Ohlášky



október 2013

– sobáš 26. októbra v Hrabkove

Ján Humeňanský, syn rodičov +Jána a Emílie rod. Uličnej, narodený v Prešove, bývajúci v Ovčí a Mgr. Eva Harčáriková, dcéra rodičov Tomáša a Evy rod. Čechovej, narodená v Prešove, bývajúca v Hrabkove

-re-

Stalo sa:


– 15. 9. – slávnosť Sedembolestnej Panny Márie o 10:30 v Doline

– 22. 9. – zbierka na Rádio Lumen – Víťaz 652,70 eur, Ovčie 285 Eur

– 28. 9. – výstup na kopec Sľubica so sv. omšou o 12:00

– 6. 10. – sv. omša v Doline za poľovníkov o 10:30, ktorú celebroval Peter Kyšeľa, farár v Šarišských Michaľanoch

-re-

Trampoty v manželstve


Keď nás niekto zraní, niekedy v zlomku sekundy nastupuje ďalší pocit – hnev. Kým to, čo cítime sami k sebe, je pocit zranenia, hnev je to, čo inštinktívne cítime voči tým, ktorí nás zranili.

Dôležité je uvedomiť si, že pocit hnevu samo o sebe nie je zlý! Zlý je len spôsob, ako s hnevom občas nakladáme. Správanie dvoch rôznych zvierat pri fyzickom poranení alebo útoku je ilustráciou dvoch typických ľudských reakcií.
Nosorožec reaguje agresívne a ak ho provokujete, môže vás napadnúť. Na rozdiel od neho, keď je v nebezpečenstve jež, skryje sa do ochranného štítu a jeho ostne sa zdvihnú, aby zabránil útočníkovi priblížiť sa.

Podobne ako zvieratá reagujú rôzne na útok aj ľudia. Reagujú rozlične na zranenie a hnev. Populácia je z tohto aspektu rozdelená približne na dve rovnaké polovice. Jedna polovica populácie sa správa ako nosorožec – keď sú nahnevaní, dajú nám to pocítiť. Druhá polovica sa správa ako jež – keď cítia hnev, skrývajú svoje pocity. Stávajú sa tichými a utiahnutými. To neznamená, že svoj hnev nejako neprejavujú. Majú však sklon vyjadrovať ho menej čitateľným spôsobom, môžu napr. zdržať sa prejavov náklonnosti, nepočúvať, čo im partner hovorí alebo ho zhodiť v spoločnosti.

Ľudia z tejto skupiny niekedy považujú samých seba za lepších, než „nosorožci“, ale ich reakcie môžu byť pre vzťah rovnako škodlivé. Mnoho párov sa skladá z jedného, ktorý reaguje ako nosorožec a druhý ako jež. Ak zranenie a následný hnev zostanú, našou ďalšou inštinktívnou reakciu je túžba odplatiť zranenie za zranenie, urážku za urážku a odmietnutie za odmietnutie. Chceme zasadiť odvetný úder tak, aby náš partner vedel, aký je to pocit byť zranený týmto spôsobom. Chceme vyrovnať skóre (3:3)!

Treťou reakciu na zranenie je strach – bojíme sa, že sa zranenie zopakuje a výsledkom je, že sa stiahneme do seba! Toto platí najmä o tých, ktorí ako jež držia ostatných v patričnom odstupe, aby sa tak chránili. Prestaneme byť otvorení a uzavrieme sa pred hlbšou komunikáciou.

Zranenie v manželstve nie je nikdy jednostrannou záležitosťou. Dávame rovnako ako prijímame.
V pocite viny, ktorú nesieme, ak si nepriznáme svoj podiel na zranení nášho partnera, je veľmi deštruktívna sila. Sebaklam, ktorý je súčasťou popierania našej zodpovednosti, rýchlo vedie k citovému oddeleniu.

Tieto štyri dôsledky zranenia: hnev + odplata + strach + pocit viny môžu driemať pod povrchom manželstva. V manželstve môže na povrchu všetko vyzerať v poriadku, ale jeden či obaja sú nútení kráčať opatrne, lebo nevedia, kedy dôjde k ďalšiemu výbuchu (ako cez „mínové pole“).

V manželstve môže na povrchu všetko vyzerať v poriadku, ale došlo tam k strate dôvery a otvorenosti, ktorá obvykle prichádza postupne počas viacerých rokov, ako sa aj postupne hromadia krivdy. Nakoniec naozaj vyhasne intimita!

Keď v manželstve dôjde k tomuto, príznakmi môžu byť:

• nedostatok komunikácie a kritickosť
• výbuchy hnevu a odmietanie
• malý záujem o druhého
• nedostatok túžby po pohlavnom styku
• snaha robiť veci oddelene a bez partnera

Zároveň môže byť nízke sebavedomie a depresia a pre niektorých bude ľahšie nepripustiť si viac nijaké city, aby sa vyhli bolesti.

Niektorí, čo sú už na hranici rozchodu, opisujú tento pocit: „Necítim už žiadnu lásku. V skutočnosti necítim vôbec nič. Som akoby paralyzovaný.“ Nie je to nič prekvapujúce.

Nevyliečené zranenia, ktoré sa nahromadili vo vnútri, treba najskôr vyliečiť, aby sa vytvorilo miesto pre návrat pozitívnych citov lásky, nehy a záujmu.

Nejde ani tak o to, žeby bolo nemožné lásku obnoviť, ako skôr o to, že ju vytlačili zranenia a hnev. Nie div, že biblia hovorí: „Nech slnko nezapadá nad vaším hnevom“ (Ef 4, 26).

Hnev, či už prejavený alebo potlačený, sa musí vyriešiť a s ním súvisiace zranenia vyliečiť, aby vzťah mohol rásť. Úžasnou správou je, že nemusíme nechať zranenia, aby zničili našu intimitu.

MUDr. B. Vaščák

MÁŠ PROBLÉM…………..? (18)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.


A čo, keď si Boh praje, aby som zostala slobodná? Neznechutí ma to? Nebudem Mu to mať za zlé?

Podľa môjho názoru a skúseností je lepšie zostať slobodnou ako si vziať za každú cenu nesprávneho muža. Pokiaľ Boh takúto správnu osobu do vášho života neprivedie, je úplne šialenstvo vziať si niekoho len z pocitu osamelosti alebo zo strachu, že zostanete ako „stará dievka“, súca len na „ocot“.

Pokiaľ skutočne prijmeme, že Boh pre nás má plán – a naplno mu veríme, pokiaľ ide o náš život – ako sa môžeme hnevať na Boha a myslieť si, že vieme lepšie než on, ako by mal vyzerať náš život?

Možno jedna dobrá rada – modliť sa – je to najhlavnejšie, čo môžeme pre svojho budúceho partnera a pre naše manželstvo už teraz niečo rozumné robiť. A tak pri tom čakaní vlastne aj aktívne napomáhame sebe samým.

Neverím, aby náš milý Pán Boh chcel, aby ste behali z jedného miesta na druhé alebo navštevovali jednu skupinku slobodných za druhou, aby ste našli muža svojich snov. Ako vyzretí a zbožní slobodní ľudia musíte byť otvorení vzťahom s opačným pohlavím a tiež byť ochotní sa otvárať a neuzatvárať sa pred druhými. Problémy často začínajú vo chvíli, keď sa ľudia tak veľmi snažia vystavať si okolo seba „bezpečnostnú bariéru“, že potom nie sú schopní seriózne budovať priateľstvo s druhým pohlavím.

Verím tomu a som presvedčený, že vaša úloha spočíva v tom, aby ste najprv hľadali Boha a boli jednoducho pre druhých otvorení. Boh chce, aby ste boli ochotní sa otvárať, poznávať ľudí a nebáť sa a Bohu dôverovať na 100 %, že On vie, čo bude ďalej s vaším životom. Keď sa budete snažiť niečo od Boha nasilu vynútiť alebo akože trochu mu napomôcť – budete na „svoje tričko“ organizovať to, či ono – v konečnom dôsledku budete o to viac sklamaná a osamelá, budete sa naďalej trápiť, že ste stále sama.

Tu a tam, keď si začnete robiť starosti, ako dlho ešte máte podľa Božieho plánu čakať na svoju vysnívanú lásku, nech sa vám vybaví obrázok a predstava, ako v budúcnosti sedíte vedľa svojho manžela a nechápete, ako ste si mohli lámať hlavu, či sa o mňa Boh postará.
„V ľudskom srdci je veľa myšlienok, podarí sa však „iba rozhodnutie Pánovo“ (Prís 19, 21).

Preto je potrebné nechať svoje predstavy, túžby i starosti na Pána a veriť mu, že On sa určite postará.

rubriku pripravuje MUDr. Blažej Vaščák

Ahoj deti!


Určite ste si už všimli a aj ste si uvedomili, že k nám prišla jeseň. Oficiálne sa začala 23. septembra o 11:05, kedy nastala jesenná rovnodennosť. To znamená, že deň aj noc boli vtedy na celej Zemi rovnako dlhé.

September, mesiac školákov a horskej turistiky vystriedal október, ktorý so sebou priniesol zber úrody a hodovanie spojené s ďakovaním Bohu za tohtoročnú úrodu. Jesenné mesiace sú pre roľníkov a pastierov obdobím, kedy sa im zúročuje ich celoročná práca. Mnohí z vás ste určite svojim rodičom taktiež pomáhali so zberom úrody vo vašich záhradách. Ovocie ako jablká, hrušky alebo mnoho druhov zeleniny ako cibuľu, mrku, petržlen. Jednoducho všetko, o čo sa vaši rodičia museli starať a čomu venovali veľa času, sa im teraz odvďačilo bohatou úrodou.

Okrem úrody jeseň so sebou prináša aj prírodu plnú farieb. Úžasná paleta farieb od výmyslu sveta, ktorou nám sám Pán Boh ukazuje svoju nádheru. Stačí sa vybrať na prechádzku, otvoriť oči a vnímať úžasné spektrum farieb od žltej cez oranžovú až po ohnivočervenú, ktoré určite vyčaria úsmev na vašej tvári.

Možno ste si všimli a možno ani nie, že teraz v jeseni 2. októbra sme mali v Cirkvi aj spomienku na svätých anjelov strážcov. Anjel strážca je nebeský duch, ktorého nám pridelil sám Pán Boh, aby na nás dozeral počas nášho života tu na Zemi. Jeho úlohou je nás viesť k dobrým myšlienkam, skutkom a slovám a chrániť nás od zlého. Náš strážny anjel však nie je všemohúci, nemôže ovplyvňovať náš rozum, ani našu vôľu. Môže pôsobiť iba nepriamo na naše myšlienky a predstavy.

Nech si už akokoľvek sám a opustený, on je stále s tebou. Modlí sa s tebou, predkladá tvoje modlitby Bohu a prosí za teba. Ak si smutný, on smúti s tebou, ak si šťastný, teší sa s tebou, a ak plačeš, určite ťa objíma.

Sám Pán Ježiš hovorí v evanjeliu: „Ich anjeli v nebi ustavične hľadia na tvár môjho Otca, ktorý je na nebesiach“.
V knihe Žalmov sa zasa píše: „Nestihne ťa nijaké nešťastie a k tvojmu stanu sa nepriblíži pohroma, lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách“ (Ž 91,10-12).

A preto, kamaráti, nech sa už cítite akokoľvek sami, vedzte, že vždy je pri vás váš anjel strážny, ktorý nad vami bdie a pomáha vám prekonať diablove nástrahy a prekážky.

Úloha: Vyrieš tajničku a zisti, aké je najkrajšie meno pre Boha!


1. ihličnatý strom
2. meniny má 4. 11.
3. ovocný strom
4. tvoj strážny…
5. dopravný prostriedok
6. radi lížeme
7. slovo súhlasu
8. to, do čoho rybári chytajú ryby
9. časť nohy
10. tretí mesiac v roku

Tomáš Magda ml.

Dva pochody, dva názory

Aj keď sa Národný pochod za život konal v Košiciach už pred troma týždňami, ohlasy naň stále pretrvávajú. Možno preto, že to bola prvá takáto veľkolepá akcia, ktorá sa na východnom Slovensku vôbec konala a možno aj preto, že prinútila zamyslieť sa nad súčasnou situáciou nielen veriacich, ale aj ľudí, ktorým sa naša kresťanská viera zdá násilnou a poburujúcou. Pretože aj s takýmito názormi som sa stretla, keď som si prezerala oficiálnu stránku Národného pochodu za život na známej sociálnej sieti.

Je naozaj veľmi zaujímavé, ako ľudia, či už s vierovyznaním alebo bez neho, reagujú na takéto veľké udalosti. Pokým je v spoločnosti ticho a každý je so všetkým spokojný, nič sa nedeje. Žiadna urážka, možno len pár subjektívnych názorov, ktoré kompetentní berú s dosť veľkou rezervou. Ale v okamihu, ako sa na Slovensku spustí „alarm“ v podobe veľkej, naozaj preplánovanej udalosti, do ktorej sa chystá zapojiť obrovské množstvo ľudí, spustí sa kritika zo všetkých strán. Spoločnosť sa rozdelí na akési dva tábory, z ktorých každý reprezentuje jednu myšlienku. Jedni sú za a druhí proti. Pre prvú skupinu je dôležitá myšlienka, pre druhú princíp. Ale obe skupiny chcú dosiahnuť svoje. A to je ten problém.

Národný pochod za život sa uskutočnil 22. septembra v Košiciach. Mnohí sme sa na ňom zúčastnili a naozaj neľutujeme. Vidieť pokope také obrovské množstvo ľudí sa rovná možno už len predstave koncertu nejakej známej hudobnej skupiny 🙂 Všetci sme sa na Hlavnej ulici v Košiciach stretli preto, aby sme podporili život. Život od počatia až po prirodzenú smrť. Iste, tu sa stretáva aj mnoho protichodných názorov, pretože veľa ľudí sa na interrupciu a eutanáziu pozerá z iného uhla pohľadu, kde sa hovorí o znásilneniach, ohrození života matky alebo o nevyliečiteľnej chorobe. Tieto témy sú však veľmi diskutabilné. V každom prípade, napríklad umelé prerušenie tehotenstva vymedzované Zákonom č. 73/1986 Zb., ktorý je účinný dodnes, aj samotné štátne orgány nazývajú trestným činom. No ja nechcem rozoberať konkrétne tieto témy, pretože tu sa veľmi veľa názorov rozchádza a akékoľvek argumenty by viedli k ďalším otázkam.

Každý má právo na svoj názor, ale prioritou človeka je život chrániť a nie ho brať ako akúsi vec, ktorú môže bez akýchkoľvek zábran ničiť. Aj preto sa Národný pochod za život konal a pritiahol takú masu ľudí. Tak prečo ho aj napriek tomu toľko ľudí odsudzovalo?

Ak chceme hovoriť o takom obrovskom zázraku, ako je ľudský život, možno by sme si mohli zobrať na pomoc písomné materiály, ktoré podkladajú myšlienku práva na život. Je to chúlostivá téma, avšak, úzko súvisí nielen s nami, ale najmä s budúcimi generáciami. Samozrejme, kľúčovým je v prvom rade Desatoro, ktoré v piatom prikázaní jasne hovorí „Nezabiješ!“, čo znamená, že keď si človek sám život nemôže dať, nemôže si ho ani vziať.

Ale ak by oponentom nestačili naše, katolícke podklady, aj Zákon o rodine sa prikláňa na stranu života. V čl. 1 Zákona o rodine č. 36/2005 Zz. nájdeme takýto odsek: „Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“

Aj Ústava SR v Článku 15 hovorí nasledovné: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Nikto nesmie byť pozbavený života.“

Nie sú toto ďalšie argumenty, ktoré jasne stoja na strane života? Prečo sa teda veriaci ľudia ako my tak veľmi boja reagovať a ukladať veci na správnu mieru, ak sa takéto akcie ako Pochod za život uskutočňujú? Možno ste viacerí sledovali oficiálnu stránku Národného pochodu za život, ktorú som v úvode spomínala. Mňa osobne niektoré komentáre na adresu nás, kresťanov, tak veľmi pobúrili, že som sa do jednej konverzácie osobne zapojila. Pretože je naozaj primitívne a detinské osočovať ľudí na základe ich náboženstva.

Iste, medzi veriacimi a ľuďmi, ktorí, povedzme, že stále hľadajú zmysel života, bude stále existovať istá veľká priepasť plná otázok a odlišností. Ale to neznamená, že sa budeme navzájom odsudzovať. Žijeme v štáte, kde vládne demokracia, sloboda prejavu, sloboda zhromažďovania sa a právo voľby. Človek sa môže rozhodnúť, k čomu sa pripojí, na ktorej strane bude stáť a čo je preňho naozaj dôležité. A preto nie sú masové zhromaždenia ani násilné, ani trestné.

Človeka, pre ktorého je život dôležitý a vzácny, by, samozrejme, mal zaujímať aj názor odporcov, pretože práve takéto názory nás dokážu „naštartovať“ a prejaviť sa. Nie kvôli vlastnej propagácii, ale kvôli tomu, aby sme vedeli odôvodniť, prečo sa takýchto akcií vôbec zúčastňujeme a čo nimi chceme docieliť. Bolo by veľmi smutné, keby sme svoj názor formovali len na základe toho, že tak robí celá naša rodina, príbuzní alebo ľudia z nášho okolia. My kresťania by sme mali byť majákom pre ľudí, ktorí nerozumejú pohnútkam, ktoré nás vedú k organizovaniu takýchto udalostí a sami by sme im mali rozumne vysvetliť, prečo sme sa tak rozhodli. Naším poslaním je dobro šíriť, nie ho „ututlávať“ zo strachu, že nás ostatní odsúdia.

Strachom rozhodne netrpia ani ľudia, ktorí po Pochode za život hneď o týždeň zorganizovali Dúhový pochod, takisto v Košiciach. Samozrejme, tu je takisto možnosť odvolávať sa na slobodu prejavu a zhromažďovania, ale, zaostrime na samotnú myšlienku tohto pochodu. Pre tých, ktorí sa o ňom dopočuli len letmo, pripomeniem, že tento pochod bojoval za práva ľudí inej, ako heterosexuálnej orientácie. Podľa organizátora pochodu, nešlo o konkrétne požiadavky, ale len o právo na to, aby ostatní ľudia rešpektovali účastníkov pochodu a neodsudzovali ich.

Aj tu by sme si však mohli vyvodiť vlastný záver a argumentovať slovami, že prví ľudia boli stvorení ako muž a žena a že práve tradičná rodina je najvhodnejším prostredím pre výchovu detí a rozvíjanie spoločnosti. Pretože, a teraz si to vezmime jednoducho a logicky, dieťa a budúcnosť spoločnosti sú založené na zväzku muža a ženy a nie dvoch mužov alebo dvoch žien. Všetci vieme, že ak chce spoločnosť prežiť, práva ľudí inej orientácie by sa mali zmenšiť maximálne na spolužitie, ale určite nie na výchovu detí, bez ohľadu na akékoľvek námietky z ich strany.

V poslednej knihe írskej mystičky Lorny Byrneovej s názvom Posolstvo nádeje od anjelov je budúcnosť ľudstva opísaná naozaj nádherne, ak samotní ľudia dokážu prijímať správne rozhodnutia. Preto buďme obozretní, nebojme sa prejaviť vlastný názor a stojme na strane toho, čo prinesie úžitok, pokoj a istotu nielen nám, ale aj všetkým, ktorí po nás na tento svet prídu a budú obdarení životom…

Lenka Novotná

Smrť a umieranie nie je iba novembrová téma

Pokiaľ existuje nejaká univerzálna skúsenosť, ktorá ľudí počas celej ich histórie a existencie a na celom svete spája, tak je to smrť. Smrť je niečo s čím sa stretávame všetci. Žiadne telesné cvičenia, diéty, meditačné techniky či množstvo peňazí nám neumožnia sa jej vyhnúť. Je to niečo, čo dokonale „potiera“ všetky rozdiely medzi ľuďmi. Znovu sa nám blíži dušičkový pochmúrny čas, keď sa v tichosti cintorína ako keby zastaví čas. Postátie a modlitba nad hrobmi našich blízkych nám na chvíľu naruší náš uponáhľaný život.


Zrazu si uvedomíme, že definitívnosť smrti spolu s neistotou ohľadne toho, čo človeka po nej čaká, vedie mnoho ľudí k strachu. Môžeme to vidieť všade okolo seba, keď sa snažíme zastaviť prirodzený proces starnutia. Je to klamstvo. Farmaceutické a kozmetické firmy z tohto strachu profitujú. Snažia sa nám nahovoriť, že táto pilulka, plastická operácia, či ďalší objav v genetike bude kľúčom k predĺženiu života. Ale nie všetci ľudia sa dívajú na smrť so strachom. Sú ľudia a zvyčajne je ich viera pevná, ktorí svojmu osudu smrti čelia iba s nepatrným strachom, možno rovnakým ako pred prvým rande. Keď už medicína nemôže pre ťažko chorého človeka urobiť vôbec nič, vtedy pomôže Pán Boh. Ak mu človek odovzdá svoju dôveru, zverí mu svoj strach, Boh ho naplní svojím pokojom. Častokrát aj blízki príbuzní človeka, ktorý stojí pred bránou smrti, povedia, že svojej chorobe čelil s veľkou pokorou, odovzdaním sa a pokojom v duši. Častokrát sú príbuzní sú zdrvení, smutní, hnevajú sa na Boha, vyčítajú mu, že ich nevypočul, ale človek na smrteľnej posteli je naplnený pokojom Božím.

V Liste Rimanom je napísané o pokoji aj toto: „Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravedlnení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.“ (Rim 3, 23-24)

A na inom mieste v tomto liste nás svätý Pavol uisťuje: „Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi.“ (Rim 6, 23) Ježiš je tým, koho mal na mysli Izaiáš, keď napísal: „…a bude nazvaný: zázračný Radca, mocný Boh, večný Otec, Knieža pokoja.“ (Iz 9, 5) Áno, Knieža pokoja prišiel na tento svet, aby každý človek, a umierajúci zvlášť, mohol nájsť pokoj v Bohu a aby tento jeho pokoj bol iným zjavný.


Smrť patrí k životu a my sa s tým musíme zmieriť. Musíme počítať s odchodom z tohto sveta, preto sa na smrť musíme pripravovať. Čítala som raz takú legendu o istom pánovi, ktorý, keď s bázňou vošiel do chrámu, v jeho prítmí jasne počul dve slová: „Za šesť!“ Otriaslo to ním a prvé, na čo si pomyslel, bolo, že za šesť hodín asi zomrie. I začal si okamžite dávať do poriadku svoje veci s Bohom. Prešlo však šesť hodín a nič sa nestalo. Povedal si teda: „Tak asi za šesť dní zomriem!“ Počas tých šiestich dní úplne zmenil svoj vzťah k blížnym. Až ho nepoznávali, tak sa zmenil. Ale znova sa nič nestalo. Pomyslel si: „Bude to teda za šesť rokov!“ Preto si povedal: „Bože, ty si mi dal ešte šesť rokov, aby som mohol dokázať, že ťa mám rád a že mám rád tých, ktorých mi posielaš do cesty.“ Začal sa teda venovať chudobným, všímal si chorých, bol láskavejší k manželke a deťom. Bol z neho celkom iný človek. Po šiestich rokoch sa nič nestalo, nezomrel. Ale predsa sa čosi stalo – tento muž sa úplne zmenil, lebo myslel na svoj koniec.

Aj my máme myslieť na svoj koniec. Smrť je trestom, ktorý si zaslúžime, pretože sme prestúpili Božie zákony. Pretože nás však Boh, náš najvyšší zákonodarca miluje, rozhodol sa, že náš dlh voči svojim zákonom zaplatí On sám. A urobil to tak, že so všetkými našimi morálnymi dlhmi a chybami, či už sa jedná o tie minulé, súčasné, alebo budúce sa vysporiadal vo chvíli, keď Ježiš, jeho milovaný Syn, vydýchol na kríži. Nie, nesnažme sa to pochopiť! Urobme len jednu jedinú vec. Uverme, že toto všetko pre nás Boh urobil a prijmime odpustenie, ku ktorému nám Ježišova smrť otvorila cestu. Až potom bude medzi nami a Bohom znova všetko v poriadku. Keď sa rozhodneme toto Božie riešenie prijať, budú dôsledky našich chýb z Božieho hľadiska vyriešené a všetky naše previnenia budú vymazané. Už sa s nimi nebudeme trápiť, Ježiš nám ich odníme. A keď zomrieme, budeme môcť naveky prebývať v jeho prítomnosti a všetko bude presne tak, ako pôvodne malo byť.

