EXERCÍCIE (XXI. časť)

V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.


Kafarnaum bolo pohraničné mesto. Ležalo poblíž Genezaretského jazera a poblíž Jordánu, ktorý tvoril hranicu. Svätý Marek naznačuje, že Kafarnaum malo colnicu, svätý Lukáš zas, že tu bola vojenská posádka.

Do bojiska sa najímalo, a tak v ňom bolo mnoho cudzincov – až z Trácie, ba i z Germánie a Galie. Títo nepatrili k židovskému národu a náboženstvu. Aj stotník z Kafarnaumskej posádky bol pôvodom pohan. Svätý Lukáš naznačuje však o tomto stotníkovi pozoruhodné veci. Ochorel mu sluha, a to smrteľne. „Bol chorý a dokonával“, hovorí evanjelium. Stotníkovi to robí vážne starosti, preto sa usiluje všetkými cestami pomôcť mu. Vedel z počutia, že v meste je Ježiš, o ktorom sa rozprávalo s úctou a obdivom. Rozhodol sa preto požiadať ho o pomoc. Považoval však za nevhodné, aby on sám ako nežid a pohan obťažoval váženého proroka z Nazaretu. Požiadal preto starších, aby jeho prosbu sprostredkovali Ježišovi, a to spomedzi starších Židov, vedúcich náboženskej obce Kafarnaum.

Stotníka z Kafarnauma nemožno považovať za plytkého pohana, ktorý žije bezmyšlienkovite. Nemožno ho porovnávať s nadradenosťou a Pilátovým nezáujmom. Zrejme sympatizoval so židovskou vierou v jedného Boha a prispôsoboval sa aj morálke Izraela. Obyvatelia Kafarnauma na čele s predstavenými mesta sa prihovárajú u Ježiša za jeho žiadosť a pritom svedčia o stotníkovi: „Zaslúžil si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ a aj synagógu nám on postavil.“ Je to dôkaz lojálnosti a záujem o uctievanie Boha. Starší mesta sú presvedčení, že tento človek si zasluhuje mať účasť na dobrodení, ktoré židovský ľud dostáva od Ježiša. Myslia, pravda, že Ježišove dobrodenia patria len židom. Keďže však stotník je tak veľmi náklonný židom a ich náboženstvu, na ich sprostredkovanie mu Ježiš vyjde v ústrety. Stotník sám uznáva tento poriadok vecí a nepovažuje sa za hodného ísť priamo s prosbou k Ježišovi. Ak židia dôvodia pred Ježišom, že tento muž si zaslúžil pozornosť a Ježišovu priazeň, stotník sám povie: „Nie som hodný“. Celú svoju nádej vkladá nie do svojich zásluh, lež do dobrotivosti Božej, ktorá sa prejavuje v Ježišovi.

Stotníkova láska k vlastnému sluhovi, jeho skromnosť a pokora mu už otvorili cestu k Ježišovi, ktorý sa hneď vydá k zomierajúcemu sluhovi. Tu sa však ukáže stotníkova pokora z ďalšej nečakanej strany. Zoči-voči možnej Ježišovej návšteve priamo vo svojom dome sa stotník necíti hodný takej pocty a takého stretnutia sa s Ježišovou svätosťou. Zo všetkého, čo počul, je tak presvedčený o Ježišovej svätosti a moci, že nepovažuje za potrebné, aby sa Učiteľ namáhal až do jeho domu. Je presvedčený, že jeho jediné slovo má všetku potrebnú moc: „Povedz len slovo!“ Dôstojník kafarnaumskej posádky sa považuje v pokore za nehodného, aby Ježiš vošiel do jeho domu a možno práve preto je považovaný za hodného dosiahnuť čosi ešte hlbšie a svätejšie – Ježiš akoby vstupuje do jeho srdca! Tento vstup do srdca bol dar ešte duchovnejší než návšteva domu. Veď toľkých farizejov Ježiš navštívil v ich domoch a predsa sa nezmenili a ich srdcia zostali prázdne. Stotník bol však v pokore neplnený živou vierou. Ježiš vie oceniť takúto vieru! „Ani v Izraeli som nenašiel toľkú vieru!“

