ROZHOVOR


Otec arcibiskup, pri tejto vzácnej príležitosti sa človek vracia a obzerá sa späť. Ako sa u vás začalo kňazské povolanie?

Spomínam si, že som v detstve veľmi rád miništroval, priťahovalo ma posvätné prostredie v kostole, svätá omša pri oltári. Kňazské, čo si pamätám, prvýkrát som si uvedomil, že som rozmýšľal nad tým, či by som sa mohol stať kňazom na prelome, teda na konci základnej školy, keď som si volil strednú školu. Išiel som na gymnázium, lebo som mal v sebe takú túžbu, že by bolo krásne stať sa kňazom. Sprevádzalo ma to potom na strednej škole. A nakoniec po skončení strednej školy som sa rozhodol, že sa prihlásim na teologickú fakultu a do seminára.
Chcel som sa opýtať na vašich rodičov, súrodencov.

Momentálne mám už len mamičku a jedného súrodenca – sestru, ktorá je staršia o 2 roky. Boli sme málopočetná rodina. V rodine by som ešte toľko vyzdvihol, že to prostredie bolo prostredím veriacej rodiny, jednoduchej, ale úprimne veriacej, čo pre mňa vytváralo takú prirodzenú lásku k Bohu a k Cirkvi a k takým posvätným veciam.

Potom prišlo štúdium na Teologickej fakulte v Bratislave.

Áno, študoval som teológiu na Teologickej fakulte svätých Cyrila a Metoda v Bratislave. Skončil som v roku 1982, bol som vysvätený. Mal som ťažkosti so svetskou vrchnosťou, pol roka som nemal štátny súhlas. Začal som svoje kňazské pôsobenie o pol roka neskoršie. Prvé kaplánske miesto bolo v Galante, druhé v Hlohovci. Následne som bol menovaný za farára vo Vajnoroch pri Bratislave. Tam som prežil iba niekoľko mesiacov: Boli to veľmi intenzívne mesiace v roku 1990, lebo bolo to obdobie, kedy sme prežili nádhernú prvú návštevu Svätého Otca bl. Jána Pavla II. Bolo to vo Vajnoroch na letisku. Neskôr som dostal príležitosť študovať v zahraničí od pána arcibiskupa Sokola, takže som potom rok bol v Innsbrucku a šesť rokov v Ríme. Takže dostal som možnosť doplniť si štúdiá. Špecializoval som sa na cirkevné právo, odporučili mi to s tým, že by to bolo prospešné pre diecézu. Po návrate v roku 1998 som začal vyučovať kanonické právo na teologickej fakulte. Pracoval som aj ako súdny vikár, to znamená, že na cirkevnom súde som pracoval až do obdobia, kým som sa nestal pomocným biskupom v trnavskej diecéze v roku 2004.

A potom to prišlo.

Áno, v roku 2004 som sa stal pomocným biskupom v bratislavsko-trnavskej arcidiecéze a tak som vykonával službu aj pomocného biskupa. V roku 2008, keď Svätý Otec Benedikt XVI. uskutočnil reorganizáciu cirkevných území, vznikla bratislavsko-trnavská arcidiecéza. Bol som menovaný za arcibiskupa do Bratislavy.

Tušili ste, že sa stanete biskupom?

To som netušil. Prežívali sme obdobie, keď som bol menovaný za pomocného biskupa, vedeli sme, že v diecéze prebieha tzv. príprava menovania pomocných biskupov, ktorú robil z poverenia Svätého Otca vždy apoštolský nuncius. To je taká metóda, že sa vyberú kňazi, ktorí dostávajú otázky ohľadom vhodných kandidátov. Ja som do toho až tak zapojený nebol, nevedel som, kto sú kandidáti, ani ako to prebieha. Čiže bolo to pre mňa prekvapujúce, keď ma pozval pán nuncius na nunciatúru a povedal mi rozhodnutie Svätého Otca, že ma vybral za pomocného biskupa pre bratislavsko-trnavskú arcidiecézu. Takže je to vždy prekvapenie a aj vedomie takej nedostatočnosti ľudského. Pretože už len byť kňazom prevyšuje človeka a nie to ešte byť biskupom. Tak ako aj pri kňazstve človek musí dôverovať v Božiu pomoc, lebo samotnými ľudskými silami sme na to slabí. A to isté platí aj pri biskupskej službe, tam treba vždy len s takou pokorou si povedať: „Áno, Bože, keď ma k tomu pozývaš, iste mi aj pomôžeš. A tak krok za krokom pôjdem dopredu aj v tejto službe.“

V homílii ste kládli dôraz na dobrých kňazov.

