú môcť robiť nič nezávisle od Neho. To neuponižuje, ale dáva odvahu a chuť do života. Ježiš nebude stavať v prvom rade na odborníkoch, na organizátoroch, na manažéroch… Bude stavať na sile Božej a na našej dôvere.

Počet rýb – 153 sa dá chápať aj symbolicky. Podľa svätého Hieronyma teológovia staroveku poznali 153 druhov rýb. To by boli teda všetky. Rybári ľudí sú povolaní ku všetkým národom a kmeňom. Všetky národy sa majú na Ježišovo slovo dostať do siete. Sieťou bude Cirkev. Nesmie sa roztrhnúť, aj keď budú mať v nej všetky národy. Sieť vyťahuje na breh Peter. On bude mať viditeľné a prvé postavenie, prvý úrad v Cirkvi.

Tento rybolov je teda aj obradom budúceho života Cirkvi po zmŕtvychvstaní. Bude treba pracovať. Ale pracovať za slovo Ježišovo. Nie na vlastnú päsť, lež v Cirkvi a cez ňu. Nie anarchicky, lež pod Petrovým vedením, za všetkým bude stáť Pán. Jemu bude Cirkev vďačiť za všetko. Potom vzkriesený Pán pozýva apoštolov ne malú hostinu. Sám pripravil jedlo. Pozýva k svojmu stolu. Pri spoločnom jedle majú apoštoli poznať, aký im je Pán blízky. Aj nám je blízky. Pri stole Eucharistie.

Udalosť sa stala na brehu Galilejského mora. Od staroveku sa uchováva podanie, že to bolo pri takzvaných „siedmych prameňoch“ – heptapegon, dnes Tabga, na úpätí výbežku, na západ od Kafarnauma. Skalná platňa ne tomto mieste sa dodnes nazýva Mensa Domini – Stôl Pánov. V našich časoch františkáni tu postavili pamätný kostol.

Poscriptum:
Skončila sa naša spoločná púť s autorom, dnes už v blahej pamäti našim kňazom Ladislavom Francom. Celé exercície mali 36. častí a boli napísané na 115 stranách formátu A4. Prvá časť bola uverejnená v 9. ročníku Spektra č. 3 v roku 2008. Presne štyri roky nás duchovné myšlienky exercícií sprevádzali našim životom a našim vzťahom k Bohu.

Ako spracovateľ textu, ktorý bol napísaný klasickým písacím strojom na tenkom prepisovacom papieri, som sa dotkol očami a rukami každej časti týchto exercícií. Veľmi ma to duchovne obohatilo.

Autor do jednotlivých častí vpísal vzťah človeka k Bohu a Jeho oslavu cez prvotný hriech, hriech a spytovanie svedomia, cez vyznania až po posledný súd. Nazeral aj do tajomstiev – tajomstiev Pánovho života. Jeho vtelenie, cez hlas volajúceho na púšti a povolanie apoštolov za učeníkov. Pánovo účinkovanie a Jeho zázraky cez vieru až po Jeho zradu, umučenie, zmŕtvychvstanie a zjavenie sa apoštolom – teda nám.

Ďakujme Bohu, že sme mali medzi sebou kňaza, ktorí nás, veríme, naozaj miloval Kristovým srdcom. Posledné roky svojho života bol členom nášho farského spoločenstva, vysluhoval nám sviatosti, modlil sa za nás, učil nás, utešoval i povzbudzoval. Zo srdca mu za to ďakujeme a v modlitbach mu chceme za to vyprosovať nebeskú slávu po boku s našim Majstrom a Spasiteľom Ježišom Kristom.

M. Magda

+ L. Franc

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *