Starnem, Pane!


Starnem, Pane, a starnúť je ťažké!
Už nemôžem utekať,
ba ani rýchlejšie kráčať.
Nemôžem už nosiť ťažšie bremená
a vybehnúť po schodoch domov.
Ruky sa mi začínajú triasť
a oči sa mi rýchlo unavia
nad stránkami knihy.
Pamäť mi slabne a odmieta mi vydať
údaje a mená.
ktoré dobre pozná.
•••
Starnem
a nadviazané spojivá náklonnosti
sa počas dlhých rokov
jedno po druhom uvoľňujú
a často roztrhnú. Toľko známych osôb,
toľko milovaných osôb
odišlo a stratilo sa v záhrobí,
že prvým pohľadom do novín
len znepokojene hľadám oznamy o úmrtí.
•••
Každým dňom o niečo viac.
Pane, sa ocitám sám.
Sám so svojimi spomienkami
a prežitými starosťami,
ktoré mi v srdci
ustavične ožívajú,
zatiaľ čo mnohé radosti,
zdá sa mi. uleteli.
•••
Pane, pochop ma! Ty,
ktorému život dohorel
v najlepšom veku – tridsaťtri rokov,
ty nevieš, čo je to pomaly starnúť
a byť tu
so životom, ktorý nemilosrdne uniká
z úbohého ochabnutého tela,
zo starého rozhrkaného stroja,
ktorý odmieta poslušnosť.
Najmä byť tu.
A čakať.
Čakať, kým prejde čas.
Čas,
ktorý v niektoré dni plynie tak pomaly,
až sa zdá, že sa mi vysmieva, krúti sa
a vlečie
predo mnou,
okolo mňa
a nechce ustúpiť noci ktorá prichádza
až nakoniec dovolí iba… spať.
•••
Pane, ako veriť, že dnešný čas
je ten istý čas čo predtým?
Čas, ktorý utekal tak rýchlo v niektoré dni,
niektoré mesiace.
tak rýchlo, že som ho nemohol dohoniť,
utekal predo mnou,
skôr ako som ho stihol naplniť životom.
Dnes mám čas. Pane,
priveľa času.
Času, ktorý sa okolo mňa hromadí
nevyužitý.
A ja som tu, nehybný
a neužitočný.
•••
Starnem, Pane,
a starnúť je ťažké.
Až tak, že niektorí moji priatelia, viem to,
ťa často prosia, aby sa už skončil
takýto život,
o ktorom si myslia,
že je už zbytočný.
•••
Mýlia sa milý môj, hovorí Pán.
Mýliš sa aj ty.
ktorý to nehovoríš,
ale niekedy im dávaš za pravdu.
Potrebujú vás
všetci ľudia, vaši bratia.
•••
Aj ja vás potrebujem dnes,
tak ako som vás potreboval včera.
Lebo srdce, ktoré tlčie.
qj keď je opotrebované,
dáva ešte život
telu. v ktorom prebýva.
A v tomto srdci
vždy môže vytrysknúť láska.
často silnejšia a čistejšia.
veď v unavenom tele si nájde viac miesta.
A niektoré preplnené životy,
ako vidíš,
môžu byť bez lásky,
zatiaľ čo iné,
ktoré vyzerajú všedné,
žiaria nekonečne.
Pozri na moju matku Máriu,
plačúcu, nehybnú pri úpätí kríža.
Bola tam.
Aj ona tam stála,
bezmocná,
tragicky bezmocná.
•••
Nerobila NIČ,
iba tam bola.
Taká sústredená.
taká láskavá
a obetujúca.
A takto spolu so mnou
spasila svet,
keď mu znova dala
všetku lásku roztratenú medzi ľuďmi
na cestách času
•••
Dnes s ňou
pri úpätí krížov sveta
zbieraj nesmieme utrpenia ľudstva,
mŕtve drevo, ktoré má zhorieť
v ohnisku lásky.
Ale prijímaj aj úsilia a radosti,
lebo natrhané kvety sú pekné.
ale nie sú nanič,
ak sa nikomu neponúknu
a toľko ľudí myslí na to, aby žili,
ale zabúdajú dávať.
•••
Ver mi.
tvoj život dnes
môže byť bohatší než včera,
ak prijmeš, že budeš starnúť
ako nehybná hliadka večera,
ktorý prichádza.
A ak ťa trápi, že v tvojich rukách
niet už ničoho.
čo by si mohol dať,
ponúkni vlastnú bezmocnosť
a spolu, vravím ti,
budeme ďalej zachraňovať svet.

Michel Quoist

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *