Mons. Stanislav STOLÁRIK


Milý duchovný otec tejto farnosti, bratia kňazi, rodáci i vy, čo ste pôsobili tu, susedia kňazi, všetkých vás srdečne pozdravujem na tejto nádhernej slávnosti! Vás všetkých, drahí bratia a sestry, milé deti, milá mládež aj tých, čo ostali vonku, aj tých pozdravujem na diaľku. Zvlášť chcem pozdraviť vás, ktorí ešte nosíte v sebe v pamäti možno aj v rukách to všetko, čo bolo spojené s výstavbou tohto kostola!

Dnešné druhé čítanie z prvého listu Pavla, apoštola Solúnčanom obsahuje v sebe aj túto myšlienku: „Vieme bratia, Bohom milovaní, o vašom vyvolení, lebo naše evanjelium neprišlo k vám iba v slove, ale aj v moci a v Duchu svätom a v celej plnosti.“ Prečo spomínam tento list svätého Pavla, apoštola, prvý list Solúnčanom. Jednak aj pre tieto slová, ktoré som citoval, ale aj preto, lebo tento prvý list Solúnčanom je považovaný za jeden z najstarších, ak nie vôbec najstarší text Nového zákona. A teraz naozaj to krásne, čo je tu vystihnuté „..v moci Ducha Svätého…“ sa tu aj má prejaviť. Prejavilo sa aj v Solúne. Zachytávajme toto miesto a mesto, ktorému Pavol adresoval svoje dva listy a nebojme sa teraz v tejto chvíli nadviazať na to, že v roku 2013 budeme sláviť 1150 rokov od príchodu svätých Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu, práve zo Solúna. Teda toto posolstvo, ktoré Pavol adresoval do daného mesta, mocou Ducha svätého splodilo takých dvoch velikánov – vierozvestov nášho národa. Samozrejme, že ich misii predchádzala misia írsko-škótskych misionárov, Nemcov, ale v zrozumiteľnej reči a zrozumiteľným jazykom ohlasovali Božie slovo práve títo naši vierozvestovia – svätí Cyril a Metod.

A pozrite, pomaly sa tieto korene takto rozrastali a v danom čase aj tu na tomto kúsku zeme sveta, vtedy možno ešte v ostrihomskej, potom v jágerskej arcidiecéze, potom možno pod Spišskou kapitulou, teraz v rámci košickej arcidiecézy, predtým diecézy, pomaly sa zakoreňovala viera, to svedectvo otcov, to dedičstvo otcov aj tu vo Víťaze, v Širokom, v Ovčom a na celom okolí. A chvála Pánu Bohu, pomaly sa zrodil kostolík svätého Ondreja, ktorý v danom čase, podľa aj vášho zváženia už nevyhovoval potrebe času a aj v týchto neľahkých časoch, na ktoré iste ešte mnohí pamätáte, ste sa rozhodli, vaši otcovia, vaši dedovia, že postavia dôstojný Boží stánok, ktorý aj kapacitne bude vyhovovať a bude dôstojným Božím príbytkom.

A preto rád zopakujem to, čo som povedal na začiatku svätej omše. Mali by sme naozaj prejaviť úctu voči vtedajšej generácii, ktorá s toľkou odvahou sa pustila do tohto diela vediac, čo to všetko obnáša a s čím to ide. Možnože boli medzi vami aj také dobrodružné povahy, povstali a chceli robiť aj napriek komunizmu, možno, to viete vy! Ale dakedy aj toto treba, aby sa začalo rodiť dielo takéhoto charakteru, Božieho charakteru. A zrodilo sa a je tu. My dnes spomíname na päťdesiat rokov požehnania chrámu a myslím, že v roku 1992 bol posvätený tento chrám, pán biskup vtedy Mons. Alojz Tkáč ho posvätil. Ale v tom čase spred 50 rokov, ako ste spomenuli sami, nemohol biskup prísť do svojho kostola. A to bola naozaj bieda vtedajšieho času, bieda, ktorá, žiaľ, sa stala, ale je dobré, že Pán Boh to predsa tak zinscenoval, že napokon tento Boží chrám začal slúžiť a slúži.

Milí bratia a sestry, po 50 rokoch a opakujem, znova ste tu pamätníci, po 50 rokoch tým najväčším šťastím a radosťou je to, že ten kostol nie je prázdny, že ten kostol sa nerozpadáva, že ten kostol neslúži na iný účel. Chodíte už sami po svete za prácou, za turistikou, atď. Stačí len zájsť do susedného Česka a možno sa stretávate aj vy s tým, ako sú kostoly opustené, ako chátrajú, ako sa rozpadávajú, alebo už to nie sú Božie chrámy, ale ich funkcia sa zmenila na niečo iné, ale hlavne nie vždy na dôstojný účel.

Keď som pred týždňom posväcoval kostol v Teriakovciach za Solivarom, urobili so mnou interview pre farský časopis. Jedna z otázok, ktorú som dostal, bola nasledovná: „Treba dnes nové kostoly?“ Ja som sa aj v homílii potom dotkol tejto témy, tejto otázky a odpovedal som: „Nie je to dobre položená otázka, či treba dnes nové kostoly. Tá lepšia otázka je, keď sa spýtame: Potrebuje dnes človek Boha?“ A keď človek dnes potrebuje Boha, tak treba aj kostoly a keď človek vyškrtne zo svojho srdca Boha, nebude potrebovať ani kostoly. Takže potrebujeme Boha? Toto je to najrozhodujúcejšie, čo nás má sprevádzať celý život. A iste rád to spomínam a dúfam, že to neposilní, alebo nenaštartuje vašu pýchu, ale som rád, že ten kostol je plný, že ste tu vy, že sú tu zo Širokého, z Ovčia, z Krížovian, z ďalšieho okolia. Takto to má byť a tak je to dobre. A ja som presvedčený, že vo všetkých vás je práve táto túžba – potrebujeme Boha! Potrebujeme jeho milosrdenstvo! Potrebujeme jeho pomoc! Potrebujeme jeho odpustenie! Potrebujeme Boha! Lebo vieme, že nás miluje, že nás má rád a že sa tu môžeme k nemu kedykoľvek pritúliť tak, ako dieťa ku svojej mame, ku svojmu otcovi. Tak sa môžeme pritúliť k Bohu. A to nám potom dáva oveľa širší rozmer nášho života.

Známy kazateľ Fulton Sheen hovorí, že hovoril o nebi, o Božích veciach, o tom, ako je krásne v nebi a potom, keď sa už kázeň chýlila ku koncu, obrátil sa na všetkých veriacich v kostole a hovorí: Teraz vám položím jednu otázku: „Kto chce ísť do neba, nech vstane.“ Všetci vstali a jeden ostal sedieť. Tak ho to prekvapilo a zamýšľa sa, že čo s tým. Tak položil druhú otázku: „Kto nechce ísť do pekla, nech vstane.“ Znova sa všetci postavili a ten jeden ostal sedieť. No tak mu to nedalo pokoja potom sa stretli a pýta sa ho: „Povedz mi, človeče, nechcel by si ísť ani do neba, nechcete ísť ani do pekla, tak čo vlastne chcete?“ „Mne je tu dobre na zemi, ja chcem ostať tu.“ V tej odpovedi je veľmi veľa z toho, čo sa v priebehu dejín tak nejako tlačilo do hlavy človeka, ale čo v dnešnom čase je tiež tak veľmi silné, alebo silne usadené v myslení človeka. Načo sa trápiť o nejakom nebi a do neba aj tak prídeme, veď je nebo športovcov, hercov, kominárov, potápačov a ktovie koho. Každý do nejakého neba príde. Každý si tvorí svoju teológiu. A do pekla? No kto by do pekla išiel, však nie som taký zlý, však som nikoho nezabil a to, že sem-tam ukradnem, poohováram a jazykom uškodím, no veď čo. A tých čertov, tých sa netreba báť, z tých sa treba vysmievať. A tak mi je najlepšie tu na zemi.

Milí bratia a sestry, ak niekto povie, že mu je dobre na zemi, chvála Bohu. Ak máte radosť a šťastie v rodine, ja vám to prajem a nech vás to sprevádza po celý život, nech je to tak. Ak ste zdraví, ak nemáte problém s chorobami, nech je to tak. Ale vy, ktorí máte rodiny a ktorí už máte nejaké roky, tak viete, že príde i choroba, i v rodine nie stále svieti slnko, i s deťmi sú problémy, i medzi vami a jednoducho na tej zemi je predsa len striedavo. A keby to aspoň bolo vyvážené, niekedy poviete, ale niekedy sa vám zdá, že toho zlého je viac ako toho dobrého. Ale i tak sa držíme tejto zeme. Nechcem povedať, že je to celkom zlé a opakujem, že vám to zo srdca prajem, aby ste naozaj mali požehnaný život, ale ak ho aj máte, čím ste si to zaslúžili, že vás Pán Boh dal do tohto prostredia? Že ste sa narodili tu, že máte zdravie, že máte možnosť rozvíjať svoju rodinu, čím ste si to zaslúžili? Nikto si to nezaslúžil, ani ja som si nezaslúžil to, že som sa narodil tu v tomto prostredí, že Pán Boh ma povolal za kňaza, za biskupa. A keby niekto mal s tým pochybnosti, zahľaďme sa na chatrče sociálne slabších ľudí a spýtajme sa: nemohli sme sa tam narodiť? Zadívajme sa možno cez televíznu obrazovku, keď nám ukazujú hladomor v Somálsku, v Sudáne a kdekoľvek inde nejaké problémy, nemohli sme sa tam narodiť? Aká je to naša zásluha, že sme sa narodili tu? Žiadna. A vtedy možno kľakneme na kolená a povieme: „Pane Bože, ďakujem ti, že si ma nedal, aby som sa narodil tam, kde matky majú vyplakané oči, lebo im na rukách umierajú deti od hladu.“ My nevieme, čo je hlad. To, že deti prídu hladné zo školy, to je normálne, že im dobre vytrávilo. Ale to nie je hlad, to treba len ďalšie jedlo, ale hlad je, keď niekoľko dní, týždňov mama, otec nemôže dať svojim deťom čo jesť a oni umierajú od hladu, toto je hladomor. A nenarodili sme sa tam, ale tu. A to je ďalší dôvod k našej pokore. Aby sme ďakovali Pánu Bohu, že nám dal to, čo nám dáva a aby sme mu boli za to všetko vďační. A v tej zodpovednosti mu to aj potom splácali.

A myslím si a rád to poviem, že iste aj to uvedomenie si toho, o čom hovorím, vyústilo napokon v to áno – treba nám tento Boží chrám, aby sme ďakovali Pánu Bohu za všetky jeho dobrodenia. Treba nám kostoly, lebo vidíme, že Božia ruka nás sprevádza. A chvála Pánu Bohu, že tu prichádzate a znova obnovujete v sebe tento úmysel. Prichádzajte stále a ďakujte Pánu Bohu za všetky dobrodenia a proste i odprosujte. A je dobré, keď to prejavujete aj starostlivosťou o tento Boží chrám, o chrámy či o iné zázemia cirkevného života na iných miestach. Je to dobré, lebo tým sa naozaj vytvára priestor na to, aby to, čo v tom rozkorenení a v tej cyrilometodskej tradícii napokon sa nám odovzdalo, lebo tú štafetu odovzdávame ďalej a chceme, aby tá štafeta nepadla, ale ako živá horiaca pochodeň išla stále ďalej.

Dnes na celom svete nás Svätý Otec Benedikt XVI. vyzýva, aby sme sa zjednotili s ním a v každom jednom katolíckom kostole prosili za evanjelizátorov. Má s nimi svätú omšu a vysiela ich do celého sveta týždeň pred Misijnou nedeľou, teda tých, ktorí majú evanjelium podávať ďalej. A dovolím si v tejto chvíli povedať aj to, že celkom oprávnene sa môžeme cítiť byť s ním zjednotení, lebo každý jeden pokrstený má byť takým evanjelizátorom. Vy, rodičia, prvými svedkami viery v Ježiša Krista pre svoje deti, to je veľký záväzok. Áno, my kňazi samozrejme tiež, ale rodičia vy ste najbližšie svojim deťom, svojej rodine. A tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Pred chvíľou som mal birmovku. Tu ste prevažná väčšina pobirmovaných, boli ste tiež pri birmovke poslaní ako takí evanjelizátori do celého sveta, aby ste evanjelizovali. A birmovancom som dnes povedal: „Keď máte byť takýmito evanjelizátormi, čo zajtra bude v škole, prípadne pri cestovaní, v robote? Čo poviete, keď sa vás spýtajú, že ste boli včera na birmovke? Poviete, mám to za sebou, chvála Bohu, nech sú doma spokojní. Alebo ste sa reštartovali, a reku, áno zoberiem to teraz serióznejšie a vážnejšie. Ale Duch Svätý nás takto posilňuje a takto posiela ako oprávnených evanjelizátorov, nás všetkých. Iste, keby ste neboli vy tými evanjelizátormi, tieto deti by tu neboli a ktovie koľkí ďalší. Nech Pán Boh odmení vašu námahu, vaše úsilie, vaše evanjelizovanie vo vašich rodinách, vo vašom prostredí, drahí bratia a sestry.

