Ohlášky:

– sobáš 9. október vo Víťaze – Martin KRAK, syn Jozefa a Anny Murínovej, bývajúci v Pezinku a Eva JURČIŠINOVÁ, dcéra Františka a Evy rod. Pavlíkovej, bývajúca vo Víťaze

-re-

Stalo sa:


– 8. 9. – narodenie Panny Márie, odpust na Doline, sv. omšu slúžil rodák Mikuláš Uličný

– 15. 9. – Sedembolestná Panna Mária

– 3. 10. – poľovníci si uctili svojho patróna sv. Huberta

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Tak ako bolo povedané v predchádzajúcich častiach, ostať otvorený pre život znamená nikdy vedome nespôsobiť sterilitu pohlavného styku alebo sa nesnažiť dosiahnuť vyvrcholenie (orgazmus) spôsobom, ktorý nebol určený na vytvorenie života.Dokonca aj keď manželský pár vie, že je neplodný bez vlastného zavinenia, jeho pohlavné spojenie je stále genitálnym (pohlavným) spojením. Jeho pohlavné spojenie stále ostáva tým spojením, ktoré Boh zamýšľal na prokreáciu detí.

Na druhej strane je však fyzicky nemožné pre dve osoby rovnakého pohlavia dosiahnuť genitálne spojenie. Je fyzicky nemožné pre dve osoby rovnakého pohlavia spojiť sa do takého aktu, ktorý Boh stvoril na plodenie života. I keď z morálneho hľadiska nie je takmer nijaký rozdiel medzi genitálnym stykom, ktorý samotní manželia sterilizujú, alebo stykom, ktorý nie je v súlade s tým, čo stvoril Boh na plodenie života (tu patrí masturbácia, či orálny alebo análny sex s mužovou ejakuláciou) a homosexuálnym správaním.

Mnoho ľudí, ktorí na verejnosti oponujú homosexuálnemu správaniu, má zrejme problém vyjadriť svoj názor, lebo sa boja, že by zavrhli aj správanie väčšiny heterosexuálov. Toto je dilema kultúry, ktorá prijala antikoncepciu. Aj keď mienka niektorých ľudí je iná, musíme jasne konštatovať, že Boh nestvoril ani jedného človeka s homosexuálnymi túžbami rovnako ako nestvoril ani jedného heterosexuála s chlípnymi sklonmi. Obidve skupiny sú výsledkom padnutého sveta, v ktorom žijeme. V tomto zmysle potrebujeme všetci preorientovať svoje sexuálne túžby na pravdu o pôvodnom Božom pláne.

Mohli by sme polemizovať, že chlípnosť vo vzťahu k opačnému pohlaviu nie je až takou drastickou odchýlkou, ako túžba po rovnakom pohlaví. Aj tak by nám to však nemalo skryť fakt, že všetci potrebujeme uzdravenie svojej sexuality. A to uzdravenie je rovnaké pre všetkých – nájsť v Kristovi našu pravú identitu muža a ženy. Nechcem tým naznačiť, že keby sme mali dostatočnú vieru, všetky naše problémy, zmätenosť a zranenia by zmizli ako mávnutím čarovného prútika. Je to stály a dlhodobý proces a mali by sme pri ňom použiť všetko dobré, čo sa dá nájsť v psychologickom poradenstve, v duchovnom vedení, v duchovnom čítaní a v čomkoľvek inom, čo nám môže byť na tejto ceste poznania a uzdravenia nápomocné. Nie je nemožné žiť Božie volanie pre náš život. Je to síce ťažké, niekedy extrémne ťažké. Boh však nikdy nežiada nemožné. To by pre nás ľudí bolo veľmi kruté. Ak si myslíme, že naša slabosť je silnejšia ako Božia sila, zbavili sme kríž jeho moci.

Často používané slová – homosexuál a heterosexuál – sú na rozlíšenie tých, ktorí sú priťahovaní k rovnakému pohlaviu, od tých, ktorí sú priťahovaní k opačnému pohlaviu. V určitom kontexte sú tieto slová užitočné, no naša vnútorná tendencia pomenovávať veci vedie často k tomu, že ich považujeme za konkrétnu realitu, aj keď ňou v skutočnosti nie sú. Napríklad zlo je tiež užitočné slovo. Zlo ale samo o sebe neexistuje! Zlo je jednoducho neprítomnosť dobra; podobne ako je chlad neprítomnosťou tepla a tma neprítomnosťou svetla.

Možno tým povedať, že homosexualita neexistuje sama o sebe. A rovnako neexistuje vec ako heterosexualita. Jedine, čo existuje, je naša sexualita (pohlavnosť): – volanie mužov a žien milovať na Boží obraz či už v manželstve alebo v celibáte. Akákoľvek iná túžba alebo náklonnosť (či už smerovaná k rovnakému, alebo opačnému pohlaviu) je nedostatkom tohto dobra.

Akákoľvek iná túžba alebo náklonnosť je ako chlad v neprítomnosti tepla alebo ako tma v neprítomnosti svetla. Chlad sa nemôže zmeniť na teplo. Prítomnosť tepla potláča chlad. Tma sa nezmení na svetlo. Prítomnosť svetla potláča tmu. Podobne ani homosexuáli sa „nemenia“ na heterosexuálov. Muži a ženy sa stávajú tým, čím sú. To znamená, že tak ako slnko vychádza v chlade a tme, tak aj muži a ženy, ktorí bojujú s náklonnosťou k rovnakému pohlaviu, môžu a aj zažívajú teplo a svetlo. Pravda o sexualite môže a aj potláča deformovanú sexualitu.

