Spoločenská etiketa platí aj v kostole (4. časť)

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.


Ľudia často ani na pohreboch nezaprú svoju „ľudskú“ stránku a sledujú aj to, kto na pohrebe ako málo plakal.

Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe. Kým hlasný plač je na pohrebe bežný (ba pre niekoho je len takýto plač prejavom smútku), hlučnejší hovor a smiech sem nepatria. Pieta si totiž vyžaduje ticho alebo stíšený hlas.

V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom. Je iná farba odevu v rozpore so spoločenskou etiketou?

Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla – čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev. Príbuzní najbližšej rodiny by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú. Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou. Deti do čierneho neobliekame. Prirodzenou súčasťou smútočného odevu sú vreckovky.

Čo by si mali obliecť najbližší príbuzní?

Ideálne oblečenie žien najbližšej smútiacej rodiny sú čierne šaty alebo čierny kostým, v zime čierny kabát. K takémuto odevu patrí čierna kabelka, čierne pančuchy (nylonky) a čierne lodičky s uzatvorenou pätou a špičkou, prípadne čierne čižmy. Vhodnou súčasťou smútočného odevu je čierny klobúk, ktorý môže byť aj so závojom. Smútočný klobúk si žena nedáva z hlavy dole.

Muži najbližšej rodiny by si mali obliecť čierny oblek bez nápadného vzoru, bielu košeľu, čiernu viazanku, čierne ponožky a čierne šnurovacie topánky.

V súčasnosti sa tolerujú aj rôzne kombinácie oblečenia. Šaty alebo kostým tak môžeme nahradiť čiernou blúzkou a čiernou sukňou alebo čiernymi nohavicami. Pokiaľ však človek má čierny kostým, šaty alebo oblek, mal by si ich obliecť, pretože nimi podčiarkuje vážnosť smútočnej chvíle i svoju úctu k zosnulému.

Aké oblečenie na pohreb nepatrí?

Bijúce do očí. Výstrednosti v oblečení a v úprave zovňajšku sú totiž znevážením celého obradu, urážkou zosnulého i pozostalých. Na pohrebe je nenáležité farebné, svetlé a lesklé oblečenie či odev v krikľavých alebo jemných pastelových farbách. Akceptovať možno len jednoduché a nenápadné vzory, nie výrazné dezény či káro. Dehonestáciou smútočného oblečenia sú športové topánky, tenisky – ani čierne – a čierne rifle. Nevhodné sú aj viazanky s obrázkom alebo logom firmy či košeľa tmavšia ako oblek. Mužom by som neodporúčala ani kombináciu čierny oblek s čiernou košeľou. Veľkým faux pas sú aj telové nylonky u žien z blízkej smútiacej rodiny.

Konzervatívnosť sa žiada nielen v oblečení, ale aj v celkovej úprave zovňajšku. Nevyhnutnosťou u všetkých žien sú zahalené ramená a kolená – nevolíme preto minišaty, minisukňu ani šaty s hlbokým výstrihom či na ramienka. Nechty na rukách nesmú byť nalakované na červeno, treba ich nechať prirodzené alebo upravené bezfarebným lakom. Nevhodný je aj výrazný mejkap, extravagantný účes, nápadné doplnky, prenikavý parfum.

Samozrejme, ak si zosnulý želal, aby ľudia prišli na pohreb oblečení netradične, napríklad v bielom, treba toto jeho prianie splniť.

Môžem mať počas pohrebu na očiach slnečné okuliare?

Pozostalí používajú tmavé sklá okuliarov často preto, aby im nebolo vidieť smútok na očiach. Okuliare by však mali v dome smútku či v kostole odložiť. Možno ich mať len vonku.

Treba zachovávať obyčaj a chodiť oblečení v čiernom, ak sme blízki pozostalí, po celý rok?

