„Ty moje slniečko! Ľúbim ťa. Čo by som bez teba robila?“ hladká mamička po vláskoch štvorročnú dcérku, ktorá jej práve oduševnene vysvetľuje svoj denný škôlkarský harmonogram. Mamička, unavená po celodennom vysedávaní nad papiermi, dokumentmi a podobnými byrokratickými záležitosťami, sa len usmieva a na malú chvíľku sa zamyslí. Dcérka je pre ňu jedinou osobou, vďaka ktorej má pocit, že ju ešte niekto na tomto svete potrebuje…
Deti majú v sebe veľkú silu. Svoj nevinný šibalský detský úsmev, ktorým vnášajú svetlo do života svojich prácou pohltených rodičov.
Určite máte aj vy okolo seba ľudí, ktorí vám dennodenne dokážu vyčarovať na tvári úsmev, povzbudiť vás milými slovami či objatím a aj vďaka nim je pre vás svet oveľa krajší. Zvykneme im hovoriť PRIATELIA. Pôsobia v našom živote ako Slnko, hviezdy, lampa, baterka alebo hoci len blikajúci plameň horiacej sviečky.
V tejto chvíli mi nenapadnú ďalšie zdroje svetla, tak prejdem rovno k veci 🙂
Priatelia alebo jednoducho nám príbuzní ľudia, či už svojím charakterom, vlastnosťami alebo spôsobom života, vnášajú do našich životov svetlo ako už spomínané svetelné zdroje. Dá sa povedať, že sú naším súkromným svetelným zdrojom vo chvíľach, kedy by sme najradšej všetko okolo seba zhasli. Vtedy sa objavia, ako spínač použijú napríklad objatie či milý úsmev a náš svet sa opäť akoby šibnutím čarovného prútika rozsvieti.
Nezáleží na tom, ako dlho sme tápali v čiernej tme problémov alebo smútku. Náš svet je opäť o čosi svetlejší a my môžeme svetlo v nás rozdávať aj tým ľuďom, ktorí sa tak ako aj zimný čas, posunuli, a v ich duši sa najmä v novembrových dňoch „stmieva oveľa skôr.“
Áno, aj my môžeme byť niekoho „dobrým anjelom“, ktorý mu úsmevom rozjasní deň, ponúkne rameno, keď sa potrebuje vyplakať, pomoc, keď si nevie rady alebo ktorý len tak príde a bez slov ho objíme. Veď všetci sme anjeli s jedným krídlom a ak chceme lietať, musíme sa objať 🙂
Už len samotný úsmev dokáže zázraky. Na facebooku (veď kde inde, ako na najnavštevovanejšej sociálnej sieti) som našla jeden jednoduchý návod:
A viete čo je ňom najlepšie? Najlepšie na úsmeve je to, že dáva aj svetlo, aj teplo, a predsa stojí menej ako elektrina:) Dá sa povedať, že je takou našou bezplatnou „žiarovkou do lampy“ a pomocou neho môžeme „svietiť“ v realite pochmúrnej nálady novembrových dní.
V týchto dňoch si intenzívnejšie spomíname na našich drahých zosnulých, na ľudí, ktorí už s nami netrávia čas, no aj napriek tomu vieme, že sa na nás zhora pozerajú.
Určite ste sa aj vy vybrali k hrobom svojich blízkych, pomodlili ste sa za nich a zapálili na ich hroboch sviečku. Pri pohľade na blikajúci plamienok ste sa v duchu preniesli do okamihov strávených s človekom, ktorý vám tak veľmi chýba a nechali ste priestor spomienkam. A plamienok na sviečke horel a horel, až kým nezablikal a neskôr úplne nezhasol.
Tak, ako je to aj so „životom“ sviečky, aj ľudský život funguje na podobnom princípe. Narodíme sa, rastieme, prežívame starosti i radosti, dospievame, starneme, až napokon náš pozemský život „sfúkne“ smrť a my „zhasneme“. Dá sa povedať, že človek je z „limitovanej edície“- jediný svojho druhu žijúci na Zemi vo vymedzenom čase.
Svieca života vášho blízkeho už síce zhasla, ale tá vaša ešte stále žiari. Vy ešte môžete „svietiť“ , môžete robiť život ľudí okolo vás krajším, môžete zahnať tmu v srdciach tých, ktorí sa utopili v mori problémov a starostí súčasnosti.
November je posledným jesenným mesiacom, mesiacom spomienok, sviečok, tmy a melanchólie. No aj napriek tomu som pre vás chcela do môjho článku v tomto čísle vniesť viac úsmevu, radosti a svetla.
Pretože sme sviečkami v tmavej miestnosti sveta. Nedovoľme mu jeho nárokmi zhasnúť plamienok radosti, ktorý má v srdci každý človek a strážme si ho. No tak, ako pomocou jednej sviečky môžeme zapáliť aj iné, nenechávajme si ho len pre seba a rozdávajme ho aj ostatným…
Pokúsme sa zapáliť úsmevom a láskou srdce každého človeka, ktorého stretneme, až pokým nenaplníme celú miestnosť svetlom a tma sa rozplynie…
Lenka Novotná, Víťaz