Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie tretie: Spomeň si, aby si deň sviatočný svätil.

„Konečne víkend“, vzdychnú si mnohí pracujúci ľudia po celom pracovnom týždni. Je prirodzené, že túžime po odpočinku. Pričom sám Boh nám v tomto vychádza v ústrety tým, že on sám po svojom stvoriteľskom diele v siedmy deň odpočíval.

Tento jeden deň Boh vydelil pre seba, aby sme naň nezabudli a zároveň vo svojej nekonečnej múdrosti ho daroval nám na odpočinok a na to, aby tento deň bol pre nás dňom, kedy ho zasvätíme bližším vzťahom s Ním. Ak na tento vzťah zabudneme, žije sa nám ťažko. Rovnako ťažko sa žije, ak zabúdame vypnúť, lebo si nenájdeme čas na oddych. Dnešní moderní ľudia si v piatok pri odchode želajú „pekný víkend“. Ale čo je to ten pekný víkend? Každý z nás si azda predstaví niečo iné. Pre jedného je to športovanie, turizmus, či rekreácia, pre iného posedenie v bare pri poháriku s priateľmi, či návšteva nejakého kultúrno-spoločenského podujatia. V podstate nič z toho, čo som vymenovala, nie je striktne zakázané, ale pre rodinu a obzvlášť pre kresťanskú rodinu, alebo aj pre jednotlivcov to má byť deň, kedy sa máme zastaviť, oddýchnuť si, ďakovať nebeskému Otcovi za všetky dary. Nedeľa nesmie byť pre nás iba jedným dňom v týždni, má mať pre nás privilegovanú vážnosť.

Žiaľ, v našom štáte sú supermarkety a hypermarkety otvorené aj v nedeľu a tak si mnohí akosi zvykli (vrátane veriacich) nakupovať práve v tento deň. Dokonca sa to v niektorých rodinách stalo priam „kultúrnym“ výletom ísť nakupovať do obchodov. Skutočnosť, že predavačky musia byť kvôli kupujúcim v práci, berieme za niečo také samozrejmé, že sa nad tým ani nepozastavíme, nanajvýš ich len poľutujeme, prečo si také zamestnanie vybrali. Ale nebolo to vždy tak. Paradoxom je, že za čias komunizmu, keď sa dokonca istý čas pracovalo povinne aj v sobotu, boli obchody v nedeľu zatvorené a každý si aj tak stihol nakúpiť, nikto počas nedele neumrel od hladu. V niektorých európskych krajinách sú aj v súčasnosti v nedeľu zatvorené veľké obchody. Je tomu tak napríklad v Rakúsku, Nemecku, Švajčiarsku, s obmedzeniami v Poľsku a Chorvátsku, dokonca v Izraeli sa v sobotu život akoby zastaví. Nad týmto problémom by sa mala vážne zamyslieť celá naša spoločnosť, lebo tým trpia mnohé naše rodiny, ale aj jednotlivci.

Pozrime sa spolu do Svätého písma Starého a Nového zákona, čo nás učí o svätení nedele. V Starom zákone Boh sám vyriekol: „Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, v siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn, alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha, ani tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu!“(Ex 20 8-10)

Prečo teda máme nedeľu zasvätiť Bohu? Prečo nám vôbec Boh takého prikázanie dal? Aký je správny zmysel slova svätiť? Iba zvykovým chodením v nedeľu do kostola ešte sviatočný deň vôbec nesvätíš, ak potom súčasne v čase tohto odpočinku nepopremýšľaš o tom, čo si tam počul, ak do seba nepojmeš všetko, čo sa ti za celý týždeň nahromadilo v srdci. Svätiť znamená tiež nepremárniť. Žiaden kňaz ti nemôže posvätiť nedeľu, ak to neurobíš ty sám. Nedeľa je Bohom poskytnutý čas na to, aby si zrel a rástol vo viere. Aby si sa ohliadol na uplynulé prežité dni v týždni, aby si z nich vybral a prehodnotil užitočné, ale aj neužitočné situácie pre tvoju budúcnosť. Ty sám musíš pre seba urobiť deň nedeľný svätým!

V Novom zákone je svätenie nedele dané tým, že Ježiš Kristus – Boží syn práve v nedeľu vstal z mŕtvych a my si túto pamiatku uctievame každú nedeľu. Je to pre nás Veľká noc každého týždňa, v ktorej sa slávi Kristovo víťazstvo nad hriechom a smrťou. Svätá cirkev nám prikazuje v tento deň účasť na svätej omši. Eucharistia má byť pre nás skutočným prameňom všetkých milostí. Preto ani jeden kresťan katolík, nikto z nás nemá bez vážnej príčiny vynechať nedeľnú svätú omšu. Katechizmus Katolíckej cirkvi stanovuje: „Preto tí, čo si vedome a dobrovoľne neplnia túto povinnosť, dopúšťajú sa ťažkého hriech.“ (KKC 2181)

Kresťanskí rodičia majú v tomto veľkú zodpovednosť za svoje deti, ktoré im Boh zveril, aby dávali dobrý príklad, lebo to, čo deti dostanú v rodine ako základ, si ponesú so sebou ďalej svojím životom. Aj znesväcovanie nedele je jedným z príčin, prečo sa toľko hovorí o kríze rodiny. Sväťme preto deň sviatočný! Naplníme tým prikázanie Pána a prinesie nám to úžitok. Nemecký kardinál Faulhaber toto prikázanie prekrásne vyjadril slovami:

„Daj duši svoju nedeľu a daj nedeli svoju dušu.“

Martina Gondová, Víťaz

Stalo sa:


– 5. – 8. 4. – oslávili sme Ježišovo zmŕtvychvstanie, Veľkú noc

– 16. 4. – uctili sme si relikviu sv. Cyrila

– 22. 4. – 83 našich bratov a sestier prijalo sviatosť birmovania

– 1. 5. – bardejovský dekan Mgr. Pavol Marton predsedal odpustovej slávnosti ku cti sv. Jozefa, robotníka

-re-

Trampoty v manželstve


Niektoré manželské páry postusapne zisťujú, že im chýbajú témy vzájomných rozhovorov. V takom prípade by mali zvýšiť počet svojich spoločných záujmov. Spoločné zážitky prirodzene povzbudzujú ku konverzácii. Niekedy sa budete musieť premôcť a to vyžaduje vedomé rozhodnutie – zaujímať sa o to, čo obľubuje manžel alebo manželka. To môže neraz znamenať vrátiť sa k tomu, čo sme robievali, keď sme spolu chodili, alebo nájsť nové aktivity, ktoré nás budú obidvoch zaujímať.

