Desatoro Božích prikázaní

„Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ „Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!“ (Mt 19, 16-17)

Prikázanie piate: Nezabiješ!

Nemecký spisovateľ Abdrushin napísal: „Kto sa nenamáha, aby Pánovo slovo aj správne pochopil, ten sa previňuje!“
Uvažovali sme niekedy nad významom piateho Božieho prikázania, zahrnutého v slove „Nezabiješ“? Mnoho z nás si iste pri tomto prikázaní s úľavou vydýchlo, že aspoň túto stranu knihy svojho života môže pred Pánom otvoriť bez strachu a obáv. Veď zabíjať znamená vraždiť. A tak sa hrdo bijeme do pŕs, že my predsa nie sme vrahovia, teroristi, či iní násilníci!?

Je toto jednostranné hrubé vysvetlenie naozaj aj celistvé? Nezahrnul Boh vo svojej veľkej múdrosti do tohto prikázania aj pojmy ako ubíjať, ubiť, či udusiť svojho blížneho? Nie doslova, teda fyzicky, ale psychicky.

Môžeš zabíjať bez toho, aby si vraždil? Áno, môžeš. Pretože môžeš zabíjať nielen telo, ale aj ducha. Už len tým, že obmedzuješ život druhého človeka, staviaš sa proti tomuto prikázaniu. Ak napríklad rodičia, hnaní svojou vlastnou ctižiadostivosťou, alebo nejakým neuskutočneným životným snom nútia svoje deti k štúdiu niečoho, čo ich vnútorne nenapĺňa, nebaví ich to, je to proti ich prirodzeným vlohám, je úplne samozrejmé, že tým v deťoch ubíjajú niečo, čo im Boh v talentoch dal, no líši sa to od ich predstáv. V mnohých prípadoch sa to rodičom skutočne aj podarí, lebo v dieťati bol potlačený zdravý talent – ten od Boha, ktorý bol nahradený a premrhaný niečím iným. Takéto konanie je ťažkým previnením proti piatemu Božiemu prikázaniu. Rodičia nemôžu svoju rodičovskú autoritu nadradzovať nad Boží zámer. Nie je tomu inak ani vtedy, ak rodičia uplatňujú pri manželstvách svojich dospelých detí malichernú svetskú vypočítavosť a častokrát v nich tak bezohľadne udusia najušľachtilejší cit lásky. Síce, ich dieťaťu sa tým zabezpečí materiálna bezstarostnosť, ale zároveň aj nekonečné duševné nešťastie.

Na druhej strane aj deti môžu zabiť či udusiť dôveru, vierohodnosť či nádej, ktorú do nich rodičia vkladali. Požívaním drog, rôznych omamných látok, nevhodným správaním, ak v sebe nerozvíjajú svoje vlohy, aby tým niečo v živote dosiahli a rodičia im vychádzajú v ústrety, že ich nechali zvoliť si cestu, o ktorú ich prosili. Týmto všetkým deti hrubým spôsobom prestupujú prikázanie.

Taktiež ak človek sklame pravého priateľa a jeho dôveru, aj tým zabíja a zraňuje v tom druhom niečo v jeho vnútri, v jeho duši. Aj to je previnenie proti slovu Božiemu: Nezabiješ!

Piate prikázanie nám však ukladá aj povinnosti chrániť život svoj a blížnych, starať sa o zdravie tela a zveľaďovať svoj duchovný život. Náš fyzický život ohrozujeme hriechmi proti zdraviu (alkoholizmus, drogy, rôzne hazardovanie a pod.) Duchovný život ohrozuje každý hriech a pohoršenie, ohrozuje navyše aj duchovný život blížnych. Človek nemá právo siahnuť si na život samovraždou, ani vyhasiť život druhému človeku.

Postoj katolíckej cirkvi k niektorým problémom, týkajúcim sa piateho prikázania z Desatora je jasný a mal by byť pre nás katolíkov záväzný.

Týmto prikázaním Boh chráni život človeka od jeho počatia až po prirodzenú smrť. Preto sú prestúpením proti tomuto prikázaniu vojny, potraty, eutanázia, homosexualita, voľná neviazaná láska, násilie a terorizmus, pornografia, prostitúcia, rozvody, antikoncepcia, sterilizácia, umelé oplodnenie a klonovanie ľudských embryí.
Život je úžasný dar, ktorý sme dostali od Pána Boha. Nebeský Otec, Darca všetkého života, zveril život do našej vlastnej opatery a zodpovednosti. Máme sa oň starať, vážiť si ho a podľa úmyslov Božieho plánu si ho rozvíjať a zveľaďovať. Život a zdravie má nesmiernu cenu. Je to najväčšia hodnota pozemského poriadku. Život našej duše má cenu Kristovej krvi, ktorou nás oživil zo smrti hriechu.

Dnešný svet bolestným, ťažkým a mnohorakým spôsobom prestupuje prikázanie „Nezabiješ“, až mu to samému prinesie záhubu. Každý deň sa v médiách stretávame s informáciou o násilí, o tom, že človek človeku siahne na život. Takýchto informácií je čoraz viac a vôbec nás už neprekvapujú. No ak sa nás bytostne nedotýkajú, tak nad nimi len mávneme rukou, povzdychneme si: „Kam tento svet speje“ a ideme ďalej. Trochu málo na ľudí, ktorí boli stvorení na Boží obraz a pre ktorých je Boh jediný Pán a Darca života. Vážme a zasadzujme sa za život. Dajme životu zelenú. Koľkí ľudia chceli žiť, boli plní života a predsa ich život vyhasol pri rôznych tragédiách a nešťastiach. Nebojme sa prijať život, či už v podobe toho maličkého ešte nenarodeného dieťaťa, alebo v podobe starého, roztraseného a možno už nepotrebného starca. Nikto nemá právo siahnuť na život a preto Boh vyriekol v prítomnosti Mojžiša: „Nezabiješ!“ Dbajme na toto prikázanie ako na ten najvzácnejší poklad, ktorého ustráženie nám určite prinesie spásu.

Martina Gondová, Víťaz

Trampoty v manželstve


1. Pri počúvaní máme venovať plnú pozornosť – v manželstve podobne ako v rodičovstve – venovaním plnej pozornosti, komunikujeme lásku. Štúdie o komunikácii zistili, že len 7% toho, čo chceme povedať je obsiahnuté v slovách, ktoré používame. Tón hlasu, ktorým to povieme, obsahuje ďalších 38% a zvyšných 55% podáva reč nášho tela. Toto je rovnako dôležité pri počúvaní, ako aj pri hovorení.

Fyzická blízkosť pomáha komunikácii. Viesť rozhovor tak, že na seba pokrikujeme cez niekoľko miestností, nie je veľmi efektívne. Ak nám náš manželský partner chce povedať niečo, čo ho vyviedlo z miery, sadneme si vedľa neho, objímeme ho a predovšetkým sa naňho pozeráme, aby sme mu ukázali, že nás zaujíma to, čo nám chce povedať. Očný kontakt odovzdáva posolstvo – „zaujíma ma, čo hovoríš a venujem ti plnú pozornosť”.

2. Vyhýbajme sa zbytočnému rozptyľovaniu – veľmi ťažko dokážeme venovať plnú pozornosť, ak musíme urobiť nejakú praktickú prácu. Niekto zasa môže sedieť uprostred neporiadku alebo upratovať (to skôr my chlapi) a zároveň viesť rovnaký rozhovor. Veľmi ťažké je tiež počúvať niekoho, keď je v pozadí príliš veľa hluku. Niekedy, ak je v miestnosti zapnutá televízia, pre mňa je prakticky nemožné sústrediť sa na to, čo mi niekto hovorí. Rovnako ma ľahko vyruší iný hovor v tej istej miestnosti.

Ale oveľa väčšou prekážkou ako televízia alebo správy je to, že často podvedome pri rozhovore venujeme čas počúvaním seba! Je to, akoby sme mali v sebe zapnutú televíziu, ktorá neustále upútava našu pozornosť. Slová druhej osoby spúšťajú naše myšlienky a spomienky.
Keď náš manžel povie: „Hovoril som dnes s priateľom, práve mu zomrela matka”, okamžite začneme myslieť na to, ako sme sa cítili, keď zomrel niektorí z našich rodičov. Alebo keď manželka povie: „Keď som cestovala domov, tie zakvitnuté stromy vyzerali úžasne”, našu myseľ hneď naplnia pochmúrne myšlienky o tom, koľko práce treba porobiť v záhrade.

Takto naše vlastné myšlienky a spomienky prekážajú nášmu počúvanie a naša ďalšia poznámka môže mať veľmi málo spoločné s rozhovorom s naším partnerom. Môže byť ťažké nesledovať tento oddelený rozhovor v našej hlave, najmä, ak máme veľa práce a naša myseľ je zaplnená. Pri počúvaní sa pokúsme odložiť vlastný pohľad a záležitosti bokom a skúsme vnímať, čo nám hovorí náš partner.

Ak by som mal zhrnúť do jednej vety najjednoduchšiu zásadu, ktorú som sa naučil v oblasti medziľudských vzťahov, bola by to táto: „Najprv sa snažte pochopiť, až potom byť pochopený.“ Druhé zlaté pravidlo: „Neustále hovorte a počúvajte toto druhého.“

Je zaujímavé, že čínsky znak pre počúvanie zhŕňa symboly pre oči, srdce a myseľ rovnako ako pre ucho.

3. Prejavme záujem – ak sme rozhodnutí zaujímať sa o to, čo nám druhá osoba hovorí, počúvame pozorne, inak sa môže ľahko stať, že vypneme. Nedá sa vyhnúť tomu, že ľudia majú odlišné záujmy. Snaha počúvať, čo iní považujú za zaujímavé, je presvedčivý spôsob preukazovania našej lásky. Ak chceme byť dobrými spoločníkmi, treba preto niečo urobiť. Ak sa teda chcete stať zaujímavými, zaujímajte sa o druhých. Klaďte svoje otázky ľudom, na ktoré vám veľmi radi odpovedia.

4. Počúvajme inteligentne – môže byť ťažké znova podrobne opisovať bolestivé alebo dlhotrvajúce problémy. Niekto takýto predmet radšej obíde. Niekedy je nevyhnutné počúvať, čo je za slovami, aby sme objavili skrytý zmysel. Dobrý poslucháč nájde odvahu povzbudiť partnera nenásilným otázkami, ktoré položí vo vhodnej chvíli. Pri rozhovore musíme dať jeden druhému dostatok času. Zrozumiteľné vyjadrenie našej bolesti nám umožňuje veci lepšie chápať. Nebojme sa ticha. Niektorým ľuďom ticho pomáha usporiadať si myšlienky a naše tiché čakanie je dôkazom nášho záujmu.

5. Počúvajme bez kritizovania – komunikácia prekvitá, keď sa vzájomne akceptujeme, ale kritizovanie komunikáciu ničí! Musíme byť schopní počúvať než obranného postoja a poznámok. Ak dokážeme porozumieť, čo náš manžel alebo manželka cíti, už sme na polceste k vyriešeniu ťažkej situácie. Často hovoríme s naším partnerom vtedy, keď sú naše pocity čerstvé. A vtedy naše slová sa môžu zdať zmätené a protirečivé. Počas toho, ako rozprávame, môžeme zmeniť názor na to, čo cítime.

6. Uznajme pocity nášho partnera – veľmi pomáha, ak svojimi vlastnými slovami zopakujeme, čo nám hovorí náš partner, najmä, ak sa vyjadrujú hlboké emócie. Tak dajme partnerovi pocítiť, že sme s ním na rovnakej vlnovej dĺžke a že sme ho pochopili. Cieľom počúvania je pochopiť a akceptovať pocity nášho partnera, a nie posudzovať, či má pravdu alebo nie.

7. Dávajme radu, iba ak nás o to požiadajú – naučiť sa počúvať jeden druhého môže premeniť celé naše manželstvo. Skoro v každom manželstve, ktoré sa rozpadá, zlyháva komunikácia. V manželstve neexistuje žiadna náhrada za efektívne hovorenie a efektívne počúvanie. Dve individuality s rozdielnym myšlienkami a citmi sa stanú akoby jedným. Komunikácia je most, ktorý spája jedného s druhým. Ak zlyhávame v komunikácii, vtedy dvíhame tento most a zatvárame sa v našom osamelom zámku. Ak sa rozhodneme komunikovať, nechávame padací most spustený a pozývame jeden druhého dnu. Dovoľujeme jeden druhému vstúpiť aj do našich tajných komnát.

