EXERCÍCIE (XXVI. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.



Poznáme odstrašujúce príklady, ako si ľudia vedia znehodnotiť život, a bojíme sa, aby sme aj my neznehodnotili svoj život. Náboženstvo považujeme za hlavnú oporu, pretože cez vzťah k Bohu si chceme nadobudnúť správny vzťah k sebe, k ľuďom, k svetu a k celému životu. Čo sa však stane, ak si pokrivíme ešte aj svoj vzťah k Bohu? Čo nám potom zostane?

Je možné pokriviť aj svoj vzťah k Bohu? Je to možné? Nevideli sme ešte ľudí, ktorí si hovorili veriaci a pritom odstrašovali každého, ktorý sa s nimi stretol? Ježiš hovorí o takýchto pokrivených ľuďoch a o takomto pokrivenom vzťahu k Bohu v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Ježiš útočil na farizejov zo všetkých ľudí najviac. Vo farizejoch videl najväčšie nebezpečenstvo náboženského života. Slovo farizej má aj v našom slovníku dodnes hanlivý význam.

Čo hovorí Ježiš v tomto podobenstve? Nie každý postoj voči Bohu je správny. Nie každá nábožnosť je správna a prijateľná u Boha. Nie každá modlitba je naozaj modlitbou. Sú modlitby, ktoré nás nepribližujú ani k Bohu, ani k ľuďom, ani nám samým. Sú modlitby, ktoré nie sú nijakým duchovným činom a nijakou duchovnou udalosťou v živote. Sú modlitby, pri ktorých sa v skutočnosti nič nedeje a ktoré Boh neprijíma. Jestvuje modlitba naskrz neúčinná.

Neužitočná a márna, bezcenná a takmer ničomná. Jestvuje modlitba, ktorá vôbec nie je modlitbou.

Toto je prvá vec, o ktorej nám hovorí Ježiš v podobenstve o farizejovi a mýtnikovi. Takzvaná modlitba farizeja nie je rozhovorom s Bohom, nie je vôbec určená pre Boha. V tejto modlitbe farizej uisťuje sám seba, presadzuje sa vo svojich vlastných očiach a chváli sám seba. Táto modlitba nie je nijakým prejavom úcty voči Bohu: „Ďakujem Ti, Bože, že nie som ako ostatní!“ To nie je ozajstná vďaka. Tu je Boh zapletený len formálne do samochvály: „postievam sa, dávam desiatky,…“ Tu sa farizej utvrdzuje v pýche najhoršieho druhu a vyvyšuje sa nad ostatných ľudí. Tým sa stáva rovno neznesiteľným. Takéto vyvyšovanie a vyratúvanie vlastných zásluh si vôbec nezaslúži názov modlitby.

Ozajstná modlitba je predovšetkým úctivý a vďačný postoj pred Bohom, je to rozhovor s ním. Farizejova reč je rozhovor so sebou samým: ja, ja, ja. Farizej hovorí viac sebe a sám pre seba, než pred Bohom k Bohu.

Modlitba nás má sústreďovať, prehlbovať, má nás robiť vnútornejšími, citlivejšími pre tajomstvo, pokornými a vďačnými pred Bohom a dobrotivejšími voči ľuďom. Pri každej modlitbe sa máme trochu meniť k lepšiemu, pred Božou tvárou sa máme stávať viac ľuďmi. Keď sa človek pri modlitbe vôbec nemení k lepšiemu, keď necíti väčšiu zodpovednosť za svoj život, keď sa nebojí svojich nedostatkov a slabostí, keď nič nepotrebuje – vtedy ani Boh ho nemôže meniť a nemá mu čo dať. Takáto modlitba je nedbanlivý rozhovor. Je to buď bezmyšlienkovité opakovanie slov, alebo rovno chvastanie sa. Nepreniká k Bohu.

Z obrazu farizeja vidno, že Ježiš nepovažoval modlitbu a nábožnosť za čosi samozrejmé. Naša nábožnosť a jej prejavy nemusia byť vždy v poriadku. Nábožnosť je úloha, a veriaci človek sa má skúmať, či ju dobre plní. Aký zmysel by malo opakovať modlitby, ktoré Boh neprijíma, alebo ktoré sa mu rovno protivia?

Na základe Ježišových slov by sme sa mali obávať, aby sa Boh pre zlú modlitbu od nás skôr neodvrátil. Je takmer otrasné myslieť na to, že človek môže ešte i modlitbou urážať Boha a byť ešte prázdnejší ako predtým.

Možno sa nám po tomto všetkom zdá, že už nevieme nič. Máme sa všetkého len báť? Máme sa báť ešte aj modliť sa? Je modlitba niečo také zložité, že nám môže naháňať len strach? Vôbec nie! Ježiš zahŕňa dobrú modlitbu akoby do jedného slova: úprimnosť! A to je čosi v podstate veľmi jednoduché. Podobenstvo nám naznačuje na postave mýtnika, že z úprimnosti pred Bohom vyrastá jednoduchá a hlboká modlitba, pre ktorú nás Boh má rád, ide nám v ústrety a obohacuje nás svojimi darmi.

Aké znaky má mať takáto úprimná modlitba? To nám hovorí Ježiš jednoduchými slovami o mýtnikovi. Ak sa chceme dobre modliť, buďme úprimní. Nestavajme sa pred Boha do umelej pózy. Zaoberajme sa svojimi potrebami, nevyvyšujeme sa nad druhých a nevyratúvajme ich chyby. Nevnucujme sa Bohu vyratávaním svojich zásluh. Neďakujme Bohu len preto, aby sme sa pred ním vynášali, lež aby sme uznávali jeho dobrotivosť voči nám. Môžeme ďakovať zo to, čo sa nám podarilo, môžeme ďakovať za svoje dobré vlastnosti, ale nie pokrytecky, že nie sme ako iní… Modlitba má byť realistická, ale pokorná. Aké úbohé sú však niekedy naše modlitby, aké malicherné sú niekedy naše prejavy nábožnosti. V modlitbe rečníme. O koľko úprimnejšie by bolo niekedy len sklopiť zrak pred Bohom.

Podobenstvo hovorí aj o vonkajšom postoji pri modlitbe. Celý človek sa má modliť – dušou i telom. Nie je ľahostajné, čo robíme pri modlitbe s rukami, ako stojíme, čo robíme s očami. Kto sa modlí s vypnutou hruďou a sebavedome, kto sa modlí v nedbanlivom postoji, už prezrádza, aká je jeho modlitba. Nik nám nepredpisuje, ako máme mať pri modlitbe ruky a ako máme držať telo. Úprimnosť a pokora nám to majú spontánne vnuknúť.

Ježiš hovorí v podobenstve čosi aj o tejto vonkajšej stránke dobrej modlitby. Farizej a mýtnik šli do chrámu. Ísť do chrámu malo a má svoj význam, a to aj mimo bohoslužby. Obaja v chráme stáli. Modlitba v úctivom postoji je dôstojná. Nemusíme si vždy kľakať, ani sa skláňať k zemi. Dnešná liturgia svätej omše nás to znova učí. Stáť pri modlitbe je čosi dôstojné. Nesmie to však byť netrpezlivé a bezduché postavenie, alebo postoj tých, ktorí si za svet nekľaknú, pretože sa hanbia. Kto sa hanbí pokľaknúť pred oltárom, ten asi nebude vedieť ani úctivo stáť pred ním.

Mýtnik stál „zďaleka“. To bolo dobré, lebo to bolo úprimné a pokorné. Zato by si ho však neprávom brali za patróna tí, ktorí znášajú len mierne dávkovanú nábožnosť a držia sa ďaleko od oltára z iných pohnútok, než je pokora. Tak ako môže byť neúprimné tlačiť sa vždy na prvé miesto, tak môže byť neúprimné stáť vždy obozretne zďaleka. Všetko závisí od zmýšľania srdca. Mýtnik bol milý Bohu svojou úprimnosťou, ktorú vyjadroval svojím osobným spôsobom.

Mýtnik odišiel z chrámu ospravedlnený, farizej nie. To je Ježišov rozsudok nad nimi. Kto je spravodlivý? Podľa Svätého písma ten, kto žije správne pred Bohom vo vďačnosti a pokore, kto prijíma Božiu vôľu, kto s Bohom v živote ráta, pretože ho má rád.

Farizej mal rád predovšetkým seba. Chýbala mu ozajstná vďačnosť a pokora. Nežil správne pred Bohom. A keďže jeho modlitba bola sebecká, neodišiel ospravedlnený. Neobstál pred pohľadom Božím ani v modlitbe. Mýtnik obstál.

Ježiš požaduje od svojich učeníkov väčšiu spravodlivosť, než je spravodlivosť farizejov. Žiada nielen vonkajšie plnenie povinností, lež plnenie v láske a pokore pred Bohom. Ježiš žiadal vďačnosť, pokoru, zmierlivosť, odpúšťanie, lásku k biednym, opravdivosť srdca. Je to nad ľudské sily? Áno, ale nie je to nad možnosti Božie. Nie sme sami – „všetko môžeme v tom, ktorý nás posilňuje“.

Mýtnik sa vrátil ospravedlnený takmer bez svojej zásluhy. Bol však pokorný a úprimný. Tým dal najavo, že je v núdzi. Že potrebuje a prosí o pomoc a že mu môže pomôcť len Boh. V Božích očiach sa nestaneme spravodlivými nijakými výkonmi a samochválami, ani charitatívnou činnosťou, ani apoštolátom, ak nám bude chýbať pokora a úprimnosť. Byť ospravedlnený predpokladá uznávať svoju núdzu, prosiť o pomoc a otvoriť sa Bohu v úprimnej pokore, aby nás naplnil svojou svätosťou a aby prebýval v nás.

+ Ladislav Franc

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.