Zoznam možností je nekonečný a môže zahŕňať nový šport, fotografovanie ako dokumentáciu rodinného života, zariaďovanie domu, práca v záhradke, návštevy neznámych miest, sledovanie športových udalostí, návštevy divadla alebo kina, počúvanie hudby, prechádzky…
Potom môžeme spolu preberať naše rozdielne zážitky. Mali by sme z nášho partnera dostať jeho myšlienky a pocity: či sa mu to páčilo alebo nie, čo by chcel robiť nabudúce a tak ďalej.

Je potrebné využiť aj čas spoločného jedla. Pôvodný význam slova spoločenstvo je spoločne jesť chlieb. Spoločné stolovanie je veľmi dôležitou spoločenskou činnosťou. Spoločné stolovanie je najlepšie fórum, aké bolo kedy vymyslené na vyjadrenie zármutku (kar) alebo oslavu radostných udalostí (svadobná hostina).

V biblických časoch bolo stolovanie príležitosťou pre rozvíjanie priateľstiev. Azda toto je skutočný význam Ježišových slov, ktorými opísal svoju túžbu po vzťahu s nami: “Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou” (Zjv 3,20).

Spoločné stolovanie sa vždy cenilo ako prostriedok stmeľovania rodiny a až v druhej polovici 20. storočia sa na západe začalo zanedbávať. Nebezpečenstvo hotových jedál a mikrovlniek je v tom, že dovoľuje ľuďom najesť sa rýchlo a osamote. V niektorých častiach Ameriky to došlo až tak ďaleko, že sa projektujú domy bez priestoru pre spoločné stravovanie. No zasa na druhej strane priestor pre televíziu je v každej miestnosti. A toto je veľká strata pre manželské vzťahy.

Jeden známy manželský pár sa vyjadril: “Pre nás je stolovanie jednou z najdôležitejších príležitosti na rozhovor. Prestieranie stola a spoločné jedlo bez prerušovania a zásahu z okolia alebo rozptyľovania, považujeme vždy za dobrú a potrebnú vec, bez ohľadu na podávané jedlo.”

Máme vždy hovoriť o svojich pocitoch – v našej kultúre majú muži obvykle väčšie problémy než ženy, keď treba prejaviť city. V minulosti, a do určitej miery aj dnes, sa od mužov očakávalo, že si svoje city nechajú pre seba, kým ženy povzbudzovali deliť sa s priateľkami a rodinou. Mnohé sa začnú zdôverovať sestrám a blízkym priateľkám skôr, než svojmu manželovi.

Niektorí ľudia považujú sami seba za “nie emotívny typ”. Ale vieme, že emócie sú základnou súčasťou ľudskej bytosti a musíme sa naučiť hovoriť o svojich citoch, ak máme v našom manželstve efektívne komunikovať. Niekedy je toľko krásnych vecí, na ktoré myslíme, alebo ich prežívame, ale nikdy ich nevyslovíme. Ak sa svojho manžela alebo manželky vo vhodnom okamihu spýtame: “Ako sa cítiš?”, “Čo prežívaš?” môžeme im tým pomôcť hovoriť slobodnejšie o ich pocitoch. Ak sa naučíme vyjadrovať svoje pocity vtedy, keď sa cítime dobre, máme oveľa väčšiu šancu, že sa nám podarí aj vtedy, ked sa cítime zle a sme pod tlakom.

V každom manželstve prídu ťažké chvíle, ako sú finančné problémy, vážna choroba, dopravná nehoda, problémy s dieťaťom v puberte, spontánny potrat či úmrtie blízkeho. Zápasenie s krízou môže manželstvo posilniť alebo rozbiť. Najmä smrť dieťaťa vytvára na vzťah obrovský tlak.

V čase úmrtia alebo smútku za zosnulým môže ľahko skĺznuť do potláčania svojich citov, a k vzájomnému odcudzeniu, k úniku do zamestnania. Ale dôležitou časťou vyrovnania sa s takýmito skúsenosťami je komunikovanie našich pocitov, akokoľvek ťažké sa nám to zdá. Je treba nechať jeden druhého reagovať svojím spôsobom a prechádzať cez zármutok spoločne. Hlboká komunikácia od nás vyžaduje, aby sme otvorili naše vnútro a boli prístupní jeden pre druhého. Ak nekomunikujeme bolestivé a zložité city a skúšame sa s nimi vyrovnať sami, vzďaľujeme sa tým od partnera. Aj pre tých z nás, ktorí sa cítia neschopní rozpoznať, nie to ešte hovoriť o svojich citoch, je možná zmena.

Treba zvoliť správny okamih – hoci je dôležité nemať jeden pred druhým tajnosti a vedieť vyjadriť svoje city, nie je vždy správne povedať hneď, čo si myslíme. Účinok našich slov treba starostlivo zvážiť. Zdržať sa, kým nenastane vhodnejší okamih, je súčasťou pokladu lásky, to môže znamenať čakať dovtedy, kým ani jeden z nás nebude príliš unavený, alebo zaneprázdnený a bude mať dostatok času vec prediskutovať. Treba to najprv predložiť Bohu a poprosiť ho, aby pomohol predniesť tú vec v správnom okamihu. Niekedy zase ten druhý začne sám na danú tému hovoriť.