Áno možno ste zachytili, že to, čo nás poznačovalo práve aj pred týmito 50 rokmi v takej tvrdšej miere, hoci tie počiatky spred 50 rokov boli také isté, takže tie ťažkosti a ohrozenia označujú aj dnes kresťanov. Kresťanov, možno ste zachytili v Egypte, možno ste čítali na internete správu, lebo naše médiá to veľmi po kúskoch udávajú, ako autami a tankami išli do demonštrantov, do kresťanov – koptov, ktorí si chránili kostoly, lebo moslimovia im začali vypaľovať kostoly. Egypt má asi 80 miliónov obyvateľov a z toho 10 % sú kresťania. A keď si chránili svoje kostoly, vláda i polícia akoby odťahovali ruky a nechali všetkých tých devastátorov, aby ich tam mučili a mlátili. A potom, keď už urobili takú prvú čistku a asi 40 z nich tam zomrelo, boli postrieľaní, alebo inak zabití, ešte polícia nabehla medzi tento zástup a pozerali, myslím na ľavej alebo pravej ruke majú kopti vytetovaný kríž. Viete, nemajú znamenie neviditeľné Ducha Svätého v sebe toto, čo my, čo uvidíme až vo večnosti, ak budeme v nebi, tak na oslavu a ak v zatratení, tak na hanbu. Ale majú vytetovaný kríž tu. Takže polícia, keď sa rozbehla, tak sledovala, kto je kresťan, išli tam a mlátili. Aj to je svedectvo dnešných čias a my musíme solidarizovať s týmito kresťanmi, lebo aj my sme prešli všeličím a nemožno zabudnúť ani v tejto chvíli na čas spred 50 rokov.

Ale povedzme si, že pred tými 50 rokmi našich ľudí brali, zabíjali v koncentračných táboroch tu v Česku alebo na Slovensku, alebo ich poslali do Ruska. Aj tu z okolia Prešova si pamätám na prípady, ktoré si možno vrátili, ale aj na takých, ktorí sa nevrátili z ruských koncentrákov po 2. svetovej vojne. V noci prišli, zobrali otca početnej rodiny, nikto nikdy viac otca nevidel. Na to nesmieme zabudnúť. Aké hrôzy sa robili, lebo dnes to prežívajú kresťania aj v iných častiach sveta. Ale koľká to odvaha!

Keď som bol zas minulý týždeň na kongrese o Božom milosrdenstve v Krakove v Lagievnikach, bolo tam, predstavte si, asi 2000 ľudí zo 70 krajín celého sveta. Mali ste vidieť tých Afričanov a Ázijčanov, ktorí prešli toľké kilometre, teda to nebola taká cesta ako pre mňa z Košíc do Lagievnik, ale 16-hodinový let. A tá ich radosť, keď Afričania sa rozospievali, priam roztancovali. Radosť z prežívania viery. Tam som sa ani neodvážil spýtať, či niekto postáva za kostolom, lebo reku, raz keď prídem do kostola, tak som tam. A keď možno pamätáte na rozprávanie pána kardinála Tomka, alebo čítali ste o misijných cestách, tak hovorili, že 4 hodiny omša, to je normálne. Veď ľudia, keď sa už poschádzajú z toľkých diaľok a nepovedia, že za hodinu nás preplaší, štyri, päť, šesť hodín, to bolo treba mať aj kondičku na to, aby zvládal takýto čas. Ja nehovorím, alebo nedávam to za vzor pastoračnej službe tu, lebo sme v iných podmienkach, ale chcem povedať o tej radosti viery, aby nám nechýbala, aby to v nás rástlo, aby to nás prebúdzalo, stavalo znova a znova na nohy.

Chcem poďakovať pánu farárovi a jeho spolupracovníkom, lebo pravidelne dostávam váš časopis. Takže som informovaný, keď už aj všetko nestihnem prečítať, obrázky si všetky pozriem ako poriadny čitateľ. Takže stále toto vidím, robte to, pokračujte v tom, aj tu so susedom, že takéto vzťahy jedny k druhým sa vytvárajú, posilňujú, to je dobré. Takáto komunikácia má byť, takáto živosť má byť. My nie sme na opustenom ostrove, my sme naozaj tí, ktorí majú medzi sebou rozprávať, komunikovať, povzbudzovať a tešiť sa, aj dakedy spolu poplakať, lebo aj bolesť vstupuje do života.

Milí bratia a sestry, tu prichádzajte a znova nachádzajte tú potrebnú silu a znova majte vo veľkej láske tento Boží chrám aj z úcty voči vašim predkom otcom, dedom, ktorí ho stavali, že vám ho zanechali do vienka. Tak aj vy ho tak opatrujte ako aj teraz v nádhere, aby aj vaše deti a vaše vnúčatá mohli tu byť tými, ktorí ho budú ďalej zveľaďovať, aby aj ďalšie pokolenia tu mohli prichádzať.
A všetko to začalo v Solúne, keď Pavol tam mocou Ducha Svätého tak nádherne účinkoval a to mesto zrodilo takých veľkých vierozvestov. Aby ten obraz Boží nie na minci, ale v našich srdciach bol a aby sa čistil, aby bol jasný, zreteľný Boží obraz nie obraz tohto sveta, ale Boží obraz v nás. Naďalej takto dostával plnosť svojej krásy.
Amen.

Vitaj pastier, vitaj kňaz, …


Vitaj pastier,
vitaj kňaz,
Boh Ťa žehnaj
a ty nás!


Táto pieseň znela našim chrámom pri príchode nášho duchovného otca, kňaza Olivera Székelyho.