Ak by sme pokračovali s analógiou východu Slnka, iba niektorí v tomto živote zažijú pravé poludnie, kde je všetok chlad a všetka tma potlačená. Možno povedať, že žijeme na úsvite: v kombinácii svetla a tmy, tepla a chladu. Každý z nás môže prostredníctvom vytrvalého prijímania Kristovho vykúpenia zažívať viac a viac pravdy o takej sexualite, akú chcel Boh na samom počiatku. A ak aj nie v tomto živote, tak v tom budúcom Kristus dokončí dielo, ktoré v každom z nás začal (pozri Flp 1, 6).

Veď práve z kríža čerpáme silu „stať sa tým, kým máme byť – Božím obrazom“. A to znamená i trpieť. Znamená to zomierať životu nesprávnych spôsobov myslenia a správania sa. Znamená to vzdať sa nejakej dôležitej veci, možno veci, na ktorej človek stavia svoju identitu, a prestavať ju na smrti a zmŕtvychvstaní Krista. A to nie je ľahké. Nemožno získať dojem, že človek s príťažlivosťou k rovnakému pohlaviu sa jej môže zbaviť len tým, že sa bude silno modliť, alebo bude mať silnú vieru. Väčšina tých, ktorí túto premenu zažili svedčí, že prišla pomaly a bolestne. Premena prichádza len vtedy, keď je človek ochotný zdvihnúť svoj kríž každý deň. A niekedy ten kríž predtým ako sa stane ľahkým, ešte väčšmi oťažie.

Ako dosvedčuje množstvo bývalých homosexuálov, ak človek s predominantnou náklonnosťou k rovnakému pohlaviu chce a dostane sa mu správne poradenstvo, môže zažiť správnu pohlavnú náklonnosť. Neznamená to, že sa to stane vždy. Ani to neznamená, že by človeka, ktorý takúto zmenu neprežil, Boh menej miloval.

Je to však možné a malo by byť toto zdrojom veľkej nádeje pre tých, čo sa snažia prekonať problémy s náklonnosťou k rovnakému pohlaviu. Podľa klinických experimentov je zrejmé, že čím viac človek aktívne žil ako homosexuál, tým ťažšie je zažiť správne orientovanú sexuálnu túžbu. A naopak, tí ktorí túto náklonnosť pocítili, ale podľa nej nekonali, zvyčajne zažijú premenu svojich pohlavných túžob omnoho ľahšie. Nech všetkým pomáha všemohúci Boh.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Duchovnosť a psychológia (Časť XIV.)

Po krátkej odmlke našich dopisovateľov zo Sankt-Peterburgu pokračujeme novými časťami, venovanými aj naďalej konfliktom. S konfliktami sa stretáme dennodenne, ako doma, na ulici, tak aj v práci. Uvedomujeme si, že sú to odborné články, avšak spracúvajú aktuálne témy dnešného sveta, môžme sa z nich poučiť.


Milí čitatelia, pokračujeme v našich článkoch venovaným konfliktom. Už sme vás zoznámili s hodnotovými a informačnými konfliktami. Na rade je štrukturálny konflikt.

Štrukturálny konflikt vzniká vtedy, keď sa na človeka kladú nesplniteľné požiadavky z dôvodu nedostatočného zabezpečenia všetkým potrebným pre ich uskutočnenie. Dnes si povieme, čo daná situácia znamená v oblasti pracovných vzťahov. (Samozrejme, štrukturálny konflikt môže vzniknúť aj v priateľských či rodinných vzťahoch, ale o tom niekedy inokedy.) Keď zamestnávateľ prijíma do pracovného pomeru nejakého človeka, väčšinou od neho očakáva, že:

– bude kvalitne plniť svoje pracovné povinnosti podľa úradných pokynov;
– bude niesť zodpovednosť podľa pravidiel požadovaných organizáciou (napr. v zhode s poslaním organizácie, s náplňou jej práce či pravidlami vnútorného poriadku, zákonmi atď.)

Zamestnávateľ je však zasa zo svojej strany povinný zabezpečiť všetky nevyhnutné podmienky pre uskutočnenie pracovných úloh daného zamestnanca – teda potrebné materiálne vybavenie, vybavenie nástrojmi, zariadeniami, informáciami… V praxi to znamená, že pracovné miesto, na ktoré sa prijíma pracovník, musí byť štrukturálne vyvážené, t.j. všetky funkcie, ktoré sa mu predpíšu, musia byť aj zabezpečené (podložené) prostriedkami na ich uskutočnenie. Jednoducho povedané: povinnosti a práva musia byť vzájomne vyvážené, veľkosť zodpovednosti i právomoci musia byť medzi sebou prepojené.

Napr. ak má sekretárka načas doručiť vedúcim prevádzok informáciu o konaní porady u riaditeľa, musí mať aj prostriedky, ktorými môže túto správu vedúcim dopraviť (telefón, e-mail, poštu, kuriéra). Významnú úlohu pritom zohráva aj čas. Nie je vhodné od nej požadovať, aby pozývala na zajtrajšiu rannu poradu, päť minút pred koncom pracovnej zmeny. Ak by sa aj preto v práci zdržala a chcela splniť danú úlohu, nemusí sa jej to podariť, pretože už nemusí vedúcich prevádzok zastihnúť na ich pracovných miestach. Otázkou je, či má v tom prípade právo volať im večer na ich osobný mobilný telefón či poslať im domov oznámenie prostredníctvom kuriéra, ktorého pracovná zmena sa, mimochodom, tiež ukončila. Možno vôbec žiadať od kuriéra prácu navyše?

