Musíme vytvárať a udržiavať vzťahy

Ak tvrdíme, že máme niekoho radi, musíme priznať, že máme k nemu určitý vzťah. Niet lásky bez vzťahu. A nemôže existovať úprimný vzťah, ak oňho nestojíme, ak si ho nepestujeme a neudržiavame. Pre správny vzťah s nejakým človekom treba niečo urobiť a musí nás to niečo stáť. Čo človeka nič nestojí, potom to samé za nič nestojí.

Aby sa správne vyvinul akýkoľvek vzťah k človeku alebo k Bohu, musí sa splniť päť dôležitých požiadaviek:
1. Musím mať čas, aby som sa mohol niekomu venovať. Ak niekto nemá čas, ťažko si môže vytvoriť nejaký vzťah. Čas je prvá a veľmi dôležitá veličina pre nové vzájomné vzťahy.
2. Keď som si už našiel čas, musím vytvoriť priestor a vhodné podmienky na vzájomnú komunikáciu, na dialóg (rozhovor). Ak sú vytvorené podmienky pre dialóg, musím vedieť, že má byť vedený jemne, citlivo, trpezlivo, vecne, konštruktívne a má obda­rovať oboch zainteresovaných, má tiež prinášať šťastie a radosť.
3. Pre dobrý a správny vzťah potrebujeme niečo obetovať aj zo svojho! Vzájomný vzťah musí aj niečo stáť, teda vyžaduje to aj moju obetu. Pre dobrý vzťah obetujem aj svojich koníčkov a zábavu, relax a možno niečo, na čo som sa už dávno tešil. Jednoducho, viem to obetovať.
4. K danej osobe či bytosti musím mať patričnú úctu. Ak chýba úcta na jednej či na oboch stranách, vzťah sa nemôže ani rozvinúť ani udržať.
5. A nakoniec cítim a som presvedčený, že bez milovanej a vzácnej osoby či bytia nemôžem žiť. Zisťujem, že som na nej závislý. Bytostne ju potrebujem a neviem si ďalší život bez nej predstaviť. Ak mi niečo zo spomínaných piatich prvkov vo vzájomnom vzťahu chýba, musím pochybovať o tom, či vôbec ešte nejaký vzťah mám alebo mi na ňom ešte záleží.
Pokúsme v tichu pouvažovať a zamyslieť sa nad našimi vzťahmi, či už k rodičom, súrodencom, priateľom, susedom, spolupracovníkom alebo aj k nadriadeným či podriadeným. Naisto zistíme, že máme vo svojich vzájomných vzťahoch na každej úrovni, na každom kroku čo naprávať.
Nech nám Pán udelí, aby sme to dobre videli, spoznali a s Jeho pomocou vedeli aj napraviť.

Dr. Vaščák Blažej

Len pre ženy!!!

•oceňuj všetko, čo pre teba manžel robí a hovor mu to
•ak niečo neurobí dobre, nekrič: „A nehovorila som???!!!“
•keď zablúdi počas spoločnej cesty autom, neplač, ale nájdi pozitívnu stránku situácie, povedz napríklad: „Aká pekná cesta!“
•keď zabudne niečo kúpiť, o  čo si ho prosila, povedz: „Nevadí, prinesieš to neskôr“
•keď sa mu nechce niečo urobiť, neurážaj sa, ale popros ho o to neskôr
•večer ho privítaj s úsmevom a, ak je to možné, dobrým humorom
•keď je unavený, akceptuj to
•uvar mu niečo, čo má rád
•nekritizuj svojho muža pred inými a hlavne pred svojimi deťmi
•nebuď na neho zlá, keď stratí kľúče
•zaujímaj sa aj o jeho prácu
•ak ťa pozval do nejakej zlej reštaurácie alebo na nudné predstavenie, vyjadri svoje pocity citlivo
•dôveruj mu
•nesnaž sa ho nasilu zmeniť
•nepotápaj jeho vychovávateľské metódy
•keď sa vracia v horúci slnečný deň domov alebo práve pokosil trávnik, priprav mu niečo na pitie
•nerozhoduj o vážnych veciach bez rozhovoru s manželom
•nerozhadzuj peniaze
•nenariekaj neustále a nekritizuj všetko
•hovor manželovi o tom, čo cítiš a čo si myslíš
•pýtaj sa muža, čo mu robí radosť a možno ti to nakoniec aj povie …
•nedávaj domáce práce na prvé miesto pred časom stráveným s mužom osamote
•váž si jeho dôležité zvyky
•neprekladaj mu veci v kancelárii bez opýtania

internet

Posolstvá Malej Terezy

„Nedávala som Pánu Bohu nikdy nič, iba lásku. On mi odplatí tiež láskou. Po svojej smrti zošlem dážď ruží. Milovať, byť milovaná a vrátiť sa na zem učiť milovať Lásku.“ Toto posolstvo oznámila vtedy, keď ešte bola pripútaná na posteľ ťažkou chorobou tuberku­lózy pľúc.
V týchto pár riadkoch chcel by som naznačiť, ako to, čo sľúbila, splnila a dosiaľ plní. „Po svojej smrti zošlem dážď ruží“. Tento dážď začal hneď po jej smrti. Kľačiaca sestra pri smrteľnej posteli sv. Terezky bola uzdravená z mozgovej choroby tým, že položila hlavu na jej bosé nohy. To bol počiatok milostného dažďa, ktorý trvá až podnes. Uvediem len niekoľko z veľa tisíc zázrakov.

V Írsku, v dedinke Hoilymouthu, umierala pani Mac Nelisonová na otravu krvi. Jej štvorročná dcérka Katka položila na jej posteľ šesť voňavých snežienok. „Kde si vzala tie kvietky?“ „Jedna sestrička zostúpila z neba. Mala také krásne ruky. Dala mi ich so slovami: „Mamička sa uzdraví.“ A vskutku, na druhý deň bola mamička úplne zdravá.
V čínskom veľkomeste Šanghai bol malý Linz roztrhaný delovým graná­tom, ktorý vybuchol pred ním. Umie­rajúceho chlapca priviezli do nemocnice, ale neumrel, lebo, ako hovorí „akási sestrička, ktorá má iný oblek, prišla nad ním až niekoľkokrát bedliť.“ Bolo to už päťkrát. Po šiesty raz ju chla­pec prosí: „Ak si sv. Terezka, ukáž mi svoju tvár.“ A malý mučeník do­dáva: „Vtedy sa s úsmevom otočila; ó, aká bola biela! Potom zatvorenými dverami odišla.“ Chlapec sa čoskoro uzdravil.
Avšak sv. Terezka uzdravovala a hojila nielen rany tela, ale aj rany duše; týchto zázračných uzdravení bude azda viac ako predchádzajú­cich.
V Paríži žili mladí manželia. V druhom roku manželstva sa im narodilo dievčatko Marcelka. Žili šťastne. Ale za krátky čas sa aj nad ich rodinným kruhom roztiahlo tmavé mračno. Manžel sa dal zviesť falošným úsmevom filmovej herečky a opustil matku i dieťa. V prvých mesiacoch im posielal peniaze. Ver­ná manželka ich však vždy odmietla. Začala sa však vrúcne modliť za svoj­ho manžela.
Pri jednej návšteve chrámu Matky Bolestnej si všimol matku a malé dievčatko starší kňaz. Na tvári mladej ženy videl hlboký bôľ. Preto počkal na ňu pri dverách chrámu, aby ju potešil: „Majte dôveru v Boha a obráťte sa k našej Malej Svätej, ona istotne za­hojí váš bôľ.“ Od tej doby bolo vždy vidieť kľačať matku s malou Marcelkou pred oltárom sv. Terezky, ako sa vrúcne modlia za návrat zblúdilého. Konečne prišiel sviatok sv. Te­rezky. Matka s dieťaťom opäť išla do chrámu, ale s akýmsi čudným tuše­ním. Pokľakla s Marcelkou na svo­jom mieste pri oltári, ktorý bol dnes v záplave kvetov a svetla. Začala sa sv. omša. Matka sa začína modliť a modlí sa tak vrúcne, že nevníma okolie. Zrazu vidí, ako sa na ňu sv. Terezka usmiala. Tu si vedľa nej po­kľakol mladý muž a modlil sa s ľuď­mi a kňazom modlitbu k sv. Terezke za záchranu moderného sveta. Marcelka potiahla matku: „Mamička, pozri sa vedľa seba! Mamička, otecko sa vrátil.“ Naozaj sa vrátil, vidí ho na vlastné oči a slzy nesmierneho šťastia padajú na zlaté vlásky malého dievčatka. „Áno, vrátil sa, dcéruška, sv. Terezka nám ho priviedla.“ Tak plní sv. Terezka svoje posolstvo a neustále padajú z jej náručia ruže na boľavú zem. Tým ukazuje i nám, ako nás nesmierne miluje.
Všimnime si však ďalších slov po­solstva „byť milovaná a vrátiť sa na zem.“ Sláva sv. Terezky sa roz­šírila po celom svete rýchlosťou blesku. A azda najväčší zázrak je to, ako toto panenské dieťa dobylo v krátkom čase celý svet. Francúz­sko ju vyhlásilo za národnú patrón­ku. Ale neostala len svätou francúz­skou. Stala sa medzinárodnou sväticou. Získala si srdcia všetkých Európanov, aj ostatné svetadiely sa pretekali v prejavoch lásky k „Malej Svätej“. Tak sa v Amerike objavuje tereziánska ruža v dvadsiatich biskup­ských znakoch. V Mexiku je patrón­kou dvoch diecéz. V Brazílii si získala celý národ od ministrov až po chu­dobných pastierov. V Afrike ju ctia od západného pobrežia až do Abesínie. V Egypte ju volajú „malou kráľovnou“. Na Filipínach konajú jej spolubratia pod jej ochranou nad­ľudské práce. Je oficiálne najvyššou prefektkou Cookových ostrovov. V Indii sú takmer všetky školy pod ochranou sv. Terezky, ba aj rôzne obchodné spoločnosti, podniky a priemysel. V Číne šíria misionári svätú vieru pod jej ochranou. Obra­zy sv. Terezky prenikajú aj do sta­rých pohanských chrámov a pagôd. Z týchto pár riadkov vidíme, ako si táto Malá Svätá za krátku dobu dobyla celý svet, je milovaná celým svetom.
Konečne posledná, najdôležitejšia časť posolstva „učiť milovať Lásku“. Tieto posledné slová si dnes opakujú mnohí a mnohí ľudia. Lenže o svo­jom milovaní a láske majú úplne inú predstavu, ako mala sv. Terezka. Predmetom jej lásky bol nekonečný Boh, ktorý je Láska sama. A milovať tohto dobrotivého Otca, čo je povin­nosťou každého človeka, zvlášť kres­ťana, nás učí sv. Terezka spôsobom najjednoduchším. Tento spôsob je prístupný pre všetky duše. Je to, ako hovorievala sama, „malá cestička“ alebo „duchovné detinstvo“. Preto robila skutky celkom jednoduché, aby ju mohli nasledovať všetci ľudia bez rozdielu vzdelania, veku a spo­ločenského postavenia.
Mnohí z vás by sa azda spýtali, čo je to tá malá cestička alebo to duchovné detinstvo? Odpoviem vám slovami sv. Terezky: „Byť duchovne malým znamená byť v náručí nášho Nebeského Otca a nestarať sa o nič, len o to, ako mu pôsobiť radosť.“ Byť malým znamená tiež to, že sme si vedomí svojej slabosti a úbohosti. Konečne to ešte znamená nezúfať, keď sa dopúšťame chýb. Predsa malé deti často padajú, ale keďže sú maličké, mnoho si neublížia. Niekomu napadne, ale ako to mám uskutočniť v dennom živote, ja matka pri mnohých deťoch, ja ro­botník pri každodennej práci? Celkom jednoducho: svedomito a s radosťou plniť povinnosti svojho stavu a obetovať svoje denné námahy Pá­nu Bohu. Tak bude tvoja práca zá­služná nie menej, ako práca misio­nára v pohanských krajoch alebo re­hoľnej sestry, ktorá z lásky k Bohu a k nesmrteľným dušiam ošetruje chorých v nemocnici.

František Jurík, CSsR, prevzaté z Vestníka Združenia sv. Jozefa 6.11.1947, upravené

Drahí farníci,

ubehlo veľmi veľa času, odkedy sme sa naposledy videli. Aj som si hovoril, že čas od času napíšem niečo o sebe, ale lenivosť a iné okolnosti ma odradili.

Odvtedy sa u mňa udialo veľa nového. Keď som odchádzal zo Slovenska posledný- krát späť do Tambova, mal som príjemnú cestu, až pokiaľ som nedošiel do mesta Voronež za ruskou hranicou, kde som si chcel odpočinúť na benzínpumpe, čo som aj, no keď som sa chystal vyrážať, zjavili sa náhle dve autá, ktoré ma zablokovali a z nich vyšlo zo sedem ľudí kaukazskej národnosti a začali vyjednávať o mýte: „Nechceme tvoje auto, ani tvoje veci ani teba, ale potrebujeme peniaze. Zaplať 200 euro a môžeš spokojne odísť, ináč nemusíš docestovať do Tambova.“ Po dlhom vyjednávaní som to „zbil“ na 100 tvrdiac, že milionár nie som. Tiež som si v duchu pomyslel, že to, čo žiadajú, je vlastne nič, prach. Mohli pýtať viac, keď by boli veriaci. Požehnanie v ich ťažkej robote – okrádaní by im asi dalo viac. Pravdu povediac, spomenul som si na slová sv. Františka Assiského, ktorý svojim životom i slovami svedčil o tom, že lepšie je niekedy vlastniť málo alebo nič, než si vešať na krk slučku. Nuž ale bez prostriedkov sa nikde nedostaneš. Jediné, čo som si všimol u seba bolo to, že ma to nijako nevyviedlo z miery; Boh ma preveril, aby sa ukázalo, čo si najviac cením v živote. Ďakujem Mu aj za túto skúsenosť.
Keď som došiel do Tambova, prešli asi dva týždne a už som ho musel opustiť po tom, ako ma regionál odoslal do Moskvy ako kaplána do farnosti sv. Oľgy. Tam som sa „ohrial“ asi mesiac a opäť ma regionál prosil, či by som nešiel na Ukrajinu zastupovať nášho spolubrata z Brazílie, ktorý odchádza na dovolenku na tri mesiace domov. Zo začiatku som súhlasil, ale potom som to oľutoval a chcel som sa akosi z toho vykrútiť. Zase kdesi ísť, stále meniť miesto ma už začalo zlostiť. Niekedy rýchlo hovorím „áno” a potom začínam zvažovať. Nakoniec som sa vykrútiť nezmohol a v januári som pekne odcestoval na Ukrajinu do Verbovca. Samozrejme, v porovnaní s Moskvou to bolo nebo a zem. Dedinka v doline, ticho, nádherná príroda, jednoduchí ľudia … Privykol som si veľmi rýchlo a bol som tam ako doma. Prvé, o čo som sa snažil, bolo vybudovať si blízke vzťahy. Trochu som sa obával reči, ale vďaka nášmu „komunizmu” (aspoň na čosi bol dobrý) rusky rozumeli skoro všetci až na mladé pokolenie, ktoré si už ruskú reč málo osvojuje. Tu som zastupoval nie tri, ale skoro päť mesiacov. Mal som aj sestry, ktoré ma uviedli do všetkého, za čo som im veľmi vďačný, a tak som sa snažil ľuďom doniesť Ježiša a predstaviť Ho nie ako tyrana a policajta, ale ako nášho milujúceho a stále sprevádzajúceho priateľa a Otca.
