Vypočuj nás, Pane


Daj nám, Pane,
tešiť sa z prítomnosti
a neľakať sa
z budúcnosti.

Ty máš silu,
zázračnú moc,
ochraňuj nás
každučkú noc.
Noc čo noc,
deň čo deň,
o to Ťa prosíme,
Pane, len.

V každom kroku
žitia hodine,
prosíme Ťa, Pane,
jedine,
bys vyslyšal si
prosby naše,
ktoré na oltár
prednášame,
túžby, bôle,
čo máme.

Premeň ich v radosť,
uzdravenie
a pre nás všetkých
potešenie.
By nám srdce
láskou k Tebe
naplnené bolo,
aby sa nám
dobre žilo.

Poďakujme sa nášmu
Nebeskému Otcovi,
veď On nám
tak dobre hovorí.
Iste nás má
všetkých rád,
či svieti slnko,
či je chlad.

Marta Pacovská, Široké

Kto je pravým dobrodincom pre svet

John Henry Newman (* 21. február 1801, Londýn – † 11. august 1890, Edgbaston) bol anglikánsky a katolícky teológ a filozof, roku 1879 ho Lev XIII. vymenoval za kardinála. Za Božieho služobníka bol vyhlásený 21. januára 1991. Za blahoslaveného ho vyhlásil Benedikt XVI. 19. septembra 2010 počas oficialnej návštevy Anglicka.



„Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra“ (Jn 1, 40).

Sviatok sv. Ondreja leží na prahu nového cirkevného roka. V tomto adventom čase začíname našu niekoľkotýždňovú prípravu na slávenie Kristovho narodenia. Sv. Ondrej, ktorého si dnes pripomíname, zaujíma prvé miesto medzi apoštolmi, pretože, ako nás informuje Sväté písmo, prvý z nich našiel Mesiáša a usiloval sa byť Jeho učeníkom. Okolnosti, ktoré predchádzali jeho povolanie sú opísané vo svätom Evanjeliu. Evanjelista Ján píše, že bol to Ján Krstiteľ, kto Ondrejovi ukázal Spasiteľa. Bolo vhodné, aby sám Kristov predchodca bol nástrojom, ktorý k Nemu priviedol prvotiny z apoštolov.

Svätý Ondrej, dovtedy jeden z Jánových učeníkov, bol pri svojom učiteľovi s ďalším druhom, keď sa stalo, že Ježiš prechádzal popri nich. Krstiteľ, ktorý od prvých dní dával najavo podriadenosť v začínajúcom sa diele spásy, využil túto situáciu, aby svojim dvom učeníkom ukázal na jeho zavŕšiteľa. Povedal im: „Hľa, Boží Baránok“. To je Ten, o ktorom som vám hovoril, ktorého vyvolil a poslal Otec, skutočný obetný Baránok, ktorého utrpením budú zmierené hriechy sveta. Hneď, keď to počuli, tí dvaja (z ktorých jeden, ako som povedal, bol Ondrej) opustili Jána a išli rovno za Ježišom. On sa obrátil a spýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni vyjadrili túžbu byť s Ním, aby mohli počúvať Jeho učenie; a On im dovolil sprevádzať ho domov a stráviť ten deň pri Ňom. Nevieme, čo im Ježiš povedal, ale sv. Ondrej prijal takú istotu o pravde slov Jána Krstiteľa, že vzápätí išiel za svojím vlastným bratom, aby mu povedal, čo našiel. „On hneď vyhľadal svojho brata Šimona, a povedal mu: „Našli sme Mesiáša“… a priviedol ho k Ježišovi“ (porov. Jn 1:35-42).

Sv. Ján Evanjelista, ktorý pre nás zachoval rozličné poznámky o jednotlivých Apoštoloch, aké nenájdeme v prvých troch evanjeliách, hovorí o Ondrejovi na ďalších dvoch miestach. Predstavuje ho pri tom v situáciách, ktoré ukazujú, že hoci sa o tomto Apoštolovi dnes vie málo, v skutočnosti sa tešil veľkej priazni a dôvere nášho Pána. V dvanástej kapitole Ján opisuje Ondreja, ako privádza ku Kristovi určitých Grékov, ktorí prišli do Jeruzalema na bohoslužbu a chceli ho vidieť. A čo je pozoruhodné, títo cudzinci najprv oslovili Sv. Filipa. On, hoci bol sám apoštol, namiesto toho, aby vzal sám na seba úlohu uviesť ich, obrátil sa na svojho krajana z mesta, Sv. Ondreja, akoby ten z dôvodu veku alebo blízkosti k Ježišovi bol vhodnejším sprostredkovateľom ich prosby. „Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi“ (Jn 12:22).

