ROZHOVOR

Tento rozhovor nebol urobený našmi redaktormi Spektra. Dostal som ho od provinciala P: J. Halamu, SVD po pohrebe P. M. Magdu.
Je však veľmi vzácny! Inicioval ho p. Ervín Mokráň, ktorého sa mi nepodarilo skontaktovať. Rozhovor bol urobený v roku 1999. Na otázky odpovedá dnes už nebohý páter Martin.


Milý hosť pri lôžkach pacientov v nitrianskej nemocnici

List čitateľa Ervína Mokráňa nás zaujal hneď prvými vetami: „Pred dvomi rokmi som bol na liečení. Raz si k môjmu stolu prisadol nový pacient. Starý pán, ktorý sa vždy pred jedením pomodlil. Aj som chcel vtipne poznamenať, že nejdeme jesť huby, ale zdržal som sa. V nedeľu som išiel do kostola a s prekvapením som zistil, že pri sv. omši kázal môj spolustolovník. Tak sme sa zblížili a on mi postupne vyrozprával svoj strastiplný život.“

Čitateľ Mokráň list končil dosť neurčito: „Ak by ste mali záujem, skontaktujte sa s ním. Ak ešte žije…“
Začali sme pátrať. Zistili sme, že naposledy bol farárom v Jánovciach. Starosta obce nás potešil: „Áno, P. Martin Magda tu bol desať rokov kňazom. Od nás odišiel po dovŕšení sedemdesiatky do Misijného domu v Nitre. Tam by mal žiť.“

Z bohoslovca čierny barón

Vynovená budova Misijného domu v Nitre stojí na úpätí kopca, na ktorom sa šplhajú zastavenia krížovej cesty. Kalvária. Kňaz Martin Magda (72) má radšej oslovenie páter Martin. Vôbec nevyzerá na sedemdesiatnika a nerád rozpráva o sebe. „Som obyčajný človek. Pochádzam z Víťaza, malej obce pod Braniskom. Bolo nás sedem detí a moji chudobní rodičia sa potešili, keď si ma roku 1941 vybrali misionári z Nitry študovať k nim na gymnázium. Zmaturoval som a pokračoval som v štúdiu ako vysokoškolák. V päťdesiatych rokoch komunisti u nás zrušili kňazské semináre a nás bohoslovcov pozatvárali. Pridelili ma do pracovného práporu. Stal som sa čiernym barónom. Robil som na Libave, potom v Přerove staval letisko, v Novom Jičíne továreň na tanky, v Brne kasárne, pri Olomouci búral staré nemecké železiarne.
Tam ho zastihla aj mena peňazí a spomenul si, že vojaci dostali na mesiac šesť korún, kým dôstojníci tritisíc korún. Neskôr v Bruntáli robil vojenskú strelnicu a skončil v ostravských baniach. Vojenskú uniformu s čiernymi výložkami bohoslovec Magda mohol vyzliecť až po tri a pol roku. Musel však podpísať, že pôjde ako stavebný robotník do Stavoindustrie. Rok staval kasárne pri Košiciach, potom tri mesiace ležal v nemocnici, a keď sa vyliečil, dovolili mu zamestnať sa ako röntgenológovi v Levoči. „Ako vidíte, na túto prácu v nemocnici mám pamiatku dodnes,“ povedal páter Martin a ukázal nám prsty na pravej ruke. Od žiarenia mal na nich zdegenerované nechty. „Vydržal som to robiť trinásť rokov, od roku 1955 až do nástupu Dubčeka.“

Smutné spomienky na Ameriku

Martin Magda sa potešil, keď sa u nás začal obrodný proces a keď dostal od tetky Barborky list z Ameriky. Pozývala ho, aby prišiel a mohol by si dokončiť bohoslovecké štúdium a stať sa konečne kňazom. Štyridsaťjedenročný Martin však po príchode do USA iba nechápavo krútil hlavou, neraz si aj poplakal. Nie preto, že namiesto štúdia musel robiť všelijaké podradné práce, ale okolie sa k nemu správalo odmerane, cudzo, podozrievavo, priam nepriateľsky. „Už som rozumel anglicky a vypočul som si rozhovor môjho predstaveného s nejakým cudzím mužom. Okrem iného použili pre mňa slovo „spaj“ (spy) a potom som v slovníku zistil, že to znamená špión. Bože môj, azda si o mne nemyslia, že som komunistický špión?!“

Mysleli si to a neverili. Nedopriali mu doštudovať. Po dvoch rokoch sledovania a nemocničného vyšetrovania dovolili mu vrátiť sa domov na Slovensko. Najskôr však musel do fabriky, aby si zarobil na chlieb a spiatočnú letenku. Pred odchodom so slzami v očiach sa pýtal: „Prečo ste mi neverili?“ Ktosi sa postaral o úradné oznámenie tajného pozorovateľa… Musel sa vrátiť bezvýsledne, lebo to bola vôľa mocných tohoto sveta.

