Prijať výzvu…


„Do zajtra si pripravíš rozlúčkový príhovor na stužkovú,“ oznámi triedny a bezstarostne odkráča z triedy.
„Takže zajtra na námestí,“ oznámi displej telefónu, aby pripomenul prvé stretnutie „naživo“ po niekoľkých mesiacoch písania si.

„O 5 hodín vyrážame. Máš hodinu na rozmyslenie. Ideš so mnou?“ vydýchne do telefónu kamarátka, ktorá práve našla sľubnú brigádu v zahraničí.
Poznáte to.

Okamihy, ktoré nás stavajú pred „hotové veci“ , nás vedia, hoci len na chvíľu, úplne vyviesť z miery.
Svet sa na okamih zastaví a my sme postavení pred nečakanú situáciu, kedy sa musíme ihneď rozhodnúť.
Rozpaky? Stres? Búšenie srdca? Stiahnutý žalúdok? Každý si vo výbere sprievodných príznakov nájde ten svoj.
Strach zo samotnej situácie nás núti horúčkovito premýšľať a hľadať to najlepšie rozhodnutie, aké sme v takomto citovom rozpoložení schopní urobiť. Veľakrát sa preto rozhodneme len pre bezmocné kývnutie plecami alebo nahodíme neistý úsmev prezrádzajúci o nás viac, než si myslíme.
V skutočnosti sme ale myšlienkami na stužkovej, na námestí alebo na bratislavskej hlavnej stanici na ceste za prázdninovým dobrodružstvom.

Kým sa naozaj spamätáme, mysľou nám preblesnú všetky „pre“ a „proti“ a začneme si vytvárať sci-fi scenáre, začínajúce starým známym: „Čo ak…?“
Veď čo ak sa pri prednese príhovoru pomýlim? Čo ak si ma nepredstavoval takú, aká v skutočnosti som? Čo ak to nie je dôveryhodná práca?
Lenže namiesto všetkých narýchlo vykonštruovaných otázok si skúsme položiť jednu jedinú: „Čoho sa tak veľmi bojím?“

V tej chvíli nám nenapadne žiadna zmysluplná odpoveď. Alebo ich bude príliš veľa. Aj to je jedna z možností, ak patríte medzi tých opatrnejších ľudí.
Jedno je však isté. Len zbabelí hneď cúvnu. Ako sa hovorí, odvážnym šťastie praje. A aj tá najstresujúcejšia výzva nás posúva vpred.

Nezáleží na tom, kde, kedy, ako a s kým. Podstatné je prečo. Veď ak si nás niekto vybral pre to, aby sme predniesli príhovor, znamená to, že nám dôveruje a vie, že to zvládneme bez akýchkoľvek problémov. Keby mu táto istota chýbala, sotva by si nás vybral. A ak sa niekto s nami túži stretnúť aj napriek tomu, že nás nikdy predtým nevidel, neznamená to, že sme ho očarili výlučne výzorom, ale najmä spôsobom, akým sme svoje myšlienky a názory prezentovali cez sociálnu sieť. A čo sa týka tej brigády, nespomínali sme predsa, že by sme radi konečne niekam „vypadli“?

Tak čoho sa tak veľmi bojíme?

Pochybnosti vedia komplikovať každý, aj ten najmenší problém a dokážu ho nafúknuť do takých rozmerov, že sa nám aj doteraz pekné veci jednoducho prestanú páčiť. A aj z malých starostí a z malej trémy dokážu vyrobiť doslova časovanú bombu, ktorá vybuchne práve v tej chvíli, keď sa chystáme prekonať samých seba. A potom prichádzajú na rad spomínané obavy, ktoré sa dostanú na povrch oveľa intenzívnejšie, ako by sme to možno čakali. Preto sa pri príhovore pomýlime, na prvom stretnutí sa oblejeme kávou alebo si pri ceste do zahraničia zabudneme občiansky.
Časy, keď sme sa pri prekonávaní prekážok kŕčovito pridŕžali maminej ruky, už dávno pominuli. Človek si predsa prostredníctvom svojej slobodnej vôle môže vyskladať život podľa vlastných predstáv.
Lenže na jednu Ruku sme akosi pozabudli. Ruku, ktorá nás vedie životom už od počatia a ktorá nás nepustí ani vtedy, keď už máme osemnásť, štyridsať či dokonca šesťdesiat. Ruku nášho nebeského Otca, ktorý nám do cesty posiela mnoho nečakaných a prekvapivých situácií, pri ktorých si často kladieme otázku: „Naozaj sa toto stalo práve mne?“

Umením je výzvu prijať. Nezľaknúť sa pochybností, ktoré nám bombardujú zdravý úsudok, ale oddať sa do Jeho vôle.

Verte či nie, Boh by nás nestaval pred nečakané situácie, keby nám bezhranične nedôveroval, že ich určite zvládneme. Veď ako si potom vysvetlíme všetky talenty, schopnosti a vlastnosti, ktoré do nás vložil? A ako svoj život posunieme vpred, ak sa ním budeme báť pohnúť?

Mnoho výziev predsa mení život od základov. 🙂 A aj z naoko jednoduchého príhovoru môže byť veľkolepý zážitok plný emócií, aj z prvého stretnutia môže byť každodenný rituál a aj z malej brigády sa dá vybudovať kariéra.
A teda, nedovoľme strachu z prehry, aby nás len tak vyradil z hry a nebojme sa výzvy prijímať. Pretože nikdy nevieme, kedy sa príležitosť (ak vôbec) zopakuje a my „prepásneme“ šancu, na ktorú sme dlho čakali. 🙂

Lenka Novotná

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *