EXERCÍCIE (XXXII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Judášov bozk sa ukázal byť zbytočným. Ježiš sám vyšiel tlupe oproti a opýtal sa: „Koho hľadáte?“ Keď mu povedali, že Ježiša Nazaretského, sám sa prihlásil: „Ja som to!“

Ježiš je Pán situácie. Nikdy nebude možné povedať, že ho Judáš, ovládaný satanom, dostal do pasce. Nie. Ježiš má sám v rukách i teraz svoj život i svoje vlastné zajatie. „Keďže vedel všetko, čo malo na neho prísť, vyšiel im naproti“ – a dobrovoľne sa predstavil svojim nepriateľom.

Evanjelium hovorí o príhode, ktorá potvrdzuje túto Ježišovu zvrchovanosť. Keď im povedal: „Ja som to“, svätý Ján dodáva: „Cúvli a popadali na zem…“ Čo to bolo? Bol to zázrak, ozajstný zázrak? Zrazil Ježiš týchto pochopov s mečmi a kyjmi na zem svojou zázračnou mocou? Nie je to jediné možné vysvetlenie. Dokonca by nás udivovalo, pretože Ježiš nerobil nikdy zázraky pre seba, nikdy nerobil zázraky, aby zrazil ľudí na kolená, ani aby si takto vynucoval úctu. Sotva chcel zraziť zázrakom tých, ktorí ho prišli zaistiť. Na cestu utrpenia sa vydával dobrovoľne, vopred o nej hovoril a sotva si chcel pomáhať zázrakom. A predsa, keď svätý Ján hovorí: „Cúvli a popadali na zem“, vidí v tejto udalosti znak Ježišovej moci. A právom.

Keď Ježiš vykročil pevne a s odvahou pred zástup, zapôsobil mocne na tých, čo ho prišli zatknúť. Povedal tak priamo a s takou istotou „Ja som to“, že tí, čo boli v prvých radoch, cúvli. Títo ľudia, ktorí sa ozbrojili „mečmi a kyjmi“, aby sa zmocnili Ježiša z Nazaretu, sú prekvapení, keď vidia, že on sám prichádza k nim a predstavuje sa im. Inštinktívne ustúpia, prekvapení a zmätení a pritom niektorí z nich popadajú. Ježiš svojou pevnosťou a majestátnosťou ohromí tých, ktorí sa chcú vrhnúť na neho. Jeho rozhodný postoj ich uvádza na chvíľu do zmätku.

Táto udalosť nie je azda ani tak zázrak ako skôr znamenie. Svätý Ján videl v tomto znamení prejav božskej Ježišovej moci. V mohutnosti Učiteľa a v jeho rozhodnom postoji videl presvitať tajomnú prevahu a veľkosť, ktoré žiaria čímsi neodolateľným. Vo chvíli, keď ho zatýkajú, Ježiš, ktorý sa stáva väzňom, dokazuje, že je viac než človek. Ježiš to v istom zmysle priamo vyslovuje. Keď hovorí „Ja som to“, odpovedá v prvom rade tým, ktorí hľadajú Ježiša Nazaretského. Ale jeho prehlásenie môže mať aj hlbší zmysel. Grécky i latinský výraz jeho odpovede znie: „Ego simi“ – „Ego sum“ – „Ja som“. A to sú slová, ktorými sa nazval Boh sám v Starom zákone. V zjavení Mojžišovi v horiacom kríku sa Jahve nazval menom: „Ja som!“

Ježiš použil už počas verejného pôsobenia tento výraz o sebe, keď povedal: „Veru, veru, hovorím vám, prv než bol Abrahám, ja som!“ (Jn 6, 58) či vo chvíli, keď sa vydáva nepriateľom a hovorí im: „Ja som to“, nezaznieva v tejto odpovedi znova svedectvo o jeho božstve: „Ja som?“ Jeho nepriatelia nemohli pochopiť túto narážku a tento význam. Ale Ježišovo slovo je vždy mocné a jeho božská autorita, ktorá presvitá z jeho slov, zráža nepriateľov ne zem. A toto „popadali na zem“, o ktorom hovorí sv. Ján, je symbolické – títo ľudia sa proti svojej vôli ocitli v postoji adorácie. V chvíľkovom ohromení, ktoré ich núti cúvnuť a vrážať jedného do druhého, si síce neuvedomujú, čo sa s nimi deje. Ale aj tak, nezávisle od svojich zámerov, svedčia o zvrchovanej moci Ježiša…

Pri Ježišovom zajatí sa mení situácie agónie. Pred chvíľou Ježiš v modlitbách k Otcovi padol na tvár pod ťarchou skúšky, ktorá mu hrozila. Teraz, keď sa už jeho nepriatelia priblížili so skutočnou hrozbou, oni sami padajú na zem. Je tento obraz už predzvesťou celkového obrazu drámy – utrpenia a vzkriesenia? Ježiš, zavalený utrpením, stane sa víťazom. Od chvíle zajatia dáva Ježiš tušiť svoje víťazstvo. Jeho nepriatelia už začínajú uskutočňovať proroctvo, ktoré im predtým povedal: „Keď vyzdvihnete (od zeme) Syna človeka, až potom budete vedieť, kto som“ (Jn 6, 28). Teraz počuli jeho „Ja som“ a zacítili jeho skrytú moc.