Martina Gondová

Naša história


Pomaly prichádzalo pokojnejšie obdobie. Pri novom odovzdávaní kostola katolíkom v roku 1712 ešte Gabriel Berthoty robil prieky, keď kľúč od kostola schoval a veriaci museli kostol zaujať cez okná. Zo zemanov v Širokom len rodina Madayovcov zostala evanjelická, ale časom sa z dediny vytratila. Jej sídlo, pravdepodobne na mieste spomínanej kúrie, bolo v Širokom najkrajším zemianskym obydlím, postaveným v peknom, tichom zákutí obce medzi dvoma potokmi. Keď Madajovec získala rodina Hedryovcov, prichádzali tam tráviť prázdniny príbuzní z Budapešti. Aj rozlohou bol Madajovec veľký, lebo dnes v jeho priestore má miesto základná škola, škôlka a bytovka pre učiteľov. Povrávalo sa, že v pivniciach na Madajovci tajne razili kurucké medené libertáše-polturáky.

Podľa kanonickej vizitácie z 10. mája roku 1773 bolo už v dedine 808 katolíkov, 16 evanjelikov, farnosť viedol Michal Bober a patrónmi kostola boli rodiny Berthoty a Hedry. Dedina bola po veľkom požiari, uchránené boli len dva domy, kostol a vežu, tiež po požiari, už obnovovali. Podľa stavu z roku 1941 pred ďalšou obnovou, kostol bol jednoloďový na šírku dnešného chóru s kaplnkou Božieho hrobu, ktorá prečnievala cez obvodový múr pravej strany lode. Podlaha kaplnky bola vyvýšená a vchádzalo sa do nej po schodoch z kostola. Vo veľkonočnom čase bola vitrína Božieho hrobu otvorená a na schodoch držali stráž vyparádení hasiči. Pod kaplnkou bola krypta prístupná zvonku, pri stavbe nového kostola zostala zachovaná tak, že vonkajší oblúkový múr ju prekleňuje a kosti vykopané pri stavbe tretieho kostola sú uložené v nej. Mohutná vstavaná štvorhranná veža bola zakončená cibuľovitým tvarom strechy, po roku 1965 má veža novú strechu v tvare osembokého ihlana a je o tri metre vyššia. Kostolný dvor bol ohradený silným kamenným múrom s bránou z južnej strany a jedným schodom dole. Múr okrem bežnej ochrany začal mať aj obrannú úlohu proti zamývaniu z potôčika z Padaniska po tom, čo sa územie za kostolom odlesnilo a začalo sa hospodársky využívať. Pri bočnom vchode od pôvodne farského, neskôr školského dvora bol prístrešok pre epitaf biskupa Ladislava Širokaya.

Nariadením z roku 1775 o zakladaní cintorínov mimo obydlia ustupuje aj u nás pochovávanie okolo kostola. Postavením hrobky s kaplnkou sv. Kríža v neogotickom slohu v roku 1824 pre mladú Annu Hedry na náklady Melichera a Rozálie Hedryovcov dostáva cintorín na svahu za kostolom konečné miesto.

Urbárska regulácia cisárovnej Márie Terézie (1740-1780) z roku 1767 mala za cieľ spriehľadniť vzťahy medzi poddanými a zemepánom, ale jej ďalším cieľom bolo zvýšiť počet daňovníkov, čo sa malo dosiahnuť tak, že na rovnakej výmere pôdy sa malo urobiť viac majiteľov – urbárov aj z bezzemkov – želiarov. Medzi ľuďmi sa tomu hovorilo „jedným vzali, druhým dali“. Nespokojných bolo na každej strane, lebo aj želiar, čo sa mal stať urbárom, nemusel mať podmienky niesť s pôdou aj urbárske ťarchy, ako to dokresľuje príhoda z urbárskej regulácie v širockom chotári. Poddaný Onder Katriňak si rovno na roli kľakol pred svojho pána a prosil ho, aby mu nedával ďalšiu osminku pôdy. Nakoniec potomkom tých, čo na pôde vydržali až do zrušenia poddanstva v roku 1848, bola pôda od zemepána štátom vykúpená.

V roku 1783 začali na Islande vybuchovať sopky na úseku dlhom 23 km, od júla do septembra. Sopečný prach sa dostal do stratosféry a spôsobil zmenu počasia, ktorá mala za následok dlhotrvajúci hladomor, ktorý vyústil v roku 1789 do francúzskej revolúcie. Že to malo vplyv aj na našu oblasť, vypovedajú priložené sťažnosti našich občanov z rokov 1785 a 1788. V listinách sú spomenuté výrazy: – pašuš – je úradná sprievodná listina-glejt-ku sťažnostiam občanov ku panovníkovi, buxa – tuba, kde sa ukladajú úradné listiny (sťažnosti) pri doručovaní panovníkovi. Bola opatrená pečaťou na znak pravosti obsahu.

prevzaté z histórie obce Široké

Tajomstvá zo života Panny Márie

V mesiaci Ružencovej Panny Márie vám chceme ponúknuť čítanie z praktickej príručky pre každého kresťana Viera do vrecka – Tajomstvá zo života Panny Márie od autora ThLic. Petra Mášika , ktorý je kňazom v Bratislavskej arcidiecéze. Študoval teológiu na CMBF Univerzity Komenského v Bratislave a na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme. Od roku 2000 prednáša dogmatickú teológiu na CMBF Univerzity Komenského v Bratislave.


NARODENIE PANNY MÁRIE
A JEJ DETSTVO

Moderné technológie umožňujú digitalizáciu mnohých archívnych dokumentov. Tieto materiály sa potom stávajú prístupné širokému okruhu používateľov internetu. Takto sa dostali na internet aj farské matriky z minulých storočí. V súčasnosti mnohí ľudia využívajú možnosť nahliadnuť do starých záznamov, aby našli svoj rodokmeň. Je celkom prirodzené túžiť po poznaní svojich predkov, poznať ich mená, dátumy narodenia, niečo z ich životných príbehov. Zmienené dostupné dokumenty umožňujú ísť ďalej do minulosti aj niekoľko stáročí. Výsledkom takéhoto pátrania, ktoré si však vyžaduje čas a trpezlivosť, môže byť rodokmeň rodiny, ktorý mapuje dejiny rodu.

Až na niekoľko výnimiek, apokryfy ponúkajú čitateľom senzačné odhalenia, ktoré podľa nich môžu otriasť dejinami.
V židovskej tradícii mali rodokmene veľmi dôležitú úlohu. Neboli vryté do nijakého média, ale zostávali pevne uložené v pamätiach ľudí, ktorí sa učili mená svojho rodokmeňa naspamäť. Staroveký človek mal túto schopnosť celkom dobre rozvinutú. Kanonické evanjeliá, ktoré zachytávajú udalosti okolo narodenia a detstva Ježiša Krista, obsahujú aj jeho rodokmeň. Matúšovo evanjelium začína rodokmeňom Ježiša Krista. Matúš postupuje od Abraháma, Izáka, Jakuba, Júdu až k Dávidovi. Od Dávida cez Šalamúna až k Jakubovi, ktorý bol otcom Jozefa, manžela Panny Márie (pórov. Mt 1, 1-17). Lukáš vo svojom evanjeliu uvádza Ježišov rodokmeň až v 3. kapitole, hneď po opísaní jeho krstu v Jordáne. Postupuje však opačne. Začína u Ježiša. Uvádza, ako si ľudia mysleli, že je synom Jozefa, ktorý bol synom Heliho, a potom pokračuje vo vymenúvaní rodokmeňa až po Adama (pórov. Lk 3, 23 – 38). Evanjeliá teda prinášajú rodokmeň Jozefa, ktorý bol považovaný za Ježišovho otca a pred izraelským zákonom bol hlavou Svätej rodiny. Bolo to zároveň v náboženskej a kultúrnej situácii židovského národa v Ježišovej dobe pochopiteľné a vlastne nevyhnutné, aby sa uvádzal rodokmeň po otcovi a mužských predkoch.

Apokryfy na scéne

Po napísaní kanonických spisov sa celkom prirodzene začínajú nové generácie kresťanov zaujímať aj o detstvo Ježiša Krista, o jeho širšiu rodinu a tiež o predkov jeho matky. Všetko sú to skutočnosti, o ktorých kanonické evanjeliá mlčia. Vznikajú tak mnohé spisy, ktoré nie sú súčasťou Svätého písma, a nazývame ich apokryfy. Je ich veľa a majú rôznu teologickú, duchovnú a historickú hodnotu. Grécky výraz apókryfos znamená skrytý, utajovaný (spis). Neskôr získava negatívny význam nepravý, falošný. Apokryfná literatúra týkajúca sa udalostí Nového zákona vznikala zväčša v 2. až 5. storočí, teda po vzniku inšpirovaných biblických spisov.
Cirkev pristupovala k apokryfom od začiatku zdržanlivo a kriticky. Hoci prameňom pre apokryfy sú inšpirované biblické spisy, na rozdiel od nich sú plné nábožnej fantázie a niekedy aj podozrivých filozofií. Opisujú enormný počet zázrakov a uspokojujú ľudskú zvedavosť detailmi, o ktorých evanjeliá múdro mlčia. Niektoré tvrdenia v spisoch o Ježišovi sú podložené takým spôsobom, že slová svojho učenia vkladajú do Ježišových úst, aby tak ich učenia dostalo hodnovernosť. Na druhej strane nie všetko, čo je v apokryfoch, je nutne vymyslené.

