EXERCÍCIE (XXXI. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.

„Vstaňte a poďme! Hľa, ten, ktorý ma zradí, je už tu!“, povedal Ježiš. Učeníci by najradšej spali. Svätý Marek píše, že mali „oči zaťažené spánkom“. Keď Ježiš prišiel k nim druhýkrát, „ani mu nevedeli, čo povedať“. Preto ani nezbadali, že sa približuje k nim zástup s fakľami zajať Ježiša.

Keď Ježiš vidí tento zástup zblízka, dáva povel: „Vstaňte!“ Ježiš videl stále viac než jeho učeníci. Od chvíle, čo Judáš odišiel z večeradla, Ježiš mal stále pred očami zradného učeníka. Videl ho, ako so vo tme blíži. Učeníci nevedia o ničom, Ježiš vie, ani Judáš, ani zástup za ním ho neprekvapujú. Čaká ich od samého začiatku.
„Vstaňte!“ To je posledný rozkaz Učiteľa žiakom. „Vstaňte a poďme“, opakuje slová, ktoré povedal už pri odchode z večeradla, „prichádza knieža tohto sveta!“ Je to výzva pripraviť sa na zápas. Táto výzva bude platiť pre celú budúcnosť. Má prebudiť nielen spiacich v Getsemanskej záhrade, lež všetkých, ktorí budú chcieť driemať uprostred gigantického zápasu v dejinách, medzi dobrom a zlom, medzi Kristom a Satanom. Táto výzva „Vstaňte!“ neprestane zaznievať na tejto zemi už nikdy. Cirkev nám ju bude opakovať až do posledného Kristovho víťazstva na konci čias.

Pri pohľade na Judášovo správanie sa sa len ťažko bránime pocitu odporu a hrôzy. Sme zhrození, že učeník, ktorý bol tak dlho s Ježišom, neváha sa postaviť do čela tlupy, ktorá ide zaistiť Majstra. Judáš sa správa na zaplakanie. Udúša posledné hlasy svedomia a dáva do pohybu svoje plány zrady. Dal sa do rúk zlého ducha, ktorý ho manévruje k zločinu. Odporúčania, ktoré Judáš dal tlupe, znie odporne: „Koho pobozkám, to je on. Chyťte ho a veďte obozretne.“ Ako by sa bál, že im Ježiš ujde!

Znamenie, ktoré si Judáš vybral, aby označil tlupe Ježiša, nemohlo byť žalostnejšie: „Ten, ktorého pobozkám!“ Až nás zahanbuje táto úbohosť a uvádza nás do zmätku. Nevedel si Judáš vymyslieť iný znak než tento? Jeho odvaha vybrať si práve znak najpriateľskejšej oddanosti nám dáva tušiť, ako sa už Judáš vzdialil od svojho Majstra a ako zatvrdol v ľahostajnosti voči jeho pohľadu. Čo u neho ešte vôbec zavážilo? Čo bolo pre neho ešte posvätné?

Keď prišli ku skupine apoštolov, Judáš zamieril rozhodným krokom k Ježišovi. Zdraví ho naoko najsamozrejmejším pozdravom: „Zdrav buď, Učiteľ!“ Toto oslovenie by bolo stačilo ukázať tlupe, kto z prítomných je Ježiš. No Judáš pripája dohovorený znak – dáva Ježišovi bozk.

„Judášov bozk“ zostane znakom zrady a zostane aj znakom najohavnejšieho pokrivenia človeka, znakom premeny lásky na obchod, znakom kupčenia s citmi a znakmi oddanosti. „Judášov bozk“ nie je z tohto hľadiska ojedinelý čin. Je symbolom hriechu, ktorý už mnohokrát zneuctil ľudstvo. Mnohí sa takto budú pretvarovať bozkom.

Čo sa asi dialo v Ježišovom vnútri pri pohľade na Judáša – zradcu? Ježiš musel cítiť až na dno duše urážku, na ktorú sa Judáš podujal. Veď to bola urážka, zneuctenie a potupa neslýchane trápna: jeden z Dvanástich, jeden z mála tých, čo mali výsadu žiť s Ježišom – tento prichádza k svojmu Učiteľovi, aby ho doslovne predal nepriateľom. Hanba a stud musela zaliať každého učeníka. A čo mohol prežívať ten, ktorý povolal Judáša k hodnosti svojho učeníka!

Judášovu zradu možno považovať za najpálčivejší nezdar, ktorý Ježiš musel prežiť. Ak ho bolel neúspech, s ktorým sa stretol u zástupcu a u vodcov židovského národa, vieme, že nezdar s Judášom musel byť pre neho omnoho bolestnejší. Veď išlo o učeníka, ktorého si Ježiš osobne vyvolil, ktorého pribral do svojho najdôvernejšieho kruhu, ktorému odhaľoval tajomstvá Božieho kráľovstva, veľké pravdy svojej náuky a svojho poslania. Ježiš vkladal aj do Judáša nádeje a dôveroval mu. A predsa sa mu nepodarilo udržať Judáša vo vernosti a zastaviť ho na okraji priepasti, do ktorej sa rútil. A ako mu len na ňom záležalo!

Chápali by sme, keby Ježiš nebol dovolil a keby bol prekazil Judášovi jeho pokrytecký bozk. Neurobil to. Ponecháva však Judášovi až po samý koniec slobodu. Dá sa zradne bozkať. A prijíma tento zradný čin.

Kedysi Ježiš povedal: „Neprotivte sa zlému. Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé…“ Zdalo sa nám to nepochopiteľné. Ježiš teraz sám robí to, čo hovoril. Nastavuje líce. Judášov bozk je v týchto okolnostiach horší než zaucho.
Ale Ježiš má silnejší dôvod, aby sa dal objať od Judáša. On nikdy neprestal mať rád Judáša. Judáš je stále jeho učeník. Ježiš sa dáva nielen pobozkať. On sa dáva úprimne svojmu žiakovi a chce mu nanovo ponúkať svoje priateľstvo. Ešte prednedávnom sa ľudia uzdravovali, keď sa dotkli čo len Ježišovho rúcha. Nemohol by mať takúto silu aj dotyk tohto bozku?!

Ježišov priateľský zámer dobre vyjadrujú slová, ktoré nám zachoval svätý Matúš: „Priateľu, načo si prišiel?“ A svätý Lukáš uvádza priateľskú, i keď naliehavú výčitku ešte výraznejšie: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“ Ježiš ukazuje Judášovi posledný raz, že vie všetko, že ho nemožno oklamať. Naposledy sa usiluje prebudiť v ňom hrôzu pred tým, čo Judáš robí. Tieto slová nie sú ani natoľko výčitkou. Je to skôr zhrozenie, je to bolestný výkrik hanobeného priateľstva, ale predsa priateľstva, ktoré by chcelo ešte i tónom znova získať človeka, ktorý je už tak ďaleko.

Ježiš sa správa v tejto chvíli naozaj ako záchranca, má srdce stále otvorené aj pre Judáša. Bolo by stačilo tak málo, bolo by stačilo, aby bol Judáš oľutoval, aby bol objal Učiteľa pravdivo a jeho zradný bozk by sa bol premenil na bozk zmierenia a odpustenia. Nestalo sa tak.

Judášov bozk… Možno sme náchylní vidieť ho len z Judášovej strany ako znak zrady, ale tento bozk má aj druhú stránku. Je to aj Ježišov čin, ktorým sa dáva objať a pobozkať. Ježiš tu prejavuje tým viac heroizmu, čím viac pokrytectva vložil do tohto činu Judáš. Tento bozk je svedkom pádu človeka. Ale je aj svedkom neúnavnej Kristovej lásky, lásky, ktorú nevie znechutiť ani najhorší zločin. Pre túto opravdivú a pre nás takmer nepochopiteľnú lásku Ježiš neodohnal a neodsotil Judáša, ani mu nevynadal, ako by si bol zaslúžil, ani ho verejne pred všetkými nepotupil.

Ak sa tejto Ježišovej láske nepodarilo dojať Judáša – zradcu, aj tak nevyšla nazmar. Táto láska bude mať i tak posledné slovo a jej dobrodenie pocíti celý svet, lebo láska zvíťazí a nijaká, ani najviac raniaca vierolomnosť a zrada, neoslabí jej silu.

12. 10. 2011 uplynul rok od umrtia nášho kňaza, rodáka Ladislava Franca

Vieru v Boha som Vám do sŕdc vštepoval,

nestraťte ju!

Prikázania Božie som Vám hlásal,
neprestúpujte ich!

Vašim manželským zväzkom som žehnal,
nerozvádzajte sa!

Vaše dietky som miloval,
neroztrpčujte a nekazte ich!

Vašich mŕtvych som pochovával,
nezabúdajte na nich!

Cestu do neba som Vám ukazoval,
neopúšťajte ju!

Kňaz je druhý Kristus,
vážte si ho!

+Ladislav Franc, duchovný otec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.