Títo dvaja apoštoli sa spoločne spomínajú aj v šiestej kapitole toho istého Evanjelia pri rozhovore, ktorý predchádzal zázračné rozmnoženie chleba a rýb. Znovu je Ondrej tak ako predtým zamestnaný službou predstavovať určité osoby Kristovi. „Je tu chlapec,“ hovorí Pánovi, chlapec bez odvahy azda predstúpiť sám od seba, „ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby“ (Jn 6:9).

Informácia poskytnutá v týchto statiach o Ondrejovej zvláštnej prijateľnosti zo všetkých apoštolov pred Ježišom potvrdzuje jediné miesto v ostatných evanjeliách, okrem spomenutých, kde sa jeho meno nachádza. Keď Pán Ježiš predpovedal zánik chrámu v Jeruzaleme, „opýtali sa ho Peter, Jakub, Ján a Ondrej, keď boli sami: ‘Povedz nám kedy to bude’” (Mk 13:3). Týmto štyrom Spasiteľ následne vyjavil znamenia svojho príchodu a konca sveta. Tu sa Sv. Ondrej predstavuje vo zvláštnej dôvere u Pána Ježiša v spoločenstve tých apoštolov, o ktorých sa vie že si ich vybral z Dvanástich pri rozličných príležitostiach prejavmi mimoriadnej priazne.

Popri týchto poznámkach inšpirovaného textu je o sv. Ondrejovi známe málo. Hovorí sa, že kázal Evanjelium v Skýtii v oblasti Čierneho mora, a že bol napokon umučený v Achájsku. Zomrel smrťou na kríži, ktorého tvar sa v tradícii doteraz označuje jeho menom.

Hoci nám Písmo hovorí o ňom málo, poskytuje nám toho dosť pre poučenie, ktoré je dôležité. Skutočnosti sa majú takto: Sv. Ondrej sa obrátil ako prvý z apoštolov; tešil sa zvláštnej dôvere u Pána Ježiša; trikrát sa opisuje ako predstavuje druhých Ježišovi; a napokon, z histórie o ňom vieme málo, kým dôstojné postavenie a meno najvyššieho uznania získal jeho brat Šimon, ktorému Ondrej sprostredkoval poznanie svojho Spasiteľa.

Z tohto pre nás vyplýva nasledovné poučenie: že najužitočnejší nevyhnutne nie sú vo svojej generácii, ani sa najviac netešia Božej priazni tí, ktorí okolo seba robia najväčší rozruch vo svete a ktorí sa zdajú byť vodcami veľkých zmien a udalostí zaznamenaných v dejinách. Naopak, ak aj sme schopní ukázať na určitý počet ľudí, ktorí predstavovali skutočné nástroje nejakých veľkých dobrodení pre ľudstvo, náš úsudok o ich dôležitosti pri porovnaní jedného k druhému je často veľmi chybný. Až tak, že keby sme chceli v celkovom pohľade skutočne pozorovať Božiu ruku v ľudských záležitostiach a nájsť prvotné zdroje Jeho láskavých dobier, prejavujúcich sa vo svete, museli by sme sa odučiť od nášho obdivu pre mocných ľudí s výnimočným postavením, od uznávania rozhodnutí učených alebo tých, za ktorými stáli veľké masy. Potrebovali by sme uprieť svoj pohľad na osobný život a hľadať v tom, čo čítame alebo vnímame skutočné znaky Božej prítomnosti, milosti ukazujúce osobnú svätosť v Jeho vyvolených.

Aj keď sa títo môžu zdať pre ľudstvo slabými, sú silní skrze Boha, majú vplyv na chod Božej Prozreteľnosti a stávajú sa zdrojom veľkých udalostí, ktoré zasahujú svet v celej šírke, kedy múdrosť a sily prirodzeného človeka sú bezmocné.

preklad: Ján Dolný 24. 11. 2012

HOMÍLIE (2. adventná nedeľa rok C)

V minulom čísle nášho Spektra sme uverejnili prvú z homílií nášho rodáka kňaza Mgr. Jána Biroša. Tieto homílie budeme uverejňovať v rámci katechézy k Roku viery.