Je možné žiadať od učiteľa, aby sa každému žiakovi venoval individuálne, ak má v triede tridsať žiakov? Môže im vštepovať lásku k čítaniu, ak majú týždenne dve hodiny literatúry a doma sú deti zvyknuté sedieť iba pred televíziou či za počítačom?

Možno od kuchára požadovať chutný obed, ak na jeho prípravu dostane nie veľmi kvalitné suroviny?

V podstate si všetci ľudia chcú vybudovať kariéru či byť povýšení. Ide im pritom o osobný rast i lepšiu výplatu. Avšak, často sa stáva, že ak sa pracovník ocitne na novom pracovnom mieste, neraz sklame svojich nadriadených. Produktivita a kvalita jeho práce sa zníži. Prečo? Najčastejšou príčinou býva, že sa pracovníkovi na jeho novom pracovnom mieste neposkytne na adaptáciu (prispôsobenie sa) daným, pre neho novým, podmienkam potrebný čas.

Zaiste by každý z vás, milí čitatelia, dokázal uviesť veľa konkrétnych príkladov. A tak dochádza ku štrukturálnemu konfliktu a jeho negatívnym následkom: vzniká napätie z nesúladu povinností a podmienok pre ich splnenie, narúšajú sa vzájomné vzťahy medzi kolegami, vzniká formalizmus v plnení povinností, dochádza k vyhoreniu, k rozhodnutiu dať výpoveď a nájsť si nové zamestnanie. Navyše, podobne ako aj hocijaké iné chronické napätie, aj tento stav sa odrazí na zdraví človeka.

Jedno je však, milí čitatelia, isté: či bude štrukturálny konflikt konštruktívny alebo deštruktívny, závisí predovšetkým od nášho správania. Ak k nemu nezaujmeme seriózne stanovisko, aby sa vyriešil (ale sa budeme tváriť, že konflikt nejestvuje či zaujmeme pozíciu obetného baránka), potom sa situácia nemusí dobre skončiť. Naopak, môže mať negatívny dopad. Ak však pri riešení vzniknutého problému využijeme taktiku spolupráce, môžeme dosiahnuť veľmi veľa. Môžeme, ako sa vraví, „zabiť vela much jednou ranou“: vyhnúť sa napätiu, nespokojnosti so sebou samým; môžeme kladne vplývať na pracovné vzťahy; zvýšiť produktivitu práce; zmenšiť straty; môžeme sa prejaviť ako ľudia aktívni, zainteresovaní a tvoriví.
Etapy vyriešenia štrukturálneho konfliktu sú jednoduché:

1. Analytická – zoberte si napr. lístok papiera a rozdeľte ho vertikálne na tri stĺpce:

a. napíšte zoznam funkcií, povinností a zodpovedností, ktorými ste poverení; zapíšte ich do ľavého stĺpc a dajte mu nadpis „Toto musím urobiť“.
b. napíšte zoznam prostriedkov, ktoré potrebujete pre vyplnenie každej z úloh prvého stĺpca (materiáne, informačné, časové prostriedky a potreby, vedomosti, zručnosti, práva…); zapíšte ich do stredného stĺpca a dajte mu nadpis „Je potrebné“.
c. napíšte zoznam prostriedkov, ktoré už máte (materiálne i nemateriálne, vedomosti, zručnosti, návyky, poznatky, práva a možnosti, ktoré máte poskytnuté ); zapíšte ich do pravého stĺpca a dajte mu nadpis „Toto mám“.


Takto dostanete tabuľku, ktorá sa dá ľahko analyzovať. Nedostatok prostriedkov v pravom stĺpci s názvom „Toto mám“ v porovnaní so stredným stĺpcom „Je potrebné“ môžeme považovať za možnosť vzniku štrukturálneho konfliktu.

Vezmime si napr. prácu sekretárky. Jednou z jej povinností je práca s dokumentami. Pozrime si jej tabuľku dole:

Analýza tejto tabuľky nám pomáha určiť potenciálne príčiny, pre ktoré môže vzniknúť štrukturálny konflikt:

• Je to preto, že na jednom počítači pracujú dvaja pracovníci, teda nebude dostatok času potrebného na prípravu dokumentov.
• Programové vybavenie je bez licencie, čo môže viesť ku skratom v práci s počítačom, napr. sa zablokuje a práca sa nebude dať načas urobiť.
• Ak nie sú presne dané pravidlá, ako má byť potrebný dokument urobený, vzniká riziko, že s mojou prácou nebude nadriadený spokojný.

2. Uskutočnenie argumentačných rozhovorov – môže byť niekoľko cieľov pre uskutočnenie argumentačných rozhovorov s nadriadenými:

a. aby nám poskytli nevyhnutné prostriedky, právomoci, práva a možnosti zvýšenia našej kvalifikácie pre danú prácu;
b. zmena požiadaviek, charakteru, rozsahu a kvality danej práce;
c. zveriť dané pracovné povinnosti niekomu inému čiastočne (že budú na úlohe pracovať dvaja ľudia miesto jedného ) alebo úplne druhému človeku;
d. atď

Pozrime sa teraz na „prípad“ sekretárky a tentoraz ho riešme cez argumentačný rozhovor. O čom všetkom môže hovoriť so svojím nadriadeným? Sekretárka, aby splnila v danom prípade svoje pracovné povinnosti, môže so svojím nadriadeným hovoriť, aby sa zakúpil ešte jeden počítač s licenciou pre programové vybavenie, aby sa urobili štandardy, ako chce mať vybavené rôzne dokumenty…

Je dôležité zapamätať si, že čím vynaliezavejšie a tvorivejšie pracovník pristupuje k hľadaniu riešenia, tým je šanca na úspech väčšia.