Nosenie čierneho alebo tmavého oblečenia je vonkajším prejavom smútku. Na začiatku minulého storočia predpisoval Jiří Stanislav Guth-Jarkovský, ktorý bol aj ceremoniárom T. G. Masaryka, aby vdova nosila smútok dva roky, pričom posledný polrok si mohla obliecť odev s odtieňmi sivej alebo fialovej farby. Počas smútku nemohla chodiť na koncerty či na návštevy, ani nesmela návštevy prijímať. Deti sa po smrti rodičov nemohli hrať ani športovať 18 mesiacov.

Neskôr etiketa prikazovala držať smútok jeden rok. Počas tohto obdobia vdova ani vdovec nemohli znovu uzatvoriť manželstvo. Táto lehota sa skrátila, ak sa vdovec staral o malé deti – dokonca v takejto situácii bolo priam žiaduce, aby sa oženil čo najskôr.

Dnes etiketa neurčuje, ako dlho majú blízki pozostalí prejavovať smútok navonok. V popredí je vnútorný pocit pozostalého. V jednotlivých rodinách alebo regiónoch Slovenska sa tradícia nosenia čierneho odevu pohybuje v rozpätí od šiestich týždňov po jeden rok; niekto však nosí čierne oblečenie až do konca života. Smútok možno dať najavo aj pripnutím čiernej stužky.

Aké kvety a vence sú vhodné na pohrebe?

Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré. Biele kvety – najmä ľalie – sa dávajú mladým ľuďom, v minulosti boli určené len pre panny a panicov. V mnohých kresťanských rodinách je zvykom kombinovať biele a žlté kvety. Pokiaľ ide o pohreb štátnika alebo výnimočnej osobnosti, možno vidieť aj kytice a vence vo farbách trikolóry ako symbolu Slovenskej republiky. Ak viem, aké kvety mal zosnulý rád, zvolím kyticu či veniec z nich. Treba sa vyvarovať ťažkých aromatických kvetov, osobitne vtedy, keď vieme, že sa pohreb bude konať v malom dome smútku, a tiež kvetov, ktoré by nám alebo iným mohli zašpiniť a poškodiť odev.

V našej kultúre sa smútočná kytica viaže z párneho počtu kvetov, kytice určené na iné príležitosti z nepárneho počtu. V niektorých rodinách je zaužívaný zvyk, že na hrob dávajú nielen párny počet kvetov, ale aj sviečok.

Po príchode do obradnej siene by sme sa mali najskôr zastaviť pri rakve zosnulého, miernym úklonom mu vzdať úctu a položiť kvety ku katafalku tak, aby stonky smerovali na rakvu kolmo, nie vodorovne s rakvou. Páni vtedy nesmú mať na hlave klobúk či inú pokrývku hlavy. Kytice a vence, ktoré už pri truhle sú, neposúvame ani neurovnávame. Na venci by vždy mala byť stuha s menom toho, kto veniec dáva.

Aké nápisy sú vhodné na stuhy vencov?

Spoločenská etiketa hovorí, že o mŕtvom len v dobrom. Nápisy by mali byť krátke, pozitívne a bez gramatických chýb. Zvyčajne sa na stuhy píše „Posledné zbohom“, „S láskou od…“, „Nikdy nezabudneme“.

Môžem pozostalým namiesto kytice či venca venovať peniaze na sväté omše za zosnulého?

Rodina sama môže poprosiť, aby ľudia posielali peniaze v hodnote kvetov na dobročinný účel alebo ich dali na sväté omše. Ak tak neurobia, dôležitý je náš vzťah s pozostalými a to, ako sa s nimi dohodneme. Vhodnejšie by bolo, keby sme dali sväté omše odslúžiť sami.

Sú prehnané plače a kvílenia na pohrebe adekvátne, ak chcem vyjadriť svoj hlboký žiaľ?

Komentovať, kto na pohrebe plakal veľa či málo, je neslušné, možno pozostalý nevytlačí ani slzu, lebo už na to nemá síl. Ani s teatrálnym správaním by sme to nemali preháňať, lebo iba svedčí o našej neviere vo večný život. Veď ani pravá láska sa neprejavuje veľkými gestami, ale je ukrytá v maličkostiach. Bola som však už aj na takom pohrebe, keď smútiaca, ktorá najviac plakala a skákala za nebožtíkom do hrobu, sa na kare smiala a zabávala.

Kto môže predniesť prejav na pohrebe alebo prehovoriť k účastníkom pohrebu okrem kňaza?

Okrem kňaza sa môže prihovoriť prítomným každý, kto sa na tom dohodne s rodinou alebo s organizátorom pohrebu. Rečníka môže priamo osloviť aj rodina zosnulého. Nikto nemôže nikomu zakazovať, aby predniesol smútočnú reč. Takisto nikdy neviete, či si prítomnosť toho-ktorého rečníka neželal aj nebožtík.

Pán profesor Mistrík ma pred smrťou poprosil, aby som na jeho pohrebe predniesla báseň, ktorú o ňom napísala jedna z jeho bývalých študentiek. Musím sa priznať, že bolo nesmierne náročné stáť pri truhle človeka, ku ktorému som mala blízky vzťah, a recitovať. Pán profesor Mistrík nám na prednáškach vždy vravel, že dobrý rétor je ten, kto vie emócie ovládnuť, teda sa nerozplače ani počas pohrebného prejavu či recitácie. Inak je to profesionálne zlyhanie. Nezvládnuté a nekontrolovateľné emócie by teda nemali byť nad prejavom – aj keď pohreb bez emócií neexistuje.

Čo hovorí spoločenská etiketa na posudzovanie, ako vyzerá nebohý a do akého hrobu ho pochovávajú?

Niekedy má k otvorenej rakve so zosnulým prístup len najbližšia rodina, nie široký okruh príbuzných a známych, čo vlastne zabraňuje nevhodným komentárom na adresu nebožtíka. Na pohrebe sa nepatrí zisťovať, koľko peňazí stál pozostalých pomník, z akého materiálu je urobená hrobka, čo je na pomníku napísané, či je to len hlinený hrob…

Platí niečo z protokolu, ktorý sa dodržiava pri pohreboch štátnikov, aj pri pohreboch obyčajných ľudí?

Keď zomrie prezident, očakávajú sa sústrastné telegramy od prezidentov iných krajín, keď starosta obce, mali by mu prejaviť úctu vencami iní starostovia z regiónu. Protokol i etiketa určujú, že na akomkoľvek pohrebe je vždy na prvom mieste rodina. Najvyšší predstavitelia štátu a titulári nasledujú na štátnom pohrebe až za ňou.

Malo by sa vždy splniť posledné prianie nebohého, čo sa týka pohrebu?

Áno, ak nejde o extrémne záležitosti proti zdravému rozumu a svedomiu. Napríklad, keby si nebožtík želal byť pochovaný na mieste, ktoré ohrozuje spodná voda, treba splnenie jeho želania dobre zvážiť. Pokiaľ však ide o prianie, čo chce mať oblečené v truhle a akú chce mať rakvu, myslím si, že to by nemal byť pre pozostalých problém.

Aká má byť pohrebná hudba?

Existujú smútočné piesne, ktoré sa na pohreboch hrajú, ale ak mal nebožtík prianie, aby na jeho pohrebe zaznela konkrétna pieseň, ktorú mal rád, treba mu toto želanie splniť. Môžeme sa však stretnúť aj s tým, že si nebožtík prial istý spôsob karu alebo oblečenia pozostalých, čo by sa tiež malo rešpektovať. Vždy si však treba uvedomiť, že pohreby by nemali slúžiť na sebaprezentáciu, kto je krajšie a drahšie oblečený a kto priniesol honosnejší veniec, ale na vzdanie úcty zosnulému.

Ako má byť usporiadaný pohrebný sprievod?

Najprv najbližší príbuzní, na konci známi… Najskôr idú tí, ktorí mali k nebožtíkovi najbližšie aj počas jeho pozemskej púte.

Môžeme žuvať na pohrebe žuvačku, ak si myslíme, že nás to upokojí?

Žuvačka nepatrí ani na pohreb, ani do kostola, ani do divadla. Ak sú ľudia na smútočnom akte pod vplyvom obrovskej psychickej záťaže, existujú iné techniky, ako odbúrať stres. V prvom rade treba zhlboka dýchať. Na druhej strane, ak je v miestnosti – v kostole či krematóriu – vydýchaný vzduch, dýchanie zhlboka nepomôže, ba ešte môže situáciu zhoršiť. Človeku v strese môže pomôcť aj to, ak sa začne sústreďovať iba na jednu jedinú vec, napríklad na tlkot vlastného srdca. Ďalší veľmi rýchly a účinný prostriedok, ktorý mi potvrdilo aj množstvo ľudí, je spôsobiť sám sebe bolesť, napríklad si zaryjeme nechtami do dlaní. Ak nemáme dlhé nechty, stlačíme si miesto medzi palcom a ukazovákom. Táto „pomôcka“ je založená na poznaní, že keď nás niečo bolí, sústredíme sa iba na bolesť. Ak vás bolí zub alebo hlava, koncentrujete sa na niečo iné? Na tomto princípe spočíva aj kradnutie v mestskej hromadnej doprave – zlodej do vás buchne, odpúta vašu pozornosť, a kým sa sústredíte na bolesť, ukradne vám peňaženku z kabelky. Ďalším pomocným prostriedkom v týchto psychicky náročných situáciách je počítať od tridsať zostupne po jednotku. Alebo si v mysli opakovať abecedu, ak ju však ovládame bez problémov a premietanie písmen v mysli je mechanické, potom si treba hovoriť abecedu odzadu.

Je po pohrebe. Kto by mal kondolovať ako prvý a čo by mal povedať pozostalým?

Sústrasť sa vyjadruje len najbližšej rodine zosnulého, teda manželovi/manželke, deťom, rodičom a súrodencom. Kondolovať im možno hneď, ako sme sa dozvedeli o smutnej udalosti, nemusíme čakať na pohreb. Hornou hranicou vyjadrovania sústrasti sú približne dva týždne po odchode človeka z tohto sveta. Kondolovať možno osobne alebo písomne, nie telefonicky. Samozrejme, v situáciách, keď sú rodina a priatelia zosnulého roztrúsení po celom svete, môže rýchle telefonické alebo skypové spojenie navodiť medzi nimi pocit spolupatričnosti. Pri citlivom zvažovaní formy vyjadrenia sústrasti vždy vychádzame z nášho vzťahu so zosnulým.

Po pohrebe kondolujú ako prví tí, ktorí mali k zosnulému a jeho rodine najbližšie. Tu netreba veľa slov, niekedy stačí iba osobná prítomnosť, stisk ruky a jemný úklon. Nech by sme však povedali či urobili čokoľvek, pre najbližších je to vždy veľmi stresujúca situácia.

Aký text je vhodný na kondolenčný telegram a pohľadnicu?

Písomné prejavy sústrasti si nevyžadujú dlhé texty. Stačí krátke „úprimnú sústrasť“ alebo pár iných slov vyjadrujúcich súcit, kratučká modlitba či citát. Vnútri pohľadníc je dnes už zvyčajne predtlačený text, ktorý stačí podpísať. Na druhej strane to však pozostalí môžu vnímať tak, že sme si nedali ani tú námahu, aby sme vymysleli niečo sami. Preto by som k takémuto predtlačenému textu ešte dopísala niekoľko slov.

Najosobnejšou písomnou formou kondolovania je list napísaný na bielom jednoduchom papieri bez dekorácií. Kondolenčný list by nemal byť dlhý, stačí pár slov alebo krátkych viet. Adresáta v ňom môžeme uistiť aj o našej podpore a pomoci. Vyjadrovanie sústrasti e-mailom alebo SMS správou nie je ani v čase rozvinutých komunikačných technológií a internetu spoločensky prijateľné; najmä na ľudí skôr narodených môže pôsobiť až urážlivo.