V súčasnosti je o apokryfy nebývalý záujem a veľa sa o nich píše. Mnohí autori falošne tvrdia, že Cirkev stáročia apokryfy tajila a zakazovala. Znovu a znovu sa predkladá mýtus, že Cirkev tajila skutočnosti, ktoré jej boli nepríjemné a ohrozovali jej existenciu. Vzniká okolo apokryfov efekt zakázaného ovocia, ktoré najlepšie chutí. Kým na jednej starne sa spochybňuje historická dôveryhodnosť kanonických spisov, ktoré sú pre kresťanov základným prameňom Božieho slova, na druhej strane sa nekriticky preberá ako isté a pravdivé všetko, čo sa nachádza v apo-kryfných spisoch. Stačí zájsť do kníhkupectva a zistíte, aká bohatá literatúra existuje o týchto starých spisov. Vo väčšine prípadov ich píšu neodborní a nekompetentní autori, ktorí nemajú potrebné vedomosti a vzdelanie. Ponúkajú čitateľom senzačné odhalenia, historické pravdy, ktoré podľa nich môžu otriasť dejinami.

Z týchto dôvodov zasa vznikla medzi kazateľmi, teológmi a kňazmi akási averzia voči apokryfom. Keď sa o nich hovorí, skoro automaticky sa zapne mechanizmus, ktorý ich spája so znevažovaním Cirkvi a tradície. Vzniká akoby strach pred nimi a po strachu nasleduje nezáujem. Už samotný názov apokryf (nepravý, falošný, utajovaný spis) vzbudzuje negatívny dojem. Tieto spisy však tak nenazvala Cirkev a nevolali sa tak od počiatku. Týmto názvom boli pomenované až oveľa neskôr a mnohé z nich mali aj určitú úctu a vplyv na vytváranie tradície. Žiaľ, v súčasnosti sme svedkami skutočných mediálnych a reklamných kampaní, ktoré – či už pre získanie veľkej sledovanosti, alebo aj s priamym cieľom spochybniť autoritu Cirkvi – vytvárajú reportáže, domnienky a skutočné vzdušné zámky, pričom hromadia klamstvo na klamstvo, polopravdu na polopravdu. Apokryfná literatúra je príliš široký fenomén na to, aby sa dala hodnotiť ako celok. Sú v nej spisy z rôznych období, z rôznych geografických oblastí. Treba odlíšiť literárne druhy, apokryfné evanjeliá treba odlíšiť od iných spisov. Apokryfy majú tiež rôznu historickú hodnotu a treba skúmať ich pravovernosť. Nie všetky apokryfné spisy sú automaticky a vo všetkom heretické a nepravdivé. Niektoré sú veľmi staré, dokázateľne boli napísané už 2. storočí. Iné pochádzajú až zo stredoveku. Aj z tohto konštatovania je zrejmé, že pri posudzovaní apokryfu treba brať do úvahy viacero okolností, medzi ktorými vyniká čas jeho napísania, miesto jeho vzniku a rozšírenia, literárny druh a tiež kritické zhodnotenie zachovaných svedkov textu. Máme na mysli skutočnosť, že mnohé apokryfy sa nám nezachovali, mnohé máme iba v odpisoch pochádzajúcich aj niekoľko storočí po origináli alebo dokonca iba v preklade do iného jazyka, ako bol pôvodný jazyk spisu. To všetko vytvára dnes veľké ťažkosti kriticky zrekonštruovať pôvodný text a často je to nemožné.

Najobľúbenejší kresťanský apokryf

O rodičoch, iných predkoch a o narodení Panny Márie nevieme z kanonických evanjelií vôbec nič. Odkiaľ teda poznáme ich mená a ďalšie okolnosti Máriinho narodenia? Vieme to iba z apokryfného spisu, ktorý mal pôvodne názov Dejiny Máriinho narodenia. Dnes je známy ako Protoevanjelium svätého Jakuba. U kresťanov sa spomedzi apokryfov tešil najväčšej priazni. Tento apokryf vznikol v druhej polovici 2. storočia. Z čisto literárneho hľadiska je blízky Evanjeliu podľa Lukáša. Je napísaný starogréckou koiné – jazykom, ktorý používali pri bežnej komunikácii stredne vzdelané osoby v helénskej a rímskej dobe. Cirkev mu nikdy nepriznala hodnotu pôvodného apoštolského spisu. No napriek tomu malo Jakubovo pro-toevanjelium pre svoju starobylosť veľkú vážnosť a zanechalo silnú odozvu tak v liturgii, ako aj v ľudovej nábožnosti, ktorá sa napokon stala súčasťou cirkevnej tradície.
Napriek tomu, že Cirkev Jakubovmu protoevanjeliu nikdy nepriznala hodnotu pôvodného apoštolského spisu, vždy malo veľkú vážnosť a zanechalo silnú odozvu tak v liturgii, ako aj v cirkevnej tradícii.

Tento apokryf s vynikajúcou gréčtinou a silnou viazanosťou na Lukášovo a Matúšovo evanjelium sa delí na tri časti:
1. prvých desať kapitol obsahuje príbeh Máriinho narodenia a detstva, ktorý je inšpirovaný Knihou Genezis (15.-18. kapitola) a Prvou knihou Samuelovou (1. kapitola);
2. ďalších desať kapitol obsahuje narodenie Ježiša;
3. posledných päť kapitol opisuje príchod mudrcov a Herodesovo zabíjanie detí, namiesto malého Jána Krstiteľa bol usmrtený jeho otec Zachariáš na prahu chrámu. V závere sa predstaví zdanlivý autor spisu – zámerne je to Jakub, príbuzný Ježiša, aby tak spis dostal hodnovernosť.

Aj keď Cirkev nikdy nepriznala apokryfom hodnotu apoštolských spisov, Jakubovo protoevanjelium zostalo pre svoju tému a starobylosť vo veľkej úcte. Jeho príbeh sa stal súčasťou spisu o svätých Zlatá legenda od Jakuba de Voragine. Šírenie apokryfného umenia pozastavil až Tridentský koncil v 16. storočí.

Rodičia Panny Márie

Máriini rodičia sa podľa Jakubouho protoevanjelia menovali Joachim a Anna. Meno Máriinho otca Joachima je skrátenou formou hebrejského mena Jehojakim s významom Pán pozdvihne. Meno Anna je z hebrejského mena Channá, ktoré znamená milosť. Rovnako sa volala i matka Samuela, ktorej konanie – podľa apokryfu – ovplyvnilo aj matku Panny Márie.
Keďže bol apokryf vytvorený veľmi skoro, je pravdepodobné, že mená Joachim a Anna sú skutočné, hoci sa nedá úplne vylúčiť ich neskoršie odvodenie. V každom prípade si 26. júla pripomíname ani nie tak ich mená, ako práve skutočnosť, že títo svätí Máriini rodičia žili s Bohom a sú s ním aj teraz. Úcta k svätému Joachimovi a Anne sa rozšírila najprv na kresťanskom Východe už v prvých storočiach. Veľmi silná bola najmä úcta k svätej Anne. Na kresťanskom Západe sa začalo uctievanie rodičov Panny Márie v 8. storočí, ale do liturgie preniklo až v 10. storočí. Ich liturgické spomienky sa pôvodne slávili oddelene: 26. júla spomienka na svätú Annu a 16. augusta na svätého Joachima. V novom liturgickom kalendári si oboch pripomíname spoločne 26. júla.

Joachim pochádzal z Galiley, Anna bola dcérou kňaza Matana z Betlehema. Je pravdepodobné, že rodičia Panny Márie ešte predtým, ako sa presťahovali do Nazareta, bývali v Jeruzaleme. Túto domnienku potvrdili archeologické vykopávky. Už koncom 4. storočia vznikol v Jeruzaleme kostol zasvätený práve im. Bolo to v blízkosti Ovčieho rybníka a Ovčej brány, kde bol podľa starej tradície dom svätých manželov. Na tomto mieste sa biskup spolu s kňazmi a Božím ľudom zhromažďoval každý rok 8. septembra, aby slávili Narodenie Panny Márie. Tento dom bol v tesnej blízkosti chrámu, kde bol ovčinec, v ktorom sa zhromažďovali ovce a baránky určené na každodenné obety v chráme. Keďže svätý Joachim bol podľa starej tradície pastier, je možné predpokladať, že sa staral práve o tieto ovce. Ich dom musel byť v tesnej blízkosti jeho „pracoviska“ a tam aj jeho manželka Anna porodila budúcu Božiu matku. Ešte v období pred cisárom Konštantínom existovala v týchto miestach jaskyňa s jednoduchým oltárikom, podľa tradície miesto narodenia Panny Márie. Objavili ju počas vykopávok v roku 1856. Okolo roku 450 pôvodnú kaplnku nahradila byzantská bazilika, ktorá bola zničená počas perzskej invázie v roku 614. Neskôr tu križiaci v 12. storočí postavili krásny kostol zasvätený svätej Anne. Panna Mária sa teda mala narodiť v Jeruzaleme a mala svoje jasličky práve tam, kde kraľoval jej veľký predok, kráľ Dávid. Z blízkeho príbuzenstva svätej Anny pochádzala aj svätá Alžbeta, matka Jána Krstiteľa.

Príbeh Máriinho narodenia

Joachim bol bohatý, ale nábožný a veľmi dobrý muž. Zisk zo svojich majetkov rozdeľoval vždy na tri časti: jednu obetoval jeruzalemskému chrámu, druhú chudobným a tretiu používal pre vlastné potreby. Preto ho Boh vždy požehnával a v hospodárení sa mu darilo. Manželstvo Joachima a Anny bolo však podľa apokryfu dlho bezdetné, čím Anna nesmierne trpela. Neplodnosť u Židov bola považovaná za veľkú hanbu a znak Božieho trestu. Joachim a Anna znášali túto bolestnú situáciu veľmi hrdinsky, podrobili sa Božej vôli a tešili sa aspoň z toho, že patrili do Dávidovho rodu, z ktorého sa mal narodiť Mesiáš, Vykupiteľ sveta. Raz, keď Joachim priniesol do jeruzalemského chrámu obetné dary, kňaz Ruben ich nechcel od neho prijať. Povedal mu, že je nehodný obetovať v chráme, pretože z jeho manželstva s Annou nemal potomstvo. Potupený a znechutený Joachim sa v bezútešnosti nevrátil domov. So svojimi stádami oviec sa utiahol do hôr, kde žil v modlitbe, pôste a pokání štyridsať dní. Prosil Boha, aby sa nad ním zmiloval. Rovnako aj Anna intenzívne volala k Bohu o zmilovanie.

Ťažko skúšaná dôvera a modlitby bezdetných manželov boli napokon vypočuté. Anne sa zjavil anjel a oznámil jej, že Pán vypočul jej prosbu. Rozprávanie apokryfu o Máriinom počatí sa veľmi ponáša na text zvestovania v Lukášovom evanjeliu: „V tom si pred ňu stal Pánov anjel a povedal jej: ,Anna! Anna! Pán vypočul tvoju modlitbu. Počneš a porodíš dieťa a bude sa o ňom hovoriť po celom svete.“ Anna povedala: ,Ako žije Pán, môj Boh, či už porodím chlapca alebo dievča, odovzdám ho Pánovi, svojmu Bohu, a bude mu slúžiť po celý svoj život.‘

Manželstvo rodičov Panny Márie bolo podľa apokryfu dlho bezdetné. Neplodnosť u Židov bola považovaná za veľkú hanbu a znak Božieho trestu.

V tom sa objavili dvaja poslovia a povedali: ,Pozri sa, tvoj muž Joachim prichádza so svojimi stádami!‘ Zostúpil totiž aj k nemu Pánov anjel a povedal mu: ,Joachim! Joachim! Pán, tvoj Boh vypočul tvoju modlitbu, odíď odtiaľto. Tvoja žena Anna počne.‘ A Joachim sa vydal na cestu so svojimi stádami. Anna stála pri bráne, a keď videla Joachima, ako prichádza, vybehla mu v ústrety. ,Teraz už viem, že mi Pán, Boh, dal svoje veľké požehnanie: bola som vdova a už vdova nie som, bola som bezdetná a počnem dieťa.‘ Tú noc Joachim odpočíval vo svojom dome.

Na druhý deň Joachim odišiel do chrámu, aby priniesol sľúbenú obetu. A dostal znamenie, že jeho obetu Boh prijal. O deväť mesiacov sa im narodila dcéra, ktorej dali meno Mária, po hebrejsky Miriam. Na prvé výročie jej narodenia otec usporiadal hostinu, na ktorú pozval kňazov a mnoho ľudí. Joachim predstavil svoju dcéru kňazom a tí jej požehnali slovami: ,Bože našich otcov, požehnanej toto dievča a daj, aby jej meno bolo večne s úctou vyslovované po všetky pokolenia. Bože na výsostiach, zhliadni na toto dievča a daj jej svoje najväčšie požehnanie, nad ktoré už nič nie je.“‘

Máriino zasvätenie v chráme

Na druhé výročie Máriinho narodenia ju chcel Joachim zasvätiť Bohu v chráme, ako sľúbili s manželkou Bohu pri jej počatí. Obrad zasvätenia, veľmi slávnostný, sa však na radu Anny o rok odložil. Keď mala Mária tri roky, rodičia ju priviedli do chrámu. Sprevádzalo ich veľa dievčat s horiacimi lampami. V chráme ju prijal kňaz, pobozkal ju a požehnal jej: „Pán vyzdvihol tvoje meno po všetky pokolenia. V tebe Pán na konci vekov ukáže synom Izraela svoje vyslobodenie.“ Rodičia sa vrátili domov chváliac Boha.
Mária potom žila v chráme až do svojho dvanásteho roku. O podrobnostiach tohto obdobia apokryf nehovorí. Podľa pradávnej ústnej tradície bolo v chráme takýchto dievčat viac. Dostávali výchovu k zbožnému a pracovitému životu. Pomáhali v chráme, mali účasť na starostlivosti o chrámový personál, veď v ňom žilo množstvo kňazov a levitov. Už niektorí cirkevní otcovia potvrdzujú túto tradíciu. Napríklad svätý Ján Damascénsky hovorí, že Pannu Máriu dali preto do školy pri jeruzalemskom chráme, aby sa stala príbytkom všetkých čností.

Do obdobia Máriinho pobytu v chráme spadá aj tradícia, ktorá hovorí, že Panna Mária sa z vnuknutia Ducha Svätého sama zasvätila Bohu v trvalom panenstve. Svätý Bernard v jednom svojom diele o nej hovorí: „Ten dal Panne porodiť, ktorý jej predtým dal, aby mu sľúbila panenstvo. Poslaný bol anjel k Panne, ktorá bola pannou podľa tela, pannou podľa duše, pannou podľa sľubu.“ Táto tradícia veľmi dobre vysvetľuje Máriinu reakciu na anjelove slová počas zvestovania v Nazarete, že počne a porodí syna: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“ (Lk 1, 34). Tieto Máriine slová sa dajú uspokojivo vysvetliť práve sľubom panenstva, ktorý dala Bohu.
Manželstvo s Jozefom

Keď mala Mária dvanásť rokov, musela z chrámu odísť. Jakubovo protoevanjelium uvádza, že kňazi sa radili, čo majú urobiť. Poverili veľkňaza Zachariáša, aby vošiel do Svätyne svätých a poradil sa s Pánom. Počas modlitby sa mu zjavil anjel a povedal mu: „Zachariáš!Choď a zhromaždi všetkých vdovcov z ľudu. Nech si každý zoberie palicu, a ten, na koho palici sa ukáže znamenie, nech si ju zoberie za ženu.“ Túto výzvu započul aj svätý Jozef, ktorý bol už vtedy vdovcom, a tiež prišiel do chrámu. Nakoniec Pán ukázal na neho, že je vyvoleným ženíchom pre Máriu. Jozef mal svoje deti a Máriu prijal za manželku s rozhodnutím nežiť s ňou manželským životom. Toto presvedčenie je dodnes prijímané na kresťanskom Východe v pravoslávnych cirkvách. Týmto spôsobom vysvetľujú aj zmienku o Ježišových bratoch a sestrách. Boli to podľa tejto mienky Ježišovi nevlastní súrodenci, narodení z prvého manželstva svätého Jozefa. Podľa apokryfu Mária počala svojho jednorodeného syna z Ducha Svätého a viac detí nemala.