Ďalej si treba uvedomiť, že štrukturálna vyváženosť pracovného miesta neznamená, že musíme mať ideálne podmienky pre prácu. Ťažko sa ich dožijeme, lebo žijeme v reálnom svete. Taktiež je dôležité vedieť, že za štrukturálny konflikt nemôžeme považovať podmienky, ktoré sa nám nepáčia. Ním nemôžeme obhajovať našu lenivosť, neochotu vynaložiť isté úsilie, aby sme dané pracovné úlohy splnili. Štrukturálny konflikt sa dá diagnostikovať až vtedy, ak sme vynaložili maximálne úsilie, všetky možné zdroje a výsledný efekt sa aj tak nedostavil.

Tu máme pokušenie dať si nasledujúcu otázku: „Ma zmysel vynaložiť na túto prácu maximálne úsilie, teraz ju ešte aj analyzovať či rozprávať sa o nej s nadriadeným?! Možno aj bez toho bude dobre – bude, ako má byť, ako sa podarí…“
Odpoveď je však jednoznačná: „Všetko vyššie spomínané má zmysel“. Oplatí sa vynakladať maximálne úsilie v danom smere, práci, ktorú máme urobiť. Oplatí sa rozširovať si možnosti, ale nie pre svoju osobnú kariéru.

Oplatí sa to, lebo ide o našu povinnosť. Nie voči nášmu zamestnávateľovi, ktorý nás prijal na dané pracovné miesto, ale ide o našu povinnosť pred Bohom, ktorý nám dal túto zem, aby sme ju chránili a zveľaďovali. Ak vidíme, že človek neplní malé úlohy, ktoré dostal, nemôžeme mu zveriť väčšie úlohy (viď. citát z Písma „kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“). Na zemi máme zverené isté veci, ale iba dočasu. Už len z našej prirodzenosti nám nemôžu patriť naveky. Jednoducho, keď sa zomrieme, všetko zanecháme tu na zemi. Až v nebi dostaneme to, čo bude patriť iba nám. Čo to bude záleží len na tom, ako sme využili všetko nám zverené tu, na zemi. Teda ako sme pracovali, ako sme využili daný čas, schopnosti, poznatky, vedomosti, zručnosti, ktoré sme v potrebnej miere pre naše poslanie a „pozemské“ úlohy dostali.

Záverom nech prehovorí sv. Lukáš: „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom. Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše?“ ( Lk 16, 10-12)

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Svätá omša XIII.


Už spomínaný autor Romano Guardini vo svojej knihe O posvätných znameniach sa zamýšľa aj nad úlohou schodov v kostole takýmto spôsobom:

Už sme premýšľali nad mnohými vecami; vyjasnilo sa ti tiež, čo sme pri tom činili?
Vždy išlo o veci dávno známe a predsa sa nám objavili novými. Boli to veci tisíckrát videné; lenže vtedy sme sa na ne dívali prázdnym spôsobom, a ony sa otvorili a zjavili nám veľkú krásu. Vžili sme sa riadne do úkonov, ktoré sme predtým už mnohokrát konali; konali sme ich s rozvahou a tu sme videli, čo všetko je v nich ukryté.

To je to veľké objavovanie! Tak musíme dobývať to, čo sme už dávno mali, aby to bolo naozaj naše. Musíme sa učiť správne vidieť, správne počúvať, správne konať. To je tá veľká škola, v ktorej sa učíme ako vidieť, ako sa stať vedúcimi. Pokiaľ tým neprejdeme, zostáva pre nás všetko nemým, temným a neznámym. Keď sa však tomu naučíme, potom sa všetko otvorí; otvorí to tvoje vnútro a odtiaľ, z jeho podstaty, sa utvorí zovňajšok. Keď sa znovu vyučíme tomu, čo denne robíme, potom tie jednoduché veci k nám budú hovoriť, bude nám to známe. I tak nadobudneš skúsenosť, že práve veci samozrejmé, všedné úkony, skrývajú v sebe to najhlbšie. V najjednoduchších veciach tkvie najväčšie tajomstvo.

Máme tu napríklad stupne. Iste si už nespočetnekrát po nich vystupoval. Ale uvedomil si si, čo sa pri tom v tebe dialo? Lebo čosi sa v nás deje, keď vystupujeme. Lenže je to veľmi jemné a tiché a človek si to ľahko nevšimne. Zjavuje sa tu hlboké tajomstvo. Jedno z tých dianí, ktoré vystupujú z hĺbky našej ľudskej bytosti; dianie záhadné, nedá sa vysvetliť rozumom, a predsa mu každý rozumie, lebo rozochvieva naše najhlbšie vnútro.

Keď vystupujeme po stupňoch, to nevystupuje iba noha, ale celé naše bytie. Aj svojím duchom vystupujeme. A ak to robíme uvážene, potom sa nám zdá, že vystupujeme k onej výšine, kde je všetko veľké a dokonalé; to je nebo, kde sídli Boh.

Ale hneď cítime tajomstvo. Veď či Boh je hore? Pre neho predsa nie je žiadne hore a dole! K Bohu predsa prichádzame vtedy, keď sa stávame čistejšími, úprimnejšími, lepšími. Ale čo má zdokonaľovanie spoločného s telesným vystupovaním? Čo má čistota spoločného s pobytom vo výškach? Lenže tu sa nedá už nič vysvetľovať. Nízkosť je skrátka už svojou podstatou podobenstvom pre veci nízke, zlé; dobré a poriadne vystupovanie nám hovorí o výstupe nášho bytia k „Najvyššiemu“, k Bohu. Nemôžeme to vysvetliť, ale je to tak; cítime to, vidíme to!

Preto vedú stupne z ulice ku kostolu. Tie hovoria: „Vystupuješ k domu modlitby, bližšie k Bohu.“ Z chrámovej lode opäť stupne k chóru, tie hovoria: „Teraz vchádzaš do svätyne svätých.“ A stupne nesú človeka vyššie k oltáru. Kto po nich kráča, tomu hovoria ako kedysi Boh Mojžišovi na vrchu Horeb: „Vyzuj svoju obuv, lebo tu je zem svätá.“ Oltár je prahom večnosti.

Aké je to veľké! Chápeš? Teraz budeš po stupňoch vystupovať vedome. S vedomím, že to ide hore. Necháš všetko nízke dole a budeš skutočne vystupovať „k výšinám“, nie je to pravda? Ale načo toľko rečí? Aby sa ti vo vnútri vyjasnilo, aby sa v tebe dialo „vystupovanie k Pánovi“, to je všetko, na čom záleží.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha

Ahoj deti!


Tak, máme tu druhý mesiac školského roka – október.
Úroda je pozbieraná, škola je v plnom prúde. Myslím, že ste už nazbierali aj nejaké tie známky. Dúfam, že ste začali tými najmenšími a zároveň najlepšími, teda jednotkami 🙂

Mesiac október je mesiacom úcty k starším.

Posnažme sa preto byť ohľaduplnejší voči starším ľuďom, pomôcť babke alebo dedkovi, keď potrebujú. Skúsme im aspoň počas tohto mesiaca venovať chvíľku času, navštíviť ich alebo sa s nimi len tak porozprávať. Dedko bude iste rád, keď vám bude môcť porozprávať zážitky z vojny a babka pre vás určite urobí perfektné parené buchty:)
Ale aj popri všetkých našich povinnostiach nezabúdajme, že mesiac október je predovšetkým mesiacom ruženca a októbrových pobožností. Je to mesiac, kedy sa ruženec modlíme intenzívnejšie.

Na obrázku je ruženec, ktorý si môžete maľovať podľa toho, koľkokrát ste sa ho počas októbra pomodlili. Za každý ruženec si môžete vymaľovať jedno zrniečko. Želám vám, aby bol tento ruženec na konci októbra krásne farebný :o)

stránku pripravila: Lenka Novotná

Trpezlivosť (nielen) ruže prináša

Toto slovenské ľudové porekadlo mi prišlo na um, keď som sa v nedeľu 27. júna 2010 zúčastnila v Bratislave na vysviacke katolíckeho kňaza Mariána Kolníka, otca troch detí.



Áno, dobre čítate, milí čitatelia, otca troch detí. Hneď na úvod môžem povedať, že som bola šťastná z prítomnosti na tejto výnimočnej vysviacke. Je to štvrtý prípad, kedy Sv. Otec Benedikt XVI. udelil ženatému mužovi takúto milosť. Ku kňazstvu ho viedol otec biskup František Rábek, miestny farár Štefan Herényi a dúbravský farár prof. Stanislav Vojtko. Oni mu vlievali nádej a osobne ho povzbudzovali na jeho ceste ku kňazskému povolaniu.

Slávnostná svätá omša a vysviacka sa konala v kostole Narodenia Panny Márie na Dlhých Dieloch v Bratislave. Svätenie vykonal bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský za prítomnosti opáta premonštrátov otca Ignáca a viacerých kňazov. Marián Kolník bol určite najstarším a najdlhšie stálym diakonom na Slovensku. Arcibiskup Stanislav Zvolenský v príhovore okrem iného povedal: „Je to Božia milosť, že môžem ako mladší udeliť hodnosť Kristovho kňaza staršiemu, aby sa tak z Božej milosti stal duchovným otcom veriacich tejto farnosti.“

Nádherné vyznanie, často so slzami v očiach urobil za seba a svoju manželku Magdalénu, sestru Miriam, brata Mareka a svoje tri deti syn novokňaza Ing. Marián Kolník, ďakujúc otcovi za príkladný manželský život a rodičovskú výchovu. Aj on pred pár dňami ukončil s vyznamenaním štúdium v Inštitúte rodiny Jána Pavla II. v Dúbravke a tak Kolníkovci prežívali dvojnásobnú radosť. Novokňaz nebol ušetrený ani ťažkej skúšky, smrti syna Jožka. Ako aj Marián vyjadril, práve táto situácia bola pre otca veľkým tajomstvom, ktoré ho primälo k ešte väčšej pokore a hlbokej viere, že všetko treba prijať ako Božiu vôľu. Aj smrť vlastného dieťaťa.


V deň otcovej vysviacky Marián tiež vyznal svojej matke vďaku za to, že praktickou vierou učila svojho muža a svoje deti ako v praxi vyzerá Božia prozreteľnosť, čo znamená žiť v prítomnosti konajúceho Boha. Svojou žičlivosťou vo chvíľach odchodu z tohto sveta, po 46 rokoch nádherného a ťažko skúšaného manželstva, povzbudzovala svojho manžela na ceste ku kňažstvu. Ona sa celým svojím životom pričinila o tento deň vysviacky.

