Spoločenská etiketa platí aj v kostole (3. časť)

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.


Kde je podľa vás v kostole miesto pre rodiny s malými deťmi?

Môj otec mi hovoril, že v jeho mladosti mali deti vymedzené miesto v sakristii – z jednej strany stáli chlapci a z druhej dievčatá. Spomínal, že sa nemohli medzi sebou baviť, lebo kostolník by ich bol hneď napomenul.

Rodiny s malými deťmi by som nevyčleňovala spomedzi iných veriacich spôsobom, že tu budú ženy, tam muži a tamto rodiny. Každý rodič by mal sám odhadnúť, či jeho dieťa bude pokojné, a prípadne by si mal sadnúť tak, aby s plačúcim dieťaťom mohol rýchlo z kostola vyjsť. Pritom treba našľapovať na špičky, aby sme tlmili hluk.

Rada by som v tejto súvislosti citovala z e-mailu, ktorý som dostala ako reakciu na rozhovor uverejnený v KN 28/2011. Čitateľ Katolíckych novín v ňom píše, že keď „bol ešte malý chlapec, mamičky s deťmi v kočíkoch zostávali väčšinou pred dverami do kostola, aby nerušili priebeh bohoslužieb. Ako otec som potom chodil do kostola s dvoma malými deťmi a musím sa priznať, že si nepamätám, aby boli niekedy vyrušovali. V súčasnosti nechávajú mladí rodičia svoje deti počas bohoslužieb vykrikovať, zabávať sa, behať po kostole. Čo sa mi vonkoncom nepáči, je, že nechávajú deti napríklad strkať ruky do krstiteľnice a sadať tesne pod obetným stolom, pravdaže, chrbtom k oltáru. Pre mňa, ešte ako miništranta, bola krstiteľnica posvätné a tajomné miesto, na ktoré som sa vždy pozeral s nesmiernou úctou. A zážitkom pre mňa bolo, keď som miništroval pri krste, krstiteľnica sa odokryla a otvorili sa dvierka stánku, kde boli umiestnené oleje. No a teraz, keď vidím, ako mladí rodičia nechávajú deti zneuctievať kostol tým, že je to pre ne miesto na hranie, je mi z toho smutno… Mladí rodičia si vôbec neuvedomujú, že desiatky, ba až stovky ľudí môže pokrikovanie ich detí vyrušovať…“

Môže rodič jazdiť s kočíkom po kostole alebo natriasať/hojdať dieťa v kočíku?

Vhodnejšie je vyjsť von, kostol nie je korzo.

Mali by ísť s dieťaťom na krížik po svätej omši aj rodičia?

Stáva sa, že malé deti pri čakaní na krížik vytvoria hlúčik, veľmi sa tlačia a môžu si nechtiac ublížiť.
Ísť s dieťaťom na krížik po svätej omši je veľmi pekné, zdôrazňuje to súdržnosť rodiny. Dieťa však treba vychovávať i tým, že mu rodičia všetko vysvetlia. Aj to, že pred osobitným požehnaním kňazom sa musí počkať spolu s ďalšími deťmi v rade, netlačiť sa, neštuchať, nepredbiehať sa.

Môžem dovoliť dieťaťu, aby pri znaku pokoja a bratskej lásky prešlo celý kostol a podalo všetkým ruku?

Apriori by proti tomu nemal nikto nič namietať. V kostole v Trenčíne som bola svedkom toho, ako malý chlapček prešiel cez celý kostol a podal ruku všetkým veriacim sediacim na kraji pravej strany. Bolo to milé, všetci sme sa usmievali, jeho mama však potom zareagovala primerane a dieťa odviedla preč.

Čo robiť, keď veriaci nechce veriacemu podať ruku na znak pokoja a bratskej lásky, ba sa až odťahuje?

Nič, ak mu podávame ruku a on nereaguje, svoju ruku stiahneme späť.

Môžu si dve dvojice veriacich pri znaku pokoja podať ruky krížom?

