Spoločenská etiketa platí aj v kostole 2. časť

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.


Pokračujeme v rozhovore s odborníčkou na neverbálnu komunikáciu Oľgou Škvareninovou o spoločenskej etikete v kostole. V tejto časti sa dozviete, prečo nie je vhodné stáť počas svätej omše vonku pred kostolom, i to, ako by bolo možné prehlbovať spoločenstvo veriacich po svätej omši.

Zvlášť na dedinách je zvykom ani nevojsť do kostola a celú svätú omšu stráviť pod múrom fajčením, debatovaním, naháňaním sa detí… Ako sa na to pozerá spoločenská etiketa?

Ešte ako dieťa som často videla, že počas slávenia Eucharistie postávali oproti kostolu na druhej strane ulice muži, pričom fajčili a debatovali. Zarazilo ma, keď som sa dozvedela, že sú účastníkmi svätej omše, že na svätú omšu ani netreba vojsť do kostola, len stačí stáť neďaleko neho v okruhu niekoľkých desiatok metrov. To potom možno sedieť v každom pohostinstve pri kostole a človek bude účastný na svätej omši?

Nikto však nemôže namietať, keď zostaneme stáť vonku pred dverami do kostola vtedy, ak sa dnu nezmestíme, alebo máme malé dieťa, ktoré by ostatných vyrušovalo, či ak je dnu vydýchaný vzduch.

V niektorých kostoloch si lektori vyhradzujú špeciálne miesta na sedenie okrem svojich vlastných, a tak sa stáva, že počas svätej omše vystriedajú aj dve-tri miesta na sedenie.

Lektor, ktorý má vyhradené špeciálne miesto na sedenie, by mal sedieť na ňom. Ak sedí v lavici a vie, že číta lekciu, mal by byť na svojom obvyklom mieste, pred čítaním normálne vyjsť z lavice a po prečítaní lekcie sa vrátiť naspäť. Ak si myslí, že bude spolusediacich rušiť, mal by si sadnúť na kraj lavice. V kostole je nevhodné neprestajne meniť miesto na sedenie i na státie.

Má človek, ktorý sa chváli milodarmi obetovanými na kostol a robí si z toho zásluhy, sedieť v prvej lavici?

Človek, ktorý obetuje peniaze na kostol, by sa tým nemal chváliť, ani o tom hovoriť v iných súvislostiach. V tom prípade sa totiž z milodaru stáva reklama alebo niečo veľmi zištné. Svetská propagácia nemá v tomto prostredí čo robiť.

Ak už poďakovať ľuďom, ktorí obetujú značné finančné čiastky, aký spôsob voliť?

Na to by mal pamätať kňaz alebo kostolník a pri vhodnej príležitosti, ako sú hody alebo koncoročná štatistika, týmto ľuďom poďakovať. Treba sa však každého vopred spýtať, či chce byť odprezentovaný, alebo nie. Sú ľudia, ktorí nechcú, aby sa všeobecne vedelo, či a koľko dali.

Ako zareagovať, ak vidím, že sa prítomní na svätej omši z niekoho vysmievajú, napríklad, ak sa lektor pomýli, alebo poukazujú na jeho rečovú chybu?

Takéto správanie nemá nič spoločné s etiketou. Na druhej strane, ak sa lektor na čítanie vopred nepripraví, svedčí to o jeho neúcte k Božiemu slovu, ku kňazovi, veriacim i miestu, kde sa koná svätá omša. Rečové chyby ako račkovanie, sigmatizmus (chybné vyslovovanie sykaviek, šušlanie – pozn. red.) spôsobujú síce isté šumy v procese komunikácie, ale nevidím dôvod, prečo by ľudia s takýmto jemným rečovým hendikepom – ale aj vozičkári či ľudia s barlami – nemohli čítať na takýchto miestach. Prečo často odsúvame ľudí, ktorí nesedia do nášho obrazu sveta, niekam preč, akoby ani neexistovali? Je to v súlade s našou vierou?

Ako sa správať v kostole, ak do neho prídeme ako hostia, napríklad na hody? Môžem si sadnúť, kam chcem, kde je voľné miesto? Alebo musím rešpektovať cudzie prostredie a počkať, kým sa začne svätá omša, a ak je aj potom niekde voľno, až vtedy si smiem sadnúť?

Keď sme chodili na hody k babke na dedinu, rodičia ma ešte ako malé dieťa učili, že mám prísť na svätú omšu medzi poslednými a postaviť sa tam, kde je voľné miesto, a už vôbec mi nedovolili sedieť. Išlo o menšiu obec a lavice boli určené najmä starším a chorým ľuďom, ktorým státie spôsobovalo problém.

Kde a ako v kostole umiestniť invalidný vozík alebo barly či paličku?

Ak má človek invalidný vozík, barly alebo inú pomôcku, bez ktorej sa ťažko pohybuje, mal by ich umiestniť tak, aby neprekážali iným veriacim.

Ako a kam uložiť mokré dáždniky? Ako sa zachovať, keď si môj sused v lavici odloží svoj mokrý dáždnik na moju stranu lavice, prípadne mi ho posunie pod nohy?

Mokrý dáždnik v nijakom prípade nekladieme pod nohy inému človeku. Odporúčam vložiť mokrý dáždnik, ak je skladací, do igelitovej tašky alebo vrecúška. Takto zabalený ho môžeme dať aj do kabelky. Keď máme veľký dáždnik, ktorý sa nevmestí do igelitovej tašky, alebo ju nemáme so sebou, treba starostlivo zvažovať, kam ho v kostole položíme či oprieme. Na lavici alebo na drevenej podlahe nemá mokrý dáždnik čo hľadať.

Čo máme robiť, aby sa nenarušil priebeh svätej omše, keď niekomu z prítomných príde nevoľno alebo odpadne?

Snažíme sa ho čo najskôr prebrať, poťapkáme ho po tvári. Vynesieme ho von na čerstvý vzduch ako ležiaceho, nemali by sme ho postaviť. Ak by sa neprebral, treba rýchlo pozrieť, či nemá zapadnutý jazyk, a poskytnúť mu prvú pomoc, prípadne volať sanitku.
V niektorých kostoloch sa najmä počas leta otvárajú okná. Časť veriacich to víta, iným prekáža prievan. Ako dosiahnuť dohodu?
Niektorí lekári tvrdia, že na prievan si treba dávať pozor, lebo v lete spôsobuje najviac chorôb. Teda otvorené okná áno, ale prievan nie.

Je leto a je mi teplo – môžem sa v kostole vyzuť?

Nie, nikdy.

Sú do kostola vhodné ako obuv takzvané žabky?

Žabky ako obuv do kostola nepatria, nemôžeme si ich obuť do chrámu ani ako letnú obuv.

Ak prší a je blato, obuv si chtiac-nechtiac zašpiníme. Treba ju pred vstupom do kostola očistiť hygienickou vreckovkou?

Ak je pred kostolom rohožka, topánky si očistíme na nej, ak je sneh, odupeme ho z topánok tesne pred vstupom do kostola. Čistenie topánok na ulici hygienickou vreckovkou nie je spoločensky prijateľné.

Niektoré dámy sa aj do kostola líčia veľmi silno. Je to vhodné?

Moje rakúske študentky hovoria, že ženu z bývalého východného bloku spoznajú podľa silného a výrazného líčenia. V západných krajinách sa ženy maľujú minimálne, navyše, dnes je takzvané nahé líčenie aj moderné. Okrem toho nahrubo nanesený rúž je nepríjemný pre kňaza i ďalších veriacich, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu po nás, preto by som odporúčala utrieť si pred prijatím Eucharistie pery, aby sme z nich odstránili lesk či rúž. Do kostola by som radila len decentné líčenie i konzervatívnejšiu úpravu zovňajšku.
Nikdy však nepoznáme dôvod, pre ktorý sa žena silnejšie nalíčila – možno pod vrstvou mejkapu skrýva na tvári nejaký hendikep. Nemôžeme nikoho posudzovať a už vôbec nie odsudzovať.

Je prípustné vyzliekanie zvrchníkov, sák, kabátov, svetrov v kostole, ak je nám teplo?

Vždy treba vychádzať z toho, aby sa človek v chráme dobre cítil. Takže áno.

A kam treba odložiť tieto veci?

Zvrchník môžem držať v lone. Ak je pri mne v lavici voľné miesto, môžem ho položiť vedľa seba.

Kam si má dáma položiť kabelku, ak na lavici nie sú háčiky? Má ju celý čas držať v rukách, má ju mať zavesenú cez plece alebo ju môže dať na podlahu?

Kabelka podľa spoločenskej etikety nepatrí na zem ani na stôl. Treba ju položiť vedľa seba na lavicu alebo ju držať v lone. V súčasnosti možno kúpiť špeciálne držiačiky na kabelku, ktoré sa umiestnia na okraj stola alebo lavice v kostole a na ne sa zavesí kabelka.

Môžem mať v kostole počas svätej omše slnečné okuliare na očiach alebo na hlave ako čelenku?

Nie, ani na očiach, ani na vrchu hlavy ako čelenku. Okuliare do miestnosti nepatria. Treba ich mať v puzdre. Tvrdenie, že okuliare na vrchu hlavy sú ozdoba a módny doplnok, z pohľadu spoločenskej etikety neobstojí. No keď je človek chorý, môže mať slnečné okuliare aj v miestnosti. Počas svojej pedagogickej praxe som sa stretla s človekom, ktorý mal jedno oko vážne poškodené a ustavične preto nosil okuliare s tmavými sklami.

Kedy a či vôbec môžu mať muži a chlapci pokrývku hlavy aj v kostole?

Pokrývka hlavy nie je v miestnosti žiaduca. Ak je však človek chorý alebo ide o malé dieťa a rodič sa bojí, aby neochorelo, môže mať pokrývku hlavy.

Môže si dáma vziať do kostola veľký až obrovský klobúk, cez ktorý veriaci sediaci za ňou nemôžu nič vidieť?

V našom kultúrnom kontexte by sa do kostola nemali nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy. Ak už má dáma obrovský klobúk, ktorý ma znervózňuje, nesadnem si za ňu. Každý zážitok, aj zážitok zo svätej omše, je vtedy pozitívny, keď sa do jeho vnímania zapojí viac zmyslov – ak nielen počujeme, ale aj vidíme a pritom nás neruší silný zápach či parfum, alebo obrovský klobúk zasahujúci do nášho teritória.

Môžem si namiesto pokľaknutia v kostole čupnúť?

Z priestorových dôvodov si ľudia čupnú, ak nie je na pokľaknutie miesto – radšej však treba zostať stáť.

Môžem v kostole sedieť s nohou prehodenou cez nohu?

Človek by mal sedieť, ako mu je pohodlne, a súčasne slušne. Z hľadiska neverbálnej komunikácie noha prehodená cez nohu pôsobí vyzývavo. U muža ukazuje aj na istú agresivitu v povahe. Vrchná noha nasmerovaná na kňaza vyjadruje aj sympatie k spôsobu kázania i k celému sláveniu Eucharistie.

Stáva sa, že veriacim sa zdá kázeň príliš dlhá, a tak vravia, že si počas nej zdriemnu. Dokonca sledujú, keď drieme iný, môžu aj oni.

Pán profesor Jozef Mistrík hovorieval, že keď zaspí študent na prednáške, môže to značiť pocit bezpečia, lebo človek nikdy nezaspí tam, kde mu je to nepríjemné alebo kde by sa obával o svoj život. Teda na zdriemnutie sa dá pozerať aj pozitívne. No v kostole by sme spať ani driemať nemali. Ak by kňaz niečo také zaznamenal, mal by sa zamyslieť nad tým, či jeho prejav nie je monotónny, či mení tempo reči, výšku svojho hlasu, či uplatňuje dostatočné pauzy, či nehovorí priveľmi rýchlo, alebo, naopak, priveľmi pomaly. Môže sa stať, že niekto je veľmi unavený a zaspí, ale ak by spalo viac veriacich, nie je to dobrá vizitka najmä pre kňaza.

Ako upozorniť veriaceho, ktorý stojí pred nami a je veľmi nepokojný, každú polminútu mení polohu, vrtí sa, zíva, obzerá sa, zvalí sa na lavicu…?

Nechodíme do kostola ako policajti. Nikdy neviete, prečo sa človek pred vami vrtí a obzerá. Možno by nás to o dve hodiny neskôr ani nevyrušilo. Niekedy nám môže prekážať niekto len preto, že sa vôbec nehýbe.

Často sa stáva, že aj počas nedeľných svätých omší a sviatkov ruší bohoslužbu hluk v blízkosti kostola pochádzajúci zo stavby, miešačky, cirkulárky, traktora. V mestách je to ťažšie ovplyvniť, ale na dedinách je to azda viac možné.

Žiaľ, je to súčasť nášho života, i v panelákoch sa vŕta aj o jedenástej v noci, aj v sobotu, aj v nedeľu, sviatok-piatok. Akýkoľvek hluk je zásahom do nášho osobného teritória, čo v nás môže vyvolať napätie, nepokoj, stres. Ako ovplyvniť „rušiteľov“? Počas slávenia Eucharistie zavrieť dvere i okná. A na dedine by kňaz mohol na miestnych ľudí vplývať aj v tomto smere.

Asi je to málo pravdepodobné, ale čo robiť, keby niekto prišiel do kostola so zvieraťom?

Neviem si to predstaviť. Zatiaľ som si však nevšimla, že by na dverách kostolov bol piktogram s prečiarknutým zvieraťom.

Tiež dochádza k tomu, že si niekto z nástenky v kostole privlastní fotografiu, obrázok, informačný leták. Ako upozorniť človeka, ktorý takto koná alebo ktorý naschvál poškodzuje interiér kostola či zlomí kvety v naaranžovanej kytici?

Siedme Božie prikázanie znie: Nepokradneš. Preto by sme nemali brať z kostola nič, čo nám nepatrí. Ten, kto má záujem o nejakú fotografiu či leták, môže predsa poprosiť kňaza alebo kostolníka. Keď vidím, že niekto berie niečo, čo by nemal, alebo poškodzuje zariadenie a výzdobu kostola, upozorním ho. Ak na moje slová nereaguje, obrátim sa na kňaza a kostolníka.

Ako by sa mal správať fotograf a kameraman, ktorý fotografuje alebo nakrúca záznam z prvého svätého prijímania, birmovania, zo svadby, z krstu, pohrebu?

Tak, aby nerušil ostatných veriacich. Dobrý fotograf alebo kameraman je ten, koho takmer nevidíme, akoby tam ani nebol. Aj v kostole existuje istá zóna, do ktorej už fotograf a kameraman nemôže vstúpiť, a to by mal rešpektovať. Okrem toho by sa mal slušne obliecť a obuť si neklopkajúce topánky.

Niekedy nás v kostole vyrušia i naoko neznáme podnety, ktoré nevieme identifikovať, no prekážajú nám v koncentrácii. Môžeme pátrať po príčine?

Mali by sme sa sústrediť na svätú omšu, na stretnutie s Pánom. Poviem vám nedávnu vlastnú skúsenosť: istá pani sediaca v lavici predo mnou sa modlila v kostole pred svätou omšou modlitbu posvätného ruženca a veľmi pritom šuchotala guľôčkami. Dosť ma to rušilo, až som sa ani nemohla pomodliť. Neskôr som pri znaku pokoja a bratskej lásky zistila, že mala enormne dlhé nechty, ktoré spôsobovali nepríjemný zvuk pri dotyku s ružencom. Aj takéto detaily môžu narúšať vnútorný pokoj iných. No skôr by som sa mala zamyslieť nad sebou: prečo som vtedy nebola dostatočne skoncentrovaná na modlitbu?

prevzaté z KN

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *