V rámci katechézy – nášho kresťanského vzdelávania – vám chceme v niekoľkých častiach na pokračovanie ponúknuť exercície podľa vzoru sv. Ignáca z Loyoly. Uvedomujme si navzájom potrebu takéhoto vzdelávania. Často sa stáva, či už doma, na ulici alebo aj v práci, že dostaneme otázku, týkajúcu sa našej viery. Nech sú tieto riadky duchovným pokrmom, ktorý v nás vzbudí radosť nad pôsobením Ducha Svätého. Nech Duch Svätý naplní myseľ, ale i naše srdcia.
V románe „Jeho kráľovstvo“ od Mika Welteriho, Mária z Magdaly hovorí Rimanovi Marcovi: „Ešte nechápeš? On dovolil i ženám prísť k nemu! Zmiloval sa pri studni i nad Samaritánkou, pochopil ženy lepšie, než ich kto kedy chápal. Preto si myslím, že i my ženy ho chápeme lepšie než jeho zbabelí učeníci… Zadýchala sa rozhorčením… Potom pokračovala: „Svojho času sa učeníci vypínali a uzdravovali ľudí jeho silou. Ale keď nadišiel čas odchodu do Jeruzalema k poslednej ceste podľa jeho vôle, tak boli hotoví vymýšľať si každý výhovorky a chceli sa toho zrieknuť, hoci sa chvíľku predtým hádali o hodnosti v jeho kráľovstve. Ľudu hovoril v podobenstvách, ale im vysvetľoval všetko jasne. A ani vtedy ho nechápali. Len Tomáš, najrozumnejší z nich, pochopil jeho slová a vyzval ich, aby išli a zomreli spolu s ním. Tak sa znovu vzmužili. Dvaja si obstarali meče, aby ho chránili tam vonku, kde prežili poslednú noc. A chránili Ho?“
Mária-Mika Welteri potom pokračuje v rozhovore s Rimanom: „Dovoľ, aby som si uľavila. Dovoľ mi karhať tých zbabelcov. On bedlil sám, poznal svoj osud, modlil sa, Hovoria, že potil krv vo svojej hroznej úzkosti. Od nich nežiadal nič iné, len aby bedlili s ním. Ale čo robili? Ležali v záhrade a spali. Nie, nechápem! Nemôžem im to odpustiť!“ Riman Marcus k tomu dodal: „Ak sú skutočne takí stiesnení a nevedia, čo si o ňom myslieť…, je pochopiteľné, že ja, cudzinec, som tiež v rozpakoch. Zdá sa mi, že napriek tomu je určené, aby nikto z nich nezomrel, aspoň kým sa im jeho učenie nevyjasní. Aj najbystrejší ľudský rozum môže byť pomalý v takých podobných veciach…“
Mária z Magdaly zaváhala… „Nemám s nimi spor. Musím sa starať predsa o ich stravu v úkryte. Sú to len rybári. Hádajú sa medzi sebou, nevediac v úzkostiach, čo robiť, takže ja ich zmierujem, hoci toto možno nepochopíš, keď som sa pred chvíľou na nich tak hnevala. Je v nich predsa mnoho dobrého, to uznávam…“ Zrazu začala Mária z Magdaly učeníkov hájiť a tvrdila: „Mal istotne svoje dôvody, keď si vybral práve týchto jednoduchých mužov. Učeným z nich sa môže nazvať nanajvýš Lévi, ktorý bol colníkom, no keď si pomyslím na učencov, a to tak na zákonníkov ako na filozofov, ako by tí mohli niečomu z jeho učenia rozumieť? Ver mi, učený by mohol celý život prežiť uvažovaním o jednom jedinom slove tak, ako to robí zákonník, ktorý sa cez celé roky namáha premýšľaním nad jediným písmenom! Alebo Grék, ktorý napíše celú knihu o nejakom osobnom mene z odysey! Spomínam si, ako Majster sám raz povedal, že sa tie pravdy otvárajú jednoduchým ľuďom, s detskou mysľou, ale nie múdrym…“ Riman sa po odchode Márie zamyslel: „Uvažoval som o jej slovách. Ak ide o celkom nové učenie, potom myseľ zaťažená predošlou múdrosťou a predošlým spôsobom myslenia sotva ich môže bez odporu prijať. Majú hádam tento význam slová, ktoré povedal Majster Nikodémovi – totiž, že sa musí človek znova narodiť – pýtal som sa sám seba…“ Takíto boli asi apoštoli v očiach súčasníkov a svojich známych! Jednoduchí ľudia, s mnohými starosťami, ktorých bolo možno kritizovať. A predsa sa ich Ježiš nezriekol.
V tej istej knihe opísal autor Matúšov rozhovor s Rimanom Markom a dopĺňa obraz o apoštoloch, a to skôr pomáha: „Pochop ma a neobviňuj ma… Veď sme teraz ako ovce, ktoré rozohnali vlci. I keď sa v neistote opierame o seba, sme každý bezradný vo svojom vnútri, pretože sme stratili svojho Pána. Nevieme si inej rady, iba že rozhodne bránime to, čo nám zostalo. I medzi sebou sa dohadujeme a zraňujeme sa slovami, lebo Peter hovorí to a Ján ono, a ani všetci z nás ešte neveria a nechápu, že vstal z hrobu…“
Matúš si mädlil rozčúlene ruky, keď vyrazil z preplnenej mysle: „Prikázal nám milovať svojich nepriateľov a modliť sa za nich, i za tých, ktorí nás prenasledujú, ale ako to človek dokáže?!“ Ešte ďalej hovoril: „Ak ťa pravé oko zvádza, tak ho vylúp a odhoď! Pokiaľ bol u nás, verili sme mu, ale len čo odišiel, vyšla z nás i jeho sila, a my blúdiac… Ale naučil nás modliť sa správnym spôsobom a potvrdil zväzok s nami…“ Matúš si položil dlaň na dlaň a dobrácky povedal: „Sám iste najlepšie vedel, prečo nás vyzval. Istotne v každom z nás videl to, čo potrebuje pre stavbu svojho kráľovstva.“
Riman Marcus sa stretne nakoniec pri svojom hľadaní aj s ostatnými apoštolmi a chce od nich počuť jasné slovo aj pre seba. Ján sa zamiešal do tohoto rozhovoru a povedal: „Pochop nás, Riman! Nie je nám ešte všetko jasné, ani sľub nie je ešte naplnený. Nevieme nič iné, iba že cesta je úzka a brána tesná. Na vlastnú päsť sa neodvážime rozšíriť si cestu, ani bránu.“ Ďalší z apoštolov vravel: „Sám nám prikázal vychovať učeníkov zo všetkých národov, kedy a ako sa to má stať, to ešte nevieme…“ Marcus na to hovorí: „Vám jedenástim zanechal Majster slová večného života. Nebúrim sa proti jeho vôli. Učení muži by možno vysvetľovali jeho slová podľa vlastnej múdrosti a pridali by k nim svoje. Vy istotne chcete uskutočniť jeho vôľu tak dobre, ako ste len schopní… Všetko imanie vám dám…“ Ján dodal: „Milujem ťa, Riman, pre tvoju pokoru… Či on smrťou nezachránil aj národy pohanské? Ale ako sa to stane, to naozaj ešte nevieme… Buď trpezlivý, modli sa a dodržuj pôst a očisťovanie…“
V tej istej knihe potom Mária z Magdaly hovorí znova Rimanovi Marcovi o apoštolovi Tomášovi a charakterizuje ho takto: „On je pomalý a tvrdohlavý, ale jeho viera je ako skala. On istotne porastie so svojím poslaním.“
Nakoniec sa Šimon Kyrénsky vyjadruje o apoštoloch slovami: „Keby boli takí starí ako ja a keby boli prežili taký tvrdý život ako ja, potom by lepšie pochopili, že aj pre pohanov prišiel. Sú to len ľudia, a nie ľudia bez chýb. Ale títo pomalí a jednoduchí spôsobia menej škody, než chápaví a túžiaci po veľkých poctách, keď zaujmú zodpovedné postavenie. Mne títo učeníci postačia, pokiaľ len budú zaslepení jeho dedičstvom. Nie, ďaleko sa s týmto dedičstvom nedôjde, ak zostane v rukách týchto jedenástich. Ale aj to je lepšie, než aby sa hádali o jeho dedičstvo zákonníci. Možno títo apoštoli vyrastú podľa svojej úlohy…“ Toľko hodnotenie apoštolov podľa ľudskej miery, rekonštruované umelcom…
Apoštoli vyrástli! Ježiš ich viedol cez svojho Ducha. A čo ako sa všetko zdalo ne začiatku nejasné a takmer nemohúce zo strany ľudí, z Božej strany bolo toto všetko nielen pevne naplánované, ale sa aj začalo mohutne uskutočňovať.
Mgr. Ladislav Franc