Misionár s batôžkom

Sľubné signály z domova, že napriek augustovej okupácii bude môcť navštevovať bohoslovecký seminár, sa čoskoro ukázali ako falošné. Prijali ho síce na bohosloveckú fakultu v Bratislave, ale normalizátori rozhodnutie zrušili. „Kamaráti z vojenských pracovných táborov mi odporúčali, aby som to skúsil v Litoměřiciach. Utekal som tam, ale pozorovatelia z Štb prekazili moje prijatie. Znova mi pomohli priatelia z vojny. Vraj mám ísť do Olomouca, tam zakladajú nový seminár. Zrejme agenti dúfali, že po dvoch nezdaroch sa už vzdám. V Olomouci ma prijali. Vyštudoval som, ale k vysviacke za kňaza ma už nepripustili.“

Smutný Martin Magda sa vrátil domov do obce Víťaz. Robil na družstve, v lesoch, neskôr v sústredení rehoľných sestier v Slovenskej Ľupči údržbára. Mal niekoľko potvrdení od lekárov, že je zdravý. Prostredníctvom pátra Škodu z Misijného domu v Nitre sa dostal ku kardinálovi Jánovi Korcovi. „Vtedy býval v Petržalke pod stálym pozorovaním bytu. Z rádioprijímača znela u neho hudba a kardinál Korec ma v byte vysvätil za kňaza.“ „Kedy sa to presne stalo, koľko rokov ste na tú udalosť čakali?“, nedočkavo sme mu skočili do reči. „Nebudete mi veriť, ale neviem to presne. Nazdávam sa, že to bolo v roku 1983, keď som mal päťdesiatšesť rokov. Ja som totiž musel zabudnúť… lebo doba bola zlá!“ Ešte aj dnes si vzdychne, že po tých nekonečných prekážkach svoje vysvätenie za kňaza považuje za Boží zázrak.

Po vysviacke sa znova skromne vrátil do obce Víťaz, naďalej chodil robiť na družstvo a do lesov a stal sa aj zváračom vo fabrike v Širokom. Rodáci ho posmešne prezývali misionárom s batôžkom. Veď každý vedel, ako tvrdohlavo sa chcel stať kňazom…, ale okrem vlastného otca nikto nevedel, že ním už je.

Medzi Rómami a chorými

Písal sa rok 1984 a Martin Magda sa zdôveril spišskému generálnemu vikárovi, že je kňazom a chcel by ísť niekam na faru. O niekoľko dní prišla z Košíc do obce Víťaz šesťstotrojka a muži z nej prišli k predsedovi dedinskej organizácie komunistickej strany: „Vieš o tom, že máš v dedine tajne vysväteného kňaza? Martina Magdu!“ Predseda neveril vlastným ušiam. Veď s Martinom ako chlapci pásli kravy, ako to, že mu nič nepovedal? Celá dedina sa Martinovi len smiala, že je svätuškár, misionár s batôžkom a on je naozaj vysvätený za kňaza?!
Uvoľnila sa fara v Harichovciach, ale štátna vrchnosť nesúhlasila, aby tam kňaz Martin Magda išiel. Obec bola neďaleko od pútnickej Levoče, od mesta, v ktorom Martin Magda trinásť rokov robil a mal aj medzi veriacimi veľa známych, ktorí by mohli k nemu chodiť. „Za kňaza môže ísť jedine do Jánoviec v susednom okrese Poprad. Tam je veľa Cigánov, nech sa s nimi rehoľník trápi,“ veľkodušne dovolili. Martin Magda tam teda roku 1986 nastúpil za farára. Aj s Cigánmi si porozumel a v roku 1997 (po dosiahnutí sedemdesiatich rokov) odišiel do penzie.

Presťahoval sa do Misijného domu v Nitre, kde ako chlapec začínal. „Už dva roky chodím každé popoludnie do neďalekej nemocnice a navštevujem chorých. Pomáham im znášať ich ťažký údel, zaopatrujem ich. Áno, dávam im aj pomazanie chorých. Už sa tomu nehovorí ako keď „posledné pomazanie“, na pacientov to nepôsobilo dobre.“

A keď personál a pacienti nitrianskej nemocnice starkého v reverende poznali ako pátra Martina, vari nikto nevedel o jeho strastiplnom osude. Dôležité však bolo, že pre každého si našiel milé slovo.

pripravil: Martin Magda

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.