Aspoň jedna dávka lásky


„A čo mi teda radíte?“ spýtal sa otrávene.

„Každá závislosť sa dá liečiť. Chce to len pevnú vôľu. Musíte začať od seba.“ Slová psychologičky mu zneli ako v pokazenom rádiu. Podala mu recept na antidepresíva a usmievala sa. On sa len ironicky uškrnul a vyšiel von z ambulancie. Sandra ho čakala na lavičke pred dverami.

„Tak čo?“ uprela naňho spýtavý pohľad.
„Mám sa liečiť. Nič, čo by som nevedel,“ odsekol jej.
„Možno by si naozaj mal. Pomôže ti to,“ opatrne sa dotkla jeho modrofialovej ruky.
„Ty sa do toho hlavne nepleť. Je to moja vec. Staraj sa o seba,“ vstal z lavičky a mieril k východu.
„Ale ja ťa ľúbim“, ticho zašepkala.

Tak veľmi jej na ňom záležalo. Ani nevedela prečo. Možno len verila, že nie je taký zlý, aký sa zdá. Možno v ňom predsa len existuje kúsok lásky, aspoň k sebe samému. Alebo… Možno je len príliš naivná…

Martin sedel v parku na múriku a v ruke držal svoju ďalšiu dávku. Zúfalo hľadal na predlaktí ešte nejaké voľné miesto, kam by ju mohol pichnúť. Ihla sa vo svetle pouličnej lampy hrozivo ligotala a pripomínala mu slová psychologičky, ku ktorej ho Sandra dotiahla. Závislosť. Smrť na deväť písmen. Tiahlo sa to s ním už nejaký ten rok a v meste mal povesť nenapraviteľného narkomana. Zo všetkých priateľov, ktorých kedysi mal, pri ňom zostala len Sandra. Dievča z katolíckej rodiny, slušne vychované…Ktovie, prečo sa s ním zahadzuje. Zamyslel sa. Dotiahol to až príliš ďaleko na to, aby to teraz len tak nechal. Zo dňa na deň. Čo si tí doktori o sebe myslia?! On predsa nie je bábka, ktorou budú manipulovať! Plný zlosti zaboril striekačku do svojej pokožky. Zaštípalo to. Heroín pomaly stekal do žily a Martin cítil úľavu. Od všetkého. Cítil sa izolovaný od sveta. Slabý, no silný zároveň. Vďaka tomuto rituálu naberal odvahu postaviť sa hocikomu a hocičomu. Bol voľný, no pritom taký zviazaný. Zviazaný so svojou drogou, ktorú nedokázal opustiť. Uzavrel s ňou akési fiktívne manželstvo a kvôli „rozvodu“ by musel obetovať veľmi veľa. Seba samého, svoj životný štýl. Nie, to mu za to nestojí. Bezducho, ako v mrákotách sa tackal po parku. Mal chuť všetko zničiť. Jeho život už nestál ani za čiastočku prachu na chodníku, po ktorom kráčal. Pohľad mu padol na kríž uprostred parku. Posmešne sa naň pozrel. Neveril, žeby človek, ktorý zomrel, mohol pomôcť aj jemu. Určite je to len výmysel nejakej hŕstky ľudí. Znenávidel všetkých naokolo. Rodičov, ktorí mu síce nedali dosť lásky, ale zato luxusné auto, ktoré vymenil za niekoľko injekčných striekačiek a byt v centre, ktorý predal, aby splatil svoje kopiace sa dlhy. Znenávidel aj Sandru, ktorá ho už asi nikdy nenechá na pokoji a stále ho prosí, aby sa skúsil liečiť. Nechápal, prečo jej na ňom tak veľmi záleží. Veď je z neho už len troska. Závislá ľudská troska. Zamieril k najbližšiemu baru a kúpil si dve fľaše najtvrdšieho alkoholu…


Sandra sa uprostred noci zobudila na zvonenie. Hodiny ukazovali niečo po pol druhej. Mobil sa na nočnom stolíku zvíjal v pravidelnom rytme a na displeji svietilo akési neznáme číslo.
„Haló?“ ozvala sa ospalým hlasom.
„Sandra Grešová?“
„Áno, pri telefóne. Kto volá?“
„Tu je doktor Havrel z Fakultnej nemocnice. Pred dvoma hodinami nám sem priviezli Martina Stankovského, poznáte ho?“

Sandra sa preľakla. Sadla si na posteľ a s roztraseným hlasom sa spýtala: „Čo sa stalo?“ Doktor chvíľu mlčal. Mobil v Sandrinej ruke sa začal nebezpečne chvieť.

„Je vo veľmi kritickom stave. Doviezli ho sem podchladeného, s veľmi ťažkou otravou alkoholom a krvné testy nám potvrdili aj to, že predtým užil drogu. Infekcia sa v jeho tele nebezpečne šíri. Ak nám do rána prežije, bude to náš najväčší úspech. V jeho telefóne sme našli len vaše číslo. Asi by ste mali prísť,“ dokončil a čakal na jej reakciu. Sandre sa po lícach rozkotúľali horúce slzy. „Ja, hneď som tam,“ plačlivo dodala a ukončila hovor. Nemohla sa ubrániť prúdu sĺz, ktoré jej v sekunde zaplavili celú tvár. Zahľadela sa na obraz anjela, ktorý mala zavesený nad posteľou. Vedela, že Martin potrebuje ozajstnú pomoc. Rýchlo sa obliekla a ponáhľala sa do nemocnice.

Martin bezvládne ležal na posteli, slabo dýchal a do jeho tela viedli rôzne hadičky. Keď ho uvidela na posteli, podlomili sa jej kolená a klesla na najbližšiu stoličku. Bol bledý, takmer biely, ruky mal modrofialové, so stopami po vpichoch a na hlave mal veľkú ranu zalepenú leukoplastom. Sandra si položila hlavu do dlaní a rozplakala sa. „Neplačte, slečna,“ upokojoval ju lekár, ktorý práve vošiel do izby. Sandra nebola schopná jediného slova. Povzdychla si a chytila Martinovu ruku do svojej. V jednej chvíli pocítila slabý stisk. „Maťko?“ spýtala sa s nádejou v hlase. „Maťko, som tu, pri tebe. Neboj sa, zvládneš to.“ Martinove viečka sa slabo zachveli a sťažka sa dvíhali. Lekár skontroloval prístroje, ktoré mu pomáhali pomaly sa zotavovať a po chvíli odišiel, aby ich mohol nechať osamote. Martin pomaly otvoril oči. Ťažko prehltol a stisol Sandre ruku. Zmohol sa len na jednu jedinú vetu: „Sandra, prepáč mi.“ Aj keď sa jej po lícach kotúľali slzy, usmievala sa, pretože verila, že Martin to zvládne a po tejto skúsenosti sa už konečne zmení.

Ráno, kým Martin ešte spal, sa vybrala do nemocničnej kaplnky, v ktorej sa práve slúžila ranná omša. Kľakla si a hľadela na kríž. Tak veľmi prosila Ježiša, aby Martina uzdravil. Nielen fyzicky, ale aj duševne. Z myšlienok ju vytrhlo farárovo čítanie evanjelia podľa Marka. Akoby z diaľky k nej doznievali útržky viet: „Lebo často ho sputnali okovami a reťazami, ale on reťaze roztrhal a okovy rozlámal; nik ho nevládal skrotiť… Lebo Ježiš mu povedal: Nečistý duch, vyjdi z tohoto človeka!… Choď domov k svojim a zvestuj im, aké veľké veci ti urobil Pán a ako sa nad tebou zmiloval“ (Marek 5, 1-20).