Syn Marián spomínal ako otec svoje deti učil modliť sa, ako večer čítal z veľkej rodinnej biblie, ako jeho pokojný hlas ich odprevádzal do detských snov cez rozprávky, neskôr aj velikánov literatúry. Na deti mal vždy čas, hrával s nimi futbal, objavoval krásy prírody a spolu s matkou ruka v ruke boli pre svoje deti príkladom lásky a zbožnosti. A pokračujúc v spomienke na krásny rodinný život hovoril aj o svojom bratovi Marekovi, ktorý aj keď nie celkom zdravý, práve on pripravoval najviac otcovo srdce na opravdivé kňazstvo. Vďaka Marekovi bude teraz už kňazské srdce otcovo darom pre všetkých mužov a ženy, pre všetkých rodičov v širokom okolí, ktorí sa prídu zmieriť s Bohom a budú v spovedi hľadať útechu. Najmä vo chvíľach, keď pocítia, že ich deti sú iné ako chceli, po akých túžili a bude to v nich vyvolávať zmätok a či nepochopenie, smútok a či Boží trest. Keď začal charakterizovať otca a ďakovať Bohu, vybral si 106. žalm: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo Jeho milosrdenstvo trvá naveky. Kto vyrozpráva večné skutky Pánove, kto všetku Jeho chválu rozhlási? Blažení sú tí, čo zachovávajú právo a konajú spravodlivo v každý čas.“ A tieto vlastnosti muža, zachovávajúceho právo a konajúceho spravodlivo, hodnotí u otca, spolu s jeho charakterom, ako výnimočné. Tak žil a pracoval, bol osobným príkladom a tak učil aj iných žiť.

Na záver Marián povedal otcovi: „Drahý otec, v prvom rade zostaň dobrým a krásnym človekom, ako to bolo doposiaľ. Buď dobrým otcom pre všetky Božie deti v duchu Kristovho kňazstva. Ukazuj nám, ľuďom, ako nás Boh miluje a zmieruje nás s ním. Nech tvoje múdre a šľachetné srdce je svedkom Božieho milosrdenstva tu na zemi, nech povzbudzuje svojím kňazstvom veriacich v tom jedinom, podľa čoho pozná svet, že patríme Bohu „Pozrite, ako sa milujú“.

Po vysviacke poďakovala otcovi Kolníkovi členka farskej rady za jeho 5-ročnú plodnú prácu diakona na Dlhých Dieloch a dobrú spoluprácu s farníkmi.

Novokňaz Marián Kolník sa narodil 11. decembra 1928 v Hrachovišti. Má teda už 81 rokov. Túžbu stať sa kňazom mal od mladosti. Nastúpil na bohosloveckú fakultu, ale ako je známe, v 50. rokoch komunisti robili všetko pre to, aby Cirkev zlikvidovali. Rozpustili semináre, kňazov vzali do táborov, mladých na predĺženú vojenskú službu, mnohých väznili i zavraždili. Všetko bez hanby, v mene komunizmu.

Marián Kolník bol jedným z tých, čo nebol ušetrený od väzenia a prenasledovania. Aj neskôr, keď sa oženil, mohol vykonávať iba podradné práce v stavebníctve. Sledovali ho na každom kroku. Jeho odborne jazykové vedomosti prekladateľa využívali však aj tí, čo ho najviac prenasledovali, keď im išlo o vlastnú kariéru. Nereptal a odpúšťal a aj iných viedol k tomu, aby odpúšťali. Vo všetkom videl iba Božiu vôľu. Bol trpezlivý, láskavý, ale predovšetkým milujúci Boha, svoju manželku a deti. Manželka Mária mu bola najväčšou oporou. Vedela, že jeho túžba stať sa kňazom v ňom žije od mladosti a práve preto mu bola oddanou manželkou i priateľkou.

V rokoch 1995 – 2005 pôsobil Marián Kolník ako trvalý diakon v Trenčíne a vo vinici Pánovej nezaháľal. Vyhľadával manželov, ktorí nemali uzavretú sviatosť manželstva, zvlášť z radov učiteľov a vojakov z povolania, ktorí z obavy represie totalitného režimu uzatvárali iba civilné manželstvá. Často sa mu zdôverovali a on im vybavoval žiadosti, viedol na ceste k Bohu a mnohých na staré kolená privádzal k uzavretiu sviatostného manželstva. Bola to preňho i pre manželské páry obojstranná radosť.
Aj ja môžem na záver dodať, že každého, kto sa zúčastnil tejto nádhernej udalosti, pohlo k zamysleniu sa nad sebou samým, ako sa oplatí žiť s Bohom a prijať život so všetkým, čo mu prináša, bez reptania proti nemu. Otec Marián Kolník je toho žiarivým príkladom. Vo svojej úžasnej skromnosti povedal: „Dosť bolo chvály“. Ďakoval Bohu a všetkým, čo sa zaslúžili o tento deň, čo učinil Pán. Také je i motto na obrázkoch na pamiatku tejto výnimočnej vysviacky.

Som šťastná, že práve na Slovensku sa rozšírili rady kňazov o tohto vzácneho novokňaza, ku ktorému sa ozaj oplatí ísť k sviatosti zmierenia. Otec Kolník je živým svedectvom nezlomnej viery i vytrvalosti.

Anna a Jozef Biroš, Bratislava

Žijú medzi nami

Vážení čitatelia mesačníka Spektrum, dovoľte, aby som Vám v tomto príspevku priblížil človeka, ktorý žije medzi nami, vníma nás, počuje nás a cíti našu prítomnosť, ale, žiaľ, nevidí nás.


Človek, ktorý sa pohyboval medzi nami, dnes nás len cíti, mladších ľudí ani po hlase nespoznáva. Pohybovať sa dokáže iba so sprievodom cudzej osoby. Kto by to mohol byť ako náš rodák, priateľ, kamarát, otec a starý otec Ján Hudák.

Ale vráťme sa trochu do jeho minulosti, ako prišlo k tomu, že stratil zrak a čo sa to stalo s jeho zdravotným stavom. Spomínaný Janko mal život ťažký, mal ešte tri sestry a brata. Všetci mali občianstvo americké, pretože sa tam narodili, iba Ján mal občianstvo slovenské.

Jeho nebohý otec ako slobodný mládenec odišiel za „veľkú mláku“ do USA, lebo si plánoval založiť rodinu. Zapojil sa do práce ako baník pri ťažbe čierneho uhlia. Po našetrení nejakých peňazí prišiel do „kraju“, ako sa to vtedy hovorilo, aby sa tu oženil. Pri manželke dlho nepobudol, znova sa vybral za veľkú mláku s cieľom, aby k sebe mohol pritiahnuť aj manželku. Ani vtedy to nebolo jednoduché, do USA musel vybaviť application ako terajšie pozvanie, že sa má o ňu kto postarať, má kde bývať a ostatné záležitosti. Všetko sa to podarilo, v Spojených štátoch sa manželom narodili dvojičky už ako americké občianky. Ba všetci jeho súrodenci mali občianstvo americké, len sám Janko bol občanom slovenskej národnosti.

Po určitom čase sa rodičia vrátili do vlasti, a čuduj sa svete, už v tej dobe si dali postaviť rodinný dom na kľúč. Je až neuveriteľné, že už vtedy existoval takýto systém. Nastal kolobeh striedania bývania, mohli by sme to prirovnať k ročným obdobiam. Tak sa jeho rodičia pohybovali, vždy za účelom získania nejakého kapitálu. Boli tam lepšie pracovné podmienky a človek, ktorý ovládal reč, nemal problém zamestnať sa. Starším sestrám aj bratovi sa tu nepáčilo, pretože práca na poli bola ťažká a nie každý rok bol úrodný.

Iba v krátkosti sme načreli do Jankovej minulosti. Preto sa vráťme do doby, keď Janko stratil zrak.

Na hlavnej križovatke pred kostolom sv. Jozefa, robotníka došlo k vážnej dopravnej nehode po zrážke dvoch aút, hasičského a osobného . Táto správa preletela po dedine ako víchor. Pretože spomínaný Janko býva asi dvestopäťdesiat metrov od miesta činu, ponáhľal sa zo svojho domu pozrieť, čo sa to vlastne stalo. Ako sám hovorí, po príchode na miesto mu prišlo nevoľno. Pobral sa späť domov. Pri návrate domov pocítil znova nevoľnosť – nerozoznával kľučku na svojej bráničke, ale pomaličky došiel až k vchodovým dverám. Bolo to neuveriteľne ťažké, až neskôr po konzultácii s lekármi bolo potvrdené, že jeho organizmus situáciu, ktorú videl, nezvládol, a silno pôsobil na jeho nervovú sústavu a zrak.

Stratu zraku Janko ťažko znáša. Vidí siluetu ľudí, počuje ich, ale ich nerozpozná. Zistil som, že podľa hlasu ma vôbec nepoznal, aj napriek tomu, že za mladi sme od seba bývali iba o tri domy, chodil za svojimi kamarátmi Sabolom Valentom, nebohým Čechom Františkom a dalšími.

Aj keď má Jančo dvoch synov a dve dcéry, najviac je povďačný synovi Jančovi a dcére Marte, ktorá aj keď býva v Tatranskej Lomnici, každý týždeň príde k svojmu otcovi, aby ho povzbudila s bratom Jančom a dcérou, bývajúcou v Košiciach do jeho ďalšieho života. Aby mu vliala silu, že žiť sa oplatí a kríž, ktorý nesie má veľa ľudí a nezúfajú si.

Vám patrí úprimná vďaka, Martuš a tebe Janču, pretože ste jeho pravými oporami. Veľa občanov v obci s vami cíti. Ešte raz, vďaka Vám. Janču, buď hrdý na svoje deti. Martuš, vďaka ti za tvoju príkladnú starostlivosť aj napriek chatrnému zdraviu.

Jenča Imrich, Víťaz

Súboj názorov


„Správne slovo môže byť veľmi účinné, no nijaké slovo nie je také účinné ako mlčanie v pravej chvíli.“ (M. Twain)

Začala som citátom, ktorý presne vystihuje podstatu môjho článku. Veď niekedy je naozaj lepšie mlčať ako sa ustavične hádať. Hlavne, keď je ten druhý tvrdohlavý a neústupčivo si obhajuje svoju pravdu tónom, ktorý nestrpí žiadne námietky.

Viac-menej sa môžeme (najmä my mladí) zhodnúť na tom, že takýmto tónom s nami často vedú rozhovory naši rodičia. Ale aj keď sa ich tón a spôsob, akým sa s nami rozprávajú nepodobá na priateľský, ale skôr na tvrdý a zásadový, neznamená to, že nás nejakým spôsobom nemajú radi.

V živote je veľa situácií, ktoré si na samotné zvládnutie vyžadujú skúsenosti a dlhoročnú prax. Jednou z nich je napríklad aj jazda autom. Práve tu môže nastať tzv. súboj názorov medzi mladšou a staršou, teda skúsenejšou generáciou.

Predstavte si, že ste čerstvý absolvent autoškoly a v ruke držíte ešte „teplý“ vodičský preukaz. Chcete si skúsiť jazdu aj v praxi mimo prostredia autoškoly a bez inštruktorov, ale predsa si ešte nie ste až taký istý, či to zvládnete. A tak z bezpečnostných dôvodov (veď ktorý rodič by chcel mať rozbité auto vlastným dieťaťom, keď naňho môže dohliadnuť aj sám?!) si na sedadlo spolujazdca zasadne váš otec.

Vy, presvedčený(á) o svojich postupoch pri jazde robíte všetko tak, ako vás to naučili v autoškole. No neprejde ani pár minút a zo sedadla spolujazdca sa ozve: „Nedávaj smerovku tak neskoro!… Pozeraj sa pred seba!… Nie, toto si mal(a) urobiť takto…!“

Vy sa všemožne snažíte presvedčiť rodiča o tom, že tak vás to učili a viete, čo máte robiť, veď máte vodičák. Ale na 99,8 % zaručene nebudete úspešní (teda, pokiaľ je váš rodič z tých tvrdohlavejších). Veľavravne sa na vás pozrie a povie: „Ja mám za sebou už nejakú tú prax, tak mám viac skúseností ako ty. Si ešte neskúsený(á),čo ak by sa niečo stalo?!“

A tak Vám ostáva len mlčky hľadieť pred seba, kŕčovito zvierať volant a v duchu si povedať to, čo by ste v tej chvíli najradšej povedali.

Ale zas na druhej strane – pozrime sa na vec z pohľadu rodiča.

Otec, hrdý na vodičský preukaz svojho syna alebo dcéry si s radosťou sadne do auta a pozorne sleduje každý krok od naštartovania auta po jeho zaparkovanie v garáži. A keď vidí, že Vy, namiesto toho, aby ste obozretne sledovali dianie okolo seba na ceste, ladíte svoju obľúbenú stanicu v autorádiu, cíti povinnosť Vás na to upozorniť.

A prečo? Jednoduchá odpoveď: Bojí sa. Bojí sa o bezpečnosť a zdravie svojho dieťaťa. Bojí sa presne tým istým strachom ako pred rokmi, keď ste sa po prvýkrát spustili na bicykli z kopca alebo keď ste mu povedali, že idete von s kamarátmi. Je za Vás zodpovedný. Aj keď si poviete: „Mám osemnásť. Som dospelý(á).Mám vlastný život a chcem ho žiť podľa seba. Nedám si doňho ustavične „rýpať“.

Práve vtedy, keď si toto pomyslíte, v hlave Vášho otca sa odohráva približne toto: „Len nedávno som ho (ju) učil jazdiť na trojkolke. Ako rýchlo vyrástol(a). Už je dospelý(á).“

Rodičom je ľúto, že sme vyrástli tak rýchlo a premýšľajú, či urobili všetko pre to, aby sme sa v živote nestratili. A aj keď nás predsa ešte majú doma, cítia povinnosť nás upozorniť na všetky možné riziká spojené s dospelosťou (aj keď ich už dávno vieme :o)).

Začal sa druhý mesiac školského roka, mesiac ruženca, mesiac úcty k starším. Snažme sa preto, aj keď nám to niekedy príde staromódne, rešpektovať názory starších, najmä našich rodičov a spomeňme si na to, že niekedy je naozaj lepšie mlčať. Lebo nikdy nevieme, kedy „prepásneme“ nejaké dôležité poučenie z úst rodičov a práve to, nám niekedy v živote bude pripadať ako veľká strata. Želám preto Vám všetkým, vrátane seba, veľa trpezlivosti 🙂

Lenka Novotná, Víťaz

† Ladislav Fülöp



Na úvod sa chcem s Vami podeliť so smútkom nad úmrtím nášho priateľa Ladislava Fülöpa. Spolu so svojou manželkou bol Laco dlhoročným propagátorom prirodzenej Billingsovej ovulačnej metódy plánovania rodičovstva, ale predovšetkým bol čestným a múdrym človekom, ktorý venoval veľké úsilie prehĺbeniu zmyslu manželstva a rodiny svojou prednáškovou činnosťou a osobným príkladom vo vlastnej rodine. Laco bol a navždy zostane pre mnohých z nás príkladom krásneho života muža, manžela a otca. Všetkým pozostalým vyslovujem úprimnú a hlbokú sústrasť a pripájam sa k modlitbám za zomrelého v nádeji na večný život.

V stredu 21. júla sa v Kostole Ducha Svätého v bratislavskej Dúbravke uskutočnila zádušná svätá omša za Ing. Ladislavom Fülöpom.

Ako uviedla riaditeľka Centra Billingsovej ovulačnej metódy na Slovensku MUDr. Zuzana Lauková, „zosnulý bol jedným z mála slovenských mužov – „pro-liferov“, ktorí sa dokázali postaviť na ochranu ľudského života od počatia po prirodzenú smrť.“ Dlhé roky pracoval ako koordinátor v oblasti zodpovedného rodičovstva na území Bratislavsko-trnavskej a neskôr Bratislavskej arcidiecézy.

Ladislav Fülöp bol aj dlhoročným spolupracovníkom Fóra života, autentickým svedkom povolania manželstva a rodičovstva a výnimočným človekom, rozdávajúcim v Bohu prameniaci optimizmus v neľahkej realite sveta. Vyslovujeme jeho rodine i všetkým jeho blízkym hlbokú a úprimnú sústrasť a útechu od Všemohúceho milosrdného Boha. Nech ho Pán života prijme do svojej slávy.

čerpané z Fóra života