Jozef bol podľa apokryfu vdovec. Mal už svoje deti a Máriu prijal za manželku s rozhodnutím nežiť s ňou manželským životom.
V 4. storočí sa rozšírila mienka, že Mária bola zverená Jozefovi už ako veľmi starému vdovcovi. Bolo to úsilie takýmto spôsobom odmietnuť názor, že bol jej telesným partnerom. Možno tu je koreň časti ikonografickej tradície znázorňovať svätého Jozefa s výzorom starca, so šedivými vlasmi a bradou. Apokryf však netvrdí, že Jozef bol „veľmi starý“. Hovorí iba to, že bol vdovec, mal synov a sám sa pokladal už za starého začať žiť v manželstve s Máriou, ktorá bola prakticky ešte dieťaťom. Na naliehanie veľkňaza si ju však zobral a priviedol si ju do svojho domu. Potom odišiel za prácou. Keď sa vrátil, našiel Máriu tehotnú. Jozef chcel Máriu prepustiť, ale nakoniec ho vo sne anjel Pána napomenul, aby to nerobil.

Rozprávanie apokryfu ďalej pokračuje opisom skúšky, ktorej sa Mária spolu s Jozefom musela podrobiť, aby vyšlo najavo, že nebola nemanželský zneuctená. Opisuje sa Ježišovo narodenie v Betleheme a príchod mudrcov z Východu. Apokryf neuvádza počet mudrcov, hovorí iba v množnom čísle.

Zaujímavý variant príbehu o manželstve medzi Jozefom a Máriou nájdeme v diele Život Panny Márie vo videniach Anny Kataríny Emmerichovej. Kňazi chcú Márii nájsť manžela, keď dovŕši štrnásty rok. Veľkňaz dá zvolať do chrámu všetkých slobodných mužov z Dávidovho rodu. Neprichádza však znamenie, ktoré by malo označiť jej ženícha. Kňazi skúmajú záznamy, či prišli všetci mladíci z Dávidovho rodu. Našli šesť bratov z Betlehema, z ktorých jeden nebol prítomný v chráme, pretože bol dlhodobo preč. Žil a pracoval v Samárii pre jedného majstra. Jozef poslúchol príkaz veľkňaza, ktorý mu doručili a dostavil sa do chrámu. Aj jeho podrobili skúške a Boh dáva znamenie v podobe rozkvitnutej ratolesti z jeho rúk. Tak zistili, že Jozef sa má stať ženíchom Panny Márie a predstavili ho Márii za prítomnosti jej matky Anny. Jej otec Joachim bol v tom čase už mŕtvy. Mária sa podriadila Božej vôli a pokorne ho prijala za svojho ženícha. Vedela, že Bohu, ktorý prijal jej sľub, že bude patriť dušou i telom len jemu, nič nie je nemožné. Táto verzia rozprávania vyjadruje tradíciu rozšírenú najmä na kresťanskom Západe, že Jozef bol slobodný a ešte mladý, keď si zobral Máriu. Tomu zodpovedá aj časť ikonografickej tradície, ktorá zobrazuje Jozefa, na rozdiel už od spomínanej tradície, ako mladého muža.

podľa EVDV spracoval: M. Magda

Lazár a boháč

boli témou príhovoru vzácneho hosťa našej „katedrály“ Mons. Vladimíra Stahovca, rektora Ústavu sv Cyrila a Metoda v Ríme



Neustále počúvame v televízii v rozličných reláciách, v rozličných reportážach, ako v západnej spoločnosti, a my sa rátame myslím ku spoločnosti západnej, aspoň pokiaľ sa to dotýka intelektuálneho života aj intelektuálneho dedičstva, tradície.

Naše Slovensko sa zaradzuje týmto spôsobom do západnej Európy a počúvame potom ako v západnej kultúre, v západnej Európe v ostatnom čase sa akosi stále viac a viac prehlbuje priepasť medzi chudobou a tými, ktorí sú bohatí. Medzi ľuďmi, ktorí často trpia núdzu a tými, ktorí majú prebytok, medzi tými, ktorí počítajú každý cent od výplaty k výplate a tými, ktorí nevedia ako minúť peniaze a tak cestujú, aby sa zúčastnili futbalových zápasov Champions league a nebanujú dať ani desaťtisíc euro za takýto zápas. Rastie priepasť medzi chudobnou časťou našej spoločnosti a tými, ktorí oplývajú bohatstvom.

Keď ste počúvali dnešné evanjelium, istotne vám napadol práve tento moment, počúvajúc históriu Lazára a boháča. Čo nám ale chce povedať týmto evanjeliom Lukáš, ktorý zaznamenal epizódu, ktorú rozprával Pán Ježiš v podobenstve? Vráťme sa, aby sme sa dostali do obrazu dnešného podobenstva a dnešného evanjelia, o týždeň dozadu. V predchádzajúcu nedeľu sme čítali evanjelium z Lukáša tak isto ako dnes a tak isto ako dnes to bola 16. kapitola. Boli to verše 16 a 13. Spomeniete si, o čom bolo minulé evanjelium? O nepoctivom správcovi, ktorého keď jeho pán chce prepustiť, povoláva si sluhov svojho pána, dlžníkov svojho pána a odpúšťa im veľmi rafinovaným spôsobom dlh, ktorý majú voči jeho pánovi. A tak sme prišli minulú nedeľu, keď sme počúvali slová v poslednom odseku, k záveru: „Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom, pretože jedného bude milovať a druhého nenávidieť.“ Posledná veta bola: „Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone“. Dnes sme čítali evanjelium toho istého Lukáša, 16. kapitolu, teda tú istú, ale nezačali sme od 14. verša, akoby sme logicky mohli pokračovať, ale až od 19. Čítali sme: „Bol istý bohatý človek…“, ale medzi 13. a tým 19. veršom sú dôležité ďalšie verše, ktoré vám teraz ponúknem, a ktoré si myslím, že nám veľmi môžu pomôcť, aby sme pochopili význam dnešného evanjelia a dnešného podobenstva.

A tak teda po tom, čo Ježiš hovorí: „Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone“, pokračuje evanjelista Lukáš takto: „Toto všetko počúvali aj farizeji…“ a teraz nasleduje dôležitá charakteristika farizejov od Lukáša „… ktorí mali radi peniaze a posmievali sa mu, preto im povedal: „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je u ľudí vznešené, pred Bohom je ohavné.“ Ideme ku koreňu veci. Mali radi peniaze, tak je to v našom preklade. V doslovnom preklade z gréčtiny by bolo, že boli priľnutí k peniazom, boli pripútaní, prilepení k peniazom a posmievali sa mu. Tam je to grécke slovo, ktoré by sme my preložili, že chodili okolo Ježiša so zdvihnutým nosom. Ešte predtým 15. kapitolu Lukášovho evanjelia, ktorá je u Lukáša veľmi vzácna a veľmi nádherná, poznáte to, začína podobenstvom o márnotratnom synovi a o milujúcom otcovi. Tam, keď farizeji počúvali Ježiša Krista, tak Lukáš uvádza hneď v prvom verši, že „farizeji šomrali proti menu a povedali: kto je to, že nás takto poúča?“ Zatiaľ len šomrali, dnes už sa mu posmievali. A teda už neprotirečia len učeniu, ktoré im on predkladá, ale kontestujú aj jeho samého, osobu Ježiša Krista a tak počujú tie tvrdé slová. „Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia, lebo čo je pred ľuďmi vznešené, pred Bohom je ohavné.“ Tu myslím, milí bratia a sestry, máme odpoveď na našu otázku, čo asi nám chce dnešné evanjelium, dnešné podobenstvo povedať. Tu je odpoveď, komu je určené dnešné evanjelium, dnešná parabola. Len trocha otvorím zátvorku parabola – podobenstvo.

Literárny útvar, ktorý Ježiš veľmi často využíva, doslova majstrovsky, zoberte si mnohé jeho podobenstvá a spomeňte si na hociktoré. O drachme, o stratenej ovečke, o márnotratnom synovi, o samaritánovi. Na čo Ježiš využíva podobenstvo? Keď ho predstavuje svojim poslucháčom, tak ich vťahuje do deja. To nie je len sucho povedaná nejaká pravda, ale človek sa cíti vtiahnutý do deja, keď Ježiš rozpráva, aj o tom boháčovi a Lazárovi. Všetci sme to cítili, ako nás vtiahlo to podobenstvo do vnútra. Stali sme sa doslova aktérmi tohto podobenstva. A prežívali sme ho. Dnešnou parabolou, dnešným podobenstvom chce Ježiš dať lekciu, alebo chce poučiť tých, ktorí majú radi peniaze. Ale nestačí povedať iba toto, žeby chcel poučiť iba tých, ktorí majú radi peniaze. Mať rád peniaze ešte samo o sebe nie je zlé, naopak tie peniaze potrebujeme, ako by sme inak žili? Ale to evanjelium je určené tým, ktorí majú radi peniaze, ale nevšímajú si druhého človeka, keď je v núdzi. Tam je báza, tam je základ. Predkladá nám teda podobenstvo, ktoré máme pred sebou a v prvej časti tohto podobenstva nachádzame významné protiklady. Máme tu dve osoby. Je tu bohatý človek a je tu Lazár. Bohatý je oblečený do bohatých šiat, do purpuru a kmentu. V protiklade k nemu je tu Lazár, ktorý je oblečený do svojej špinavosti, do svojich vredov, do svojho chrastavého tela. Protiklad. Boháč, ktorý prepichovo hoduje, na druhej strane ako protiklad Lazár, ktorý čaká na odrobinky z boháčovho stola. Tu treba chápať tie odrobinky možno ani nie to, čo zvyšuje, ale to, do čoho si utieral boháč ruky, keď sa najedol – mal špinavé ruky od jedla, odhadzoval a Lazar aj za týmto čakal. V tejto prvej časti podobenstva je aj zmienka o psoch. Pre Izraelitu bol pes nečisté zviera, pes bolo čosi podradné, preto aj židia Izraeliti nazývali Samaritánov, ktorými otrasne pohŕdali, psami. A vidíte, pes je to nečisté, podradné zviera pre žida ten, ktorý si všíma biedu človeka. A robí všetko preto, čo len vládze, aby mu uľavil v jeho ťažkej situácii, líže mu rany. Pes si všimol, boháč nie.

Ale aj tak Ježiš v Lukášovom evanjeliu, aspoň v tejto časti, neodsudzuje boháča. Nepripisuje mu vinu, ani ho neodsudzuje za to, že odmieta Lazára. Tu je dôležitý problém, že boháč nevidí biedu toho človeka, ktorý žije blízko pri jeho bráne. To je to, čo oddeľuje boháča od žobráka, oddeľuje žobráka od skutočného života. Čo je tou bránou? To je to jeho bohatstvo, jeho sebestačnosť, jeho namyslenosť. A teda, keď aj Lukáš výslovne odsudzuje boháča, čitateľ tejto paraboly, ten, kto sa ponoril a bol vtiahnutý do tohto deja, cíti hnev voči boháčovi. Ako sa môže správať takto človek, keď má pod sebou a blízko seba človeka, ktorý je v takej biede? A ešte jedna vec, ktorú treba zdôrazniť pri čítaní dnešného evanjelia. Lazár, teda ten chudobný má meno, boháč meno nemá. Lazárovo meno by sme mohli preložiť asi v tomto zmysle: Boh príde a pomôže – Lazar, Eleazar – el to je Boh. A vskutku, prichádza do druhej časti tohto podobenstva. Prichádza k smrti, zomrie Lazár, zomrie aj boháč. A tu sa všetko obracia. Lazár sa dostáva hneď do lona Abráhamovho, čo viac si mohol želať, ako prežívať večnosť v lone svojho otca Abráhama. Boháč bol pochovaný, tak to hovorí Lukáš, a prežíva pekelné muky. Tu sme v bode, milí bratia a sestry, kedy môžeme ukončiť našu reflexiu nad tým, čo nám chce predstaviť dnešné evanjelium, dnešné podobenstvo. Boh sa stará o svojich, o slabých, celý Starý zákon je o tom. Keď čítate Starý zákon a keď čítate Deuteronómium, predpisy, ktoré Boh dáva Mojžišovi.

To, o koho sa Boh najviac stará, na kom mu najviac záleží, sú kto? Tri skupiny ľudí – vdovy, siroty a cudzinci. To sú ľudia, ktorí sú na okraji spoločnosti. Vdova, ktorá bez manžela prakticky nemala postavenie v spoločnosti. Siroty a cudzinci o ktorých zvlášť mimoriadnym spôsobom sa Boh stará. Takto to ide celým Starým zákonom a takto to predstavuje aj Ježiš vo svojom evanjeliu. Na kom mu najviac záleží? Na tých, ktorí sú na okraji spoločnosti, ale nedá sa povedať a nechcem tu teraz povedať, že na sú okraji spoločnosti, pretože majú zlé postavenie, ale v Ježišom momente sa prenášame do teologického miesta. Kto je na okraji židovskej spoločnosti, ktorá má za svojho vládcu a za celý svoj stred svojej existencie Boha? Sú to hriešnici. Hriešnik je na okraji spoločnosti, lebo hriešnik odmieta Boha, zákon Boží. A preto prišiel Ježiš Kristus, aby sa postaral o tých, ktorí sú celkom na kraji spoločnosti – o hriešnikov. Vidíme tu teda ten teologický posun zo Starého do Nového zákona. A tak tí, ktorí sú na okraji spoločnosti, tí ktorí sú, dá sa povedať hladní, biedni, ktorí majú vredy, ktorým život v toku života prinesie, tí sú v prvom záujme Boha a jeho Syna Ježiša Krista. Chcem tu poukázať na toto: všimnite si Svätého Otca Františka, jeho konanie, v akom smere je jeho pastorácia, jeho pontifikát, kam on ide? Všímajte si deti, všímajte si chorých, ku ktorým sa skláňa, všímajte si jeho prejavy o tom, keď hovorí v prvom rade o chudobe, o prenasledovaných, o tých, ktorí sú v spoločnosti na boku.

A tak teraz, keď chceme istým spôsobom zakončiť túto našu reflexiu, alebo toto naše spoločné rozjímanie nad dnešným evanjeliom, chceme prísť k bodu, v ktorom nám prichádza na myseľ jeden odkaz. Boháč, môžeme to tak povedať, za svojho života ignoroval, nepočúval Mojžiša a prorokov, nedodržiaval zákon. Taký istý osud postihne tých, ktorí ignorujú odporúčania, učenia Ježiša Krista. V jednej vete povedané celé dnešné evanjelium. A dovoľte mi, aby som si pomohol, aby sme si na príklade ukázali, ako v praxi by sme sa mali správať, počúvajúc dnešné evanjelium. Čo by sme si mali odniesť do budúceho týždňa? Pomôžem si vynikajúcim spôsobom, ako to urobil predchodca Ježiša Krista Ján Krstiteľ. Prichádzali k nemu zástupy. Predstavme si ho pri rieke Jordán, ako za ním chodia zástupy, prichádzali k nemu, aby sa mu dali pokrstiť. A on hovoril: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť nastávajúcemu hnevu?“ A tu je jeho odporúčanie a odporúčanie učenia dnešného evanjelia: „prinášajte teda ovocie hodné pokánia a nepokúšajte sa nahovárať si, našim otcom je Abrahám, lebo vravím vám, Boh môže v Abráhamovi vzbudiť deti z týchto kameňov“. A zástupy sa ho pýtali: „Čo teda máme robiť?“ A on im povedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké a kto má jedlo, nech urobí podobne“. Vysvetlené evanjeliom.

Odkaz pre nás. Môžeme si možno povedať, ako ja tu vo Víťaze, alebo kdekoľvek inde v mojom malom priestore, kde žijem, môžem zmierniť hlad vo svete? Keď si predstavíme a spomenieme si, koľko poznáme ľudí, ktorí sú v biede? Často nimi opovrhujeme, pretože ich stretávame špinavých, azda s časopisom Nota bene v ruke. A priznajme si, často možno nimi pohŕdame. Postoj učeníka Ježiša Krista má byť iný. Kto má dvoje šiat , nech sa podelí, kto má viac jedla… Nevyriešime svetový problém hladu, nevyriešime svetový problém, ktorý rozdeľuje bohatých od chudobných, nezmenšíme priepasť, ale vieme aspoň urobiť jeden krok vo vzťahu k tým, ktorí žijú v našej blízkosti a sú v núdzi. A toto bude naša kvapka v mori, ktorou môžeme realizovať evanjelium a takto budovať Božie kráľovstvo. Pochválený buď Ježiš Kristus.

Mons. Vladimír Stahovec