Sandra uvažovala. Aj Martin sa cítil silný a všetky jej rady, aby sa šiel liečiť, tvrdohlavo ignoroval. Nedokázalo ho napraviť vôbec nič. Čo ak ho takisto ovláda niečo, čo je mimo jeho chápania a pohltilo celú jeho osobnosť? Niečo ho predsa na takúto cestu muselo doviesť. „Ach, ako málo o ňom vlastne viem,“ povzdychla si Sandra. No presne v tej chvíli vedela, čo urobí. Martinovi môže pomôcť jedine zázrak. Po omši šla za mladým kňazom, ktorý omšu slúžil a poprosila ho, či by nezašiel za Martinom do izby. Vľúdne sa na ňu usmial a sľúbil, že tam určite zájde. Sandra sa ponáhľala pripraviť Martina na kňazovu návštevu. Keď sa blížila k izbe, pocítila akýsi zvláštny pocit. Vošla dnu a obraz, ktorý pred sebou uvidela, ju úplne paralyzoval. Martin ležal na posteli a po lícach mu stekali slzy. Plakal. Tak predsa sa v ňom niečo pohlo. „Maťko, všetko bude opäť fajn, neboj sa,“ pristúpila k nemu a chytila ho za ruku. „Už nikdy nebude nič fajn,“ odsekol. „Ale bude, ver mi,“ ubezpečovala ho. „Nebude,“ odmlčal sa, „budú mi musieť amputovať ruku,“ vzlykol. Sandra si musela sadnúť. Pomaly nechávala vo svojej hlave doznievať Martinove slová. Všetko sa jej to zdalo ako zlý sen a ona nemala tušenie, ako sa doň dostala. Ale niečo ju k Martinovi priťahovalo akousi zvláštnou silou. Nemohla a nedokázala ho opustiť a nechať samého.

Prišla na to, že slová útechy sú v tejto chvíli zbytočné a preto sa pokúsila o úsmev a oznámila mu, že bude mať výnimočnú návštevu. „Ja nikoho nepotrebujem. A už vôbec nie žiadneho kňaza.“ Martin sa zadíval kamsi do diaľky. No Sandra jeho trucovanie ignorovala a otvorila farárovi, ktorý práve zaklopal na dvere. Nechala ich samých a vyšla z izby. Cez okienko na dverách pozorne sledovala, čo sa v izbe bude diať. Martin nereagoval, dokonca ani neotočil hlavu, zato kňaz pokojne sedel ďalej a neustále sa mu prihováral. Asi po desiatich minútach kňazovho monológu Martin otočil hlavu a začal sa s ním rozprávať. Sandra cítila, že sa niečo deje. Dokonca zazrela na Martinovej tvári náznak úsmevu. Tušila, že je v dobrých rukách, preto sa vybrala do bufetu, aby si kúpila kávu. Keď sa po vyše polhodine vrátila, Martin sa s kňazom stále zhováral, smial sa a vyzeral tak, akoby sa konečne cítil šťastný. Pozrel sa smerom k dverám a hlavou naznačil Sandre, aby vošla. „Tak, ja už pôjdem. Držte sa a hlavne sa nevzdávajte. Zbohom,“ rozlúčil sa kňaz a žmurkol na Sandru. „Je to fajn chlapec a má veľké šťastie, že vás má,“ povedal jej potichu a zavrel za sebou dvere.

Sandra podišla k Martinovej posteli. Šťastne sa usmieval. Chytil ju za ruku a pevne ju stisol. „Ďakujem ti. Za všetko. Za to, že si pri mne vždy stála a za to, že si teraz pri mne. Nikdy ťa nechcem stratiť. Odpusť mi, prosím. Bol som naozaj hlupák, že som si neuvedomil, akého anjela mám vedľa seba,“ nežne sa na ňu pozeral a rozplakal sa.

„Vždy tu pre teba budem,“ uistila ho.

…O rok neskôr sa Martin vrátil z protidrogového liečenia k Sandre a ich malému synčekovi a začal pripravovať plán, ako účinne varovať mladých ľudí pred účinkom drog. Navštevoval základné a stredné školy a všetkým rozprával svoj príbeh. Amputovaná ruka mu neustále pripomínala dno, na ktorom sa ocitol. No jedno vedel celkom určite. To, že na svete nikdy nie je úplne sám, tak, ako si kedysi myslel a že existuje Niekto, kto ho stále miloval, miluje a vždy bude milovať. Niekto, kto uzdravil jeho dušu. Boh, ktorý mu namiesto pravidelnej dávky heroínu ponúkol úplne inú, dostupnejšiu, lacnejšiu a účinnejšiu. Pravidelnú dávku bezhraničnej a nevýslovnej lásky.

Lenka Novotná, Víťaz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.