V našom kultúrnom kontexte sa nezvykne podávať ruka nakríž.

Ak sa potím, musím si pred znakom pokoja utrieť ruku? Môžem si ju utrieť do šiat, trička, nohavíc?

Etiketa utieranie rúk pred ich podaním nedovoľuje; odporúča sa krátky a pevný stisk, počas ktorého nie je vlhkosť dlane cítiť. Ja by som tu však zvolila istý kompromis a vopred sa pripravila na podanie ruky – utrela by som si ju už v predstihu vreckovkou.

Možno podať ruku na znak pokoja v letnej čipkovanej rukavičke?

Rukavice sa nedávajú dole len vtedy, ak sú súčasťou oblečenia.

Môžem mať v kostole na rukách rukavice, ak mi je napríklad veľmi zima?

Prečo nie. No nie pri znaku pokoja a bratskej lásky. Veď podanie rúk je prejavom, že sa navzájom nehneváme a že Boh môže prísť k nám. A takýto signál sa má vyslať otvorenou a nezaodetou dlaňou.
/b>
Ako upozorniť ľudí, ktorí naschvál sledujú čas spovedania iných veriacich, stoja blízko pri spovednici, aby čosi začuli, a potom to rozoberajú a ohovárajú?

Tak ako v banke, na pošte a všade, kde sa prichádza do styku so súkromnými informáciami, aj pri spovednici platí dodržiavanie osobnej zóny. Ba pri sviatosti zmierenia ešte viac, pretože tieto rozhovory nesmie počuť nikto iný. Preto treba v kostole zariadiť, aby nedochádzalo k tomu, že ostatní veriaci si môžu vypočuť rozhovor medzi spovedníkom a spovedajúcim sa. Na dodržiavanie diskrétnej vzdialenosti veriacich od spovednice možno pokojne použiť dva kovové stĺpiky spojené ozdobnou stuhou.

Sledovanie času spovedania sa iných veriacich sú zvláštne praktiky, ktoré nepatria do kostola. Ak sú pri spovednici v kotole hodiny, treba ich dať radšej preč.

Ak sa ma niekto opýta, aké modlitby mi kňaz dal pomodliť sa, mám odpovedať?

Na otázky takéhoto typu by som vôbec nereagovala. Nejde totiž iba o záujem o našu osobu, ale, žiaľ, niektorí ľudia podľa toho dedukujú, aké hriechy sme asi spáchali.

Ako môžem iných ľudí podnietiť, aby pristupovali k svätému prijímaniu? Smiem ich slovne vyzvať, či napomenúť?

Môžem dbať iba na svoje dieťa. Žiadneho človeka nemôžeme a nesmieme nútiť chodiť ani na svätú omšu, tieto „veci“ musia vychádzať zo srdca, nemôžeme ich nikomu dávať príkazom. Veď čo by potom mal človek, ktorého sme prinútili ísť tam, kam nechce, zo svätej omše? Môžem ho však nenápadne usmerniť vlastným životom, skutkom, príkladom, nie slovami ani násilným presviedčaním. V tejto súvislosti by som rada spomenula výrok Matky Terezy: „Ľudia zabudnú, čo si povedal, ľudia zabudnú, čo si urobil, ale nikdy nezabudnú, ako sa s tebou cítili. Maj to na pamäti.“

Problémom môže byť aj púšťanie ľudí z bokov do hlavných radov na sväté prijímanie. Musím pustiť veriaceho pred seba, alebo by bolo vhodnejšie, aby tento veriaci obišiel celý kostol a zaradil sa na koniec hlavného radu? Často sa stáva, že kňaz už stojí s Božím telom a musí hodnú chvíľu čakať, kým prídu veriaci prijať Eucharistiu, lebo ešte len začínajú vychádzať z lavíc.

To je jeden extrém, druhý je, keď kňaz ešte len ide k svätostánku po konsekrované hostie a ľudia sa už hrnú dopredu hlava-nehlava. Chýba potom pátos a noblesa. Treba nájsť konsenzus, medzičas, aby kňaz dlho nestál s Ježišom prítomným v Eucharistii pred obetným stolom a aby ľudia pridlho nesedeli v laviciach. Možno aj organista by mohol dať hudbou alebo spevom ľuďom pokyn, že už môžu vstať a ísť do radu na sväté prijímanie. Toto nie je rad na banány ani na pomaranče, ujde sa každému. Žiaľ, našu mentalitu ešte stále ovplyvňujú spomienky na štyridsaťročnú socialistickú totalitu.

A koľkých ľudí pred seba pustiť?

Aj všetkých, ale treba sa zariadiť podľa situácie. Keď za mnou stojí staršia pani s paličkou a každý, koho pustím pred seba, je pre ňu záťažou, mala by som brať na ňu ohľad. Akoby sa ľudia zaujímali o toho druhého vtedy, keď to nie je nutné, a sledujú napríklad dĺžku trvania spovede, ale keď ide o dôležitú vec, vtedy reagujú, ako keby sa ich to netýkalo.
Takisto pri požehnávaní jedál na Veľkú noc si niektorí ľudia všímajú, kto má čo v košíku…

Možno sú to ľudia, ktorí sú veľmi nešťastní a vnútorne nenaplnení. Alebo ide o ľudí, ktorí nemajú nijaké záľuby, čo by im napĺňali život, a keďže sa potrebujú niečím zaoberať, venujú pozornosť nepodstatným veciam. No načo potom chodia na sväté omše?

Ako sa má správať človek, ktorý nechtiac zbadá, koľko peňazí dal iný veriaci do zvončeka? Ako zareagovať, ak vidíme, že veriaci namiesto mince hádže do zvončeka iný predmet, napríklad gombík?

Každý veriaci by mal prispieť milodarmi podľa svojich možností. Keď si niekto môže dovoliť dať na kostol sto eur, vďaka Bohu, že mu Pán Ježiš požehnal túto možnosť. Kým však dávam a nechýba mi to, nie je to až taká obrovská obeta. Stále je to málo. Až keď dám toľko, že si odtrhnem od úst, potom je to naozaj nezištné konanie v prospech iného a na úkor seba. Sväté písmo spomína chudobnú vdovu, ktorej láskou, pokorou a obetou sa možno inšpirovať. Bohu je totiž milšie, keď dá niekto posledný centík, ako keď dá niekto sto či tisíc eur, ktoré mu vôbec nebudú chýbať.

Netreba ani rozmýšľať o tom, či vhodiť do pokladničky pri východe z kostola gombík. Ak nemáme peniaze – a čo je dôležitejšie – ani dobrý úmysel, radšej neprispejme ničím. Keď však zazriem, koľko peňazí niekto vhodil do zvončeka, nesmiem sa tým zaoberať, nemôžem posudzovať. Nikdy nevieme, prečo ten človek hodil málo alebo veľa. A čo je vlastne málo alebo veľa?

Ako taktne upozorniť ľudí, ktorí okamžite, ako vyjdú z kostola, ohovárajú iných veriacich i kňaza?

Ten, kto ohovorí kňaza aj iných, bude ohovárať i mňa, takže s takým človek sa vôbec nebudem rozprávať. Keby ľudia nemali s kým ohovárať, tak by neohovárali. Vo filmoch o Vinetuovi sa mi páčilo tvrdenie: kto nebojuje proti neprávosti, sám ju šíri. V trošku upravenej forme by sme ho mohli použiť aj na klebetu: kto nebojuje proti ohováraniu a počúva klebetu, sám ju šíri.

Čo je spoločensky prijateľnejšie – keď kňaz po skončení slávenia svätej omše ide rovno na faru, alebo keď ide odprevádzať ľudí pred východ z kostola?

V tomto smere nejde o otázku toho, čo je spoločensky prijateľnejšie. Ide o zvyk v tej-ktorej farnosti. Ak chce kňaz prehĺbiť s veriacimi duchovné spoločenstvo aj po svätej omši, mal by sa pred bránou kostola s každým osobitne rozlúčiť a krátko porozprávať.

Prežívanie spoločenstva na svätej omši závisí od mnohých okolností. Niektorí ľudia argumentujú, že bez osobného stretnutia či rozhovoru po skončení svätej omše neprecítia dostatočne puto spoločenstva. Myslíte si, že na svätej omši sa nedá zažiť dostatočný pocit spoločenstva, a preto sú potrebné rozhovory pred kostolom?

Je to individuálne. Myslím si, že na svätej omši sa dá zažiť dostatočný pocit spoločenstva. Napriek tomu, že to nemožno so svätou omšou porovnávať, spomeniem na tomto mieste obyčaj v niektorých vyspelých futbalových krajinách, kde fanúšikovia po zápasoch dlho do noci sedia v kaviarňach a hodiny debatujú o jednotlivých gólových situáciách a rozhodujúcich momentoch zápasu. Čo sa týka športu, u nás som sa s podobným zvykom v takej širokej miere nestretla. Ak majú veriaci pocit, že potrebujú rozoberať čítania, evanjelium a homíliu aj po svätej omši, nie je to nijaký problém. Môžu sa stretnúť v rodine, v spoločenstve v pastoračnom centre či na fare, ale pokojne si môžu spolu zájsť aj na kávu. Prehlbovanie spoločenstva v tomto duchu môže byť len pozitívne.

Veriaci sa zvyknú pred svätou omšou i po nej pomodliť. Mám sa zapojiť do modlitby, ak sa chcem pomodliť v tichosti?

To je každého individuálna záležitosť. Nikto nikoho nemôže nútiť modliť sa.
Pripomienky k nevhodnému odevu veriaceho, ktorý sa zúčastňuje na slávení Eucharistie, by mali byť v kompetencii kňaza alebo kostolníka. Pred vstupom do mnohých zahraničných chrámov už aj turistickí sprievodcovia upovedomia ľudí, aby sa primerane obliekli – pritom ide o iný druh návštevy kostola, nie svätú omšu. Takto by to malo fungovať aj v našich chrámoch.

Akosi „národnou“ vlastnosťou Slovákov je ustavične si všímať iných, posudzovať ich. Niektorí veriaci sa priveľmi koncentrujú na svojich bratov a sestry aj počas svätých omší, keď by ich myšlienky mali byť upriamené úplne iným smerom.

V spoločenskom správaní platí pravidlo 30:

• V komunikácii je vždy najdôležitejších prvých 30 sekúnd stretnutia s iným človekom. Počas tejto polminútky by sme mali pôsobiť uvoľnene a pozitívne. Takže sa aj v kostole pozrime na veriacich, ku ktorým si prisadáme do lavice, pozdravme ich – či už slovne, alebo jemným kývnutím hlavy. Môžeme sa na nich aj máličko usmiať.

• Perfektne upravených máme mať 3 x 30 centimetrov nášho tela:

– 30 centimetrov od vrchu hlavy nadol – u žien to znamená upravené vlasy, decentné líčenie, výstrih len do pomyselnej priamky spájajúcej podpazušia; u muža upravené vlasy, bradu alebo fúzy a nepokrytú hlavu v miestnosti;

– posledných 30 centimetrov dolnej časti tela – teda naše topánky majú byť vždy vyčistené,

– posledných 30 centimetrov na rukách – čiže nechty a ruky máme mať upravené.

• Denne by sme mali venovať sebe 30 minút: pomodlime sa v súkromí a tichosti, prečítajme si knihu, choďme na prechádzku, cvičme, alebo len tak leňošme. Takáto investícia do seba sa nám isto vráti aj v tom, že budeme pokojnejšie reagovať aj na nepríjemné podnety.

(prevzaté z Katolíckych novín)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *