Cez prekážky bez prekážky…

„Životná skúška k nám nikdy neobráti tú tvár, ktorú sme očakávali.“


Začala som myšlienkou, ktorú raz vyslovil francúzsky spisovateľ François Mauriac. Možno ste sa práve skepticky usmiali a pokrútili hlavou a možno ste mu práve mnohí dali za pravdu. Nech je to akokoľvek, tento človek vyslovil krásnu vetu, ktorú by sme v dnešnej dobe mohli považovať až za zázračnú.

Život každého z nás sa začal narodením, pokračoval relatívne pokojným detským obdobím, poznačeným občasnými pádmi a modrinami, gradoval okolo pätnásteho roku života, keď sme jediný ozajstný význam pripisovali vlastným názorom a odbitím osemnástky sa z neho stala sínusoida plná vzostupov aj pádov.

Každý z nás si svoj vlastný život vysníval už v útlom veku, keď pri hraní sa na pieskovisku sníval o kariére šéfkuchára, pri obliekaní bábik v sebe objavil módneho návrhára, alebo sa zásluhou vodnej pištole nachvíľu stal policajtom. Snov bolo veľa.
Lenže postupom času sa koláčiky z piesku prestali dariť, bábikám sa „záhadne“ poodtŕhali končatiny a vodnú pištoľ zamkla mama do skrine zo strachu, že v dome vychováva teroristu. Sny sa rýchlosťou blesku rozplynuli, pretože narazili na prekážky.

A potom to išlo samé od seba: nástup do školy, každodenné vstávanie, domáce úlohy, písomky, výber strednej školy, nové priateľstvá, letné lásky, nespočetne veľakrát zlomené srdce, maturita, vysoká škola, záverečné skúšky, prvé zamestnanie… až po dnešný deň. Keby sme mali vypisovať všetko, čo nás v živote už stretlo, museli by sme si zaviesť kroniku vlastného života.
Určite mi najmä starší dajú za pravdu, že si už toho v živote preskákali naozaj veľa. Objavilo sa mnoho prekážok, menších aj väčších, zvládnuteľných, ale aj takých, ktoré sa s nimi ťahajú doteraz. Maturanti si už takisto uľahčene vydýchli, pretože majú za sebou jednu z najdôležitejších skúšok – skúšku dospelosti.

Lenže… Aj keď sa nám občas prekážky v živote zdajú nezvládnuteľné a príliš veľké, s odstupom času sa na nich pozeráme ako na nepatrné čiastočky, ktoré nám ozvláštnili život a nedovolili, aby bol jednotvárny. Veď si len spomeňte na ten strach, keď ste s napoly zastaveným srdcom vstupovali do miestnosti pred maturitnú komisiu, sediacu za zeleným stolom. A teraz sa zamyslite nad tým, aký pocit ľahkosti sa vás zmocnil po tom, čo ste za sebou zavreli dvere a povedali si: „Stredná je za mnou.“

S každou prekonanou prekážkou či problémom sa cítime bohatší a zároveň ľahší. A s každým takýmto pocitom prichádza čoraz väčšia odvaha zdolávať omnoho väčšie a náročnejšie skúšky. Cítime sa silní a odhodlaní. Nič a nikto nás nemôže zastaviť v tom, aby sme dosiahli cieľ.
A aj keď sa nám občas zdá, že si neporadíme alebo spadneme, vždy je tu Niekto, kto nedovolí, aby k nám tá spomínaná Mauriacova skúška obrátila tú tvár, ktorú sme očakávali. Nedovolí nám spadnúť a utrpieť akúkoľvek ujmu na zdraví. Jednoducho preto, že nás miluje, bojí sa o nás a nedokáže sa pozerať na to, ako Jeho dieťa trpí. Podobá sa už spomínanej mame, ktorá má strach z budúcnosti svojho dieťaťa.
A prečo som túto myšlienku v úvode považovala a stále považujem za zázračnú? Pretože dnes, v dvadsiatom prvom storočí, v zmodernizovanom svete plnom vedeckých pokrokov, keď sme pod nánosom nárokov a problémov často až na hranici svojich možností a čakáme, kedy nám všetko prerastie cez hlavu a my sa nervovo zrútime, je jedinou nádejou už len naša viera.

Pretože, keby sme neverili, že sme natoľko silní duchom, že zvládneme všetko, čo sa ná
m „pripletie“ do cesty, len ťažko by sme to naozaj zvládli. Všetko totiž závisí od nášho srdca a od toho, ako sa k životným skúškam postavíme. Či sa na ne budeme pozerať z pohľadu optimistu, ktorý sa vidí už v cieli alebo očami pesimistu, ktorý sa utápa v beznádeji.

Želám Vám, aj sebe, aby sme mali stále väčšiu odvahu zdolávať nástrahy a aby sme sa nikdy nepúšťali pomocnej ruky nášho Otca, s ktorého podporou sa nám podarí preskočiť aj tú najväčšiu prekážku 🙂

Lenka Novotná

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *