Stalo sa:


– 11. 11. – hudobné zoskupenie Čanaky, Podhradská oživilo svojím spevom sv. omšu a poobede nám roztancovalo deti pri príležitosti desaťročnej existencie našej farnosti

– 28. 11. – pripomenuli sme si 15. a 7. výročie posvätenia kostolov sv. Jozefa a sv. Ondreja

– 29. 11. – oslávili sme 15 rokov od posvätenia kostola sv. Barbory v Ovčí

– 30. 11. – odpustovú sv. omšu k sv. Ondrejovi, apoštolovi na Vyšnom konci slúžil vdp. Peter Čorba, farár v Krížovanoch. Povzbudil nás k múdremu budovaniu našich životov na základe, ktorým je Kristus. Sv. Ondrej, oroduj za nás!

– 2. 12. – odpustovú slávnosť k úcte sv. Barbory, panny a mučenice v Ovčí slúžil vdp. Milan Balica, farár v Dlhej nad Cirochou, bývalý farár v Širokom (1980-1990).

-re-

Vianočný vinš



Túžim vianočný pokoj
v sebe mať,
ktorý nám raz Ježiško
prišiel dať.
Zo všetkých darov,
Pane môj,
si volím – vianočný pokoj.

Nech vás dary
Božej milosti
po celý rok chránia,
nech vám dá Boh šťastia, radosti
a hojnosť požehnania.

Nech vám Vianoce
prinesú radosť v duši,
o ktorej človek biedny
ani netuší.
Nech je pre vás posolstvo nebeského pokoja –
šťastím a požehnaním
pre každého tvora.

Radosť, ktorú pocítili
skromní pastieri,
keď prišli pozdraviť
Božie dieťa
nech je i vašou radosťou.
Aby sme radosť
z Ježišovho narodenia
pociťovali počas celého
nastupujúceho roka.

To vám všetko želá
a vyprosuje váš

Blažej V.

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Poďme ešte uvažovať o dnešných mladých manželstvách. V predchádzajúcich témach sme ich skúmali z mnohých strán a rôznych okolností. Preberali sme ich neduhy a ukazovali sme si vhodné „lieky“ na tie ich problémy. Hľadali sme, ako predchádzať manželským nedorozumeniam, katastrofám až po rozvodové konania. Pýtajme sa, či vôbec nejaké dobré manželstvá sú. A tu sa stačí pozorne rozhliadnuť okolo seba a uvidia ich aj tí najväčší zazerači. Áno, dobré manželstvá existujú. A ako tie dobré manželstvá vyzerajú?

Zídu sa vôbec niekedy dvaja ľudia, ktorí nemajú žiadnu chybu? Kdeže! Bez chyby sú len Boží anjeli – a tí sa neženia a ani nevydávajú. Dobré manželstvo majú dvaja normálni ľudia, teda ľudia s dobrými vlastnosťami i s chybami, ale ľudia, ktorí si svoje chyby priznajú, bojujú s nimi a vedia sa aj ospravedlniť a dokážu odpúšťať. Dobrí manželia sú ľudia, ktorí sú znášanliví a dokážu tolerovať chyby druhého. Čo je manželská tolerantnosť vyjadruje známe úslovie: „Manželská tolerantnosť je schopnosť uniesť, že ten druhý vedľa mňa je ináč hlúpy ako som ja“ alebo sa treba povzbudiť slovami Písma: „Znášajte chyby svojich blížnych, lebo oni musia znášať vaše.“ Chyby máme každý. Ale najviac mi ide na nervy práve tá chyba druhého, ktorú ja nemám.

Raz povedal kňaz rodinám vo svojej farnosti: „Zlé príklady manželských rozvratov vidia mladí ľudia všade. Dobré manželstvá však nevidia, lebo tie nie sú krikľavé, sú nenápadné, a preto vy, ktorí ste svoje manželstvo zvládli, napíšte nám o tom. Po čase prišiel list s obsahom: „Žijeme spolu 38 rokov a máme šesť detí. A prečo je nám spolu dobre? Od začiatku, len čo sme sa poznali, je medzi nami dôvera. Nič na tom nezmení ani to, že sa občas pohašteríme. Tá dôvera stojí na vzájomnej otvorenosti. Nič jeden pred druhým neskrývame, nič si nepredstierame, nenosíme žiadnu masku. Hovoríme si pokojne svoj názor, aj keď vieme, že ten druhý má názor opačný. Nebojíme sa, že nám to bude mať za zlé. Preto je medzi nami aj pocit bezpečia: tu som doma, tu nie som nijako a ničím ohrozený. Tiež sa medzi nami vyskytnú „doby ľadové“, ale v priebehu času ich je stále menej a sú kratšie. Naše osobné chyby? Máme ich a poznáme ich. Tiež si ich niekedy pripomíname, ale nikdy sa nesnažíme jeden druhého napravovať, polepšovať! Nevieme, čo všetko nám ešte budúcnosť prinesie, keď všetky deti odídu z domu, keď zostaneme my dvaja sami. Ale jedno už iste vieme: vyplatilo sa nám, že sme sa vzali. Naše manželstvo nám prinieslo do života veľa radosti a veríme, že bude raz spolu prežívať aj radosti večného života. Bohu vďaka!“