MUDr. B. Vaščák

Ohlášky:


– sobáš 14. júla vo Víťaze o 14:00
Lukáš KOVAĽ, syn Martina a Marty rod. Stašíkovej, bývajúci vo Víťaze a
Miroslava KOLLÁROVÁ, dcéra Františka a Eleny rod. Majerníkovej, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 14. júla vo Víťaze o 16:00
Marcel ONDÁŠ, syn Marcela a Dariny rod. Ondášovej, bývajúci v Richnave a
Martina ČECHOVÁ
, dcéra Pavla a Miroslavy rod. Martinákovej, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 28. júla vo Víťaze o 15:30
Peter GALDUN, syn Petra a Bernadety rod. Čechovej, bývajúci vo Víťaze a
Anna BARTOŠOVÁ, dcéra Vladimíra a Anny rod. Jenčovej, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 4. augusta vo Víťaze o 15:00
Peter DŽAČOVSKÝ, syn Milana a Marty rod. Radačovskej, bývajúci v Červenej Vode a
Edita STAŠÍKOVÁ, dcéra Jozefa a Márie rod. Lazorikovej, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 18. augusta v Ovčí o 14:30
Rastislav GRIVALSKÝ, syn Adalberta a Márie rod. Rychnavskej bývajúci v Krompachoch a
Mária KUZMIAKOVÁ, dcéra Michala a Anny rod. Magdovej, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 18. augusta vo Víťaze o 16:00
Marek WAGNER, syn Mariána a Kataríny rod. Tatarkovej, bývajúci v Spišskom Podhradí a
Monika BALOGOVÁ, dcéra Jána a Moniky rod. Magdovej, bývajúca vo Víťaze

– sobáš 25. augusta vo Víťaze o 15:00
František KURUC, syn Františka a Marty rod. Uličnej, bývajúci vo Víťaze a
Antónia SEDLÁKOVÁ
, dcéra Antona a Viery rod. Žákovej, bývajúca v Šindliari

– sobáš 1. septembra vo Víťaze o 15:00
Peter GALDUN, syn Jozefa a Kataríny rod. Lazarakovej, bývajúci vo Víťaze a
Lucia SABOLOVÁ
, dcéra Viktora a Magdalény rod. Hvizdošovej, bývajúca vo Víťaze

-re-

Stalo sa:


– 15. 6. – uctili sme si Božské Srdce putovaním do Krížovan

– 1. 7. – rozlúčka s duchovným otcom Oliverom Székelym

– 2. 7. – privítali sme nového duchovného otca Mareka Hnata

– 7. až 8. 7. – nezabudli sme ani tento rok na Pannu Máriu levočskú

-re-

Ahoj deti!



Konečne sú tu tak dlho očakávané letné prázdniny!

Ale nám to ubehlo, čo poviete? Vysvedčenia sú bezpečne odložené v zásuvkách a nám sa priam ponúka nastávajúcich 65 dní, ktoré určite prinesú len hry, zábavu a oddych od večného vysedávania nad zošitmi a učebnicami.

Želám vám všetkým krásne letné prázdniny plné slnka, vody a užitočného využitia voľného času. Teda presné také, aké má chlapček na nafukovačke, ktorého si môžete vymaľovať 🙂

A ak by ste na náhodou predsa len z času na čas nudili, mám tu pre vás pár nápadov na odohnanie nudy. Verím, že sa vám budú páčiť 🙂


www.rodinka.sk
www.purplo.com

stránku pripravila: Lenka Novotná

Každý koniec je novým začiatkom…


…A každé privítanie kráča ruka v ruke s rozlúčkou. Tej sa nevyhla ani naša farnosť, ktorá sa 30. júna 2003 musela rozlúčiť s prvým duchovným otcom Jurajom. Ako každú rozlúčku, aj túto sprevádzali slzy dojatia a zároveň očakávania, kto nahradí jeho šesťročné pôsobenie vo Víťaze.

Lenže nebol by to Víťaz, keby opäť raz nevyhral. 🙂 A to mladého, sympatického a usmievavého duchovného otca s priam umeleckým menom. Písal sa prvý júl 2003 a farnosť Víťaz si pod ochranné otcovské krídla zobral duchovný otec Oliver Székely. Svoje pôsobenie uviedol mottom: „Chcem vás mať rád, túžim, aby ste mňa mali radi a aby sme spolu milovali nebeského Otca.“

Musím sa priznať, že na začiatky jeho kňazskej služby vo Víťaze si veľmi nepamätám, veď môj vtedajší deväťročný mozog, tak, ako každý detský mozog, spracovával maximum nových informácií a pamätať si úplne všetko by bol výkon hodný filozofa. A preto som sa rozhodla, že sa v tomto čísle trochu obzriem späť a spolu s vami si pripomeniem pár momentov, vďaka ktorým my, mladí, na duchovného otca Olivera určite nikdy nezabudneme.

„Sympatický. Taký milý, usmievavý…“ zneli prvé reakcie po svätej omši, ktorá odštartovala jeho deväťročný „maratón“ vo Víťaze. Zámerne som použila slovo maratón, pretože všetci veľmi dobre vieme, že duchovný otec Oliver bol (a je) za každú aktivitu. Začínal bicyklom, pokračoval lyžovačkami, púťami, aktivitami pre birmovancov aj deti, svojou prítomnosťou náš potešil na mnohých (nielen) svadobných hostinách, charizmou oslovil úplne každého bez ohľadu na vek a s prehľadom prišiel až do cieľa svojho maratónu, ktorým bola rekonštrukcia nášho farského kostola. A aj vďaka jeho zanietenosti a chuti priniesť do našej farnosti sviežu zmenu je teraz kostol sv. Jozefa, robotníka útulnejší, modernejší a krajší.

Čo dodať? Už keď sme pri tých zmenách, tak by duchovného otca Olivera presne charakterizovalo známe slovenské porekadlo, ibaže s malou obmenou, a to: „Kňaz do koča i do voza“ 🙂

Hovorí sa, že mladí sú budúcnosťou ľudstva. A aby sa budúcnosť formovala, treba sa venovať prítomnosti. Preto mu chcem v mene všetkých mladých poďakovať za obohacujúce stretnutia pred birmovkou a za to, že našiel spôsob, ako nás, mladých, osloviť bez akýchkoľvek príkazov či zákazov.

Dodnes si spomínam na jedno z birmovanských stretnutí v katechetickej miestnosti, keď nám duchovný otec pustil film s názvom Most, po ktorého konci sme sa všetci vybrali domov takmer bez slov. Zanechal v nás hlboký dojem a aj takýmto spôsobom, pomocou vlastných pocitov, sme sa formovali a zároveň pripravovali na prijatie sviatosti kresťanskej dospelosti.

Najkrajším sviatkom roka sú podľa väčšiny ľudí Vianoce. Pre farnosť Víťaz znamenal čas radosti, pokoja a lásky aj čas nezabudnuteľných vianočných (alebo novoročných) vinšov duchovného otca Olivera, ktorými ukončil svätú omšu a spolu s nami si v prítmí kostola a v sprievode organa zaspieval tradičnú, a predsa vždy tak nádhernú Tichú noc.

Svojím otvoreným prístupom k ľuďom všetkých vekových kategórií, milými slovami, homíliami, ktoré dopĺňal ľahko zapamätateľnými a poučnými príbehmi, trefnými poznámkami a úprimným úsmevom si dokázal získať celú našu farnosť. Špeciálne ženskú časť farnosti, ktorej každý veľkonočný pondelok dokazoval, že vody je na fare dosť a pár kvapiek (či vedier?) určite nezaškodí 🙂 Deti si zas prišli na svoje na utorkových žiackych svätých omšiach alebo hodinách náboženstva.

