EXERCÍCIE (XIX. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Prešlo tridsať rokov od chvíle zvestovania, ktorého sa dostalo Zachariášovi v chráme. Po tridsaťročnom mlčaní sa naraz vynára postava Jána Krstiteľa vo verejnom živote Izraela. Už sa zdalo, že Božie uistenia o veľkosti chlapca a o jeho poslaní upadli do zabudnutia. Jeho rodičia už dávno zomreli. On sám zmizol z očí a žil v samote na púšti, zabudnutí ľuďmi.

Boh však nezabúda ani na svoje plány, ani na svoje prísľuby. Doterajší Jánov život bol prípravou na mohutné vystúpenie, ktoré vyvolá silný duchovný pohyb v celom národe. Jánovo vystúpenie a hnutie, ktoré z neho vzišlo, zaznačí aj historik Jozef Flavius v diele „Židovské starožitnosti“. Svätý Lukáš zaradí dôležité obdobie Jánovho vystúpenia do svetových dejín. Tým zdôrazní jeho význam. Ale zároveň tým naznačí aj smutný stav vecí v Izraeli a celkovú duchovnú biedu čias. Z jeho údajov je zrejmé, že Boží láskavý zásah prichádza vo chvíli najväčšej núdze človeka.

Pri Ježišovom narodení pred tridsiatimi rokmi svätý Lukáš uvádzal, že to bolo za cisára Augusta. Jánovo vystúpenie o tridsať rokov sa deje za cisára Tibéria. Palestína tých čias nebola slobodnou krajinou, patrila k Rímskej ríši. O cisárovi Tibériovi, ktorý vládol v rokoch 14 až 17 n.l. povie Ježiš slová: „Dajte cisárovi, čo je cisárovo…“ Na Tibériov obraz bude Ježiš hľadieť, keď mu farizeji podajú peniaz.

My sme naučení čakať vo všetkom presné dátumy. V staroveku mal každý národ svoj letopočet. Keď svätý Lukáš uvádza, že Ján Krstiteľ vystúpil v 15. roku vlády cisára Tibéria, je to veľmi presný údaj, ktorý len neskôr prepočítali na letopočet kresťanský ako rok 28, alebo 29 po Kristovi. Svätý Lukáš spresňuje údaj o Jánovom vystúpení ešte podrobnejšie (okrem Tibéria uvádza ešte štyri známe politické osobnosti a dve mená z náboženského života Izraela). Uvádza, že Ján začal pôsobiť za vlády Pontského Piláta, keď bol kráľom Galiley Herodes Antipas a spoluvládcami boli brat Filip a Lysaniaš. Duchovnú vrchnosť v tom čase predstavovali veľkňazi Annáš a Kajfáš.

Tieto historické údaje svätého Lukáša naznačujú však i čosi hlbšie. Vyvolený národ sa nachádzal v katastrofálnej politickej situácii. Vládli ním nenávidení Herodesovci, ktorí neboli ani Židia a spolu s nimi bol izraelský národ podrobený okupačnej moci Ríma. O cisárovi Tibériovi sa hovorilo ako o krutom a pôžitkárskom panovníkovi. Pilát bol známy ako bezohľadný muž, ktorý zneužíval svoju moc a kruto pohŕdal Židmi. A Herodesovci neváhali vraždiť pri najmenšom podozrení. Toto všetko vyvolávalo neslýchanú túžbu po oslobodení a záchrane, túžbu vyjadrovanú v modlitbách i spevoch: „Osloboď, Pane, svoj ľud od nečistých nepriateľov a vládcov…“

Ešte horšia však bola duchovná a náboženská situácia, svätý Lukáš ju naznačuje menami dvoch veľkňazov – Annáša a Kajfáša. Práve existencia dvoch veľkňazov je smutným znamením toho, ako hlboko upadol náboženský život izraelských čias; podľa prastarého zákona smel byť v Izraeli len jediný veľkňaz.

Neutešenú duchovnú situáciu zavinili zásahy politiky do náboženského života. Herodesovci a ešte viac Rimania si zabezpečovali svoj vplyv na Izrael tým, že porušovali právne predpisy o voľbe veľkňaza. Pilátov predchodca Valerius Gratus roku 15 po Kristovi zosadil Annáša a v nasledujúcich rokoch svojvoľne dosadzoval a zhadzoval veľkňazov, až našiel povoľný nástroj v slabošskom Kajfášovi. Tento zostal veľkňazom dlhý čas – od roku 10 do roku 36 po Kristovi. Podľa zákona a v očiach ľudu bol však stále právoplatným veľkňazom Annáš. Tento chaos v náboženskom živote bol predzvesťou rozpadu jednoty: nešlo teda len o úpadok politický, nešťastie siahalo až do samého srdca národa, ruka v ruke s tým sa šírila ľahostajnosť a neviazanosť, bohatší napodobňovali Rimanov a prispôsobovali sa im.

Do tohto bezútešného života, do tejto beznádeje vstúpila naraz mohutná osobnosť Jána Krstiteľa. Vyrástol v pustatinách Judey, ďaleko od ľudí, chudobný, prísneho života, nezávislý od vládcov a boháčov, ponorený do meditácie nad dejinami svojho ľudu a nad Božími prísľubmi. Silou svojej osobnosti sa podobal Eliášovi. Nemohol stať bokom. Hnaný vnútorným volaním sa nemohol pasívne prizerať na úpadok svojho ľudu a národa, na diabolskú snahu zničiť v ňom duchovné hodnoty. Vystúpil a postavil sa proti silám zla. Bol hlboko presvedčený, že nevystupuje ako súkromná osoba. Mal istotu, že ho k tomu volá Boh. Kedysi bolo o ňom povedané: „Bude veľký pred Pánom…“, bude naplnený Duchom svätým… Mnohých z izraelských synov obráti k Pánovi…, bude kráčať v duchu a s mocou Eliáša…“ To všetko sa teraz začína uskutočňovať a to nie v nejakom obmedzenom rámci malého národa, lež v prostredí veľkej ríše. Ján vystupuje nie za vlády malého izraelského kráľa ako kedysi proroci. Vystupuje za vlády rímskeho cisára, uprostred svetovládnej rímskej ríše. Evanjelium od chvíle, čo sa ohlasuje, prichádza ako čosi univerzálne – ako posolstvo pre celý svet.

Popri všetkých historických údajoch o vystúpení Jána Krstiteľa, uvádza svätý Lukáš ešte jeden a ten je najdôležitejší. Všetko, čo Ján ohlasuje a čo sa začína diať, deje sa síce uprostred dejín, ale nie je to len výsledok dejinných okolností a historických príčin. Svätý Lukáš to vyjadruje prastarým výrazom Svätého písma: „Na púšti zaznel Boží hlas nad Jánom, synom Zachariášovým.“ Boh sám povoláva svojho posla, ako povolal doteraz všetkých prorokov. Ján Krstiteľ nevystupuje vo svojom vlastnom mene. Nadväzuje na Božie činy v minulosti a odvoláva sa na prorokov. Boh ho povoláva do služby a zostane cez celý čas silou jeho života.

Nevieme ako Ján rozpoznal túto Božiu výzvu. Nevieme presne zistiť ani chvíľu ani spôsob svojho vlastného obrátenia. No Božie slovo, ktoré zostúpilo na Jána, muselo byť také mocné, že nepochyboval. Celý bol ním naplnený – v mysli, obrazotvornosti, v srdci, v reči. Plný tohoto Božieho slova začal Ján hovoriť strhujúcou rečou národu, ktorý sa strácal v nevernosti. Odkrýval tvrdo a prísne hriechy národa, pokrytectvo mocných i zlobu drobných. Vyzýval všetkých, aby sa podrobili očisťujúcemu poslaniu, aby zmenili zmýšľanie a aby sa podrobili aj viditeľnému úkonu očisty vo vodách Jordána, čiže krstu ako znaku očistenia od hriechov.

Ján káže najprv hlúčikom ľudí, potom rastúcim zástupom po celom okolí Jordána. Hoci je syn kňaza a teda podľa zákona kňaz, nejde do Jeruzalema a do jeho chrámu, nevkročí ani do synagóg. Zvoláva ľudí pod šíre nebo do púšte. Začína sa čosi úplne nové, úplne obnovené, ako kedysi, keď sa dávni otcovia ocitli na púšti Sinaj, celkom osamotení, ale pod vedením živého Boha. „Pripravte cestu Pánovi“, volá Ján. „Všetci smrteľníci uzrú Božiu spásu!“

Mgr. Ladislav Franc

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.