-re-

Ustavične sa radujte v Pánovi!


Cirkev je povolaná prinášať do sveta autentickú a trvalú radosť. Túžba po radosti je vtlačená v hĺbke ľudskej bytosti. Za bezprostrednými a pominuteľnými potešeniami hľadá naše srdce hlbokú, plnú a trvalú radosť, ktorá môže dať životu chuť.
Každý deň nám Pán ponúka toľko obyčajných radostí: radosť zo života, z krásy prírody, z dobre vykonanej práce, zo služby, z úprimného a čistého priateľstva, pekné okamihy z rodinného života, objavenie vlastných schopností a dosiahnutie dobrých výsledkov, ocenenie od druhých, pocit, že sme pre blížneho užitoční, získavanie nových vedomostí štúdiom, objavovanie nových horizontov cestovaním, možnosť robiť si plány do budúcnosti, aj skúsenosť z čítania nejakej knihy, obdivovania vrcholného umeleckého diela, počúvania a hrania hudby, či pozerania filmu v nás môžu vyvolať pravú a skutočnú radosť.

V skutočnosti všetky autentické radosti, tie malé každodenné i tie veľké radosti života, majú svoj pôvod v Bohu, pretože Boh je spoločenstvom večnej lásky, ktorá neostáva uzatvorená v sebe samej. Boh chce, aby sme mali účasť na jeho božskej a večnej radosti. Táto nekonečná Božia láska ku každému z nás sa naplno prejavila v Ježišovi Kristovi. V ňom sa nachádza radosť, ktorú hľadáme. Zo stretnutia s Ježišom sa vždy rodí veľká vnútorná radosť. Kresťan nemôže byť smutný, pretože stretol Krista, ktorý dal za neho život.

Svätá Terezka napísala: „Ježišu, milovať ťa je mojou radosťou“. Radosť je úzko spätá s láskou. Láska plodí radosť. Ak chceme zakúsiť radosť lásky, musíme byť veľkodušní, neuspokojiť sa s minimom. Venujte sa štúdiu, rozvíjajte svoje talenty a dávajte ich už odteraz do služby blížnym. Hľadajte spôsob ako prispieť k spravodlivejšej a ľudskejšej spoločnosti tam, kde sa nachádzate. Nech je celý váš život vedený duchom služby a nie túžbou po moci, materiálnom úspechu a peniazoch.

Chcem Vás povzbudiť, aby ste boli misionármi radosti. Nemôžeme byť šťastní, ak ostatní nie sú šťastní: o radosť sa treba deliť. Choďte a povedzte iným mladým ľuďom o vašej radosti z toho, že ste našli cenný poklad, ktorým je sám Ježiš. Radosť z viery si nemôžeme nechávať pre seba: ak si ju chceme uchovať, musíme ju odovzdávať ďalej.

Je vašou úlohou, aby ste ukázali svetu, že viera vedie k šťastiu a k pravej, plnej a trvácej radosti. Vy musíte ako prví svedčiť o radostnej a šťastnej podobe viery. Prinášajte ju do svojich rodín, škôl a univerzít, na pracoviská a do priateľských spoločenstiev, v ktorých žijete. Uvidíte, aká je nákazlivá.

z príhovoru Svätého Otca Benedikta XVI. k mladým

Stalo sa:


– 5. – 8. 4. – oslávili sme Ježišovo zmŕtvychvstanie, Veľkú noc

– 16. 4. – uctili sme si relikviu sv. Cyrila

– 22. 4. – 83 našich bratov a sestier prijalo sviatosť birmovania

– 1. 5. – bardejovský dekan Mgr. Pavol Marton predsedal odpustovej slávnosti ku cti sv. Jozefa, robotníka

-re-

Trampoty v manželstve


Niektoré manželské páry postusapne zisťujú, že im chýbajú témy vzájomných rozhovorov. V takom prípade by mali zvýšiť počet svojich spoločných záujmov. Spoločné zážitky prirodzene povzbudzujú ku konverzácii. Niekedy sa budete musieť premôcť a to vyžaduje vedomé rozhodnutie – zaujímať sa o to, čo obľubuje manžel alebo manželka. To môže neraz znamenať vrátiť sa k tomu, čo sme robievali, keď sme spolu chodili, alebo nájsť nové aktivity, ktoré nás budú obidvoch zaujímať.

Zoznam možností je nekonečný a môže zahŕňať nový šport, fotografovanie ako dokumentáciu rodinného života, zariaďovanie domu, práca v záhradke, návštevy neznámych miest, sledovanie športových udalostí, návštevy divadla alebo kina, počúvanie hudby, prechádzky…
Potom môžeme spolu preberať naše rozdielne zážitky. Mali by sme z nášho partnera dostať jeho myšlienky a pocity: či sa mu to páčilo alebo nie, čo by chcel robiť nabudúce a tak ďalej.

Je potrebné využiť aj čas spoločného jedla. Pôvodný význam slova spoločenstvo je spoločne jesť chlieb. Spoločné stolovanie je veľmi dôležitou spoločenskou činnosťou. Spoločné stolovanie je najlepšie fórum, aké bolo kedy vymyslené na vyjadrenie zármutku (kar) alebo oslavu radostných udalostí (svadobná hostina).

V biblických časoch bolo stolovanie príležitosťou pre rozvíjanie priateľstiev. Azda toto je skutočný význam Ježišových slov, ktorými opísal svoju túžbu po vzťahu s nami: “Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou” (Zjv 3,20).

Spoločné stolovanie sa vždy cenilo ako prostriedok stmeľovania rodiny a až v druhej polovici 20. storočia sa na západe začalo zanedbávať. Nebezpečenstvo hotových jedál a mikrovlniek je v tom, že dovoľuje ľuďom najesť sa rýchlo a osamote. V niektorých častiach Ameriky to došlo až tak ďaleko, že sa projektujú domy bez priestoru pre spoločné stravovanie. No zasa na druhej strane priestor pre televíziu je v každej miestnosti. A toto je veľká strata pre manželské vzťahy.

Jeden známy manželský pár sa vyjadril: “Pre nás je stolovanie jednou z najdôležitejších príležitosti na rozhovor. Prestieranie stola a spoločné jedlo bez prerušovania a zásahu z okolia alebo rozptyľovania, považujeme vždy za dobrú a potrebnú vec, bez ohľadu na podávané jedlo.”