Ako jedna z animátoriek trojdňového Detského letného tábora v roku 2011 mu chcem touto cestou ešte raz za celý organizačný tím animátorov vysloviť jedno veľké ĎAKUJEME. Za to, že nám pomohol spestriť prázdniny deťom z našej farnosti, ktoré počas troch dní zabudli na nudu, vypli počítače, zapli seba a prežili tri krásne slnečné dni. Bez jeho povzbudení, pomoci a úžasnej schopnosti vidieť každý objavujúci sa problém za vopred vyriešený, by sa nám len ťažko podarilo pripraviť toto dielo. Veď nie nadarmo sa vraví, že s úsmevom ide všetko ľahšie.

Ale zostali už len spomienky. Pred nami je nová etapa existencie našej farnosti, ktorej „rodinné klenoty“, a to tri nádherné kostoly, nechal duchovný otec Oliver svojmu nástupcovi, novému duchovnému otcovi Marekovi Hnatovi. My mladí chceme aj s ním pokračovať v rozsievaní radostnej zvesti.

Naozaj, farnosť Víťaz môže ďakovať nebeskému Otcovi za to, že z jeho vôle dostáva prostredníctvom otca arcibiskupa výnimočných kňazov, ktorí ju vedú stále bližšie k Nemu.

Verím, že sa toto číslo dostane do rúk aj duchovnému otcovi Oliverovi a pri čítaní si na nás všetkých spomenie. Darmo, deväť rokov je deväť rokov.
Ak by som mala spomínať všetky ďalšie okamihy, ktoré dopĺňali jeho kňazskú službu v našej farnosti, museli by sme zo Spektra urobiť jednu obrovskú kroniku. A preto svoj článok ukončím vetou, ktorou duchovný otec Oliver v roku 2003 začínal. Ale snáď mi prepáči malú obmenu 🙂

Duchovný otec, v mene celej našej farnosti vám môžem povedať jediné: „Vieme, že ste nás mali radi, aj my sme Vás mali radi a spolu s Vami sme milovali nebeského Otca.“

Lenka Novotná, Víťaz

Stretnutie starších na stretnutí mladých


Iste poznáte vášho rodáka, možno vášho priateľa, Štefana Pavlíka. Narodil sa medzi vami v krásnych, aj ťažkých tridsiatych rokoch, vtedy, keď sa príroda prebúdza, rozkvitá, rozkvitol aj on. A že rozkvitol do krásy a sily, o tom niet pochýb.

Nedávno oslávil krásny vek – 85 rokov. Toto jubileum je v mnohých prípadoch závideniahodné. Zvlášť preto, v akej dobrej kondícii sa náš dedko, otec, brat, priateľ, aj 8-násobný pradedko drží. Ako 18-ročného ho spolu s ostatnými mužmi odvliekli Nemci na kopanie zákopov, odkiaľ sa mu, našťastie, aj ďalším, podarilo ujsť a vrátiť sa domov. V roku 1949 narukoval na vojenčinu, počas ktorej bol členom hradnej stráže, pri vtedajšom prezidentovi ČSR Klementovi Gottwaldovi. Ešte predtým sa zaľúbil a 29. septembra 1949 sa oženil s nebohou manželkou Helenou, s ktorou sa mu narodili 4 krásne deti a s ktorou prežili krásnych 60 rokov spoločného života.

Po vojne, keď nastalo obdobie normalizácie, ako mnohí pracoval pri výstavbe ciest i v elektrárňach. To, že sa mu remeslo robotníka uplatnilo v živote, svedčí aj fakt, že keď sa v roku 1957 staval náš kostol, bol členom stavebnej komisie. Dedko sa vždy riadil podľa hesla: ,,Modli sa a pracuj“. Okrem toho nikdy nezabúdal na svojich priateľov, s ktorými sa aj dnes rád stretne.

S jedným z nich sa poznajú hádam od narodenia. Je to rovesník Valentín Biroš. Už 80 rokov majú kopec spoločných zážitkov, či už zo školských lavíc, alebo z lúk, kde spolu pásli zvieratá. Po mnohých rokoch už ako dospelí spolupracovali v Kovohutoch. Nedávno sa stretli na mojej birmovke, kde si spoločne pripili na životné jubileá a zaspomínali si na staré časy. Obidvom rovesníkom – jubilantom prajeme všetci pevné zdravie a ešte veľa pekných chvíľ medzi nami.

Anička Pavlíková, Víťaz

MÁŠ PROBLÉM…………..? (6)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ príjmu naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.

Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania, a hlavne, jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.

A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.

A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?


Keď mladý človek začne veľmi skoro žiť pohlavne ešte pred manželstvom, okrem už spomínaných fyzických dôsledkov, prežíva aj emocionálne – citové následky, ktoré môžu spôsobiť celoživotnú bolesť. Niektoré z týchto emocionálnych následkov nie sú zjavné okamžite v mladom veku, kým si mladý človek “užíva”. Niektoré prichádzajú skôr, niektoré až neskôr.

A. Ľútosť nad minulosťou: Mnohí ľudia cítia kvôli predmanželskému sexu hlboký zármutok. Často sa nemôžu zbaviť dojmu, že ich niekto využil, a pocitu, že sa vzdali niečoho veľmi cenného, a to vlastne zbytočne a nezaslúžene pre prvého muža/ženu.
Väčšina mladých ľudí, ktorí mali predmanželský sex, si nakoniec svojho prvého sexuálneho partnera nevezme. Veľa mladých potom skonštatuje: „A ja som si myslel/-a , že ma skutočne miluje!” Ale po sexuálnom styku a po rozchode im to obom došlo, že to vôbec nebola láska, iba slepá vášeň. Tento pocit sklamania môže trvať roky. Môže spôsobiť ťažké emocionálne problémy, ktoré sa často prenesú i do manželstva a ničia pocit dôvernosti, ktorý by mal medzi manželom a manželkou byť. Boh predsa dal sex, aby ľudí spájal a nie rozdeľoval.

B. Pocit viny: Pocit, že človek urobil niečo zlé a že si to nedokáže odpustiť, mu môže vážne poškodiť obraz o sebe samom a ovplyvniť, ako reaguje v iných vzťahoch vo svojom živote. Neexistuje žiaden sexuálny hriech, ktorý by Boh úplne neodpustil, pokiaľ ho človek úprimne vyzná. Ale vina, ktorá zo sexuálneho hriechu pochádza, vás môže v srdci trápiť roky, i keď vo svojej mysli vie, že mu Boh odpustil a prehlásil, že “je bez viny”.


Satan vám bude vaše minulé chyby ďalej vyhadzovať na oči a vy možno budete mať pocit, že si Božiu lásku alebo lásku iného človeka nezaslúžite. Toto je vždy diablova taktika. Možno budete tiež prežívať pocit viny kvôli tomu, že ste niekomu niečo urobili – niečo ste mu vzali, nejako ste ho zranili, rozhodili ste ho a teraz kvôli vám ho bolí srdce.