Keď Ježiš aj druhý raz povedal svoje „Ja som to“, tí, čo popadali ne zem, povstali a chceli sa ho zmocniť. Vtedy Peter vytiahol meč a uderil veľkňazovho sluhu. Ohnivý Peter začal plniť svoje rozhodnutie ísť za Ježišom až na smrť – dal sa do boja za svojho Učiteľa, hotový v tomto boji s presilou zomrieť. Ale Ježiš zasiahne nemenej bleskovo: „Schovaj meč do pošvy!“ – povedal Petrovi. Táto odpoveď Petrovi je odpoveďou pre celú budúcnosť: „Neodpovedajte na násilie násilím! Násilie je vždy dielo smrti a často končí smrťou.“

Potom Ježiš hovorí Petrovi, že utrpenie patrí do plánu jeho poslania a do plánov spásy. Akoby hovoril Petrovi: „Myslíš, že nemám dosť prostriedkov a síl? Myslíš, že by som sa nevedel aj sám ubrániť? Keby som chcel, keby som požiadal, keby som povedal jediné slovo – Otec mi dá dvanásť plukov anjelov na obranu! Ale akože sa potom splnia Písma? Ako potom splním svoje poslanie?“ Ježiš sa nedáva teda zaistiť zo slabosti, lež z poslušnosti Otcovi a svojmu poslaniu. A keď už ide o silu, teraz nie je ten silnejší, kto uderí, ale ten, kto sa obetuje. Väčšiu silu prejaví ten, kto poslúcha, než ten, kto sa bije. Viac energie si žiada neodporovať, než uderiť. Ježiš je i tu tvorca pokoja, pacificus, nie zo slabosti, lež zo sily a na znak svojej sily uzdraví zraneného človeka…

Toto uzdravenie je posledný Ježišov zázrak pred Vzkriesením. Zázrak lásky, ktoré nám pripadá najťažšou a ktorú ťažko chápeme – je to zázrak lásky voči nepriateľom. Ježiš nechce, aby jeho zajatie uškodilo čo len jednému z ľudí, ktorí ho prišli uväzniť. Keď uzdravuje poraneného sluhu, ukazuje, že nepriateľovi treba nielen odpustiť, lež mu aj urobiť dobro. Tým zároveň zjavuje aj najhlbší zmysel Božej moci, ktorý sa chce uplatňovať len v láske. Ježiš neurobil nijaký zázrak, aby prekazil svoje uväznenie, nie urobil zázrak a uzdravil Melchusa…

Po tomto prejave lásky sa začalo utrpenie, ktoré sa zakončí až na kríži. „Prápor vojakov a veliteľov a so židovskými strážami zajali Ježiša a poviazali ho“, hovorí evanjelista. Židovskí vodcovia žiadali pre istotu vrchnosť, aby rímski vojaci sprevádzali ich ľudí pre prípad odporu. Celá táto ozbrojená moc je smiešna – Ježiš ani nekladie, ani nedovoľuje klásť odpor. Ježiš ukázal svoju moc, ale nepoužil ju pre seba. Jeho nepriatelia dali do pohybu vojenskú moc a zbrane, ale celkom zbytočne, Ježiš sám upozorní nepriateľov na túto neužitočnú mobilizáciu fyzickej sily: „Potom sa Ježiš obrátil na veľkňazov, veliteľov chrámu a starších, čo ho prišli zajať: Vyšli ste ako na zločinca s mečmi a kyjmi. Veď som sa každý deň stretal s vami v chráme a nesiahli ste po mne. Ale toto je vaša hodina a moc temnosti.“ Stokrát ho mohli zajať, pretože sa neskrýval. Ale nemali na to moc, lebo ich hodina ešte neprišla. Až teraz sa spĺňajú Písma a proroctvá, že Mesiáš bude trpieť ako zločinec. Satan nemohol priviesť Judáša do Getseman a urobiť koniec Ježišovmu poslaniu, kedy chcel. Taká moc mu nebola daná, až teraz nastala hodina temnosti. Boh dopúšťa pôsobenie zla, ale nedovolí zmariť svoje plány, ba aj zlo slúži nakoniec plánom.

Ježiš sa ocitol v rukách nepriateľov. „Vtedy ho všetci opustili a zutekali“, hovorí evanjelium. Pripadá nám to smutné. Ale Ježiš sám chránil svojich učeníkov a chránil aj ich útek. Veď sám povedal zástupom: „Keď teda hľadáte mňa, nechajte týchto odísť!“ Svätý Ján, ktorý o tom hovorí, pripomína hlboký zmysel tejto starostlivosti, ktorou sa spĺňa Ježišovo slovo, povedané predtým: „Tak sa mali splniť slová, ktoré povedal: Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som ani jedného…“ Keď Ježiš pri poslednej večeri hovoril o učeníkoch, že nik sa z nich nestratil, iba syn zatratenia, mal na mysli stratu duše. Tu pri zajatí v Getsemanoch ide o záchranu telesného života. Ale jeho starostlivosť vyrastá z tejto lásky.

Ježiš iste s pohnutím hľadel na odchádzajúcich učeníkov. Človek, vystavený skúške, veľmi cíti, či je niekto pri ňom. Trpí dvojnásobne, keď vidí, že ho opúšťajú tí, ktorých mal rád. Ježiš prijíma aj túto ranu. Vydáva sa do rúk nepriateľov, ale chráni svojich učeníkov, aby mohli odísť. Začína vlastne dielo spásy a chce ho zabezpečiť pre budúcnosť – apoštoli sú jadrom Cirkvi a nesmú zahynúť s ním.
Ježiš ide v ústrety utrpeniu sám. Hodina mučeníctva Cirkvi ešte neudrela. Učeníci sa stanú martýrmi až potom, keď roznesú spásu na všetky strany sveta. Ježiš kráča na smrť sám. Nemá pri sebe nikoho zo svojich. Tak ho odvádzajú. Sám bude stáť pred veľradou, sám pri procese s Pilátom. Zriekol sa všetkého. Je celkom chudobný. „Propter nos et propter nostram salutea“ – „pre nás a pre našu spásu…“

+Ladislav Franc, duchovný otec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.