Keď ich duchovný otec doniesol do redakcie, veľmi som sa potešil, lebo nám do nášho duchovného života pribudne aj jeho dlhoročný pohľad na našu vieru cez vysluhovanie sv. omší, zložených z bohoslužby slova a bohoslužby obety.


Advent nie je len spomienkou na historický príchod Pána Ježiša pred stáročiami. Ani vec ďalekej budúcnosti, kedy príde v moci a v sláve. Kristus a jeho kráľovstvo nie je len vec milosti, alebo budúcnosti. On prichádza už dnes. Je potrebné mu pripraviť cestu do našich sŕdc a spoločnosti.

Drahí bratia a sestry, čím viac sa blížia Vianoce, tým viac sa v ľuďoch prebúdza srdečnosť, vzájomnosť, dobrotivosť a vľúdnosť. Jeden starý kňaz raz povedal: „Keď sa blížia Vianoce, vždy sa mi tlačia slzy do očí. Niekedy to neviem pochopiť, že tieto vzácne vlastnosti, ktoré sú v ľuďoch po celý rok akoby zasypané, zahrabané, objavujú sa práve na Vianoce. To musí mať nejaký dôvod. Muselo sa niekedy niečo stať, čo má dodnes vplyv na človeka. Robí to snáď „legenda“, ako mnohí hovoria o Matke a Dieťati, ktoré sa jej v Betleheme narodilo? Ale predsa rozprávky a povesti sú čosi mŕtve už na prvý pohľad, prečo by sme sa tou rozprávkou o Betleheme po 2000 rokoch dnes vzrušovali?

My tvrdíme: „Boh sa stal v Betleheme človekom a tento človek je Ježiš Nazaretský. Táto udalosť zanechala v ľudstve také stopy, že ich nikto nezotrie! Túto skutočnosť živo a presne zachycuje dnešné evanjelium, ktoré by mohlo niesť nadpis: „Nie mýtus, ale história.“ Začiatky Ježiša neležia niekde v tmavom neznámom dávnoveku, ale v kontrolovanom svetle ľudských dejín. Aj kresťanský letopočet a počítanie rokov sa datuje práve narodením Krista. Evanjelista svätý Lukáš uvádza šesť historických dát, mená šiestich mužov. Ale je dobré, keď môžeme Ježišovu osobnosť konfrontovať s historickou skutočnosťou. Tak aspoň ulomíme hrot všetkým rečiam o tzv. vianočnej legende, mýte, rozprávke, alebo povesti.

Ježišovými súčasníkmi boli Tiberius, Herodes, Pilát, Annáš, Kajfáš, Lyzaniáš a Filip. Početná galéria mužov, o ktorých dejiny nemlčia. Všimnime si aspoň niektorých z nich.

Tibérius bol Augustovým nástupcom na cisárskom tróne. Bol to nedôverčivý a krutý panovník. Za jeho vlády sa konali povestné cisárske monstprocesy. Za každú maličkosť boli občania stavaní pred súd, pod katovým mečom denne padali hlavy.

A Herodes? Celý život bol štvaný chorobnou úzkosťou o svoj život. Dal zavraždiť svoju ženu, matku, svojich synov a synovcov. Bolo to kĺbko vrážd a nerestí.
Pilát musel utiecť z Pontu, pretože tam niečo nedobré vykonal. Bol predvolaný do Ríma kvôli sťažnostiam, ktoré sa na neho nahromadili. Odsúdený bol do vyhnanstva v Hyspánii, kde zapadol ako kameň do vody.

Annáš vystriedal svojho strýka Kajfáša. Rimania nariadili takéto striedanie veľkňazov každých päť rokov, aby si niektorý z veľkňazov nemohol vybudovať u ľudu vysokú pozíciu a postaviť sa proti Rimanom vzburou.

Za vlády týchto ľudí vystúpil Ján Krstiteľ pri Jordáne. Bol si vedomý, že je poslaný od Boha, zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, Zachariášovým synom. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Považoval sa za predchodcu, za kráľovského posla, za Herolda prichádzajúceho Mesiáša. „Pripravte cestu Pánovi!“ Dnes sa ani nevie, čo to bol vlastne Herold. Bol to hlásateľ, ktorý išiel pred príchodom kráľa a vyzýval ľudí, aby poriadne pozametali ulice a upravili rozbité cesty. Kde sa tak nestalo, bolo zle. Ján však nebol obyčajným Heroldom. Neprišiel z kráľovského paláca na koni, za zvuku trúb a bubnov, ale zo samoty púšte. Tridsať rokov tam mal možnosť a dostatok času, aby si premyslel, čo v živote má a nemá cenu. Jeho myšlienky a odhady sa pohybujú okolo prichádzajúceho Mesiáša. Podľa toho vyzerajú i jeho kázne. Nežiada, aby ľudia zametali ulice a vyzdobili ich, ale volá: „Pripravte cestu Pánovi!“ To znamená vylepšite, opravte cestu svojich sŕdc. A vrcholom jeho kázní je tvrdenie: „Každá bytosť uzrie Božiu spásu.“ Dnešný človek nerozumie neobvyklým slovám: spása, byť spasený, oslobodený.

V každom storočí, ba desaťročí ľudia hľadali novú cestu a zakaždým verili, že dosiahnu skutočné šťastie a vlastnú blaženosť. Tisíce filozofických smerov, svetových názorov a etických systémov lákalo ľudí na nové cesty, na ktorých dôjdu blaha a spásy. Na konci každej cesty bývalo a býva fiasko, chaos a tragédia sklamaných a uštvaných sŕdc. Koľko rôznych ciest každý z nás vyskúšal, keď sme vsadili všetko na peniaze, alebo na pôžitky, na vyššiu mzdu, kratšiu pracovnú dobu, vyšší životný štandard, bytovú kultúru. Keď sme vsadili na väčšiu morálnu voľnosť a oslobodenie od tzv. náboženských predsudkov. Nakoniec sme neboli ani šťastní, a ani sa svet nestal lepším. Očakávali sme spásu od techniky, vedy, pokroku, od paktov a konferencií, ale toto všetko nám prinieslo len málo šťastia. Museli sme nakoniec dospieť k presvedčeniu, že blaho a spása je len skromným percentom, závislá na materiálnych veciach, že sa nedá na tomto svete zhotoviť ako výrobok v továrni. Človek nežije len z chleba. Ján Krstiteľ vyslovil tvrdenie: „Naozajstná spása a sloboda pochádza len od Boha, presnejšie od tohto Ježiša Krista z Nazareta.“ Neslýchané tvrdenie! Od tohto Ježiša, ktorý sa narodil chudobný v maštali, ktorý od začiatku ukazoval svoju bezmocnosť a ktorý ako stroskotanec skončil na kríži?

A práve tu začína triedenie duchov. Kristus nikdy nesľuboval blaho a spásu v bežnom slova zmysle. Ani život plný kypiaceho zdravia a dosažiteľného šťastia. Načo ľudia vsádzajú a prisahajú? Peniaze, zisky, zásluhy, popularita, spoločenské postavenie, má u neho minimálnu cenu. Nesľuboval vôbec nič, čo sa dá ľudsky zmerať, zvážiť, zhodnotiť, ale žiadal: „Majte vieru vo mňa! Dôverujte mi za každej životnej situácie! A potom so mnou budete silnejší ako všetci mocní tohto sveta dohromady, ba silnejší ako sama smrť!“ Amen.

Mgr. Ján Biroš, výpomocný duchovný

Milan Balica (*6.6.1947+7.11.2012))


V stredu 7. novembra 2012 v skorých ranných hodinách si Pán života a večnosti povolal k sebe kňaza Milana Balicu.

+ Milan Balica sa narodil 6. júna 1947 v obci Slovenské Krivé. Za kňaza bol vysvätený 8. júna 1975 v Bratislave. Svoju kňazskú službu vykonával vo farnostiach 1975 Zbudské Dlhé, 1976 ZVS, 1978 Prešov, 1980 Široké, 1990 Tibava, 1991 Nižná Šebastová, 2006 Dlhé nad Cirochou.

Zádušnú svätú omšu a pohrebné obrady za zosnulého kňaza Milana Balicu slúžil arcibiskup Mons. Bernard Bober v Slovenskom Krivom (farnosť Zbudské Dlhé) v sobotu 10. novembra 2012.

Dušu zosnulého kňaza odporúčame do vašich modlitieb.

Poznámka redakcie: Zosnulý kňaz Milan Balica pôsobil desať rokov vo farnosti Široké, ktorej sme boli filiálkou. Mnohých z nás zosobášil a pokrstil naše deti. Pri predmanželských a predkrstných náukách vyžadoval, aby sme ako kresťania katolíci ovládali všetky základne modlitby. Na zádušnej sv. omši a na pohrebných obradoch sa zúčastnili aj veriaci z našej farnosti Víťaz a filiálky Ovčie.

-re-

Advent – očakávanie


Celý náš život sprevádzajú pocity očakávania. Niekedy čakáme na veľké veci a udalosti, napr. ukončenie školy, prijatie do zamestnania, manželstvo, ukončenie choroby; inokedy zasa čakáme na bežné veci, napr. čakáme, aké bude počasie, či budú deti v škole odpovedať, čakáme na autobus či na chutný obed. Celý advent charakterizuje očakávanie – narodenie Krista. Má ale adventné očakávanie nejaký zmysel? Na aký príchod Božieho Syna čakáme? Na historický? Nie, pretože historický Ježiš už na tejto zemi žil a znova sa tu nenarodí. Na sviatostný? Ani na ten nie, veď Ježiš je stále prítomný medzi nami v Eucharistii a vo sviatostiach. Teda aké narodenie Ježiša Krista očakávame? Je to narodenie Krista v našom živote, v našich skutkoch a slovách. Čo to vlastne znamená? Aby sme to lepšie pochopili, vysvetlime si to na obraze narodenia človeka.

Každá dobrá budúca matka prežije tri etapy: Prvou etapou je rozhodnutie, že matka chce dieťa, slobodne sa pre neho rozhodne a teší sa na jeho príchod. Veď aké by to bolo očakávanie, keby matka dieťa nechcela. Podobne je to s nami: ak chceme, aby sa Kristus narodil v našom živote, musíme sa pre neho rozhodnúť, musíme ho chcieť a uveriť, že on dáva zmysel nášmu životu. K tomu nás nikto nemôže donútiť.

Druhou etapou je pôrod. Je to bolestná etapa. Takisto aj narodenie Krista v našom živote predpokladá, že zanecháme svoje hriechy a to je často bolestné. Veď oveľa ľahšie je hrešiť ako žiť čnostným životom.

Posledná etapa v živote matky je znovu radostná, keď matka vidí svoje dieťa a môže sa ho dotýkať. V tej chvíli zabudne na bolesť a teší sa, že dieťa žije a že je zdravé.

A takáto situácia nasleduje v živote človeka, ktorý sa rozhodne zanechať hriech a začne sa starať o skvalitnenie vlastného života. Človek sa začína tešiť z toho, že môže stále viac milovať, viac odpúšťať a viac dávať. Stará sa o to, aby sa nezastavilo jeho zameranie na Boha a na blížneho. V tejto etape sa už človek nechce vrátiť, pretože zážitky z lásky k Bohu a blížnym sú silnejšie ako spomienky na hriechy minulosti.

Advent je časom milosti, aby sme zanechali život „starého“ hriešneho človeka a tak aby sme sa každým dňom približovali k osobným Vianociam. My ľudia v živote všeličo očakávame. Ale aj Kristus očakáva čosi od nás – chce sa narodiť v našom živote. Dovolíme mu to?

Marek Hnat, duchovný otec

Kostol sv.Ondreja apoštola, História


Vo Víťaze (okr. Prešov) sa nachádza kostol, ktorý je všade v literatúre (Súpis pamiatok na Slovensku, Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, alebo prípadné príspevky o obci) považovaný za barokovo-klasicistický z konca 18.stor. Posledná renovácia v roku 2000 však odhalila gotické okná, či maľby, ktoré zásadne menia donedávna platné informácie o kostole. Pritom aj pred opravou všetko nasvedčovalo tomu, že pochádza zo stredoveku. Totiž orientácia V-Z, presbytérium na východe, absencia okien v severnej stene, vstup z juhu alebo západu, umiestnenie na výraznom mieste v strede obce, či hrubé kamenné múry stien, sú jasné znaky stredovekej sakrálnej stavby.Kostol stojí na vyvýšenine (504 m n. m.) súčasného východného okraja obce, no v stredoveku v centre Víťaza. Okolo neho bol cintorín, na ktorom sa pochovávalo ešte v novoveku a šľachta aj v 20. storočí.

Pokračovať v čítaní „Kostol sv.Ondreja apoštola, História“