Izrael sa cez celé svoje dejiny pripravoval na Kristov príchod. Teraz, keď Mesiáš prišiel, Izrael je z veľkej časti ľahostajný. Jeho uzdravenie prijíma s akousi samozrejmosťou, ale jeho viera je bez hĺbky. Stotník ukazuje oveľa väčšiu hĺbku. Ukazuje ozajstnú úctu v pokore a považuje za nehodné, aby Ježiš vkročil pod jeho strechu. To je najlepší dôkaz, že má otvorené srdce voči Bohu, Pre takých Ježiš prišiel! Svätý Lukáš uvádza: „Keď to Ježiš videl, zadivil sa“. Zadivil sa nad hlbokou stotníkovou vierou, Ježiš nič tak nechválil a nič tak nehľadal u ľudí ako tuto vieru, oddanú vieru. Preto túto vieru aj teraz tak zdôrazňuje. Stotník si zaslúžil pochvalu aj za viac vecí – za starostlivosť o sluhu, za lásku, ktorá sa v tom prejavovala, za náklonnosť k Izraelu, za skromnosť, zdržanlivosť. Ježiš však vyzdvihuje jednu jedinú vec: „Ani v Izraeli som nenašiel toľkú vieru,“

Zavážila pri tomto dobrodení aj stotníkova veľkorysosť, s ktorou vychádzal v ústrety židom v Kafarnaume a postavil im synagógu? Nevieme, pretože nevidíme do srdca Božích rozhodnutí. Jedno je však isté – táto synagóga bola blízka aj Ježišovi. Všetci evanjelisti znova a znova uvádzajú, ako často ich Učiteľ v tejto synagóge vyučoval, ba vykonal aj zázraky. Svätý Marek uvádza: „Tak vošli do Kafarnauma. Hneď v sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil. I žasli nad jeho učením“ (Mk 1, 21). Potom tam uzdravil chorého.

Čo všetko sa stretá v krátkej správe svätého Lukáša o uzdravení stotníkovho sluhu! Najprv je tu vážna núdza človeka, ktorého choroba ženie nemilosrdne k smrti, potom je tu ľudské stotníkovo spolucítenie, ktorý hľadá pre svojho sluhu všemožnú pomoc. Ďalej je tu stotníkova dobrotivosť voči Izraelu a jeho náboženstvu – postavil synagógu. Je tu sprostredkovanie židov, pokora a stotníkova viera, ktorá mu otvára cestu k Ježišovi. A nad tým všetkým je Ježiš, ktorý vidí túto pokoru a vieru a svojím mocným slovom vracia zdravie, prináša záchranu v núdzi.

Je to náhoda? V evanjeliách a v Skutkoch apoštolských sa niekoľkokrát spomínajú rímski dôstojníci – stotníci. Vo všetkých prípadoch sa Sväté písmo zmieňuje o nich v dobrom. Okrem stotníka v Kafarnaume je to stotník pod krížom, o ktorom svätý Lukáš uvádza: „Keď stotník uvidel, čo sa stalo, oslavoval Boha hovoriac: „Naozaj tento človek bol spravodlivý“ (Lk 3,47). 0 stotníkovi Kornéliovi zas Skutky apoštolské hovoria: V Cézarei žil istý Kornélius, stotník práporu, zvaného Italský, nábožný a bohabojný s celým svojím domom“ (Sk 10,1).

„Pane, nie som hodný,..“ Tieto slová stotníka z Kafarnauma zaznievajú cez celé stáročia vo svätej omši, vo chvíli, keď nám Spasiteľ prináša záchranu v našej núdzi, keď sa nám sám daruje vo svätom prijímaní.

Mgr. Franc Ladislav, výpomocný duchovný

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.