Trampoty v manželstve

Odpustenie nie je iba príležitostný skutok, ale je to trvalý postoj. Ako sa dostať k jadru problému?


Keď sa vytratí intimita, obvykle nie dostatočne hlboko skúmame dôvody. Uvedomujeme si skôr iba príznaky a nie príčiny, ktoré ich spôsobujú. Pozrieť sa zblízka na príčinu našich zranení môže byť bolestivý a háklivý proces; niečo, čomu sa inštinktívne vyhýbame. Ale ak obidvaja partneri naberú odvahu postaviť sa tvárou v tvár minulosti, výsledky prinesú trvalú zmenu.

Ak sa nakopilo veľa nevyriešených zranení a hnevu, musíme odblokovať “odtokový kanál” nasledovným postupom:

1. hovoriť o zranení
2. byť pripravený požiadať o odpustenie
3. rozhodnúť sa odpustiť jeden druhému

Tento proces je ako kanál, ktorý odplavuje zranenia, aby už neškodili nášmu vzťahu.
Potom, čo vyčistíme dni, týždne, mesiace alebo dokonca roky od nevyriešených vecí, musíme sa obidvaja rozhodnúť riešiť každé ďalšie veľké či malé zranenia hneď, ako k nemu dôjde a nedovoliť už viac takéto ich hromadenie.

Pre tých, ktorí sú v manželstve dlhé roky a nikdy sa nedokázali zaoberať bolestivými problémami a účinne ich riešiť, môže tento trojstupňový proces zabrať viac času a môže byť veľmi náročný, aj veľmi oslobodzujúci. Pozitívne emócie sa nemusia vrátiť okamžite. Ale ak sme vytrvalí, tento proces uzdravovania zranení sa ľahko stane zakoreneným zvykom a naše manželstvo sa zmení k lepšiemu.

Hovoriť o zranení

Odpustenie nie je iba povedať: “Nevadí!” Zranenie skutočne vadí a je potrebné sa s ním zaoberať. To je niečo podobné ako vojsť do stoky, aby sme uvoľnili potrubie. Nie je dobré nahovárať si, že je všetko v poriadku! Musíme nášmu manželskému partnerovi povedať, kedy a ako nás zranil. Netreba to urobiť nevľúdnym alebo odcudzujúcim spôsobom. Naopak, musíme to urobiť jemne, snažiť sa uľahčiť mu ospravedlnenie čo možno najviac. Namiesto všeobecnej kritiky alebo útoku na charakter nášho partnera sa snažme skôr o to, aby si náš manželský partner uvedomil, ako sme sa v danej situácii cítili.

Byť pripravení povedať “Prepáč!”

V skutočne milujúcom manželstve sa máme a musíme často ospravedlňovať jeden druhému, azda dokonca dennodenne. Väčšina z nás si nerada priznáva omyly a chyby. Je oveľa ľahšie obhajovať, čo sme vykonali a obviňovať všetkých ostatných. Niektorí ľudia ospravedlňujú svoje správanie tým, že obviňujú svojich rodičov za to, ako ich vychovali. Iní sa vyhovárajú inak.

Nikdy nie je ľahké počúvať o tom, ako zraňujeme druhých. Musíme sa však pokúsiť pozrieť sa na veci z ich pohľadu. Keď náš manžel alebo manželka vedia, že chápeme, do akej miery sa cítia nami zranení, naše ospravedlnenie bude mať oveľa väčšiu váhu. Ak však cítia, že nechápeme, ako veľmi sme ich zranili, budú mať obavy, že to ľahko môžeme urobiť znova. Aby naše ospravedlnenie bolo účinné, musí byť bezpodmienečné! „Prepáč, zabudol som poslať ten list.”

Musíme si dať pozor aj na to, či tón nášho hlasu alebo reč tela neprotirečí tomu, čo hovoríme! Dá sa povedať: “Prepáč!” spôsobom, ktorý znamená „Prepáč, ale… alebo v skutočnosti to bola tvoja chyba.“

Úprimné ospravedlnenia bez podmienok majú v manželstve veľkú moc, pretože potom už nemusíme byť v defenzíve – ocitneme sa zrazu na tej istej strane. Umožní to zmierniť hnev a vyliečiť zranenie.

Rozhodnúť sa navzájom si odpustiť

Táto tretia časť procesu je pre mnohých najťažšia. Odpustenie je dôležité a má s ničím neporovnateľnú moc priniesť do manželstva uzdravenie.

Uzdravenie:

a) Odpustenie si nemožno zaslúžiť: Lewis napísal: Odpustenie ide za hranice ľudskej spravodlivosti, je to dôvod, prečo je vždy ťažké vôbec odpustiť. Musíme obetovať našu pýchu, sebaľútosť a túžbu po spravodlivosti. Keď odpustíme, vzdávame sa svojho práva na spravodlivosť a svojej túžby po odplate. Ježišova požiadavka vzájomne si odpúšťať, ak treba aj sedem ráz cez deň, nie je iba obrazným zveličením.

b) Prúd odpustenia: Ak pristúpime k Bohu a úprimne vyznáme naše zlyhania, On nám dá odpustenie zadarmo ako dar. Boh nám odpúšťa zadarmo, hoci vie, že znovu zlyháme. On je nám vzorom v odpúšťaní. On je pre nás nie iba vzorom, ale aj motiváciou pre odpúšťanie druhým. „Žehnajme, lebo sme povolaní, aby sme dostali dedičstvo požehnania” (1 Pt 3, 9). Ak zanecháme našu túžbu po odplate, Boh nám sľubuje, že sa o nás postará a vleje do našich životov požehnanie! Do našich životov musí prúdiť Božie odpustenie, a to musíme nechať prúdiť von – do životov ľudí okolo nás, najmä našich najbližších.

c) Odpustenie je rozhodnutie, nie pocit: Odpustiť znamená rozhodnúť sa neprechovávať negatívne myšlienky na minulosť voči tomu druhému. Často musíme preto žiadať Boha o pomoc. Ale ak sa aktom našej vole rozhodneme odpustiť, pocity odpustenie sa dostavia neskôr. U niektorých rýchlo, u iných postupne počas dlhšieho obdobia.

d) Odpustenie nás oslobodzuje: Keď odpustíme, môže naše odpustenie priniesť úžitok nášmu partnerovi, ale najviac nám samým tým, že nás oslobodzuje. Odpustenie je kľúčom, ktorý odmyká dvere hnevu a tiež putá nenávisti. Je to moc, ktorá láme reťaze horkosti a putá sebectva. Veď aké je to veľké oslobodenie, keď dokážete odpustiť. Rozhodnutie odpustiť nás robí schopnými posunúť sa vpred bez toho, aby nás ťahali nadol “reťaze horkosti a putá hnevu”. Spočiatku môžeme ešte cítiť akútnu bolesť, ale odpustenie umožňuje začať proces zotavovania. Ak pokračujeme v odpúšťaní, spomienky postupne strácajú nad nami svoju moc.

Neodpúšťanie ovplyvňuje nielen náš vzťah s človekom, ktorý nám spôsobil zranenie, ale aj všetky naše vzťahy. Naše manželstvo tak môže utrpieť aj vtedy, ak sa hneváme s treťou stranou. Čím menej odpúšťame, tým je to pre nás ťažšie. Ale ak odpustíme raz, ľahšie sa nám to podarí aj nasledujúci raz. A keď pravidelne odpúšťame, citové škrabance sa postupne liečia a naše manželstvo napreduje.
Pri identifikácii našich zranení sa stávame veľmi citliví. Musíme citlivo zaobchádzať jeden s druhým, aby náš manželský partner vedel, že sa vžívame do jeho pocitov. Keď sa narušila dôvera, bude trvať dlhšie, kým sa obnoví. Neočakávajme, že ten, kto bol zranený, bude schopný ihneď zabudnúť a zotaviť sa.

Sv. Pavol uvádza, že láska “nemyslí na zlé” (1 Kor 13, 5). Predstavme si, že každý deň vášho manželstva je ako nová stránka poznámkového bloku. Každý deň robíme, či hovoríme veci alebo zabúdame robiť, či hovoriť veci, ktoré zraňujú nášho manželského partnera (ľahko – ťažko). V niektoré dni bude zoznam dlhší ako v iné, ale každý deň sa na tej stránke niečo vyskytne. Ak sa na to nepozrieme a nevyriešime to, po obrátení strany zostane zoznam nedotknutý. Tak nám postupne narastie hora hnevu a horkosti. Aj keď si nebudeme pamätať detaily každej stránky, záznam urážok zostane a po čase sa vryje do nášho vzťahu a uhasí našu intimitu.

Ak sa naučíme odpúšťať denne, je to akoby sme každý deň na jeho konci vytrhli tú stránku a vyhodili. Každý deň nášho manželstva budeme začínať s čistou stránkou a bez múru medzi nami. Ani jeden z nás nebude útočiť alebo sa brániť. Budeme tak konať v láske, bez toho, aby sme nosili v pamäti spomienky na zlo vykonané tým druhým. Preto rada na záver – cvičme sa v odpúšťaní.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.