Aj naši kňazi ďakovali za 30 rokov kňazstva

Keďže minulé číslo Spektra bolo venované rozlúčke a poďakovaniu nášmu bývalému duchovnému otcovi Oliverovi, odložili sme do „zásobníka“ jedno vzácne jubileum – tridsaťročné jubileum od prijatia sviatosti kňazstva.

12. júna v tomto roku, v kostole sv. Jána, apoštola vo farnosti Krompachy ďakovalo 17 prítomných kňazov, ktorí 13. júna 1982 z rúk o. biskupa prijali toto svätenie. Medzi jubilantmi boli aj naši dvaja kňazi, dp. Vladimír Čech, rodák z Víťaza a čestný kanonik Michal Jenča, rodák z Ovčia. Medzi jubilujúcimi kňazmi bol aj J. E. Mons. Stanislav Zvolenský, bratislavský arcibiskup-metropolita, ktorý bol na teologickej fakulte spolužiakom našich kňazov.

Už dávnejšie som túžil urobiť rozhovor s o. arcibiskupom a na príhovor nášho d. o. Vlada, jeho spolužiaka sa splnila moja túžba (je uverejnený v rubrike rozhovor). Na druhý deň po oslavách som sa spýtal aj d. o. Vlada na jeho prežívanie a ďakovanie za toto jubileum.


Otec Vladimír, zaujímajú ma vaše pocity teraz v tejto chvíli, keď si uvedomíte, že je to už 30 rokov od chvíle, keď ste sa stali kňazom. Pri tej príležitosti by sme sa mohli vrátiť na začiatok, keď sa blížilo ukončenie štúdií a kňazská vysviacka.

Môžem ti o tom pocite povedať, len neviem, či sa správne vyjadrím. Teraz sme tesne po oslave tridsiatky tu v Krompachoch. Ja som sa psychicky na to aj trošku pripravoval, pretože ma hrialo pri srdiečku najmä to, že sa opäť po 5 rokoch, resp. po tých 30 rokoch stretneme, akí budeme a ako to všetko dopadne. Ale môj najzaujímavejší pocit bol v tom, a tak som to aj prežíval, že moje vnútro prežívalo šťastie, doslova šťastie. To prijatie a očakávanie chlapcov – spolužiakov, ktorí postupne prichádzali do Krompách. Keď som cestoval sám v aute z mojej farnosti, tak som si pomyslel, že je to dosť dlhá cesta. Modlil som sa za chlapcov, aby šťastne docestovali, aby sa nič vážne nikomu na ceste nestalo.

Každý, kto prišiel, či už prišli dvaja jedným autom alebo individuálne, každý mal úsmev na tvári, objatie, kňazský bozk. S Peťom Krenickým, ktorý je gréckokatolíckym kňazom, sme si dali pax trikrát, lebo hovoril, že je „Rusnák“, lebo pôsobí na misii na Ukrajine v Tačove.

Vrátil som sa v spomienkach k obrazu Bratislava, alebo Banská Bystrica, kde sme boli vysvätení, kde sme boli mladučkí a hlúpučkí. O pastorácii sme ešte nevedeli tak, ako to už vieme po skúsenostiach dnes, ale v duchu mladí, usmievaví. Keď sme vychádzali po vysviacke vonku z kostola a na tých schodíkoch, kde už nás čakali naši príbuzní, známi a rodiny, tak som mal pred očami tú radosť a úsmev začínajúcich mladučkých kňazov.

Toto sa mi vrátilo aj v Krompachoch, kde sme prežívali radosť a šťastie, a možno by som povedal, že ten skok vtedy a tých 30 rokov. Duch nepozná čas a mladosť, alebo starobu, akokeby bol stále rovnaký. A tá sila a radosť! Aj počas svätej omše som to skutočne prežíval. Spomenul som si na vysviacku, na rodičov, na otca, ktorý už tu nie je. Spomenul som si na súrodencov, na Víťazanov, na farnosti, v ktorých som pôsobil, na živých i na mŕtvych, ktorí ma prosia o modlitby a obety.

Tak som si to všetko dával dokopy, aj do obety svätej omše, pretože už tých 30 rokov skúseností, čo človek nazberá, je to to, čo sme vtedy nepoznali. Vtedy, keď v tom úsmeve, v radosti a šťastí sme ešte len začínali. Ale myslím si, že každý, kto prišiel s týmito skúsenosťami po 30 rokoch pastorácie, a to by sme sa určite zhodli, má to kňazstvo rád. Každý už niečo prežil vo svojom osobnom živote, alebo vo vzťahu k jednotlivým farnostiam, pričom by sa určite dala popísať veľká kniha. Ale to, čo nás opäť spája, ako to bolo aj povedané, že sme sa tam stretli z celého Slovenska a že vždy máme šancu. Vždy je príležitosť kdekoľvek, či na bicykli, na aute, na lietadle, na vlaku po celom Slovensku pôjdeš, zastavíš sa a vieš, že tam pôsobí dobrý kňaz, dobrý kamarát, spolužiak a môžeš zakotviť kdekoľvek, prijme ťa.

Toto sa znova zopakovalo. Tie pozvania platia a budú určite platiť ďalších 30 rokov, aby sme sa stretli, pretože sme boli nabití zdravou energiou, ktorú bolo cítiť pri stretnutí a pri rozhovoroch, pri úsmevoch. Úprimnosť a stretnutie, spoločenstvo s veriacimi v Krompachoch bolo úžasné, akoby nám dávalo novú energiu a nový elán do kňazstva. Inými slovami, to požehnanie, ktoré opäť potrebujeme.

Môžem sa opýtať, prečo práve v Krompachoch?

V Krompachoch preto, lebo Jožko Palušák ako domáci pán farár je dobrým organizátorom. Keď bol v Polomke, tak vlastne zopakoval, čo bolo tam, keď sme sa tiež stretli, tuším to bolo po dvadsiatom výročí nášho kňazstva.

Vtedy bol medzi nami vzácnym hosťom už nebohý otec biskup Kojnok. Bola to nádherné aj v tom, že je to farnosť hlboko veriaca, veľká. Ľudia tam prišli vo svojich tradičných krojoch a vďačne nás prijali a pohostili.

V Krompachoch aj preto, lebo on sa v podstate pred krátkym časom stretol aj so Stanom (rozumej Mons. Zvolenský) na pohrebe Mons. Tondru, spišského diecézneho biskupa a definitívne sa zhodli v tom, že to bude tu v Krompachoch. I keď mu to dalo veľkú námahu sa telefonicky pospájať s každým podľa pôsobiska, podarilo sa to a sme veľmi radi. Všetci spolužiaci sme boli prekvapení a ohromení veľkým privítaním mesta na čele s pani primátorkou, nehovoriac o nádhernom programe, ktorý trval celú hodinu na mestskom úrade. Každý dostal na pamiatku nejaký darček a potom sme sa všetci podpisovali do pamätnej knihy. Ako dodatok som za seba povedal, že keď boli spomenuté SEZ Krompachy, tak som v Krompachoch ako doma, lebo 3 roky som študoval na učňovke, dostal som výučný list ako nástrojár. Potom ešte 4 roky na gymnáziu, no a koncertoval som tu s gitarou. Tešili sa, že Krompachy sú mi také blízke.

Vrátim sa ešte ku škole, zase na začiatok. Akí ste boli spolužiaci?

Boli sme veľmi dobrý ročník a veľmi dobre sme spolu vychádzali, to sa dalo vycítiť aj teraz pri tej svätej omši. Myslím si, že aj z tvárí aj z toho ducha musel každý vycítiť, že takto sa stretnúť po tridsiatke, že sa to nedá hrať. Stretávame sa vždy po 5 rokoch, vždy na inom mieste a že sme z rôznych kútov Slovenska. Neviem to vyjadriť inak, iba tak, že sme ako bratia, ktorí si v každej chvíľke, či už to boli skúšky, či osobné problémy rodinné, pretože niekomu zomreli otec, mama alebo príbuzní, tak sme si navzájom vždy vedeli pomôcť. A to nás drží do tejto chvíle.

Vnímal som atmosféru, videl som vaše úsmevy na tvárach, pokoru, ale aj pohodu, ktoré akoby zastrešuje otec arcibiskup Stanislav s jeho typickou charizmou.

Ako som ti to pred chvíľkou povedal, som veľmi rád, že aj ja patrím do tohto spoločenstva. Už aj preto, lebo z nášho ročníka „vyrástol“ jeden skvelý otec biskup, ktorý má obrovský potenciál múdrosti. Dokazoval ho od 1. po 5. ročník na fakulte, aj keď sme netušili čo z nás bude, čo z nás Duch Svätý vykreše.

Oslava sa skončila a určite sa ako kňaz zamýšľate, ako ďalej. Z úst otca arcibiskupa zaznelo, adresoval to aj sám sebe, aby ste boli dobrými kňazmi: „Buďme dobrými kňazmi“. Ako to teda myslel podľa vás?

Nuž, pastorácia je taká, tam sa nedá hovoriť o tom, že byť skvelým a byť „in“ ako v bežnom živote. Kňaz musí byť v každej chvíli pripravený pre obetu a obetovať sa. Je to v podstate jedno, či si na tom mieste, alebo inom, ale byť dobrým kňazom znamená hlbokú spoluprácu s Duchom Svätým. A ak tá spolupráca s ním je, tak potom to môže byť dobrý kňaz. Prenáša sa to aj na veriacich a na všetko.
Na záver ešte poprosím o odkaz pre našich čitateľov, pre vašich rodákov.

Úplne jednoduchý, to, čo aj pán biskup povedal a aj ja si to myslím, že v tom rýchlom tempe v súčasnom živote je asi najviac potrebná modlitba. Modliť sa navzájom jeden za druhého. Keď som povedal, že som sa modlil za ich šťastný príchod do Krompách, tak som zase, pri spoločných raňajkách s breviárom v ruke, myslel na nich. Teda modliť sa za všetkých v Cirkvi, to je potrebné.

Ďakujem za rozhovor.

M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.