Prejavme si náklonnosť. Hoci je rozumné odložiť citlivé otázky na vhodný okamih, neexistuje správna alebo nesprávna chvíľa, kedy možno hovoriť o našich pozitívnych citoch voči tomu druhému. A robiť tak čo najčastejšie – má mocný vplyv na naše manželstvo. Naša zaľúbenosť sa má rozvinúť do čohosi trvalejšieho – do opravdivej obetujúcej sa lásky. Je to hlbší, oddanejší a trvalý vzťah, ktorý musíme obaja trpezlivo budovať. Ak sa máme opravdivo radi, zavše si nájdeme vhodnú a primeranú tému na dialóg. Lenže v niektorých rodinách a manželstvách je situácia, že “dvaja pod jednou strechou sa môžu spolu zhovárať veľa rokov a pritom sa nemusia nikdy skutočne stretnúť”. Skúsme to všetko vyhodnotiť – ako to vyzerá medzi nami, v tej našej rodine.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Spoločenská etiketa platí aj v kostole 1. časť

Pravidlá slušného správania a spoločenskú etiketu by sme mali dodržiavať aj v chráme. Žiaľ, často na to zabúdame. Katolícke noviny v tejto súvislosti oslovili odborníčku na neverbálnu komunikáciu Oľgu Škvareninovú (*1964).


Platia pravidlá etikety už pri vstupe do kostola?

Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko.
Možno niekto namietne, že vo svojom voľnom čase sa môže obliecť, ako chce. No nie je účasť na svätej omši slávnostným a radostným trávením voľného času? Nie je to svetlý bod všedného života? Tomu by potom malo zodpovedať aj oblečenie.

Ak vchádza do kostola alebo z neho vychádza manželský pár, respektíve muž a žena, kto vchádza a vychádza prvý?

Prvý by mal do kostola vchádzať muž. Keďže väčšinou sú dvere do kostola drevené, teda aj ťažké, mal by ich pán otvoriť a podržať dáme. Do budovy alebo do miestnosti, kde nie sú presklené dvere, vchádza ako prvý muž. Ak sa zostupuje v kostole dolu schodmi, ako je to napríklad v kostole kapucínov v Bratislave, prvý by mal schádzať dolu schodmi pán. Pri chôdzi hore schodmi by mala ísť prvá žena, muž by mal nasledovať za ňou. V oboch prípadoch ide o to, aby pán mohol prípadne poskytnúť dáme oporu.

Ako je to so sedením v lavici, má na kraji sedieť muž alebo žena?

Na kraji sedí muž, žena by tam nemala sedieť. Ak vchádzajú muž a žena do lavice, ktorá je už skraja obsadená, prvý do lavice vstupuje muž, aby žene uvoľňoval cestu. K sediacim ľuďom sa otáčame tvárou, pozrieme sa na nich a povieme „ďakujem(e)“. Lavice v kostoloch sú však zvyčajne úzke, preto by sa mali obsadzovať zo stredu, nie od kraja.

Stáva sa, že keď niekto vojde do kostola, okamžite sa všetci prítomní otočia smerom k dverám… Dokonca prichádzajúci ľudia rozptyľujú ich pozornosť až tak, že sa prestanú modliť. Ako možno ľudí upozorniť, aby sa neotáčali, ale sústredili sa na pravú podstatu, pre ktorú sú v kostole?

Nie je slušné otáčať sa a obzerať si človeka, ktorý vchádza do kostola. Moja otázka potom znie, prečo sú ľudia, ktorí sa otočili, v kostole? Preto, aby videli, kto do chrámu vošiel? Sú tam pre klebety alebo pre Pána Ježiša prítomného v Eucharistii? Ľuďom, ktorí sa otáčajú a koncentrujú na okolitý svet, by som neverila, že ich viera je pevná. Možno sú v kostole iba preto, že sa tam jednoducho patrí prísť v nedeľu a v prikázaný sviatok. Účasť na svätej omši nie je o tom, že idem do kostola, lebo nemám čo iné robiť, a potom všetkých oklebetím, aké tá mala šaty, topánky, ako bola namaľovaná, ako mala upravené vlasy.

Keď zbadám v kostole známeho, ako ho môžem pozdraviť? Je vôbec pozdrav v kostole prípustný?

Známeho, ktorý je od nás ďaleko, stačí skontaktovať očami, pousmiať sa, kývnuť hlavou. Keď sa s ním chceme rozprávať, môžeme ho počkať po svätej omši a vonku si pohovoriť. V kostole nie. Kostol nie je kaviareň.

Ako upozorniť ľudí, ktorí sa pred nami alebo za nami počas svätej omše rozprávajú?

Osobne si neviem takú situáciu predstaviť, nikdy som sa v nej neocitla. Všetko je však o komunikácii. Možno by som povedala: Prepáčte, vyrušujete ma. Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž neviete, prečo a o čom sa tí dvaja rozprávajú, hoci by sa rozprávať nemali.
Okrem hlasného hovoru nás môžu rušiť v kostole aj iné veci.

Som nefajčiarka a prekáža mi cigaretový zápach. Takisto ľuďom môže byť na ťarchu výrazný parfum, pach tela, nepríjemný dych, zápach oblečenia, hlasný hovor, uprený pohľad, lebo to všetko zasahuje do ich osobnej až intímnej zóny. Aj milovník cesnaku či cibule by ich mal konzumovať až po svätej omši.

S takýmito okolnosťami sa však stretávame aj v bežnom živote, napríklad v preplnenej mestskej hromadnej doprave. I tu sú tesne vedľa seba ľudia, ktorí sa nepoznajú, no musia spolu istý čas koexistovať. V kostole túto situáciu možno riešiť tak, že sa presunieme na iné miesto, alebo si sadneme na kraj lavice, a tak aspoň z jednej strany budeme mať osobnú zónu nedotknutú.

Napriek tomu, že kňazi na to upozorňujú a elementárna slušnosť káže vypnúť si pred vstupom do kostola mobilný telefón, často sa stáva, že počas svätej omše niekomu telefón zazvoní, ba dokonca niekto v kostole aj telefonuje…

Môže sa to prihodiť, s tým treba počítať, sme jednoducho ľudia, sme omylní. Aj pri zvonení cudzích mobilných telefónov však ide v prvom rade o našu osobnú koncentráciu na svätú omšu. Ak sme plne sústredení, nevyruší nás nič a nikto. Ak mobil zvoní dlho a je navyše blízko, sme z toho nervóznejší, ako keď sa zvonenie ozýva v diaľke. No prijať hovor alebo esemeskovať v kostole je neslušné.

Existuje „predpis“ na správne/dôstojné sedenie v laviciach a celkovo správanie v kostole? Vykladanie nôh na kľačadlá, obzeranie sa po iných ľuďoch, prípadne po múroch počas bohoslužby, zhrbenie tela, zvesenie hlavy…?


Sedieť treba spoločensky vhodne a uvoľnene, nie upäto. Nohy by mali byť pod kľačadlom. Kľačadlo je na kľačanie, preto sa aj tak volá, nie je to opierka na nohy. Čo sa týka sedenia v kostole, či vystreto, alebo so zvesenými plecami, na to neexistujú nijaké pravidlá. Každý môže sedieť tak, ako je mu vhodné a ako sa cíti pohodlne, pokiaľ si nevyloží nohy na lavicu. Či má človek opreté čelo o ruky, alebo sa hrbí, to je jeho vec. Možno niekto vníma viac slová, keď ho nerozptyľujú vizuálne podnety.

Chcela by som však upozorniť na dve iné veci: keď niektorí ľudia „kľačia“, kolená majú na kľačadle, zadnou časťou tela sa však opierajú o lavicu, na ktorej predtým sedeli. To nie je kľačanie. Kľačanie je, keď sa celou váhou tela opieram o kolená a nepodopieram sa sedacou časťou tela o lavicu. A ak má človek choré kĺby alebo akékoľvek iné zdravotné problémy, môže zostať sedieť. Nemusí stáť ani počas tých častí svätej omše, pri ktorých sa státie vyžaduje. Keď ma totiž niečo bolí, koncentrujem sa na bolesť, a v kostole by som sa mala koncentrovať na stretnutie s Pánom.

Môžem užiť lieky a zapiť ich vodou počas bohoslužby?

To je v úplnom poriadku, pravdaže, nie počas premenenia, minútku-dve počkáme. Keď má niekto alergickú reakciu, rozkašle sa, treba mu ponúknuť vreckovky alebo cukrík – ak ho máme v taške. Sme ľudia a tieto veci sú ľudské.

Do chrámov prichádzajú aj ľudia, ktorí sú zvyknutí na svoje „stále“ miesto v kostole. Ako reagovať, keď je okolo nás množstvo voľných miest, ale niekto k nám príde a povie: „Dovolíte, prepáčte, ale toto je moje miesto?“

Nárokovať si na lavicu v kostole súvisí s tým, že človek sa na istom mieste cíti príjemne, akoby bol doma. Tak ako si v obývačke obsadia niektorí ľudia kreslo alebo diaľkový ovládač k televízoru, tak si daktorí v svojej mysli zarezervujú aj verejné priestranstvo – lavičku v parku alebo sedadlo v kostole, ktoré sa tým stáva ich osobným územím. Ak niekto iný obsadí toto ich teritórium, vyvolá v nich napätie, nepokoj, nervozitu. Takto uvažujúci človek nebude spokojný, kým nebude sedieť na svojom mieste. Na druhej strane však nemá právo vynútiť si ho. Menovky ani rezervácie na miesta v kostoloch nejestvujú, nie sme v divadle ani v reštaurácii. V sporoch o miesto na sedenie spravidla ustúpi ten, kto je ľudskejší a empatickejší.

Vám sa ešte nikdy v kostole nestalo, že by niekto chcel sedieť na vašom mieste?

Sedieť nie, ale stáť áno (smiech). V Trenčíne sa raz pred svätou omšou istá pani postavila tesnučko ku mne. Prestala som sa modliť, lebo stála pri mne tak blízko, až sme sa dotýkali telami, čo bolo nepríjemné. Spýtala som sa, prečo sa na mňa tlačí, keď okolo je veľa voľného miesta na státie. Odpovedala, že ona chce stáť na tom mieste, na ktorom stojím ja. Tak som sa pýtala ďalej, či je to jej miesto, na ktorom zvykne stáť. Odvetila, že nie, ale jej sa to miesto páči a chce na ňom stáť. V duchu som si vravela, že toto je silná káva. Najskôr som sa neposunula, no po nejakom čase som trošku odstúpila. A vtedy som pochopila, prečo asi mala táto pani záujem o „moje“ miesto. Vonku bolo veľmi horúco a v tomto kostole je mramorový stĺp. Keď som pri ňom stála, cítila som príjemný chlad a nebolo mi tak teplo. Možno pani vedela, že pri stĺpe jej bude chladnejšie. Nech už to bolo akokoľvek, nemám právo posudzovať jej správanie. Kostol ani sväté omše nie sú na to, aby som sa sporila, kde budem sedieť či stáť, ani si vyhradzovala miesto na sedenie či státie.

Má starší pán okamžite uvoľniť miesto staršej dáme?

Ak má pán zdravotný problém, nie. Okrem toho v kostole je určite aj niekto mladší alebo zdravší, kto ju môže pustiť sadnúť si. Mladší však nemusí automaticky znamenať aj zdravší.

Najmä v mestách prichádzajú veriaci na svätú omšu s plnými nákupnými taškami alebo študenti či turisti s batohmi. Ako a kam tieto veci umiestniť?

Treba ich uložiť tak, aby nezavadzali ostatným ľuďom. To si od človeka vyžaduje, aby bol dobrým pozorovateľom a vedel odhadnúť situáciu i priestorové možnosti. S nákupom ani s batožinou netreba chodiť hore-dolu po laviciach, ani nimi netreba zablokovať lavicu skraja.

Keď prídem neskôr na svätú omšu, chcem si sadnúť, ale voľné miesto je len v prvej lavici, ako sa tam čo najnenápadnejšie dostať?
Normálne idem, ak mi klopkajú opätky, snažím sa ísť po špičkám, ani rýchlo, ani pomaly, nie stredom, ale krajom, aby som nerušila ostatných, ktorí prišli včas. Zväčša meškajú takí ľudia, a potom idú cez celý kostol dopredu, ktorí chcú, aby si ich ostatní všimli. Každý by sa však mal usilovať stihnúť začiatok svätej omše, aj keď nie vždy je to z rozličných príčin možné.

Ako reagovať pri znaku pokoja a bratskej lásky, keď sme chorí? Podať alebo nepodať ruku?

Prvé pravidlo je, že keď som chorá, smrkám, kašlem, kýcham, zostanem doma a nešírim chorobu ďalej. Malo by to platiť i pre veriacich, i pre kňazov. Keď sa mi chce kýchnuť, ak stihnem, vytiahnem vreckovku, keď nestihnem, kýchnem do ľavej ruky, lebo pravá sa podáva. Podala som ruku aj ľuďom, ktorí mali na tej svojej ekzém. Nemám s tým problém.

Dnes sa mi však zdá, akoby si ľudia podávali ruky v kostoloch menej. Kedysi bolo dobrým zvykom otočiť sa k ľuďom vedľa vás, pred vami, za vami. Dnes pribúdajú ľudia, ktorí nepodajú ruku nikomu. Možno sa vytratila istá spolupatričnosť, lebo dotyk má z neverbálnych prostriedkov najväčšiu komunikačnú hodnotu. Dotykom, podaním ruky sa prenáša medzi ľuďmi obrovské množstvo informácií. Možno je to aj zo strachu pred chorobami, ale nemôžeme žiť v sterilnom prostredí. Vírusy a baktérie striehnu všade, základ je, že po príchode domov si poriadne umyjem ruky pod tečúcou vodou.

Môžu si páni dať v kostole ruky do vreciek na nohaviciach?

Ruka vo vrecku dáva človeku istý pocit bezpečia a ochrany. Signalizuje neistotu, potrebu pomoci, ochrany. V kostole by sme však mali mať ruky spolu, zopnuté.

Ktorý zlozvyk prekáža v kostole vám?

Najviac sa mi nepáči, keď kňaz aj s miništrantmi po svätej omši odchádzajú, a hoci sú ešte stále pri svätostánku, ľudia sa postavia a hrnú sa preč. Pripomína mi to záver divadelného predstavenia, keď niektorí diváci utekajú do šatne po kabáty. Kam sa náhlia? Nedokážu vychutnať doznievanie povznášajúcich pocitov? A opäť sme pri etikete: najskôr odchádza kňaz s miništrantmi a až po nich veriaci.

prevzaté z Katolíckych novín

Ahoj deti!


Hmm, cítite to? Vo vzduchu už vonia jar a my sme opäť o krôčik bližšie k letu. Kabáty a bundy sme vymenili za ľahučké letné tričká a dlhšie dni nám opäť dovoľujú vychutnať si jar naozaj naplno.

Ozaj, viete, aký sviatok máme 13. mája? V tento deň oslavujú sviatok najdôležitejšie osobnosti v živote každého z nás – mamky.

Určite už plánujete, čím by ste tú svoju obdarovali. Okrem tradičnej pusy na líce a sľubu, že budete konečne dobrí jej môžete podarovať aj darček, ktorého návod na výrobu som vám pripravila v tomto čísle.

1. Na vlnitý ružový alebo červený kartón si nakreslíme kvietok so šírkou asi 10 cm.

2. Vystrihneme ho.

3. Zo žltého farebného papiera vystrihneme menší kruh s priemerom asi 3 cm.

4. Kruh pomocou lepidla nalepíme do stredu na kvietok.

5. Spredu môžeme vzniknutý kvietok dozdobiť podľa vlastnej fantázie, prípadne napísať venovanie.

6. Zozadu pomocou kúska lepiacej pásky pripevníme špajlu.

7. Zo zeleného farebného papiera si vystrihneme malé lístky a pripevníme ich na špajlu.

8. Špajlu môžeme ešte dofarbiť na zeleno, aby vznikla zelená stonka.

9. Papierový kvietok je hotový.

A keďže vonku nám už poletujú malé motýliky, tohto si môžete vymaľovať pestrými farbami, vystrihnúť a pripevniť na vytvorený papierový kvietok.

stránku pripravila: Lenka Novotná

MÁŠ PROBLÉM…………..? (3)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ príjmu naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.
Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania a hlavne jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.
A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.
A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?


Možno, že človeka pretrasie hrôza, ak si pomyslí na to, že bude musieť svojej manželke povedať, čo robil predtým s inou ženou. Možno povie, že nechcel, ale podľahol zvedavosti a hriešnej túžbe. Vždy musí byť človek veľmi ostražitý a má počítať s nahováraním a zvodami satana!

Satan ti povie: “Na jednom malom bozku nezáleží, alebo na dotyku, či pohladení – predsa to nie je nič zlého.” A potom ti napovie: “Že nie je nič zlého ani na tom, že sa úplne vyzlečieš.” Satan vždy vie – ako na nás a žiada, aby sme pristúpili najprv na jeden kompromis a potom na ďalší a tak postupne chce, aby sme boli čoraz viac povoľnejší.
Pokiaľ ste si jasne nestanovili, ešte ako milenci, svoje duchovné hranice, alebo pokiaľ sa rozhodnete, že ich prekročíte, potom to môže ísť veľmi rýchlo a ani sa nenazdáte, kam ste to došli! Ak po niekom veľmi intenzívne telesne túžite a tú túžbu živíte tým, že postupne prestupujete svoje duchovné hranice, je veľká pravdepodobnosť, že padnete.

Satan je pôvodcom každého zla a privedie vám do života neustále pokušenie. Ale Jakub hovorí: „Ale každého pokúša vlastná žiadostivosť, ktorá ho zachvacuje a zvádza.” (Jak 1,14). Preto, keď upadneme do pokušenia, nemôže zo svojich reakcií a skutkov viniť iba satana. Jakub nám ďalej hovorí: “Žiadostivosť potom, keď počne, porodí hriech a keď je hriech dokonaný, splodí smrť” (Jak 1,15).
Pokiaľ dovolíme, aby naša “žiadostivosť” viedla k hriechu, potom zrazu zistíme, že sa desíme pomyslenia na to, ako budeme musieť budúcemu manželskému partnerovi alebo partnerke vykladať, že sme dar panenstva alebo panictva odovzdali do “rúk” niekomu inému.

A treba sa tiež zamyslieť aj nad otázkou: Čo by si pomysleli aj moje budúce deti? Chcete, aby ste im museli povedať: ”Deti moje, zo mňa si príklad neberte!” Alebo by ste radšej povedali: “Stanovil som si pevné duchovné hranice a zostal som čistý pre vašu mamičku. A vy to môžete dokázať tiež!”
Naozaj chcem, aby moje budúce deti boli hrdé na to, ako som sa zachoval behom tých rokov, keď “so mnou cvičili moje hormóny” a v nasledujúcich rokoch tiež.

Najlepšiu vec, ktorú môže otec pre svoje deti urobiť, je milovať ich matku. Rovnako tak je jedným z darov, ktoré môžem pre svoje budúce deti pripravovať už teraz – je moja čistota – ukázať im, že som ich matku miloval a rešpektoval ešte predtým, než som ju vôbec poznal a to tým, že som jej bol verný a zachoval si čistotu tela i duše.

Blažej Vaščák, Široké

Rozhodnutie


Naivita,
a bez naivity už viac nič
Pane príď mi na pomoc
a neber na mňa bič

Pane veď ja nepoznám tvoj plán
buď pri mne Pane zo všetkých strán
Aké je ťažké chcieť čo chceš ty
Aké je ťažké žiť dva životy
Treba žiť jeden a ja to dobre viem
Duch je silný len to telo nie
Chcem ísť po tej tvojej ceste
to naozaj chcem

S bolesťou a plačom volám
volám k Tebe
Nie čo ja chcem
ale to čo ty chceš Pane
Pane nech sa stane
Aj keby som mal trpieť
Aj keby som mal plakať
Aj keby som mal umrieť
Volám:
Príď Pane Ježišu a konaj čo máš
Aj keby ma to malo bolieť
Aj keby som mal strach
Zober si všetko čo mám
Všetko?
Či vlastne nič!?

Zober si hriešne telo,
dušu aj ducha
a šepni mi jemne do ucha
Som pri tebe synu tak to nevzdávaj
Som pri tebe synu tak to zdolávaj
Zdolávaj tie prekážky
v srdci nastražené
aj tú myseľ pochabú
to falošné presvedčenie

A ja plačem
kričím
telo na zem padá
v kŕči duša celá
ach aká to zrada

Sťa by diabol do ucha šeptal
Nepočúvaj Toho
to On sa hrá na hada
Kričím odíď
odíď Satan preč
a vytiahni zo srdca
ten svoj slizký meč

A po čase boja
predsa ja len vstávam
ale nie som sám
Kríž mi z cesty dvíha
ubolené telo
telo ktoré pre moje hriechy
na tom dreve pnelo

A vtedy sa spamätám
spamätám z tej Judášovej zrady
z toho bozku falošného
tej šialene hriešnej šarády
A Ježiš na mňa len uprene hľadí
tak uprene hľadí
A ja som si uvedomil
že je len jedna cesta
tá najťažšia skratka
po ktorej treba ísť s bolesťou
– to je Kamarátka

Pane vďaka ti
za ten život nádherný
Tvojou rukou kreslený
za tú veľkú lásku
aj za tie bolesti
aj za ten tvoj kríž
tak bolestne…
pre nás z lásky…
pre moje hriechy… NESENÝ

Ale na konci tej cesty
ma Pán posledný krát zdvihne
a ja už viac nebudem sa báť
zo srdca spadne kameň
A Pán ma bude vítať
a ja len poviem Amen.

Tomáš Rafael M.

Veľké predstavy o malej láske


Máj – lásky čas. Trošku opotrebované prirovnanie, ale myslím si, že aj keď je generačne omieľané, v skutočnosti je veľmi výstižné. Prvé slnečné dni sú toho dôkazom. Slnko nešetrí svojimi horúcimi objatiami, všade to rozvoniava čerstvo rozkvitnutými stromami a dlhé letné večery sú ako stvorené na prechádzky s niekým, na kom nám záleží.

Ružové idealistické predstavy ako vystrihnuté z Pilcherovej románov sú síce krásne a nefalšovane romantické, ale majú jeden háčik. Sú totiž len predstavami. Výplodmi fantázie, počas ktorých sa na chvíľu vznášame, no vzápätí sa rozplynú a my sa prebudíme v dusnom prostredí kancelárie alebo nás zo snívania raz-dva preberie hlas profesorky fyziky s otázkou, v ktorom z mimozemských svetov sa momentálne nachádzame. Nezadaní zahanbene sklonia hlavu a v okamihu na všetko zabudnú, zatiaľ čo zadaní sa len pousmejú a naďalej sa ukrývajú za pomyselnými ružovými okuliarmi svojho zamilovaného „ja“.

Nech už je to akokoľvek, všetci z času na čas snívame a necháme sa doslova „zhltnúť“ vysnívaným svetom, v ktorom sme len my tí, ktorých ľúbime a hodiny, ktorým chýba ciferník. Želáme si, aby sa sny nikdy nemuseli skončiť, aby sme sa nikdy nemuseli rozlúčiť a aby… sme nezabudli.

Lenže nie vždy sa naše predstavy zhodujú so skutočnosťou, ktorá nás obklopuje. Vysnívame si slnko a vzápätí sa rozprší. Predstavujeme si pravú nefalšovanú rodinnú idylku a za okamih sledujeme vo večerných správach nárast krivky rozvodovosti na Slovensku. Zamýšľame sa nad tým, aké nároky máme na človeka, ktorého ľúbime a skutočnosť nás vracia z oblakov do reality tým, že sa naše predstavy rozplynú vo chvíli, keď si všimneme, že sa s ňou nestotožňujú. Toto bola asi príliš zložitá veta 🙂

Francúzsky spisovateľ André Maurois raz povedal: „Nechcime, aby sa ten, koho milujeme, podobal nášmu ideálu, ale naopak, ideál prispôsobme tomu, koho milujeme.“

Myslím si, že do tejto myšlienky môžem „obliecť“ celý obsah svojho článku v tomto čísle.
Veľakrát sa totiž stáva, že si svoj život vyskladáme na nereálnych predstavách a na chvíľu sa z nás stanú rojkovia uväznení v tajomnom začarovanom svete vlastných ilúzií. Lenže v jednej chvíli nám realita strhne ružové okuliare a my zostaneme rozčarovaní stáť na prahu a zistíme, že jediné, čo nám po našich astronomicky vysokých nárokoch zostalo, je sklamanie. Jednoducho máme len „veľké predstavy o malej láske.“ Pretože, ak si k človeku, ktorého ľúbime, priložíme „šablónu“ ideálneho vysnívaného princa na koni bližšie neurčenej farby, znamená to, že naša láska nie je láskou v pravom slova zmysle. Je to len platonika. Zaľúbili sme sa totiž do sna a nie do „bežného smrteľníka.“

Budúcnosť postavená len na ideáloch býva často nevyspytateľná. Ideály totiž kráčajú ruka v ruke so zmenami módy a každú chvíľu je ideálom niečo iné. A takáto „multi-ideálnosť“ má za následok „multi-chaos“.
Ak by ste po celom svete rozbehli anketu s otázkou: „Aká hodnota je pre vás v živote najdôležitejšia?“, na prvom mieste hodnotového rebríčka by sa o prvenstvo bili LÁSKA a ZDRAVIE. No u zdravých a fyzicky zdatných ľudí by dominovala práve LÁSKA, ktorej mesiacom nemusíme nazvať výlučne len máj, ale ktorýkoľvek mesiac v roku. Prejavy lásky predsa nie sú z limitovanej edície 🙂 .
Je to cit, ktorý existuje od počiatku a ktorý Boh použil ako základný kameň budovania sveta a ktorý vždy bol, je a bude základom fungujúcej spoločnosti. Cit, ktorý spája i rozdeľuje, buduje i rúca, prináša radosť i smútok, hreje aj chladí…

No keby sme chceli presne vedieť, čo je to Láska, museli by sme si pomôcť jej charakteristikou, ktorú krásne opisuje Hymnus na lásku (1 Kor.13).

Hovorí sa, že láska nepozná vekové rozdiely, odlišnosť veľkosti bankových účtov či chybičky krásy. A preto si myslím, že ak niekoho skutočne ľúbite, je pre vás ideálny už len tým, že ho máte vedľa seba 🙂 Celkom stačí, že ho jednoducho máte radi a záleží vám na ňom.
Želám vám preto veľa lásky, a to nielen v máji, ale po celý rok 🙂

Lenka Novotná

ZAUJÍMAVÉ A POUČNÉ


Jeden profesor ekonomie na místní vysoké škole nikdy nenechal propadnout jediného studenta, ale v poslední době nechal propadnout rovnou celou třídu. Třída trvala na tom, že Obamův socialistický model funguje, že nikdo by neměl být chudý ani bohatý, všichni by měli být zhruba na stejné úrovni. Profesor řekl: „OK, uděláme v této třídě experiment Obamova plánu“. Známky z jednotlivých testů zprůměrujeme a všichni tak budou dostávat stejnou známku jako je průměr třídy, takže nikdo nepropadne, ale nikdo ani nedostane za 1. (Známkami nahradil výši příjmů daňového poplatníka).

Po prvním testu byly známky v průměru a každý student dostal za 2. Studenti, kteří tvrdě studovali, byli trochu zklamaní a studenti, kteří studovali málo, byli spokojení. U dalšího testu studenti, kteří studovali málo, studovali ještě méně a ti, kteří studovali hodně, se rozhodli, že jim průměr stačí, takže i oni studovali málo. V tomto testu byl průměr 4! Nikdo nebyl spokojený. Při třetí zkoušce byl průměr 5. Jak zkoušky pokračovaly, průměr se nikdy výrazně nezvýšil, vše se zvrhlo v následné hašteření, obviňování a nadávky. Nikdo nechtěl studovat ve prospěch někoho jiného. K jejich velkému překvapení všichni propadli. Profesor konstatoval, že socialismus už z principu nemůže fungovat, protože odměna za práci může být skvělá, lidé mohou mít motivaci uspět, ale když si vláda vezme celou odměnu, nikdo se nebude snažit, nebo nebude chtít uspět. 5 vět, které se vztahují k experimentu:

1. Nemůžete legislativou udělat z chudých prosperující a prosperující legislativně odstavit od příjmů.

2. Co dostane jeden člověk, aniž by si to odpracoval, to musí odpracovat jiný člověk, aniž by za tuto činnost obdržel odměnu.

3. Vláda nemůže dát nikomu nic, aniž by si to dříve nevzala od někoho jiného.

4. Nelze rozmnožit bohatství tím, že se rozdělí!

5. Jestliže si polovina lidí představuje, že nemusí pracovat, protože se druhá polovina o ně postará, a když druhá polovina zjistí, že není dobré pracovat, protože někdo jiný bezpracně dostane to, co oni vytvořili, tak to je začátek konce každého národa.

-re-

„Nemal som o Boha záujem.“


Ján Hatina má 35 rokov, je otcom štyroch detí. Je riaditeľom a majiteľom prvej spoločnosti na Slovensku poskytujúcej prepravu osôb/taxislužieb a zároveň kuriérskych služieb.
Ak mám opísať svoju cestu k Bohu, neviem presne určiť deň, kedy som mu úplne uveril a vrátil sa k Nemu. Zdá sa mi, akoby táto cesta bola postupná, po maličkých krokoch. Dokonca ešte aj teraz sa stále učím, ako vernejšie nasledovať Pána a ako správne prežívať život, spoznávať Jeho vôľu.

Veľmi jasne si spomínam na prvé sväté prijímanie a prvú sv. spoveď, aj ako k nám domov počas socializmu chodil kňaz, ktorý ma potajomky pripravoval na tieto sviatosti. Potom sa však moje spoznávanie Boha skončilo. Nemal som záujem o Boha a ani mi nikto o ňom nič nehovoril. Boh neexistoval, bol neznámy, úplné ticho, nepotreboval som ho.
Ako veľmi mi je ľúto ľudí, ktorí nepoznajú Pána. Viem porovnať, aký je rozdiel medzi životom s Pánom a bez neho. Život s Ježišom má zrazu význam, mnohé udalosti človek vníma ľahšie a s ohľadom na večnosť sa mu zdajú prítomné starosti nepodstatné. Človek má väčší pokoj vo svojom srdci, teší sa z maličkostí a nie je otrokom túžob po bohatstve, sláve či uznaní.

Ak pustíme Boha do nášho života, sme zrazu slobodní a s Ním sa dá všetko prekonať. Boh nás neopustí, je stále s nami. Vie, čo prežívame, akí sme a čo potrebujeme. Nikto z ľudí nás nedokáže milovať a pochopiť lepšie ako Ježiš. Nemá žiadne podmienky, ľúbi a dáva bezvýhradne.
Boh sa nedá nájsť, On je Ten, ktorý prichádza sám. Príde tam, kde nájde otvorené srdce a túžbu po pravde, spravodlivosti a láske. Ku mne prichádzal postupne cez mnoho rozličných situácií. Najprv sa ku mne dostali knihy o ezoterizme. Tie ma upútali, ale bolo tam strašne veľa neprávd a nezmyslov. Zlom prišiel, až keď som mal asi 20 rokov. Občas sa vo mne začala objavovať túžba ísť s priateľmi v nedeľu do kostola. Dnes nedokážem presne vysvetliť, prečo som tam začal chodiť. Začínal ma volať Pán?

Neskôr som sa zoznámil so svojou terajšou manželkou, kresťankou. Som presvedčený, že ona sa stala nástrojom Pána na moje obrátenie.
To, čo robil Pán so mnou, bolo úžasné. Spoznával som Evanjelium, kde som nachádzal všetky odpovede na zmysel života. Ježišove učenie je neuveriteľne krásne a pravdivé, vždy som si pomyslel, že toto nemôže pochádzať od človeka. Uveril som, že Ježiš je Boží Syn, pretože myšlienky, ktoré On učil, akoby nepochádzali z tohto sveta. Nebol som až tak fascinovaný zázrakmi, ktoré konal, ale učením o láske a pokoji. Každý, kto chce spoznať Boha, by si mal prečítať evanjeliá Nového zákona a pochopí.

Potom som pocítil túžbu vyznať svoje hriechy a očistiť si srdce pred Pánom vo sv. spovedi. Začal som prijímať Eucharistiu. Ako 23-ročný som prijal sviatosť birmovania. Myslím si, že táto slávnosť ma úplne pripojila k Bohu a toto bol okamih zmeny môjho vnútra. V katolíckom katechizme sa tiež píše, že „birmovanie vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, ktorý znamená, že Ježiš Kristus označil kresťana pečaťou svojho Ducha a obdaril ho mocou z výsosti, aby bol jeho svedkom.”

Pochopil som, aké dary má cirkev. Pred úplným obrátením som si myslel, že netreba chodiť do kostola, prijímať eucharistiu, spovedať sa. Ale aj tu mi Ježiš pomohol spoznať tieto tajomstvá. Dnes si nedokážem predstaviť život bez týchto sviatostí.
Môj život sa radikálne zmenil. Odovzdávam Pánovi každý deň, volám ho do svojich starostí a problémov, urobil som ho Pánom nad všetkým, čo mám. Neustále ho chválim za dobrotu a lásku, ktorú mi prejavuje. Stará sa o potreby mojej rodiny a vždy vie, kedy nám treba pomôcť. Boh je úžasný. Mňa fascinuje, že miluje hriešnikov. Tých, ktorí si uvedomujú svoje hriechy a majú snahu sa zmeniť. I ja som taký.
Ak chce človek spoznať Pána, musí sa modliť. Hovoriť mu, čo cíti, čo potrebuje a za čo je mu vďačný. Treba počúvať Jeho hlas. Počuť sa dá v srdci, vo svedomí. Boh sa k nám prihovára aj cez Sväté písmo. Ja osobne najviac cítim Ježišovu blízkosť po prijatí Eucharistie pri sv. omši. Vtedy ma napĺňa svojím Duchom. Som si istý, že prichádza do môjho srdca, očisťuje ma od mojich hriechov a slabostí, dáva mi silu.

Všetkým ľudom prajem, aby si otvorili svoje srdcia pre Ježiša, On príde. Zmení Váš život. To, čo bolo predtým ťažké bude ľahké, to, čo sa nedalo vyriešiť, bude vyriešené. Do života príde väčší pokoj. Samozrejme, nie vždy bude všetko podľa našich predstáv, ale aj tak môžeme dôverovať najmocnejšiemu a všemohúcemu Kráľovi.
Ja som sa presvedčil o dobrote a láske Boha cez mnoho udalostí môjho života. Ja verím, že je náš milujúci Otec a má nás nekonečne rád.
Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán!

– internet –