Samozrejme, že Boh vo svojom pôsobení má mnoho možností, ako ľuďom pomáhať, ale je to aj Božia vôľa, že chce pôsobiť aj cez kňazov. Aby boli naozaj dobrými, takými môžem povedať prostredníkmi, je potrebné, aby sami boli dobrými kňazmi. Preto si myslím, že je nevyhnutné modliť sa za dobrých kňazov, aby boli noví kňazi dobrými kňazmi. A za tých, ktorí jestvujú, aby sa zdokonaľovali, lebo nakoniec každý z nás si musíme priznať, žeby sme mohli byť ešte lepšími svedkami Pána Ježiša. Takže je svojím spôsobom povinná určitá skromnosť a byť si vedomý toho, že by som mohol aj dokonalejšie spĺňať svoje poslanie.

Na záver by som vás chcel poprosiť o odkaz pre našich čitateľov.

Teším sa. A keď som sa dozvedel, že máte časopis, o ktorom som počul svedectvo, že je veľmi kvalitný, že je to farský časopis. Tak sa veľmi teším z toho, že farnosť Víťaz má aj svoj časopis. A môj odkaz pre všetkých farníkov vo Víťaze je v duchu jubilea, ktoré prežívame, že mám aj spolužiakov z farnosti Víťaz a potom aj z filiálky z Ovčieho. Veľmi želám farnosti dobré rodiny, z ktorých vzídu dobrí chlapci a dievčatá a potom iste budú môcť vytvoriť dobré rodiny aj oni sami, alebo z tých dobrých rodín vzídu iste aj duchovné povolania. Nech Pán Boh požehnáva všetky rodiny vo Víťaze aj v Ovčom a nech by mali potom radosť z dobrých manželstiev, ale aj z dobrých duchovných povolaní.

Ďakujem za rozhovor.


Jubilant Jozef Palušák, farár v Krompachoch:

„Človek vo svojom živote prežíva dni pracovné, sviatočné a pamätne. Pre nás je 13. jún pamätný. V tento deň sme z rúk našich o. biskupov prijali sviatosť kňazstva. Dnes sa tu schádzame v našom farskom chráme, aby sme sa spoločnou sv. omšou poďakovali Pánu Bohu za prežitých 30 rokov v kňazskej službe a zároveň aby sme prosili o ďalšiu pomoc a milosti, veď sám Pán Ježiš nám hovorí: „…bezo mňa nemôžete nič urobiť.“ Dnes môžeme povedať, že je tu sústredené celé Slovensko. Všetkých vás srdečne vítam a dobre sa cíťte s nami a medzi nami!“
Svoje jubileum kňazstva pri sv. omši prežíval aj Mons. Stanislav Zvolenský. Vo svojom príhovore vyzdvihol blízkosť Boha, keď povedal:
„Milí bratia v kňazskej službe, milí bratia a sestry prítomní tu v Božom chráme. Aký je najkrajší spôsob oslavy, aby sme mali okolo seba svojich blízkych ľudí, ktorých máme radi. A pre veriacich okrem toho, že máme okolo seba svojich blízkych, čo ešte také nevyhnutné pre správnu oslavu, aby sme si uvedomovali Božiu blízkosť. Blízkosť nášho Otca.“

Ďalej o. arcibiskup zdôraznil dôležitosť povolania ku sviatosti kňazstva, keď povedal:

„Ale vy viete, bratia a sestry, že nie sú dôležité ľudské vlastnosti kňaza, ale posvätné posolstvo, ktoré hovorí. Nie je rozhodujúce, iste je vynikajúce, ak má vznešené, dobré ľudské vlastnosti, ale rozhodujúce je to, čo pripomína v mene Božom. Aké krásne je, keď hovorí každý kňaz pravdu o viere a mravnosti. Keď túto pravdu nezastiera svojimi mienkami, keď sa nesnaží byť on sám nejakým brilantným, akoby rečníkom, ale keď hovorí Božiu pravdu, tú ktorá vyplýva zo Svätého písma – z jeho posolstva o viere a pravde. A potom mohli by sme povedať, aké je to krásne, keď je dobrý kňaz. Dobrý kňaz svojou láskavosťou sprítomňuje niečo z Božej nádhernej lásky. Svojou múdrosťou sprítomňuje niečo z Božej múdrosti. Svojou obetavosťou Božiu obetavosť, ktorá sa úplne prejavila v Ježišovi Kristovi. Nakoniec dobrý kňaz môže byť ukazovateľom na Boha, vznešeným sprítomnením Božích vlastností a mnohokrát, keď sú ľudia nadšení, že majú medzi sebou dobrého kňaza, tak môžu povedať – keď náš kňaz je dobrý. Aký nesmierne dobrý musí byť Boh, ktorého on reprezentuje, keď náš kňaz je láskavý, akú veľkú lásku má k nám Boh. Dobrý kňaz môže byť vynikajúcim reprezentantom úplnej Božej dobroty a lásky.“

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.