Máme vždy hovoriť o svojich pocitoch – v našej kultúre majú muži obvykle väčšie problémy než ženy, keď treba prejaviť city. V minulosti, a do určitej miery aj dnes, sa od mužov očakávalo, že si svoje city nechajú pre seba, kým ženy povzbudzovali deliť sa s priateľkami a rodinou. Mnohé sa začnú zdôverovať sestrám a blízkym priateľkám skôr, než svojmu manželovi.

Niektorí ľudia považujú sami seba za “nie emotívny typ”. Ale vieme, že emócie sú základnou súčasťou ľudskej bytosti a musíme sa naučiť hovoriť o svojich citoch, ak máme v našom manželstve efektívne komunikovať. Niekedy je toľko krásnych vecí, na ktoré myslíme, alebo ich prežívame, ale nikdy ich nevyslovíme. Ak sa svojho manžela alebo manželky vo vhodnom okamihu spýtame: “Ako sa cítiš?”, “Čo prežívaš?” môžeme im tým pomôcť hovoriť slobodnejšie o ich pocitoch. Ak sa naučíme vyjadrovať svoje pocity vtedy, keď sa cítime dobre, máme oveľa väčšiu šancu, že sa nám podarí aj vtedy, ked sa cítime zle a sme pod tlakom.

V každom manželstve prídu ťažké chvíle, ako sú finančné problémy, vážna choroba, dopravná nehoda, problémy s dieťaťom v puberte, spontánny potrat či úmrtie blízkeho. Zápasenie s krízou môže manželstvo posilniť alebo rozbiť. Najmä smrť dieťaťa vytvára na vzťah obrovský tlak.

V čase úmrtia alebo smútku za zosnulým môže ľahko skĺznuť do potláčania svojich citov, a k vzájomnému odcudzeniu, k úniku do zamestnania. Ale dôležitou časťou vyrovnania sa s takýmito skúsenosťami je komunikovanie našich pocitov, akokoľvek ťažké sa nám to zdá. Je treba nechať jeden druhého reagovať svojím spôsobom a prechádzať cez zármutok spoločne. Hlboká komunikácia od nás vyžaduje, aby sme otvorili naše vnútro a boli prístupní jeden pre druhého. Ak nekomunikujeme bolestivé a zložité city a skúšame sa s nimi vyrovnať sami, vzďaľujeme sa tým od partnera. Aj pre tých z nás, ktorí sa cítia neschopní rozpoznať, nie to ešte hovoriť o svojich citoch, je možná zmena.

Treba zvoliť správny okamih – hoci je dôležité nemať jeden pred druhým tajnosti a vedieť vyjadriť svoje city, nie je vždy správne povedať hneď, čo si myslíme. Účinok našich slov treba starostlivo zvážiť. Zdržať sa, kým nenastane vhodnejší okamih, je súčasťou pokladu lásky, to môže znamenať čakať dovtedy, kým ani jeden z nás nebude príliš unavený, alebo zaneprázdnený a bude mať dostatok času vec prediskutovať. Treba to najprv predložiť Bohu a poprosiť ho, aby pomohol predniesť tú vec v správnom okamihu. Niekedy zase ten druhý začne sám na danú tému hovoriť.

Prejavme si náklonnosť. Hoci je rozumné odložiť citlivé otázky na vhodný okamih, neexistuje správna alebo nesprávna chvíľa, kedy možno hovoriť o našich pozitívnych citoch voči tomu druhému. A robiť tak čo najčastejšie – má mocný vplyv na naše manželstvo. Naša zaľúbenosť sa má rozvinúť do čohosi trvalejšieho – do opravdivej obetujúcej sa lásky. Je to hlbší, oddanejší a trvalý vzťah, ktorý musíme obaja trpezlivo budovať. Ak sa máme opravdivo radi, zavše si nájdeme vhodnú a primeranú tému na dialóg. Lenže v niektorých rodinách a manželstvách je situácia, že “dvaja pod jednou strechou sa môžu spolu zhovárať veľa rokov a pritom sa nemusia nikdy skutočne stretnúť”. Skúsme to všetko vyhodnotiť – ako to vyzerá medzi nami, v tej našej rodine.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Spoločenská etiketa platí aj v kostole 1. časť

Pravidlá slušného správania a spoločenskú etiketu by sme mali dodržiavať aj v chráme. Žiaľ, často na to zabúdame. Katolícke noviny v tejto súvislosti oslovili odborníčku na neverbálnu komunikáciu Oľgu Škvareninovú (*1964).


Platia pravidlá etikety už pri vstupe do kostola?

Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko.
Možno niekto namietne, že vo svojom voľnom čase sa môže obliecť, ako chce. No nie je účasť na svätej omši slávnostným a radostným trávením voľného času? Nie je to svetlý bod všedného života? Tomu by potom malo zodpovedať aj oblečenie.

Ak vchádza do kostola alebo z neho vychádza manželský pár, respektíve muž a žena, kto vchádza a vychádza prvý?

Prvý by mal do kostola vchádzať muž. Keďže väčšinou sú dvere do kostola drevené, teda aj ťažké, mal by ich pán otvoriť a podržať dáme. Do budovy alebo do miestnosti, kde nie sú presklené dvere, vchádza ako prvý muž. Ak sa zostupuje v kostole dolu schodmi, ako je to napríklad v kostole kapucínov v Bratislave, prvý by mal schádzať dolu schodmi pán. Pri chôdzi hore schodmi by mala ísť prvá žena, muž by mal nasledovať za ňou. V oboch prípadoch ide o to, aby pán mohol prípadne poskytnúť dáme oporu.

Ako je to so sedením v lavici, má na kraji sedieť muž alebo žena?

Na kraji sedí muž, žena by tam nemala sedieť. Ak vchádzajú muž a žena do lavice, ktorá je už skraja obsadená, prvý do lavice vstupuje muž, aby žene uvoľňoval cestu. K sediacim ľuďom sa otáčame tvárou, pozrieme sa na nich a povieme „ďakujem(e)“. Lavice v kostoloch sú však zvyčajne úzke, preto by sa mali obsadzovať zo stredu, nie od kraja.