C. Strach zo záväzku: Niektorí mladí síce “prevádzajú” sex iba “rekreačne”, ale väčšina začne so sexom preto, že k druhému niečo cíti a vidí v sexe spôsob, ako si vzájomne prejaviť lásku. Keď takýto vzťah skončí, obvykle zničí schopnosť priľnúť k niekomu inému a dôverovať mu.

D. Nízka sebaúcta: Ľudia, ktorých niekto sexuálne využil, budú pravdepodobne trpieť nízkou sebaúctou. A aby to bolo ešte horšie, mnohí z nich začnú vyhľadávať akýkoľvek druh pozornosti, dokonca, i keď sa jedná o ďalšie škodlivé sexuálne vzťahy – to všetko preto, že hľadajú lásku a prijatie.

E. Zúfalstvo: Emocionálna bolesť, ktorú človek pociťuje, keď príde o panenstvo či panictvo, dostane aj AIDS alebo inú pohlavnú chorobu, počne nemanželské dieťa, podstúpi potrat, alebo dá dieťa k adopcii, alebo zničí povesť sebe či inej osobe – môže to viesť k hlbokej beznádeji, depresii alebo dokonca k sebevražde. Satan bude neustále našepkávať: „to je koniec” alebo „teraz už nie je žiadna nádej”.

Zúfalstvo dosť často pramení z hlbokého pocitu odmietnutia potom, čo sa niekomu naplno odovzdal pri predmanželskom alebo mimomanželskom sexe.

Mudr. Blažej Vaščák, Široké

Homília slávnostného odpustového kazateľa Mons. Pavla Martona

Drahí čitatelia, v minulom čísle sa nenašlo miesto pre uverejnenie homílie z tohtoročného odpustu sv. Jozefa, robotníka. Robíme tak teraz pre tých, ktorí sa nemohli zúčastniť na tejto slávnosti. Homília bude uvedená po častiach.


Bratia kňazi, milé dietky, bratia a sestry, keď sa pozerám na tento chrám, pripadá mi ako taká menšia bazilika, skoro ako naša v Bardejove. Ale či veríte, či nie, ja som tu už bol v 66. roku. Nie je tu ani jeden kňaz (Palko Čech sa ospravedlnil a Lacko Franc už odpočíva na cintoríne) na primíciach.

V 66. roku ako 11-ročný chlapec. Pochádzam z neďaleka, z obce Svinia. Vtedy to bolo také výnimočné. Vieme, aký bol systém a nie, že primície, ale dvojnásobné primície. Tak ma zobrali rodičia sem. Tam niekde hore som bol na chóre a keďže som nič nevidel, tak dobrí ľudia vždy tu boli a verím, že aj budú: „Dajte toho chlapca dopredu, nech niečo vidí..“, tak ma posunuli, aby som videl na novokňazov. Ktovie, či tam sa nezačal ten maličký plamienok môjho povolania. Lebo naše životy sú poskladané z takýchto maličkých, drobných vecí, to je celá mozaika. Tak ako každé okno, alebo nejaký veľký obraz je poskladaný z maličkých drobných častí.

Bolo tak aj v živote veľkého človeka. Bola svätá omša a miništranti, ako aj my sme boli miništranti, možno to bolo neopatrnosťou, alebo nedbalosťou, miništrant rozbil ampulku s vínom. Svätú omšu slúžil pán biskup. Vieme si predstaviť, čo sa odohrávalo v hlave toho malého osemročného miništranta: „Čo to bude po svätej omši, čo mi pán biskup povie.“ A keď svätá omša skončila, prišli do sakristie. Pán biskup hovorí: „Chlapče, vieš na akú školu pôjdeš študovať?“ On bol z toho hotový, čakal niečo iné. Povedal mu nejakú cirkevnú školu v meste. „Ale ja sa ťa pýtam, keď budeš veľký, na akú školu pôjdeš? Vieš čo, keď prídeš domov, povedz mamke, že pôjdeš na teológiu a o pár rokov budeš biskupom ako ja.“
Ktovie, ako by to s tým chlapcom dopadlo, keby dostal poriadny „pucung“ po svätej omši, že rozbil ampulku. A pán biskup ani slovo. Budeš kňazom, raz budeš biskupom. A skutočne, z tohto chlapca sa stal slávny Fulton Sheen, nielen biskup, arcibiskup, ktorý v šesťdesiatych rokoch cez médiá, cez televíziu oslovoval milióny Američanov. Opäť maličká udalosť, ako to Pán Boh všetko riadi k dobrému.

Ako som v úvode hovoril, zišli sme sa tu pri príležitosti oslavy svätého Jozefa. Aj jeho život bol poskladaný z takýchto drobností. On sám, hoci je veľkým, popri tom všetkom je skromný, akokeby stal v úzadí. Autori evanjelií nám nezanechali ani jedinú vetu, ani jedno slovo od svätého Jozefa. Ba nevieme, ani kedy zomrel. Evanjeliá spomínajú, že pochádzal z Dávidovho, teda kráľovského rodu. Žil v Betleheme, ale potom , pravdepodobne kvôli práci, prešiel do Nazareta a tam sa venoval svojmu remeslu, bol tesárom. Tak ako sme to počuli v dnešnom evanjeliu, keď Ježiš na seba upozornil, ľudia sa hneď pýtali: „Kto to je, odkiaľ má moc a múdrosť. Či to nie je Jozefov syn, ten tesárov syn?

Jozef teda žil v Nazarete. Prišiel čas, keď sa zasnúbil s Máriou. U židov to tak funguje, že tam sa zásnuby považujú ako sobáš. Sú ešte len zasnúbení, ako keby žili v manželstve, ale rok ešte nežijú spolu. Evanjeliá nám opäť prizvukujú, že v tomto čase, keď bol Jozef zasnúbený s Máriou, v tom čase sa jej zjavil anjel Gabriel a oznámil jej tú nádhernú udalosť, výnimočnú udalosť: „Ty budeš Matkou Božieho syna. Ty sa staneš Matkou Vykupiteľa.“ Samozrejme, Jozef o tom nevedel, preto mal problém. Zrazu vidí, že Mária je v požehnanom stave. Ako to vyriešiť? Svätý Matúš všetko pekne vysvetľuje: Jozef bol muž spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe. Rozhodol sa, že ju prepustí.

Niektorí exegéti hovoria, že sa chcel odsťahovať z Nazareta aj s ňou. Ako tak uvažuje a trápi sa, ako vyrieši tento problém, zjaví sa mu anjel Pána a hovorí: „Jozef, neboj sa zobrať Máriu za manželku, lebo dieťa, ktoré sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. On bude mocný, bude Synom Najvyššieho. On vyslobodí tvoj národ a ty mu dáš meno Ježiš.“ A Jozef toto všetko prijíma a zariadi veci tak, ako má zariadiť.