Ďalší list vytiahol pán farár zo starodávnej obálky s obsahom: „Milý pán farár, chystáme sa osláviť zlatú svadbu a vy sa nás pýtate na recept, ako vydržať päťdesiat rokov v šťastnom manželstve. Musím vám povedať, že predstava len šťastného manželstva je ilúzia. Nič také neexistuje. Neexistuje človek, ktorý by bol do svojho manželského partnera trvale zamilovaný a žil stále v siedmom nebi. Neexistuje manželstvo, v ktorom by obaja mali stále rovnaký názor. Zápasia spolu denne pri riešení rôznych problémov, pri použití peňazí, pri výchove svojich detí. A nie je to žiadne nešťastie, kým si z nich nezačne jeden namýšľať, že s niekým iným by to každodenné dohadovanie bolo ľahšie. Nie je to nešťastie, kým hľadájú riešenie obidvaja spolu, kým si veria, že to obidvaja myslia dobre.

Môj manžel a ja sme si vďaka Bohu uchovali vzájomnú dôveru. Keď sme sa pred päťdesiatimi rokmi brali, pán farár nám povedal slová, ktoré si pamätáme dodnes: „Je napísané: S bázňou a chvením sa usilujme o svoju spásu. Ale nikde nie je napísané: Bojte sa jeden druhého. Preto sa vždy snažte zachrániť slovo druhého tým, že si ho vysvetlite v dobrom zmysle. A tiež nám pripomenul tri veci k dobrému životu:

1. Znalosť toho, v čo máte veriť – to vám povie modlitba Verím v Boha;

2. Znalosť toho, čo máte robiť – to vám napovie modlitba Desatoro;

3. Znalosť toho, za čo sa máte modliť – to vám povie Otčenáš.

My sme sa snažili žiť podľa týchto rád. A tak sme okrem starostí prežili aj mnohé dni v spokojnosti a mnohé chvíle v šťastí. A preto dobre vieme, za čo budeme spolu s vami a našimi vnukmi Bohu v kostole zo srdca ďakovať.“

A na záver našich úvah o dobrom súbehu mladých manželstiev si ešte všimnime múdru historku: Starý rabín prosil Hospodina, aby mu ukázal, ako to vyzerá v nebi a v pekle. Hospodin mu dovolil a za sprievodcu mu dal proroka Eliáša. Eliáš zaviedol rabína do veľkej sály. V jej strede bol hrniec s výborným jedlom. Okolo sedeli ľudia s dlhými lyžicami a naberali si jedlo. Boli chudí, hladní a úbohí. Bolo tam usúžené ticho. Držadlá lyžíc boli totiž také dlhé, že si nemohli vložiť lyžicu do úst. Čo je to? pýtal sa vydesený rabín. „To je peklo“, povedal Eliáš. Potom ho zaviedol do inej sály, kde bol taký istý kotol a také isté jedlo, ľudia okolo s rovnako dlhými lyžicami, ale veselí, dobre živení, šťastní. Prečo? Nesnažili sa dať lyžicou jedlo do svojich úst, ale do susedových. A tak sa vzájomne kŕmili. „To je nebo“, povedal prorok Eliáš.

A tu máme výborný návod na dobré manželstvo pre všetkých manželov. Ak chceš spokojne žiť, rob všetko pre to, aby bola spokojná tvoja žena, tvoj muž vedľa teba. Že to nie je ľahké, to dobre vieme, ale Boh je nablízku.

Snažiť sa o dobré manželstvo – to je úsilie, ktoré je potrebné vždy znova začínať. Denne rannou modlitbou. Aspoň každú nedeľu začínať nový týždeň v kostole. A nezabúdať využívať milosti, ktoré Boh ponúka vo sviatosti manželstva, vo sviatosti pokánia a v častej Eucharistii. A ide to, lebo Boh je verný. Aj v manželstve je stále prítomný hlas jeho Svätého Ducha, len ho nesmieme prepočuť. Aj Nebeská Matka sa za nás prihovára.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Výchova sebavýchovou V.

1. Pozoruj výraz svojho dieťaťa.
2. Utešuj svoje dieťa, keď pla-
če.
3. Hovor potichu a priateľsky.
4. Presadzuj správne svoje zákazy.


Hlavná myšlienka: Byť príkladom – predpovedať a/alebo oznámiť – vyčkať – cvičiť. V núdzových situáciách zasiahnuť. Základné pravidlo pri príkazoch je ochotná spolupráca.

Keď deti „neposlúchnu“
nevyhnutné príkazy, musíme naše pravidlá pozmeniť alebo deti ešte nie sú dosť staré alebo máme príliš veľa príkazov a zákazov.

Prísť k stolu

Neskorý príchod k stolu je v mnohých rodinách častou príčinou konfliktov. Ak matka na deti kričí, lebo deti po výzve neprichádzajú, znervóznie a konflikt sa zhoršuje. Deti nakoniec prídu, keď „padajú hromy a blesky“. To sa môže stať pravidlom. Ako sa tomu vyhnúť? Ak deti neprídu, ani keď ich 2 alebo 3 krát vyzveme, prídeme k nim, vezmeme ich pokojne za ruku alebo ich zdvihneme a ideme spolu do kuchyne. Prípadne ešte vyčkáme. Po nejakom čase začnú deti chodiť k stolu samé, vtedy, keď budú na to dosť staré.

Problém: dieťa nechce jesť

Tento problém väčšinou vzniká kvôli výchovným chybám. Tu platia dve pravidlá:
1. nenabádať deti k jedlu
2. nenapomínať pri jedle

Keď dieťa nechce jesť, môže to mať dve príčiny. Buď dostáva nevhodné potraviny v nevhodný čas (napr. tuky, mlieko, sladkosti) alebo je príliš často napomínané. Jedlo sa má jesť s radosťou.

Vo veku 1,5 – 2 roky by mali deti jesť viac alebo menej samostatne. Pri prvých pokusoch má rodič aj dieťa lyžičku a pracujú s ňou striedavo, pričom dieťa má prednosť. Rodič by sa mal s zmieriť s tým, že jedlo bude zo začiatku všade. Takisto vstávanie od stola je u 2 – 3 ročných normálne, ak sme im dobrým príkladom, časom to prejde.

Ak je to už také zlé, že dieťa nechce jesť vôbec nič, mali by sme s ním ísť k lekárovi.
Ten povie, že je všetko OK (väčšinou). Potom povieme dieťaťu, že nemusí jesť, keď nechce. Uvaríme mu obľúbené jedlo. Nechce ho? V poriadku! Chce jesť najprv dezert? V poriadku! O druhej poobede chlieb s maslom? Samozrejme! Najprv musíme dieťa naučiť, že z jedla môže mať aj radosť. Až keď sa to podarí, môže sa matka vrátiť k svojim predstavám a začať ich pomaly uskutočňovať.

Často pomôže pekne naaranžované jedlo. Využime svoju fantáziu a farebnosť potravín na vytvorenie zaujímavého obrázku na tanieri.

Stolovanie

Tu platí: rodičia sú príkladom. Časom si deti privlastnia všetky pravidlá správania sa pri stole, ak to každý deň vidia u svojich rodičov.

Pozdravy

Príliš veľa detí musí priskoro vedieť povedať „dobrý deň“. Práve 1 – 3 ročné deti sa tomuto nevyhnú a často sú za to aj kritizované. Predstavte si, akí obrovskí musíme my dospelí pripadať týmto deťom. Najlepšie je, ak si takéto malé deti najprv nevšimneme, aby dieťa malo čas si nás prezrieť. Ak bude chcieť, príde k nám. Ak to iní dospelí od nášho dieťaťa vyžadujú, bránime ho a povieme, že to má čas. Dieťa musí vedieť, že nikomu nemusí podávať ruku, ak nechce. A keď dostane nejaký darček, nenútime ho poďakovať sa, ale povieme to my. Pri starších deťoch je to naopak.

Cestná premávka

Aj tu platí: ostať pokojný a vážny, byť príkladom. Keď sa ideme prejsť, môže nás dieťa držať za ruku, ale nemusí. Ak ideme cez cestu, chytíme ho za ruku, postavíme sa na kraj chodníka a zastaneme.
Od 4 rokov sa rozhodnutie, či prejsť cez cestu alebo nie, dá cvičiť: pozerať doľava, doprava, doľava, atď., dieťa necháme prejsť cez cestu samé.

Presadzuj správne svoje príkazy

Ak deti neposlúchajú ani zmysluplné a nevyhnutné príkazy, je to preto, lebo sa nevhodnými opatreniami a reakciami „otrávilo ovzdušie“. Najprv platí: veľkoryso ustupovať a povoľovať, kým sa vzduch nevyčistí. Ak dieťa neznáša umývanie vlasov, musíme mu dať možnosť, aby to po nejakú dobu nemuselo zažívať a pomôžeme si napr. suchým šampónom. Po nejakom čase dieťa zabudne, aké to bolo hrozné. Potom môžeme zase pomaly začať a povieme dieťaťu, že ak bude chcieť, prestaneme.

Zvyky, ktoré sa presadia za protestu dieťaťa, sa ľahko stanú celoživotnou tiažou.

Mgr. Stanka Kolářová, Víťaz

Ahoj deti!

Tak sme sa predsa dočkali. Je tu mesiac december a s ním čas vianočný, čas radostný. Budeme sa tešiť z Mikuláša, ktorý nám prinesie sladkú odmenu a potom nám Ježiško nechá pod stromčekom darčeky od výmyslu sveta. Mali by sme porozmýšľať, či sme si ich naozaj zaslúžili a obdarovať aj my svojich najbližších.

Predovšetkým však oslávime Ježišove narodenie a darčeky pod vianočným stromčekom nám pripomenú dary, ktoré dostal malý Ježiš pri svojom narodení od pastierov a troch mudrcov.

Všetci si úprimne zaželáme Veselé Vianoce a šťastný nový rok. Viete takéto prianie zaželať aj v iných jazykoch?

1. úloha: Zvončeky a zvony nás upozorňujú, že nastal čas, ktorý treba venovať Bohu a počúvať Božie slovo. V niektorých rodinách je zazvonenie na zvončeku znamením, že Ježiško prišiel a darčeky sú pod stromčekom. Pospájaj všetky čísla a vymaľuj obrázok.

2. úloha: Mnohí slávni maliari namaľovali vianočný príbeh tak, ako si ho predstavovali. Ľudia navštevujú rôzne galérie, aby ich mohli vidieť a pripomenúť si nimi Ježišovo narodenie. Namaľuj ľubovoľný vianočný obrázok s náboženskou tematikou farbami na sklo a prines ho na faru. Najkrajšie obrázky budú odmenené.

Japonsky Shinnen omedeto. Kurisumasu Omedeto
Bulharsky Chestita Koleda i Shtastliva Nova Godina
Dánsky Glædelig Jul og godt nytår
Egyptsky Colo sana wintom tiebeen
Anglicky Merry Christmas & Happy New Year
Fínsky Hyvää Joulua or Hauskaa Joulua – Onnellista uutta vuotta
Francúzsky Joyeux Noël et Bonne Année!
Grécky Kala Christougenna Ki‘eftihismenos O Kenourios Chronos
Hebrejsky Mo‘adim Lesimkha. Shanah Tova
Taliansky Buon Natale e Felice Anno Nuovo
Portugalsky Boas Festas e um feliz Ano Novo
Španielsky Feliz Navidad y Próspero Año Nuevo



Zvony zvonia,
hviezda žiari,
všade radosť svätá,
narodil sa
pre nás všetkých
Vykupiteľ sveta.
V jasličkách Ježiško
taký je malý
a predsa jemu sa
klaňali králi.
Taký je chudobný,
v jasličkách drieme
a predsa On je Pán
neba i zeme.

stranku pripravila : Mgr. S.Kolářová

Boh sa stal synom


Nepochopiteľné sa stalo vtelením, strach sa zmenil v láskavosť, nekomunikovateľnosť v objatie. Vzdialené sa stalo blízkym, Boh sa stal synom. Chápete, aký prevrat sa stal?

Po prvý raz mohla jedna žena povedať celkom pravdivo: „Boh môj, syn môj.“

Teraz sa už nebojím. Ak je Boh to dieťa tam v jaskyni na slame, tak ma Boh už neľaká.

A ak i ja môžem spolu s Máriou šepkať: „Boh môj, syn môj“, do môjho domu vstúpil raj a priniesol mi skutočne pokoj. Môžem sa obávať svojho otca, najmä, keď ho ešte nepoznám, ale svojho syna nie. Syna, ktorého beriem do náručia, ktorého si pritískam na telo, prahnúc po ňom, syna, ktorý žiada práve odo mňa ochranu a teplo, nie. Nebojím sa. Už sa viac nebojím. Pokoj, ktorý je neprítomnosťou strachu, je teraz so mnou. Jediné úsilie, ktoré mi zostáva, je veriť. A veriť, to je ako plodiť. Vo viere pokračujeme v rozmnožovaní Ježiša ako syna. Mária, verím, tak ako ty, že to dieťa je Boh a je tvojím synom a ja ho zvelebujem. Zvelebujem jeho prítomnosť v puzdre, ktoré nosím pod kabátom, v eucharistii, kde je ukrytý pod spôsobom chleba, krehkejším ako telo.

Počujem ťa, Mária, že občas opakuješ ako v Betleheme: „Boh môj, syn môj.“

Carlo Carretto, sprac. L. Galdunová, Víťaz

Znovuobjavená Eucharistia (I. časť)


Mystickými zážitkami Cataliny Rivas, bolívijskej stigmatizovanej mystičky, nás chce Pán Ježiš a jeho Matka naučiť užitočnejšej a plodnejšej účasti na veľkej udalosti našej spásy, ktorá sa sprítomňuje vo svätej omši. Prinášame úryvky z jej zápiskov.

„Keď som pri slávnosti Zvestovania vstúpila do kostola, arcibiskup a kňazi vychádzali zo zákrestie. Matka Božia mi povedala sladkým, ženským hlasom: „Dnes je deň, kedy sa ti dostane ponaučenia. Chcem, aby si sa vzchopila, aby si sa s tým, čo prežiješ, mohla podeliť s celým ľudstvom.“

Prvú vec, ktorú som si všimla, bol zbor krásnych hlasov, ktoré spievali z diaľky. Chvíľami sa hudba blížila a potom vzdiaľovala ako šum vetra. Arcibiskup začal svätú omšu a keď prišiel k úkonu kajúcnosti, Mária mi povedala: „Pros Pána z hĺbky duše, aby ti odpustil hriechy, ktorými si ho urazila. Tak sa budeš môcť dôstojne zúčastniť na veľkom privilégiu, akým je svätá omša.“ Pomyslela som si: Som predsa v stave milosti, včera som sa vyspovedala. Matka Božia odpovedala: „Myslíš si, že si od včerajška Pána v ničom neurazila? Dovoľ, aby som ti pripomenula niekoľko vecí. (…) A ty hovoríš, že si Boha nezranila? Prišla si v poslednej chvíli, keď už celebrujúci vychádzal a chceš sa zúčastniť svätej omše bez predchádzajúcej prípravy … Prečo všetci prichádzate až na poslednú chvíľu? Máte prísť skôr, modliť sa, aby vám Pán zoslal Ducha Svätého, aby vás obdaril pokojom a očistil vás od ducha tohto sveta, od vašich nepokojov, problémov a roztržitosti. On vám dá schopnosť, aby ste mohli prežívať tieto tak sväté okamihy. (…) To je predsa ten najväčší zázrak. Prišli ste prežiť okamih, keď vám najvyšší Boh dáva svoj najväčší dar, a vy si to neviete vážiť.“


Keď zaznelo Sláva Bohu na výsostiach, Matka Božia povedala: „Veleb a blahoslav z celej svojej lásky Najsvätejšiu Trojicu a uznaj, že si jedným z jej stvorení.“

Začala liturgia slova a Mária mi rozkázala, aby som po nej opakovala: Pane, dnes chcem počúvať Tvoje slovo a prinášať hojné ovocie. Prosím, aby Tvoj Duch očistil moje srdce, aby v ňom Tvoje slovo vzrastalo a rozvíjalo sa. Potom Najsvätejšia Matka povedala: „Chcem, aby si rozjímala o čítaniach a o homílii. Pamätaj si, že to, čo hovorí Písmo, sa nevracia, pokiaľ nedá plody. Keď budeš poctivo počúvať, časť z toho, čo počuješ, v tebe zostane. Musíš sa snažiť, aby si si celý deň pripomínala tieto slová, ktoré na teba zapôsobili. Niekedy to môžu byť dva verše, inokedy celé evanjelium a niekedy iba jediné slovo. Vychutnávaj ich cez deň a stanú sa časťou teba. Život sa zmení, keď dovolíme, aby Božie slovo premieňalo našu osobnosť.“ Pri obetovaní Matka Božia povedala: „Modli sa takto: Pane, obetujem sa Ti taká, aká som, všetko čo mám a čo môžem. Všetko vkladám do Tvojich rúk. Všemohúci Bože, pre zásluhy Tvojho Syna, zmeň ma. Prosím Ťa za moju rodinu, za všetkých ľudí, ktorí bojujú proti nám, za tých, ktorí sa zverili do mojich modlitieb. Zrazu začali z lavíc vstávať postavy, ktoré som skôr nevidela. Vyzeralo to, akoby z najbližšieho susedstva, z každej osoby v katedrále vyšla iná osoba a chrám sa zaplnil mladými, krásnymi ľuďmi. Boli oblečení do belostných šiat. Všetci išli do hlavnej lode a potom smerom k hlavnému oltáru. Matka Božia riekla: „Pozeraj, to sú anjeli strážni každej z týchto osôb, ktoré sú v kostole. Tvoj anjel strážny odnáša tvoje dary a tvoje prosby na Pánov oltár.“ Časť z nich niesla akoby misku s niečím, čo žiarilo čistým, zlatým svetlom. Najsvätejšia Panna povedala: „To sú anjeli tých, ktorí obetujú svätú omšu na veľa úmyslov a ktorí sú si vedomí, čo to znamená sláviť svätú omšu. Oni majú čo dať Pánovi. Obetuj v tomto okamihu Pánovi samu seba. (…) Daruj mu svoje bolesti, nádeje, smútky, radosti i prosby. Pamätaj, že svätá omša má nekonečnú cenu. Preto buď štedrá v obetovaní i v prosbách.“ Za prvými anjelmi išli tí, ktorí mali prázdne ruky. Matka Božia riekla: „To sú anjeli tých, ktorí sú tu prítomní, ale nikdy nič neobetujú. Nemajú záujem o prežívanie každého okamihu svätej omše a nemajú dar, ktorý by chceli priniesť k oltáru.“ Na konci sprievodu boli anjeli, ktorí boli veľmi smutní, mali ruky zopnuté k modlitbe, ale sklopený zrak. „To sú anjeli tých, ktorí prišli len z povinnosti, bez túžby zúčastniť sa svätej omše. Anjeli sú smutní, pretože nemajú, čo by zložili k oltáru okrem svojich modlitieb. (…) Nezarmucuj svojho anjela strážneho. Pros o mnoho, ale nielen pre seba, pre všetkých. Pamätaj, že obeta, ktorá sa Pánovi najviac páči, je celopal, keď obetuješ samu seba, aby ťa Pán mohol premeniť pre svoje zásluhy. Čo môžeš obetovať sama za seba? Ničotu a hriech. Otcovi sa páčia tie obety, ktoré sú spojené so zásluhami Ježiša Krista.“
Po skončení prefácie veriaci spievali: „Svätý, svätý …“ Všetko za celebrantom zmizlo a po jeho ľavej strane sa objavilo tisíce anjelov. Boli oblečení do tuník. Všetci pokľakli s rukami zloženými k modlitbe, klaňali sa, vzdávali Pánovi česť. Bolo počuť krásnu hudbu, akoby mnoho zborov spievalo: „Svätý, svätý …“ V okamihu premenenia, zázrak nad zázrakmi. Za arcibiskupom sa objavil veľký zástup. Boli oblečení ako anjeli. Ich tváre žiarili radosťou. Mohlo by sa zdať, že to boli ľudia rôzneho veku, ale tváre mali všetci šťastné. Všetci pokľakli. Matka Božia povedala: „To sú všetci svätí a blahoslavení. Sú medzi nimi duše tvojich príbuzných, ktorí sa už tešia z toho, že patria Bohu.“ Potom som uvidela Matku Božiu, ako kľačí napravo krok za celebrantom. Pozerala sa s rozpätými rukami s úctou na celebranta. Odtiaľ mi tíško riekla: „Udivuje ťa, že vidíš Máriu za arcibiskupom? Tak je to správne. So všetkou láskou, akú mi môj Syn dal, nikdy mi nedal dôstojnosť kňaza – dar kňazstva sprítomňovať denne eucharistický zázrak. Preto mám hlbokú úctu ku kňazom a k zázraku, aký Boh uskutočňuje ich službou. Preto musím kľačať tu za nimi.“

