Milí čitatelia! Po krátkej pauze sa znova vraciame k nášmu spoločnému dialógu o komunikácii s cieľom, aby naše vzťahy s inými ľuďmi boli menej napäté a viac radostné. V predošlých dvoch článkoch sme sa zoznámili s konkrétnymi pravidlami, ktoré nám pomáhajú zmenšiť napätie v obyčajnej každodennej komunikácii. Dnes pohovoríme o situáciách, ktoré sú vždy zdrojom napätia. Takými celkom isto situácie, kedy kritizujeme jeden druhého, sú.
Každý z nás sa už zaiste stal terčom kritiky, či sám sa kriticky vyjadril na adresu iného človeka – manžela, manželky, dieťaťa, spolupracovníka… Áno, rozum nám dáva za pravdu, že neexistuje ideálny človek, ktorý vždy, všetko, za každých okolností robí správne. Avšak, ak ktosi poukáže na naše chyby – urazíme sa, znepokojíme, hneváme a na kritiku odpovedáme taktiež kritikou. Kritika sa tak napokon môže stať príčinou vážnych škriepok, konfliktov. Muži sa žalujú na ženy, ktoré im „pília uši“, podriadení na vedúceho, ktorý je večne nespokojný, deti na rodičov, ktorým sa stále niečo nepáči….
Možno si niekedy hovoríme: „Pre pokoj a pohodlie by bolo vari najlepšie nikoho nikdy nekritizovať.“ Máme teda prestať vyjadrovať svoju nespokojnosť? Ak sa nám niečo nepáči v našich osobných vzťahoch, je teda lepšie „ticho“ trpieť? Lenže, pomôžu spomínané postoje vybudovať harmonické vzťahy? Sotva. Ak chceme, aby v našom živote boli hlboké a pravdivé vzťahy s inými ľuďmi, nemôžeme mlčať, ale je potrebné naučiť sa vhodne kritizovať, t.j. vyjadriť svoju nespokojnosť so situáciou, správaním, skutkom niekoho…, bez urážky a bez zničenia vzťahu.
Teda: aké chyby robíme pri kritike iných, kedy vôbec máme právo kritizovať a akým spôsobom vhodne kritizovať?
Slovo „kritika” si väčšina ľudí spája s rozhovormi o chybách a nedostatkoch. Vo výkladových slovníkoch sa však vysvetľuje ako „pohľad na niečo, pohľad z viacerých strán (uhlov), rozbor, vyhodnotenie, uvažovanie o kvalitách a nedostatkoch“. Zvláštne, v literatúre a umení slovné spojenie “pozitívne kritické vyjadrenie, reakcia” berieme úplne normálne, vhodne, ale vo vzájomných vzťahoch berieme slovo „kritika“ ako niečo negatívne.
Je dôležité vedieť, že kritika môže byť dvojaká: konštruktívna a nekonštruktívna. Jedna od druhej sa líši svojím zámerom, svojím cieľom. Kým zámerom a cieľom nekonštruktívnej kritiky je potrestať vinníka, povýšiť sa nad neho, ukázať mu, že som od neho v niečom lepší a celkove je vyjadrením môjho hnevu a vyventilovania vnútorného napätia, tak konštruktívna kritika má jediný cieľ: zmeniť situáciu k lepšiemu, teda má v sebe tvorivý prvok.
Nekonštruktívna kritika je väčšinou negatívnym ohodnotením osobnosti druhého človeka. Navyše aj maskuje moje osobné pocity. Pri tejto kritike má chyba, konkrétny problém – jeho opis – všeobecný charakter, ale neposkytuje konkrétne riešenie ako niečo zmeniť k lepšiemu.
Najčastejšie používané formy nekonštruktívnej kritiky sú:
1. Rečnícke otázky: „Prečo stále meškáš?“ „Koľko ráz ťa mám ešte prosiť, aby si si upratal izbu?“ V jednom z predchádzajúcich článkov sme už písali, že otázky začínajúce slovkom „prečo“, „načo“ nesú v sebe veľmi často skrytú výčitku, nútia človeka ospravedlňovať sa, t.j. cíti sa vinným a z toho potom pramenia jeho negatívne pocity a napätie. Rečnícke otázky v kritickej forme kladie zväčša človek povýšenecký s cieľom potvrdiť si výnimočnosť seba samého, teda s potrebou vystatovať sa.
2. Príkazy a zákazy. „Nekrič!”, „Netreba sa tak znepokojovať! Pokojne!”, „Musíte mať viac trpezlivosti.“
3. Rúhanie a preklínanie – v podstate ide o zamaskované vyjadrovanie hnevu. Rúhajúci sa človek skrýva svoje skutočné pocity voči druhým i voči sebe samému. Rúhanie a preklínanie sú vyjadrením verbálnej (slovnej) agresie.
4. Napomínania a výčitky. „Ty sa o mňa vôbec nezaujímaš.“, „Vôbec si nevážiš starších.“
5. Irónia a sarkazmus. „Ale jasné, ty si tu najmúdrejší!“, „Veľmi vtipné…“, „Aký si len múdry!“
Čo s tým teda? Čo vlastne potrebujeme a chceme?
Na jednej strane zachovať si dobré vzájomné vzťahy, ale na druhej strane potrebujeme aj zmenu správania sa človeka, ktorý nám spôsobuje nepríjemnosti. Ako spomínané dosiahnuť? Zmenou nekonštruktívnej kritiky na konštruktívnu, pretože táto je tvorivá, prináša pozitívny účinok a chráni naše vzťahy pred nebezpečenstvom rozpadu.
Kedy teda máme právo, ba povinnosť kritizovať, avšak konštruktívne?
Po prvé: v situáciách ochrany seba samého (sebaochrany), v ktorých jeden človek druhému svojím správaním spôsobuje morálnu alebo materiálnu škodu. Kritizujeme, aby sme seba, či iných, bránili, aby sme dosiahli vynahradenie škody, predišli opakovaniu danej situácie. Napr. zajtra mám skúšku. Sedím a učím sa, ale môj brat zapne prehrávač na najvyššiu hlasitosť. Či niekto si od vás požičal knihu a nie a nie ju vrátiť späť.
Po druhé: v situáciách, v ktorých prejavujeme starostlivosť. Terčom našej kritiky je správanie sa, ktorým človek spôsobuje škodu sebe samému. Napr. ak ktosi jedáva veľmi veľa sladkostí každý deň a hrozí mu cukrovka, alebo ak niekto priveľa fajčí a hrozí mu rakovina pľúc.
Po tretie: ak ide o osobný rast, teda v situáciách, v ktorých existujú objektívne kritériá na hodnotenie, ale konkrétne správanie tomu nezodpovedá. Napr. ak dá učiteľ žiakovi za diktát, v ktorom bolo veľa chýb, zlú známku – oznamuje mu tým, že nepíše podľa pravidiel slovenského pravopisu. Učiteľ teda poukazuje na chyby žiaka s cieľom, aby sa zlepšila jeho gramatická spôsobilosť.
Po štvrté: v situáciách, v ktorých správanie sa človeka nie je škodlivé, ale vyvoláva napätie, rozčúlenie, nepohodu. Vtedy kritikou ukazujeme partnerovi svoje negatívne pocity spojené s jeho správaním. Na rozdiel od predchádzajúcich troch situácií však nemáme právo žiadať o zmenu jeho správania. Môžeme len vyjadriť svoje pocity a poprosiť ho o zmenu jeho správania. Vtedy, ak je pre neho dôležitý náš vzájomný vzťah, ak si nás váži, o danom určite pouvažuje a zmení svoje správanie. Napr. niekto nám hneď pri prvom stretnutí začne tykať a my nie sme na to zvyknutí (týka sa to starších), nuž sa nás to dotkne. Alebo mama má rada, ak sú vchodové dvere zatvorené a niekto z domácich ich necháva stále otvorené.
Konštruktívna kritika vždy počíta so zdravým rozumom a dobrou vôľou oponenta. Zároveň sa vyznačuje pozitívnym vzťahom k osobnosti a verí, že kritizovaný v sebe nájde silu pre zmenu správania.
Prínos konštruktívnej kritiky spočíva aj v tom, že obsahuje podrobný a konkrétny opis toho, čo je nevyhnutné a možné zmeniť, varianty na zlepšenie situácie a tomu, koho kritizujeme, pomáha pochopiť, čo sa od neho žiada.
Taktiež tvorivá kritika otvorene poukazuje na city, ktoré kritizujúci prežíva, demonštruje otvorenosť a pripravenosť pre dialóg.
Napokon si ešte povedzme postup, ako správne konštruktívne kritizovať:
Krok 1. Maximálne objektívne opíšte konkrétnu situáciu.
Krok 2. Opíšte následky a svoje pocity, ktoré sú spojené s touto situáciou.
Krok 3. Predložte a opíšte svoj variant riešenia problému (východisko).
Krok 4. Argumentujte – opíšte výhody vami ponúknutého variantu riešenia problému.
Ak daný model kritiky, ktorý sme práve opísali, budete využívať v tých situáciách, ktoré sme vyššie spomínali a váš postoj k adresátovi kritiky bude pozitívny, ako aj váš výraz tváre, výška tónu hlasu… potom máte všetky šance zachovať a zlepšiť si svoje vzťahy s okolitými ľuďmi.
V budúcom čísle uvedieme konkrétne praktické príklady konštruktívnej kritiky. Nakoniec ešte malá prosba: skúste porozmýšľať a skontrolovať svoj spôsob vyjadrovania kritiky voči iným, ale i svoju reakciu na kritiku voči vám. Veríme, že vám v tom vaši blízki napomôžu, ako aj sila a požehnanie nášho Pána Ježiša Krista.
Miroslav a Lilia, Sant Petersburg