Potom poznáme Vianoce. Sú vždy o tomto narodení Pána. Išli do Betlehema dať sa zapísať. A prišiel čas pôrodu. Opäť Jozef ako keby bol skúšaný, ako keby toho bolo málo. Nemajú miesta. Len kdesi tam, na okraji Betlehema, prichádza Boží Syn na svet. Opäť znalci Písma hovoria, že to bolo o niekoľko týždňov, maximálne mesiacov, prišli traja králi. Obetovanie Pána a potom opäť problém. Nešťastný Herodes, ktorý dal povraždiť aj mnohých z najbližšej rodiny, chorý, lebo sa bál a žiarlivý, keď troch kráľov počul, že narodil sa nový izraelský kráľ. A tak vo svojom fanatizme dal povraždiť chlapcov do 2 rokov v Betleheme. A Jozef je opäť pripravený. Pán Boh cez anjela hovorí: „Jozef, vezmi dieťa a Máriu a utekaj do Egypta, lebo Herodes sa ho chystá zavraždiť.“

Opäť problém, svätý Jozef ide do neznámej cudzej krajiny. Čo ho tam čaká? Hovorí sa, že to bola nejaká osada severovýchodne od dnešnej Káhiry a boli tam, kým Herodes nezomrel. Niekoľko mesiacov, maximálne dva roky. A potom, opäť sa mu zjavuje anjel a prichádza naspäť do Nazareta. Pre rodákov to nebolo nič výnimočné, pretože títo ľudia nevedeli o týchto udalostiach, o výnimočnom poslaní Jozefa, Márie, Ježiša. Brali ich ako normálnych ľudí z Nazareta. Tam sa usadil a pracoval. Živil sa svojou prácou, tesárčinou.
A Ježiša postupne k tomu vedie. Posledná zmienka je, keď mal Ježiš 12 rokov. Tak ako vy oslavujete každý rok a aj rodina prichádza zďaleka na odpustovú slávnosť. Tak židia chodievali každý rok do Jeruzalema, predpokladá sa, že Ježiš nechodil do 12 rokov. Až od dvanástich, pretože v 12. roku sa u židov stal chlapec dospelým mužom, ktorý už bol povinný zachovávať náboženské zvyklosti, aj putovať do Jeruzalema.

Ako vieme, Ježiš sa tam 12- ročný stratil. A opäť akokeby Jozef bol v úzadí. Je ticho, len Mária ho zastupuje: „Čo si nám to urobil, čo to má znamenať? Ja a otec sme ťa hľadali 3 dni.“ Tej odpovedi absolútne nerozumeli ani Mária, ani Jozef. „A načo ste ma hľadali? Či neviete, že mám byť tam, kde ide o môjho otca?“ Mária si uchovala tieto slová, dlho o nich premýšľala. Až po čase prichádza na to, čo to jej syn povedal, že „má byť u svojho otca“. A potom 18 rokov nazývajú to teológovia, skrytý život Ježišov. Predpokladá sa, že Jozef zomrel ešte pred verejným Ježišovým vystúpením.

Ako vieme, Cirkev nám ho predkladá ako patróna nie smrti, ale dobrej smrti. Ako asi zomieral svätý Jozef? Samozrejme, že v prítomnosti Márie a Ježiša. Preto je patrónom dobrej smrti, možno s úsmevom na tvári. Veď tak krásne žil a tak nádherne odišiel z tohto sveta, možno v Ježišovom náručí. Preto je patrónom dobrej a šťastnej smrti.
Svätý Jozef bol teda človekom, ktorý vždy plnil Božiu vôľu, nie svoju. Čo to pre nás znamená? Inými slovami povedané, robím to, čo chce odo mňa Boh, nie to, čo chcem ja. Jozef videl šťastie v šťastí Márie a Ježiša. A keď ich videl šťastných, bolo to aj jeho šťastie.

Spomenul som, že mnohokrát akokeby ho Mária zastúpila a on bol v úzadí, istotne bol tichej povahy. Je, a dnes zvlášť na to spomíname, patrónom robotníkov a čestnej, statočnej práce.
Nuž teda, poďme po poriadku. Jozef bol pestúnom a vychovávateľom Ježiša. V jeho rodine bol Ježiš prítomný. Je v našich rodinách prítomný Ježiš?

(pokračovanie v budúcom čísle)

prepis: M. Gondová

Spoločenská etiketa platí aj v kostole (3. časť)

Neodsudzujem ľudí, ktorí nevedia, čo sa v kostole sluší a čo nie, a majú veľké medzery zo spoločenského správania. Veď v istom nedávnom období sa u nás spoločenské správanie považovalo takmer za buržoázny prežitok a nedalo sa o ňom ani hovoriť. Tieto nedostatky sa dnes zakrývajú slovom demokracia = všetko je dovolené. Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.


Kde je podľa vás v kostole miesto pre rodiny s malými deťmi?

Môj otec mi hovoril, že v jeho mladosti mali deti vymedzené miesto v sakristii – z jednej strany stáli chlapci a z druhej dievčatá. Spomínal, že sa nemohli medzi sebou baviť, lebo kostolník by ich bol hneď napomenul.

Rodiny s malými deťmi by som nevyčleňovala spomedzi iných veriacich spôsobom, že tu budú ženy, tam muži a tamto rodiny. Každý rodič by mal sám odhadnúť, či jeho dieťa bude pokojné, a prípadne by si mal sadnúť tak, aby s plačúcim dieťaťom mohol rýchlo z kostola vyjsť. Pritom treba našľapovať na špičky, aby sme tlmili hluk.

Rada by som v tejto súvislosti citovala z e-mailu, ktorý som dostala ako reakciu na rozhovor uverejnený v KN 28/2011. Čitateľ Katolíckych novín v ňom píše, že keď „bol ešte malý chlapec, mamičky s deťmi v kočíkoch zostávali väčšinou pred dverami do kostola, aby nerušili priebeh bohoslužieb. Ako otec som potom chodil do kostola s dvoma malými deťmi a musím sa priznať, že si nepamätám, aby boli niekedy vyrušovali. V súčasnosti nechávajú mladí rodičia svoje deti počas bohoslužieb vykrikovať, zabávať sa, behať po kostole. Čo sa mi vonkoncom nepáči, je, že nechávajú deti napríklad strkať ruky do krstiteľnice a sadať tesne pod obetným stolom, pravdaže, chrbtom k oltáru. Pre mňa, ešte ako miništranta, bola krstiteľnica posvätné a tajomné miesto, na ktoré som sa vždy pozeral s nesmiernou úctou. A zážitkom pre mňa bolo, keď som miništroval pri krste, krstiteľnica sa odokryla a otvorili sa dvierka stánku, kde boli umiestnené oleje. No a teraz, keď vidím, ako mladí rodičia nechávajú deti zneuctievať kostol tým, že je to pre ne miesto na hranie, je mi z toho smutno… Mladí rodičia si vôbec neuvedomujú, že desiatky, ba až stovky ľudí môže pokrikovanie ich detí vyrušovať…“

Môže rodič jazdiť s kočíkom po kostole alebo natriasať/hojdať dieťa v kočíku?

Vhodnejšie je vyjsť von, kostol nie je korzo.

Mali by ísť s dieťaťom na krížik po svätej omši aj rodičia?

Stáva sa, že malé deti pri čakaní na krížik vytvoria hlúčik, veľmi sa tlačia a môžu si nechtiac ublížiť.
Ísť s dieťaťom na krížik po svätej omši je veľmi pekné, zdôrazňuje to súdržnosť rodiny. Dieťa však treba vychovávať i tým, že mu rodičia všetko vysvetlia. Aj to, že pred osobitným požehnaním kňazom sa musí počkať spolu s ďalšími deťmi v rade, netlačiť sa, neštuchať, nepredbiehať sa.

Môžem dovoliť dieťaťu, aby pri znaku pokoja a bratskej lásky prešlo celý kostol a podalo všetkým ruku?

Apriori by proti tomu nemal nikto nič namietať. V kostole v Trenčíne som bola svedkom toho, ako malý chlapček prešiel cez celý kostol a podal ruku všetkým veriacim sediacim na kraji pravej strany. Bolo to milé, všetci sme sa usmievali, jeho mama však potom zareagovala primerane a dieťa odviedla preč.

Čo robiť, keď veriaci nechce veriacemu podať ruku na znak pokoja a bratskej lásky, ba sa až odťahuje?

Nič, ak mu podávame ruku a on nereaguje, svoju ruku stiahneme späť.

Môžu si dve dvojice veriacich pri znaku pokoja podať ruky krížom?

V našom kultúrnom kontexte sa nezvykne podávať ruka nakríž.

Ak sa potím, musím si pred znakom pokoja utrieť ruku? Môžem si ju utrieť do šiat, trička, nohavíc?

Etiketa utieranie rúk pred ich podaním nedovoľuje; odporúča sa krátky a pevný stisk, počas ktorého nie je vlhkosť dlane cítiť. Ja by som tu však zvolila istý kompromis a vopred sa pripravila na podanie ruky – utrela by som si ju už v predstihu vreckovkou.

Možno podať ruku na znak pokoja v letnej čipkovanej rukavičke?

Rukavice sa nedávajú dole len vtedy, ak sú súčasťou oblečenia.

Môžem mať v kostole na rukách rukavice, ak mi je napríklad veľmi zima?

Prečo nie. No nie pri znaku pokoja a bratskej lásky. Veď podanie rúk je prejavom, že sa navzájom nehneváme a že Boh môže prísť k nám. A takýto signál sa má vyslať otvorenou a nezaodetou dlaňou.
/b>
Ako upozorniť ľudí, ktorí naschvál sledujú čas spovedania iných veriacich, stoja blízko pri spovednici, aby čosi začuli, a potom to rozoberajú a ohovárajú?

Tak ako v banke, na pošte a všade, kde sa prichádza do styku so súkromnými informáciami, aj pri spovednici platí dodržiavanie osobnej zóny. Ba pri sviatosti zmierenia ešte viac, pretože tieto rozhovory nesmie počuť nikto iný. Preto treba v kostole zariadiť, aby nedochádzalo k tomu, že ostatní veriaci si môžu vypočuť rozhovor medzi spovedníkom a spovedajúcim sa. Na dodržiavanie diskrétnej vzdialenosti veriacich od spovednice možno pokojne použiť dva kovové stĺpiky spojené ozdobnou stuhou.

Sledovanie času spovedania sa iných veriacich sú zvláštne praktiky, ktoré nepatria do kostola. Ak sú pri spovednici v kotole hodiny, treba ich dať radšej preč.

Ak sa ma niekto opýta, aké modlitby mi kňaz dal pomodliť sa, mám odpovedať?

Na otázky takéhoto typu by som vôbec nereagovala. Nejde totiž iba o záujem o našu osobu, ale, žiaľ, niektorí ľudia podľa toho dedukujú, aké hriechy sme asi spáchali.

Ako môžem iných ľudí podnietiť, aby pristupovali k svätému prijímaniu? Smiem ich slovne vyzvať, či napomenúť?

Môžem dbať iba na svoje dieťa. Žiadneho človeka nemôžeme a nesmieme nútiť chodiť ani na svätú omšu, tieto „veci“ musia vychádzať zo srdca, nemôžeme ich nikomu dávať príkazom. Veď čo by potom mal človek, ktorého sme prinútili ísť tam, kam nechce, zo svätej omše? Môžem ho však nenápadne usmerniť vlastným životom, skutkom, príkladom, nie slovami ani násilným presviedčaním. V tejto súvislosti by som rada spomenula výrok Matky Terezy: „Ľudia zabudnú, čo si povedal, ľudia zabudnú, čo si urobil, ale nikdy nezabudnú, ako sa s tebou cítili. Maj to na pamäti.“

Problémom môže byť aj púšťanie ľudí z bokov do hlavných radov na sväté prijímanie. Musím pustiť veriaceho pred seba, alebo by bolo vhodnejšie, aby tento veriaci obišiel celý kostol a zaradil sa na koniec hlavného radu? Často sa stáva, že kňaz už stojí s Božím telom a musí hodnú chvíľu čakať, kým prídu veriaci prijať Eucharistiu, lebo ešte len začínajú vychádzať z lavíc.

To je jeden extrém, druhý je, keď kňaz ešte len ide k svätostánku po konsekrované hostie a ľudia sa už hrnú dopredu hlava-nehlava. Chýba potom pátos a noblesa. Treba nájsť konsenzus, medzičas, aby kňaz dlho nestál s Ježišom prítomným v Eucharistii pred obetným stolom a aby ľudia pridlho nesedeli v laviciach. Možno aj organista by mohol dať hudbou alebo spevom ľuďom pokyn, že už môžu vstať a ísť do radu na sväté prijímanie. Toto nie je rad na banány ani na pomaranče, ujde sa každému. Žiaľ, našu mentalitu ešte stále ovplyvňujú spomienky na štyridsaťročnú socialistickú totalitu.

A koľkých ľudí pred seba pustiť?

Aj všetkých, ale treba sa zariadiť podľa situácie. Keď za mnou stojí staršia pani s paličkou a každý, koho pustím pred seba, je pre ňu záťažou, mala by som brať na ňu ohľad. Akoby sa ľudia zaujímali o toho druhého vtedy, keď to nie je nutné, a sledujú napríklad dĺžku trvania spovede, ale keď ide o dôležitú vec, vtedy reagujú, ako keby sa ich to netýkalo.
Takisto pri požehnávaní jedál na Veľkú noc si niektorí ľudia všímajú, kto má čo v košíku…

Možno sú to ľudia, ktorí sú veľmi nešťastní a vnútorne nenaplnení. Alebo ide o ľudí, ktorí nemajú nijaké záľuby, čo by im napĺňali život, a keďže sa potrebujú niečím zaoberať, venujú pozornosť nepodstatným veciam. No načo potom chodia na sväté omše?

Ako sa má správať človek, ktorý nechtiac zbadá, koľko peňazí dal iný veriaci do zvončeka? Ako zareagovať, ak vidíme, že veriaci namiesto mince hádže do zvončeka iný predmet, napríklad gombík?

Každý veriaci by mal prispieť milodarmi podľa svojich možností. Keď si niekto môže dovoliť dať na kostol sto eur, vďaka Bohu, že mu Pán Ježiš požehnal túto možnosť. Kým však dávam a nechýba mi to, nie je to až taká obrovská obeta. Stále je to málo. Až keď dám toľko, že si odtrhnem od úst, potom je to naozaj nezištné konanie v prospech iného a na úkor seba. Sväté písmo spomína chudobnú vdovu, ktorej láskou, pokorou a obetou sa možno inšpirovať. Bohu je totiž milšie, keď dá niekto posledný centík, ako keď dá niekto sto či tisíc eur, ktoré mu vôbec nebudú chýbať.

Netreba ani rozmýšľať o tom, či vhodiť do pokladničky pri východe z kostola gombík. Ak nemáme peniaze – a čo je dôležitejšie – ani dobrý úmysel, radšej neprispejme ničím. Keď však zazriem, koľko peňazí niekto vhodil do zvončeka, nesmiem sa tým zaoberať, nemôžem posudzovať. Nikdy nevieme, prečo ten človek hodil málo alebo veľa. A čo je vlastne málo alebo veľa?

Ako taktne upozorniť ľudí, ktorí okamžite, ako vyjdú z kostola, ohovárajú iných veriacich i kňaza?

Ten, kto ohovorí kňaza aj iných, bude ohovárať i mňa, takže s takým človek sa vôbec nebudem rozprávať. Keby ľudia nemali s kým ohovárať, tak by neohovárali. Vo filmoch o Vinetuovi sa mi páčilo tvrdenie: kto nebojuje proti neprávosti, sám ju šíri. V trošku upravenej forme by sme ho mohli použiť aj na klebetu: kto nebojuje proti ohováraniu a počúva klebetu, sám ju šíri.

Čo je spoločensky prijateľnejšie – keď kňaz po skončení slávenia svätej omše ide rovno na faru, alebo keď ide odprevádzať ľudí pred východ z kostola?

V tomto smere nejde o otázku toho, čo je spoločensky prijateľnejšie. Ide o zvyk v tej-ktorej farnosti. Ak chce kňaz prehĺbiť s veriacimi duchovné spoločenstvo aj po svätej omši, mal by sa pred bránou kostola s každým osobitne rozlúčiť a krátko porozprávať.

Prežívanie spoločenstva na svätej omši závisí od mnohých okolností. Niektorí ľudia argumentujú, že bez osobného stretnutia či rozhovoru po skončení svätej omše neprecítia dostatočne puto spoločenstva. Myslíte si, že na svätej omši sa nedá zažiť dostatočný pocit spoločenstva, a preto sú potrebné rozhovory pred kostolom?

Je to individuálne. Myslím si, že na svätej omši sa dá zažiť dostatočný pocit spoločenstva. Napriek tomu, že to nemožno so svätou omšou porovnávať, spomeniem na tomto mieste obyčaj v niektorých vyspelých futbalových krajinách, kde fanúšikovia po zápasoch dlho do noci sedia v kaviarňach a hodiny debatujú o jednotlivých gólových situáciách a rozhodujúcich momentoch zápasu. Čo sa týka športu, u nás som sa s podobným zvykom v takej širokej miere nestretla. Ak majú veriaci pocit, že potrebujú rozoberať čítania, evanjelium a homíliu aj po svätej omši, nie je to nijaký problém. Môžu sa stretnúť v rodine, v spoločenstve v pastoračnom centre či na fare, ale pokojne si môžu spolu zájsť aj na kávu. Prehlbovanie spoločenstva v tomto duchu môže byť len pozitívne.

Veriaci sa zvyknú pred svätou omšou i po nej pomodliť. Mám sa zapojiť do modlitby, ak sa chcem pomodliť v tichosti?

To je každého individuálna záležitosť. Nikto nikoho nemôže nútiť modliť sa.
Pripomienky k nevhodnému odevu veriaceho, ktorý sa zúčastňuje na slávení Eucharistie, by mali byť v kompetencii kňaza alebo kostolníka. Pred vstupom do mnohých zahraničných chrámov už aj turistickí sprievodcovia upovedomia ľudí, aby sa primerane obliekli – pritom ide o iný druh návštevy kostola, nie svätú omšu. Takto by to malo fungovať aj v našich chrámoch.

Akosi „národnou“ vlastnosťou Slovákov je ustavične si všímať iných, posudzovať ich. Niektorí veriaci sa priveľmi koncentrujú na svojich bratov a sestry aj počas svätých omší, keď by ich myšlienky mali byť upriamené úplne iným smerom.

V spoločenskom správaní platí pravidlo 30:

• V komunikácii je vždy najdôležitejších prvých 30 sekúnd stretnutia s iným človekom. Počas tejto polminútky by sme mali pôsobiť uvoľnene a pozitívne. Takže sa aj v kostole pozrime na veriacich, ku ktorým si prisadáme do lavice, pozdravme ich – či už slovne, alebo jemným kývnutím hlavy. Môžeme sa na nich aj máličko usmiať.

• Perfektne upravených máme mať 3 x 30 centimetrov nášho tela:

– 30 centimetrov od vrchu hlavy nadol – u žien to znamená upravené vlasy, decentné líčenie, výstrih len do pomyselnej priamky spájajúcej podpazušia; u muža upravené vlasy, bradu alebo fúzy a nepokrytú hlavu v miestnosti;

– posledných 30 centimetrov dolnej časti tela – teda naše topánky majú byť vždy vyčistené,

– posledných 30 centimetrov na rukách – čiže nechty a ruky máme mať upravené.

• Denne by sme mali venovať sebe 30 minút: pomodlime sa v súkromí a tichosti, prečítajme si knihu, choďme na prechádzku, cvičme, alebo len tak leňošme. Takáto investícia do seba sa nám isto vráti aj v tom, že budeme pokojnejšie reagovať aj na nepríjemné podnety.

(prevzaté z Katolíckych novín)