Mgr. Mária Bačová, Turcovce

Vianoce – čas pre komerciu alebo pre rodinu?


Padajú prvé vločky a mestá už zdobia stovky maličkých žiaroviek, aby podvedome navodili čarovnú atmosféru Vianoc. Tento rok ma čakajú osemnáste Vianoce a ja potichu pozorujem svoje okolie a snažím sa porozumieť a nájsť odpoveď na otázky: Aké budú Vianoce 2007? A čo sú to vlastne Vianoce? Hmm … Je to záver roka, kedy treba minúť všetky úspory? Alebo moje posledné zimné prázdniny na strednej škole?

Takéto povrchné a nezmyselné otázky si kladie mnoho kresťanských mladých ľudí 21. storočia. Prečo? Pretože tento svet dovolil, aby sa Vianoce stali sviatkom komercie, reklám a nákupov. A my, pohodlní, ľahko prispôsobiví a vysoko tolerantní kresťania sme sa nechali uniesť prúdom tohto, vraj „moderného“ sveta.

Pred niekoľkými dňami som si spomenula na výrok kresťanských rodičov, ktorí pripravovali svoje deti počas adventu na Vianoce vetou: „Prepáčte, ale tento rok budeme mať skromné Vianoce.“ A ja sa pýtam: Skromné? Skromné na lásku? Na pokoj? Na Božiu milosť? Nie! Ospravedlňujú, že nemôžu všetky reklamou ospevované veci položiť po svoj vianočný stromček. Ale rada by som pripomenula, že reklama je minimálne dvojnásobná lož. Najprv Vás oklamú, že to, čo hovoria je pravda a presvedčia Vás, že to, čo ponúkajú, potrebujete. Nie je to smutná skutočnosť? Mám pocit, že svet sa opil týmto klamom a ja tajne verím, že vytriezvie.

Veď Vianoce je čas, ktorý by mal byť sviatkom rodinnej jednoty, čas priateľstva a spomienok na rok, ktorý je za nami a čas naplnený túžbou po nových dňoch nového roka, aby sme mohli využiť šancu napredovať a stať sa lepšími. Čas, aby sme opäť prijali Ježiša do našich rodín ako dieťa. Aby sa opäť mohol narodiť a stať súčasťou nášho života.

Katarína Kovaľová, Vranov

Pohľad na očistec (II. časť)

(pokračovanie z minulého čísla)


Po modlitbe ma anjel priviedol k videniu Predsiene neba, ktorá je vrcholom očistca. Javila sa mi ako akýsi priestor s veľmi bledým, nevýslovné silným a hlbokým ohňom, ponorený do svetla, ktoré naň dopadá z neba. Videl som tam tisíce a tisíce duší zabratých do modlitby, pokojných a pohrúžených do lásky a do neslýchaného utrpenia. Aj moja duša sa ocitla v tomto ohni, ktorý ju stravoval a akoby prúdil do mojich žíl. Celé telo ma pálilo, ale mojej duše sa zároveň zmocnil sladký pokoj a ja som sa ticho modlil. Nemožno presne povedať, čo je Predsieň. Je to utrpenie lásky, číra muka lásky, nesmierny jasot spojený s najtrýznivejším utrpením. Duše priťahuje nevýslovnou silou Láska, ktorá sa ich zmocňuje, ťahá ich, preniká ich. Božia láska ich strháva, spútava, a predsa sa ešte nemôžu s ňou spojiť. V tom je tá číra muka lásky. V Predsieni nejestvuje iný trest ako tento, ale aký je ťažký! Láska sa im oddáva a oni nemôžu ešte naplno reagovať. Láska dáva všetko, ale duše to nemôžu prevziať. Láska ich spaľuje, chcú byť už konečne s ňou, no sväté duše nevedia, kedy to bude. Nemajú nijakú predstavu o trvaní toho, čo znášajú. Trpia z lásky a milujú v utrpení. Ako sa to dá vysvetliť? Chcel by som nájsť ohnivé slová, ale ľudský jazyk je bezmocný.

Videl som, že tieto duše v predsieni poznajú potreby putujúcej Cirkvi a že prosia Boha za naše úmysly. Môj anjel mi povedal: „Pozeral si na Predsieň neba. Duše tam putujú k nebeskému Jeruzalemu. Zostávajú tam dlhšie alebo kratšie, ale nikdy nie tak dlho ako vo Veľkom či v Strednom očistci. Treba sa veľa modliť za tieto sväté duše, a najmä obetovať vaše prijímania za ne. To mocne pomáha ich vyslobodeniu.“

Na sviatok svätého Pascala Baylona, svätca eucharistie, Pán ukázal môjmu vnútornému zraku úžasné obrazy. Znovu som videl záplavu duší, ktoré vchádzali do očistca a ako tisíce duší vystupovali z očistca ako žiarivé hviezdy a vchádzali do rajskej slávy, sprevádzané svetlom … Ale videl som aj peklo. Nemožno si predstaviť, aké veľké množstvo duší tam hynie! A hoci nás musí potešiť istota, že viac ľudí je vyvolených ako zatratených, nemali by sme zabúdať, že peklo jestvuje a že mnoho duší zahynie. Keby to ľudia vedeli, zásadne by zmenili svoj život.

Zjavil sa mi môj anjel strážca a povedal mi niekoľko vecí, ktoré mali prorocký charakter: „Ľudí na zemi čaká veľmi ťažké obdobie, pretože sa páchajú zločinné útoky priamo proti životu. Boh je pripravený trestať ľudstvo primerane jeho strašným zločinom. Čaká vás Božia spravodlivosť!“ Na to mi ukázal záplavu duší, ktoré vystupovali k akémusi veľkému jasu. Pochopil som, že to boli státisíce detí zabitých úmyselne v lone ich matiek …Tieto malé neviniatka neprídu do neba, ale do predpeklia – to je nebo bez slávy, bez videnia Boha alebo peklo bez utrpenia, neviem ako to vysvetliť. Prichádzajú tam aj malé deti, čo zomreli bez krstu. Je to forma radosti, ktorá však nie je nebeskou blaženosťou. Myslím, že na konci vekov bude predpeklie zaradené do neba, ale neviem ako.

Na sviatok Obetovania Panny Márie, keď som sa modlil pred svätostánkom, som zrazu pred sebou zbadal úchvatný obraz: Ježiša na kríži s prúdmi krvi, ktoré sa rinuli z jeho svätých rán, najmä z jeho zraneného Srdca.
Všetka táto predrahá krv sa vlievala do bolestného a nepoškvrneného Srdca Panny Márie ako jediná mohutná rieka. Nepoškvrnená Panna stála pod krížom a vystierala ruky k nebu. A videl som, že ani jedna kvapka tejto predrahej krvi sa nestratila. Z toho materinského srdca sa rozlievala v dvoch širokých prúdoch: jeden sa vylieval na zem na celé ľudstvo a druhý tíško padal ako hojný dážď na očistec. Tento pohľad vo mne vzbudil neopísateľnú radosť a môj svätý anjel mi povedal: „Panna Mária oroduje.“ Potom som videl, ako Panna Mária kráčala po celom svete a zbierala naše modlitby a obety. Potom predstúpila pred trón Božej Trojice a ukázala svoje srdce, plné toho, čo nazbierala na zemi. Ježiš to prijal a do Máriinho Srdca vlial krv a vodu prýštiace z jeho Božského Srdca. Mária hneď odišla do očistca a voda a krv padali ako blahodárny dážď, z čoho duše získali nesmierne úľavy. So srdcom naplneným vďačnosťou a modlitbami trpiacich duší v očistci sa zase vrátila k Ježišovi, On ich prijal a vymenil za krv a vodu. Panna Mária sa vrátila na zem do putujúcej Cirkvi a vyliala na nás krv a vodu. Je to ako obchod medzi nebom, očistcom a zemou. Tento obraz mi spôsobil nevýslovnú radosť.

Celý deň som videl celé zástupy duší, ktoré prechádzali predo mnou a prosili o našu modlitbu. Večer mi môj anjel strážca vážne povedal: „Prichádzajú k vám ako žobráčky lásky, úpenlivo prosiace o modlitbu.“ Večer, keď som skončil modlitbu, veľké množstvo duší prichádzalo ku mne s nárekom. To ma presvedčilo, ako ich zanedbávame, aké sú zabudnuté, opustené.

Sotva prejde 1. november, už na ne zabúdame alebo sa modlíme za ne len príležitostne. Uvedomme si, modlitbami a obetami môžeme veľmi zmierniť utrpenie týchto duší, aj skrátiť dobu ich očisťovania. Zvlášť sv. omša má neoceniteľnú hodnotu, ak sa obetuje na ich úmysel. Preto nezabúdajme na duše v očistci, lebo raz každý jeden z nás bude musieť prejsť procesom očisťovania.

spracovala Mária H.

Konsekrácia kostola v Širokom


To boli prvé slová, ktoré sme všetci chceli vysloviť. Naozaj s veľkou radosťou sme očakávali tento deň. 14. október 2007 sa navždy zapíše nielen v novej farskej kronike, ale hlavne v srdciach nás všetkých veriacich, ktorí sme túžobne čakali, kedy bude náš kostol slávnostne konsekrovaný, teda posvätený.

Celá slávnosť sa začala večeradlom so sv. ružencom. Po ňom nastalo 15-minútové ticho. Boli to minúty rozjímania, ďakovania, prosieb, ale aj obdivovania veľkolepého diela. Príchodom otca arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča sa sv. omša začala. Otec arcibiskup vo svojom príhovore povedal, že „nielen náš kostol je Božím chrámom, ale citoval apoštola Pavla: „ Každý človek je chrám Boží, ale beda, kto zničí tento chrám …“. Tým chcel povedať, že dnes je vo svete veľa nástrah, lákadiel, všelijakých lacných ponúk, ktorých účelom je zviditeľniť sa, ukázať sa – v nahote, v rôznych pochybných vzťahoch, zúčastniť sa „reality šou“ a tak pošliapať ľudské telo a dušu.

Tak nastala očakávaná chvíľa pomazania oltára olejom – krizmou, na ktorom si budeme vo sv. omši stále pripomínať nekonečnú lásku Pána Ježiša, keď zomrel za nás na kríži. Zapálením sviec a pripomenutím, že Kristus je Svetlom sveta, zaznela našim novým chrámom pieseň: „ … lebo Pán je živý, …, žije v nás.“ Pán Ježiš skutočne žije v nás, v našich srdciach, len Ho musíme pustiť do vnútra svojej duše.

Mnohým z nás bolo mäkko pri srdci, keď otec arcibiskup prvýkrát premenil na našom novom obetnom oltári chlieb na Ježišovo Telo a víno na Ježišovu Krv: „Hľa, Baránok Boží“. Potom sa ujal slova náš duchovný otec Miroslav Kyšeľa. V krátkosti a s patričnou hrdosťou vysvetlil symboliku oltára znázorňujúceho Kalváriu – vrch, na ktorom bol ukrižovaný Kristus, spútaný reťazou našich hriechov a zároveň vykúpenia z otroctva hriechu v podobe prasknutých skál na oltári a prúdom Božích milostí, ktoré sa každému z nás dostávajú. Podrobnejšie vysvetlenie jednotlivých symbolík nášho kostola by malo byť vydané v brožúrke.

Z vďačnosti, ale aj radosti sme otcovi arcibiskupovi Tkáčovi darovali do skla vyrytý náš nový konsekrovaný kostol. Na oplátku sme od neho dostali nový Rímsky misál a hneď sa podpísal aj do novej farskej kroniky. Aby bolo všetko ako má byť, ešte jeden podpis otca arcibiskupa bol dôležitý a to v konsekračnej listine. Tú podpísal aj náš duchovný otec a farská rada. Chceme vysloviť veľkú vďaku nášmu duchovnému otcovi za to, že to s nami vydržal, že jeho úsilie nebolo márne. Jeho meno sa navždy bude spájať s rekonštrukciou nášho kostola. Pozdravom Sv. Otcovi Benediktovi XVI. sa naša slávnosť skončila.

Potom boli všetci pozvaní do kultúrneho domu na agapé. Stoly boli plné jedla, aj ľudí bolo neúrekom. Toto milé stretnutie ešte viac všetkých zblížilo. Z každej strany bolo počuť: „Tak ako sa ti kostol páči?“, „Čo povieš na to nádherné námestie?“

Je pravda, že máme radosť. Nie je to pýcha! Je to taká zdravá hrdosť, že sme aj my, Širočania, dokázali postaviť veľkolepé dielo. A preto s veľkou pokorou vyslovujeme úprimné ďakujem všetkým ľuďom, ktorí prispeli či pomohli akýmkoľvek spôsobom pri oprave kostola. Zároveň Vás všetkých radi privítame v našom kostole. Buďte vítaní!

Slávka K., Široké