Veľkým problémom a hriechom vo farnostiach, a to nielen na Ukrajine, ale aj v našich na Slovensku a v iných štátoch, je veľká nevzdelanosť a analfabetizmus mnohých veriacich. Taktiež aj uzavretosť a neprijímanie ničoho nového, čo by im mohlo pomôcť v raste a v dosiahnutí pokoja a šťastia. Zachovávanie zvykov a tradícií je iste chvályhodné, ale neotvoriť sa pre Ducha Kristovho je vrcholnou tragédiou a krachom. Koniec-koncov svedčia o tom už pomaly sa vyprázdňujúce kostoly a odchody z Cirkvi do siekt. Zachraňujeme a zachovávame vieru, ale nerozvíjame ju, nerastieme v nej. Stávame sa rutinérmi a formalistami, čo nás potom dovedie často do krízy, znechutenia a odporu voči tomu, v čo sme verili. Z druhej strany som sa veľmi zaradoval, že v ľuďoch sa zachránila akási jednoduchosť a „neporušenosť” a taktiež akýsi hlad po skutočnom vzťahu s človekom a tiež s Ježišom.
Tri mesiace prešli a ja som sa už zberal do Moskvy, no jeden z našich spolubratov v susednej farnosti ma poprosil o zastupovanie na dva týždne a ešte jeden diecézny kňaz ma prosil tiež o dva týždne. Ja som akosi s radosťou súhlasil, páčilo sa mi tam a najviac som sa radoval niektorým blízkym ľuďom. Celý mesiac som dával duchovné cvičenia pre ľudí, kde akcent som dával na tajomstvo spovede ako miesto nielen odpustenia, ale aj uzdravenia a naplnenia Duchom Svätým. Keď sa môj čas skončil, regionál ma prosil a taktiež jeden zo spolubratov mi predkladali jednu farnosť, malé mestečko, aby som sa jej ujal. A zase som sa ocitol pred dilemou, či vziať alebo nie. Hoci by som to zobral, predsa som cítil, že v Rusku mám zostať. Ešte som si nechal na to čas. Jediné, o čom prosím je, aby som sa nepriečil vôli Božej. Na Ukrajinu som nechcel ísť ani za svet, protivil som sa a až potom som pochopil, že to bola nielen vôľa predstaveného, ale aj Božia vôľa. Toľko radosti, priateľov a prekvapení, ktoré ma tam stretli, by som si ani nemohol predstaviť. Vždy, keď sa niekde veľmi nechce ísť, ako aj v tomto prípade, vždy choď! To sa mi potvrdzuje v živote.
Teraz som zase v Moskve, spolupracujem s protestantmi, konkrétne s jedným z pastorov, kde chceme spolu viesť rôzne podujatia duchovne, čo aj robíme spolu s jeho komunitou, či už sú to biblické stretnutia alebo spoločné výjazdy. Sám si uvedomujem, že bez spolupráce s inými tu neurobíš nič. Stojí pred nami otázka rozdelenia, ekumenizmu a jednoty kresťanov, ktorá sa nedosiahne tým, že sa budeme len modliť za jednotu a pritom sa budeme vyhýbať stretnutiam s ľuďmi iných denominácií na ľudskej i duchovnej úrovni. Od každého z nás sa bude vyžadovať zrieknuť sa samého seba, stratiť svoj život, o ktorom sme presvedčení, že je najsprávnejší a najčistejší. Boh je Bohom jednoty a lásky – prijatia všetkých bez podmienok a my kráčajúci za Ním, budeme musieť ešte neraz „zomrieť svojim často falošným predstavám o živote, Cirkvi a Bohu, ktoré nosíme vo svojich srdciach”.
Želám vám, aby ste zostali stále otvorení pre Ducha, ktorý veje, kam chce a nebáli sa strácať pre Krista. Verím, že sa skoro stretneme. Nech vám Kristus dá svojho Ducha lásky, prijatia a jednoty, aby ste videli Jeho pôsobenie všade okolo seba. Veľká vďaka vám všetkým za modlitby a podporu. Zostaňme verní nášmu poslaniu. Amen.
S pozdravom a láskou

Miroslav Foriš, SVD