Stáva sa, že keď niekto vojde do kostola, okamžite sa všetci prítomní otočia smerom k dverám… Dokonca prichádzajúci ľudia rozptyľujú ich pozornosť až tak, že sa prestanú modliť. Ako možno ľudí upozorniť, aby sa neotáčali, ale sústredili sa na pravú podstatu, pre ktorú sú v kostole?

Nie je slušné otáčať sa a obzerať si človeka, ktorý vchádza do kostola. Moja otázka potom znie, prečo sú ľudia, ktorí sa otočili, v kostole? Preto, aby videli, kto do chrámu vošiel? Sú tam pre klebety alebo pre Pána Ježiša prítomného v Eucharistii? Ľuďom, ktorí sa otáčajú a koncentrujú na okolitý svet, by som neverila, že ich viera je pevná. Možno sú v kostole iba preto, že sa tam jednoducho patrí prísť v nedeľu a v prikázaný sviatok. Účasť na svätej omši nie je o tom, že idem do kostola, lebo nemám čo iné robiť, a potom všetkých oklebetím, aké tá mala šaty, topánky, ako bola namaľovaná, ako mala upravené vlasy.

Keď zbadám v kostole známeho, ako ho môžem pozdraviť? Je vôbec pozdrav v kostole prípustný?

Známeho, ktorý je od nás ďaleko, stačí skontaktovať očami, pousmiať sa, kývnuť hlavou. Keď sa s ním chceme rozprávať, môžeme ho počkať po svätej omši a vonku si pohovoriť. V kostole nie. Kostol nie je kaviareň.

Ako upozorniť ľudí, ktorí sa pred nami alebo za nami počas svätej omše rozprávajú?

Osobne si neviem takú situáciu predstaviť, nikdy som sa v nej neocitla. Všetko je však o komunikácii. Možno by som povedala: Prepáčte, vyrušujete ma. Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž neviete, prečo a o čom sa tí dvaja rozprávajú, hoci by sa rozprávať nemali.
Okrem hlasného hovoru nás môžu rušiť v kostole aj iné veci.

Som nefajčiarka a prekáža mi cigaretový zápach. Takisto ľuďom môže byť na ťarchu výrazný parfum, pach tela, nepríjemný dych, zápach oblečenia, hlasný hovor, uprený pohľad, lebo to všetko zasahuje do ich osobnej až intímnej zóny. Aj milovník cesnaku či cibule by ich mal konzumovať až po svätej omši.

S takýmito okolnosťami sa však stretávame aj v bežnom živote, napríklad v preplnenej mestskej hromadnej doprave. I tu sú tesne vedľa seba ľudia, ktorí sa nepoznajú, no musia spolu istý čas koexistovať. V kostole túto situáciu možno riešiť tak, že sa presunieme na iné miesto, alebo si sadneme na kraj lavice, a tak aspoň z jednej strany budeme mať osobnú zónu nedotknutú.

Napriek tomu, že kňazi na to upozorňujú a elementárna slušnosť káže vypnúť si pred vstupom do kostola mobilný telefón, často sa stáva, že počas svätej omše niekomu telefón zazvoní, ba dokonca niekto v kostole aj telefonuje…

Môže sa to prihodiť, s tým treba počítať, sme jednoducho ľudia, sme omylní. Aj pri zvonení cudzích mobilných telefónov však ide v prvom rade o našu osobnú koncentráciu na svätú omšu. Ak sme plne sústredení, nevyruší nás nič a nikto. Ak mobil zvoní dlho a je navyše blízko, sme z toho nervóznejší, ako keď sa zvonenie ozýva v diaľke. No prijať hovor alebo esemeskovať v kostole je neslušné.

Existuje „predpis“ na správne/dôstojné sedenie v laviciach a celkovo správanie v kostole? Vykladanie nôh na kľačadlá, obzeranie sa po iných ľuďoch, prípadne po múroch počas bohoslužby, zhrbenie tela, zvesenie hlavy…?


Sedieť treba spoločensky vhodne a uvoľnene, nie upäto. Nohy by mali byť pod kľačadlom. Kľačadlo je na kľačanie, preto sa aj tak volá, nie je to opierka na nohy. Čo sa týka sedenia v kostole, či vystreto, alebo so zvesenými plecami, na to neexistujú nijaké pravidlá. Každý môže sedieť tak, ako je mu vhodné a ako sa cíti pohodlne, pokiaľ si nevyloží nohy na lavicu. Či má človek opreté čelo o ruky, alebo sa hrbí, to je jeho vec. Možno niekto vníma viac slová, keď ho nerozptyľujú vizuálne podnety.

Chcela by som však upozorniť na dve iné veci: keď niektorí ľudia „kľačia“, kolená majú na kľačadle, zadnou časťou tela sa však opierajú o lavicu, na ktorej predtým sedeli. To nie je kľačanie. Kľačanie je, keď sa celou váhou tela opieram o kolená a nepodopieram sa sedacou časťou tela o lavicu. A ak má človek choré kĺby alebo akékoľvek iné zdravotné problémy, môže zostať sedieť. Nemusí stáť ani počas tých častí svätej omše, pri ktorých sa státie vyžaduje. Keď ma totiž niečo bolí, koncentrujem sa na bolesť, a v kostole by som sa mala koncentrovať na stretnutie s Pánom.

Môžem užiť lieky a zapiť ich vodou počas bohoslužby?

To je v úplnom poriadku, pravdaže, nie počas premenenia, minútku-dve počkáme. Keď má niekto alergickú reakciu, rozkašle sa, treba mu ponúknuť vreckovky alebo cukrík – ak ho máme v taške. Sme ľudia a tieto veci sú ľudské.

Do chrámov prichádzajú aj ľudia, ktorí sú zvyknutí na svoje „stále“ miesto v kostole. Ako reagovať, keď je okolo nás množstvo voľných miest, ale niekto k nám príde a povie: „Dovolíte, prepáčte, ale toto je moje miesto?“

Nárokovať si na lavicu v kostole súvisí s tým, že človek sa na istom mieste cíti príjemne, akoby bol doma. Tak ako si v obývačke obsadia niektorí ľudia kreslo alebo diaľkový ovládač k televízoru, tak si daktorí v svojej mysli zarezervujú aj verejné priestranstvo – lavičku v parku alebo sedadlo v kostole, ktoré sa tým stáva ich osobným územím. Ak niekto iný obsadí toto ich teritórium, vyvolá v nich napätie, nepokoj, nervozitu. Takto uvažujúci človek nebude spokojný, kým nebude sedieť na svojom mieste. Na druhej strane však nemá právo vynútiť si ho. Menovky ani rezervácie na miesta v kostoloch nejestvujú, nie sme v divadle ani v reštaurácii. V sporoch o miesto na sedenie spravidla ustúpi ten, kto je ľudskejší a empatickejší.

Vám sa ešte nikdy v kostole nestalo, že by niekto chcel sedieť na vašom mieste?

Sedieť nie, ale stáť áno (smiech). V Trenčíne sa raz pred svätou omšou istá pani postavila tesnučko ku mne. Prestala som sa modliť, lebo stála pri mne tak blízko, až sme sa dotýkali telami, čo bolo nepríjemné. Spýtala som sa, prečo sa na mňa tlačí, keď okolo je veľa voľného miesta na státie. Odpovedala, že ona chce stáť na tom mieste, na ktorom stojím ja. Tak som sa pýtala ďalej, či je to jej miesto, na ktorom zvykne stáť. Odvetila, že nie, ale jej sa to miesto páči a chce na ňom stáť. V duchu som si vravela, že toto je silná káva. Najskôr som sa neposunula, no po nejakom čase som trošku odstúpila. A vtedy som pochopila, prečo asi mala táto pani záujem o „moje“ miesto. Vonku bolo veľmi horúco a v tomto kostole je mramorový stĺp. Keď som pri ňom stála, cítila som príjemný chlad a nebolo mi tak teplo. Možno pani vedela, že pri stĺpe jej bude chladnejšie. Nech už to bolo akokoľvek, nemám právo posudzovať jej správanie. Kostol ani sväté omše nie sú na to, aby som sa sporila, kde budem sedieť či stáť, ani si vyhradzovala miesto na sedenie či státie.

Má starší pán okamžite uvoľniť miesto staršej dáme?

Ak má pán zdravotný problém, nie. Okrem toho v kostole je určite aj niekto mladší alebo zdravší, kto ju môže pustiť sadnúť si. Mladší však nemusí automaticky znamenať aj zdravší.

Najmä v mestách prichádzajú veriaci na svätú omšu s plnými nákupnými taškami alebo študenti či turisti s batohmi. Ako a kam tieto veci umiestniť?

Treba ich uložiť tak, aby nezavadzali ostatným ľuďom. To si od človeka vyžaduje, aby bol dobrým pozorovateľom a vedel odhadnúť situáciu i priestorové možnosti. S nákupom ani s batožinou netreba chodiť hore-dolu po laviciach, ani nimi netreba zablokovať lavicu skraja.

Keď prídem neskôr na svätú omšu, chcem si sadnúť, ale voľné miesto je len v prvej lavici, ako sa tam čo najnenápadnejšie dostať?
Normálne idem, ak mi klopkajú opätky, snažím sa ísť po špičkám, ani rýchlo, ani pomaly, nie stredom, ale krajom, aby som nerušila ostatných, ktorí prišli včas. Zväčša meškajú takí ľudia, a potom idú cez celý kostol dopredu, ktorí chcú, aby si ich ostatní všimli. Každý by sa však mal usilovať stihnúť začiatok svätej omše, aj keď nie vždy je to z rozličných príčin možné.

Ako reagovať pri znaku pokoja a bratskej lásky, keď sme chorí? Podať alebo nepodať ruku?

Prvé pravidlo je, že keď som chorá, smrkám, kašlem, kýcham, zostanem doma a nešírim chorobu ďalej. Malo by to platiť i pre veriacich, i pre kňazov. Keď sa mi chce kýchnuť, ak stihnem, vytiahnem vreckovku, keď nestihnem, kýchnem do ľavej ruky, lebo pravá sa podáva. Podala som ruku aj ľuďom, ktorí mali na tej svojej ekzém. Nemám s tým problém.

Dnes sa mi však zdá, akoby si ľudia podávali ruky v kostoloch menej. Kedysi bolo dobrým zvykom otočiť sa k ľuďom vedľa vás, pred vami, za vami. Dnes pribúdajú ľudia, ktorí nepodajú ruku nikomu. Možno sa vytratila istá spolupatričnosť, lebo dotyk má z neverbálnych prostriedkov najväčšiu komunikačnú hodnotu. Dotykom, podaním ruky sa prenáša medzi ľuďmi obrovské množstvo informácií. Možno je to aj zo strachu pred chorobami, ale nemôžeme žiť v sterilnom prostredí. Vírusy a baktérie striehnu všade, základ je, že po príchode domov si poriadne umyjem ruky pod tečúcou vodou.

Môžu si páni dať v kostole ruky do vreciek na nohaviciach?

Ruka vo vrecku dáva človeku istý pocit bezpečia a ochrany. Signalizuje neistotu, potrebu pomoci, ochrany. V kostole by sme však mali mať ruky spolu, zopnuté.

Ktorý zlozvyk prekáža v kostole vám?

Najviac sa mi nepáči, keď kňaz aj s miništrantmi po svätej omši odchádzajú, a hoci sú ešte stále pri svätostánku, ľudia sa postavia a hrnú sa preč. Pripomína mi to záver divadelného predstavenia, keď niektorí diváci utekajú do šatne po kabáty. Kam sa náhlia? Nedokážu vychutnať doznievanie povznášajúcich pocitov? A opäť sme pri etikete: najskôr odchádza kňaz s miništrantmi a až po nich veriaci.

prevzaté z Katolíckych novín

Ahoj deti!


Hmm, cítite to? Vo vzduchu už vonia jar a my sme opäť o krôčik bližšie k letu. Kabáty a bundy sme vymenili za ľahučké letné tričká a dlhšie dni nám opäť dovoľujú vychutnať si jar naozaj naplno.

Ozaj, viete, aký sviatok máme 13. mája? V tento deň oslavujú sviatok najdôležitejšie osobnosti v živote každého z nás – mamky.

Určite už plánujete, čím by ste tú svoju obdarovali. Okrem tradičnej pusy na líce a sľubu, že budete konečne dobrí jej môžete podarovať aj darček, ktorého návod na výrobu som vám pripravila v tomto čísle.