Tu by som ešte chcela dodať, že príjemca kondolenčného telegramu, pohľadnice či listu by sa mal za ne písomne poďakovať.

Je vždy po pohrebe nutný kar? Musí ho najbližšia rodina nebohého bezpodmienečne usporiadať?

Kar sa všeobecne považuje za spoločenské stretnutie, ktoré sa koná ako pamiatka na zosnulého. Vždy však záleží na tom, ako sa rodina dohodne. Keďže na tejto smútočnej hostine sa môžu zúčastniť len pozvaní hostia, treba ich na ňu pozvať pozvánkou v obálke alebo osobne po pohrebe. Na kare musíme hostí navzájom predstaviť.

V akom duchu by sa malo niesť rozprávanie na pohrebe a kare o zvykoch nebožtíka?

Len v dobrom. Aj keby mal množstvo nerestí, netreba ich spomínať. Tabu sú rozhovory o peniazoch za pohreb, dedičstve, majetku.

Koľko jedla a pitia je prípustné zjesť a vypiť na kare?

V nijakom prípade by sa ľudia nemali na kare vrhnúť na obložené misy, ktoré by boli za okamih prázdne. Takéto správanie je neprípustné nielen na pohrebe; ani na recepciách by sme si nemali nakopiť na tanier jedlo, až bude padať. Na kare nie sme pre jedlo, ale preto, aby sme vyjadrili pocit spolupatričnosti, spoločenstva, pomodlili sa s pozostalými a ubezpečili ich o našej blízkosti a pomoci.

Smiem si objednať na kare iné jedlo na účet pozostalých?

Nie, nikdy. Ak nechcete jesť to, čo je pripravené, nejedzte. Objednať si jedlo na účet pozostalých je hrozné! Takéto nemiestne a neospravedlniteľné správanie mi povie všetko o dotyčnom človeku. Môže obetovať akékoľvek obrovské milodary na kostol, viem, že je to len póza. Na jednom lane by som s ním visieť nechcela.

Pred pohrebmi, ale aj svadbami, krstinami či recepciami by sme mali aspoň niečo zjesť, aby nám neprišlo nevoľno od hladu. Pohreb je však veľmi citlivá záležitosť, preto by sme sa mali vyhýbať ťažkým jedlám. Odporúčam vziať si aj na pohreb so sebou do kabelky niečo na zahryznutie, či už banán, cukrík a malú fľašku vody. Možno pomôžu nám, možno nimi pomôžeme niekomu inému.

Možno niečo z etikety uplatňovanej na pohreboch využiť aj v každodennom živote?

Samozrejme. Predovšetkým teraz, keď viac navštevujeme miesta posledného odpočinku našich blízkych a milovaných. Aj návšteva cintorína totiž predpokladá tmavé oblečenie bez výrazných vzorov a farieb. Striedma má byť aj úprava zovňajšku. Ani hlasná vrava, smiech, hlučné zvítanie sa s rodinou či so známymi, ktorých sme dlho nevideli, nie sú primerané. Pietne miesta si vždy žiadajú pokoj a konzervatívnejšie správanie.

Smrť je psychicky najnáročnejší stav, na stresovej škále od jedna po sto je ohodnotená stovkou. V súčasnosti ide ešte o ťažšie zvládnuteľnú situáciu a väčšiu duševnú záťaž ako v minulosti, keď žilo spolu viac generácií, čo ľuďom umožňovalo vnímať smrť ako prirodzenú súčasť života. Dnes sa umiera v nemocniciach, starobincoch, hospicoch. Nielen smrť, ale aj staroba, ba dokonca i ľudia starší ako 50 rokov sú v súčasnosti odsúvaní na okraj spoločnosti. Starnutie, staroba i zomieranie sú na príťaž, stali sa tabu, akoby ani neexistovali.

prevzaté z Katolíckych novín

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.