1. Na vlnitý ružový alebo červený kartón si nakreslíme kvietok so šírkou asi 10 cm.

2. Vystrihneme ho.

3. Zo žltého farebného papiera vystrihneme menší kruh s priemerom asi 3 cm.

4. Kruh pomocou lepidla nalepíme do stredu na kvietok.

5. Spredu môžeme vzniknutý kvietok dozdobiť podľa vlastnej fantázie, prípadne napísať venovanie.

6. Zozadu pomocou kúska lepiacej pásky pripevníme špajlu.

7. Zo zeleného farebného papiera si vystrihneme malé lístky a pripevníme ich na špajlu.

8. Špajlu môžeme ešte dofarbiť na zeleno, aby vznikla zelená stonka.

9. Papierový kvietok je hotový.

A keďže vonku nám už poletujú malé motýliky, tohto si môžete vymaľovať pestrými farbami, vystrihnúť a pripevniť na vytvorený papierový kvietok.

stránku pripravila: Lenka Novotná

MÁŠ PROBLÉM…………..? (3)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ príjmu naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.
Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania a hlavne jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.
A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.
A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?


Možno, že človeka pretrasie hrôza, ak si pomyslí na to, že bude musieť svojej manželke povedať, čo robil predtým s inou ženou. Možno povie, že nechcel, ale podľahol zvedavosti a hriešnej túžbe. Vždy musí byť človek veľmi ostražitý a má počítať s nahováraním a zvodami satana!

Satan ti povie: “Na jednom malom bozku nezáleží, alebo na dotyku, či pohladení – predsa to nie je nič zlého.” A potom ti napovie: “Že nie je nič zlého ani na tom, že sa úplne vyzlečieš.” Satan vždy vie – ako na nás a žiada, aby sme pristúpili najprv na jeden kompromis a potom na ďalší a tak postupne chce, aby sme boli čoraz viac povoľnejší.
Pokiaľ ste si jasne nestanovili, ešte ako milenci, svoje duchovné hranice, alebo pokiaľ sa rozhodnete, že ich prekročíte, potom to môže ísť veľmi rýchlo a ani sa nenazdáte, kam ste to došli! Ak po niekom veľmi intenzívne telesne túžite a tú túžbu živíte tým, že postupne prestupujete svoje duchovné hranice, je veľká pravdepodobnosť, že padnete.

Satan je pôvodcom každého zla a privedie vám do života neustále pokušenie. Ale Jakub hovorí: „Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza.” (Jak 1,14). Preto, keď upadneme do pokušenia, nemôže zo svojich reakcií a skutkov viniť iba satana. Jakub nám ďalej hovorí: “Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť” (Jak 1,15).
Pokiaľ dovolíme, aby naša “žiadostivosť” viedla k hriechu, potom zrazu zistíme, že sa desíme pomyslenia na to, ako budeme musieť budúcemu manželskému partnerovi alebo partnerke vykladať, že sme dar panenstva alebo panictva odovzdali do “rúk” niekomu inému.

A treba sa tiež zamyslieť aj nad otázkou: Čo by si pomysleli aj moje budúce deti? Chcete, aby ste im museli povedať: ”Deti moje, zo mňa si príklad neberte!” Alebo by ste radšej povedali: “Stanovil som si pevné duchovné hranice a zostal som čistý pre vašu mamičku. A vy to môžete dokázať tiež!”
Naozaj chcem, aby moje budúce deti boli hrdé na to, ako som sa zachoval behom tých rokov, keď “so mnou cvičili moje hormóny” a v nasledujúcich rokoch tiež.

Najlepšiu vec, ktorú môže otec pre svoje deti urobiť, je milovať ich matku. Rovnako tak je jedným z darov, ktoré môžem pre svoje budúce deti pripravovať už teraz – je moja čistota – ukázať im, že som ich matku miloval a rešpektoval ešte predtým, než som ju vôbec poznal a to tým, že som jej bol verný a zachoval si čistotu tela i duše.

Blažej Vaščák, Široké

Rozhodnutie


Naivita,
a bez naivity už viac nič
Pane príď mi na pomoc
a neber na mňa bič

Pane veď ja nepoznám tvoj plán
buď pri mne Pane zo všetkých strán
Aké je ťažké chcieť čo chceš ty
Aké je ťažké žiť dva životy
Treba žiť jeden a ja to dobre viem
Duch je silný len to telo nie
Chcem ísť po tej tvojej ceste
to naozaj chcem

S bolesťou a plačom volám
volám k Tebe
Nie čo ja chcem
ale to čo ty chceš Pane
Pane nech sa stane
Aj keby som mal trpieť
Aj keby som mal plakať
Aj keby som mal umrieť
Volám:
Príď Pane Ježišu a konaj čo máš
Aj keby ma to malo bolieť
Aj keby som mal strach
Zober si všetko čo mám
Všetko?
Či vlastne nič!?

Zober si hriešne telo,
dušu aj ducha
a šepni mi jemne do ucha
Som pri tebe synu tak to nevzdávaj
Som pri tebe synu tak to zdolávaj
Zdolávaj tie prekážky
v srdci nastražené
aj tú myseľ pochabú
to falošné presvedčenie

A ja plačem
kričím
telo na zem padá
v kŕči duša celá
ach aká to zrada

Sťa by diabol do ucha šeptal
Nepočúvaj Toho
to On sa hrá na hada
Kričím odíď
odíď Satan preč
a vytiahni zo srdca
ten svoj slizký meč

A po čase boja
predsa ja len vstávam
ale nie som sám
Kríž mi z cesty dvíha
ubolené telo
telo ktoré pre moje hriechy
na tom dreve pnelo

A vtedy sa spamätám
spamätám z tej Judášovej zrady
z toho bozku falošného
tej šialene hriešnej šarády
A Ježiš na mňa len uprene hľadí
tak uprene hľadí
A ja som si uvedomil
že je len jedna cesta
tá najťažšia skratka
po ktorej treba ísť s bolesťou
– to je Kamarátka

Pane vďaka ti
za ten život nádherný
Tvojou rukou kreslený
za tú veľkú lásku
aj za tie bolesti
aj za ten tvoj kríž
tak bolestne…
pre nás z lásky…
pre moje hriechy… NESENÝ

Ale na konci tej cesty
ma Pán posledný krát zdvihne
a ja už viac nebudem sa báť
zo srdca spadne kameň
A Pán ma bude vítať
a ja len poviem Amen.

Tomáš Rafael M.