EXERCÍCIE (XXXIII. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.


Ježiš si mal, musel sám vyniesť kríž až na vrch Golgoty, na miesto popravy. Na tejto ceste ho sprevádzal zástup ľudí. Neboli to len jeho nepriatelia, ktorí žiadali jeho smrť a chceli vidieť svoje víťazstvo do konca. Neboli to ani len zvedavci, akých býva pri takýchto príležitostiach všade mnoho. V zástupe boli aj takí, ktorí cítili s Ježišom a stáli na jeho strane. Medzi nimi spomína evanjelium zvlášť ženy, ktoré nariekali nad tým, čo sa dialo s Ježišom, žalostili nad ním a oplakávali ho. Toto je prvý raz od začiatku procesu s Ježišom, čo evanjelium uvádza niečo priaznivé pre neho zo strany židovského ľudu. Tento priaznivý čin, prejav sympatie z účasti, pochádza od žien. Je to nielen zaujímavé, ale pozoruhodné – ženy dali v najťažších chvíľach Ježišovho utrpenia najavo, že stoja pri ňom a mali odvahu niečo pre neho urobiť. Jediná intervencia v prospech Ježiša v priebehu súdneho procesu pochádzala tiež od ženy – Pilátovej manželky. Súcitné ženy sa objavujú na krížovej ceste, ženy budú stáť pevne pod krížom, ženy ponúknu svoju pomoc pri pochovávaní, a keď sa budú ponáhľať so svojou službou hneď ráno po Veľkej noci, aby dokončili, čo sa nedalo vykonať predtým. Statočné ženy!

Ženy dali teda najavo svoju živú účasť na Ježišovom utrpení. V každom utrpení je možno čosi, čo žena rýchlejšie, hlbšie a ľudskejšie chápe ako muž. Žena prenikavejšie chápe osobnú tragédiu nejakého človeka než muž. Keď muž pozoruje západ, vidí v ňom stretnutie ideí, mienok a cieľov. Ženy vidia skôr živých ľudí, ktorí zápasia, vidia ich osobné nešťastie, rany a bolesť.

Súcitnosť, ktorú prejavujú ženy na krížovej ceste, nie je len jednoduchý ľudský súcit s odsúdencom na smrť. Jeruzalemské ženy vidia predovšetkým Ježiša a nie natoľko druhých dvoch odsúdencov v tom istom sprievode. Tieto ženy rozlišujú. Vidia v Ježišovi čosi osobitné, ba ojedinelé. Aj oni vedia veľmi dobre, ako vedel Pilát, že farizejov hnala nenávisť, aby žiadali Ježišovu smrť. Možno aj ony predtým priamo počuli niektoré Ježišove reči. Možno boli svedkami nejakého zázraku. Istotne vedia, že Ježiš bol dobrý a že všade robil dobro. Rozsudok nad Ježišom považujú za nešťastie, za nespravodlivosť, kričiacu do neba. Nad týmto nariekajú. Chcú sa akoby kajať v mene všetkých za to, čo sa tu deje. Verejne dávajú najavo, že ľutujú toto všetko a že by to chceli odčiniť.

Takýto postoj ľútosti prepukne o nejaký čas na svätodušné sviatky u mnohých židov. Keď budú počuť výčitku, ktorú im povie Peter vo svojej prvej kázni: „Vy ste ho ukrižovali a usmrtili.“ Bolesť prenikne ich srdcia a povedia Petrovi a ostatným apoštolom, „Mužovia, bratia, čo máme robiť?“ A obrátia sa. Ženy na krížovej ceste ani nečakajú na takúto výčitku. Ony vedia, čo sa deje, e keď vidia, ako ťažko kráča s krížom na pleciach. Tieto ženy sú prvé z veľkých zástupov v dejinách, ktoré budú dojaté Pánovým utrpením a budú spolu s nim prežívať útrapy krížovej cesty.

To, čo robia tieto ženy na krížovej ceste, nie je bez odvahy. Veď židovskí vodcovia sú tu tiež, kráčajú na popravisko pozorujú všetko okolo. Už dávno pohrozili všetkým, ktorí by sa odvážili sympatizovať s Ježišom. Pred nenávistnými pohľadmi týchto vodcov a napriek ich hrozbám sa tieto ženy odvažujú priblížiť k Ježišovi, aby mu prejavili svoju ľútosť a svoj súcit. Ježišovo utrpenie už začína plniť svoje poslanie, ktoré sa bude šíriť a prehlbovať v dejinách – dodáva odvahu a dáva silu svedčiť aj pred Ježišovými nepriateľmi. Ženy pri pohľade na odsúdeného Ježiša, ktorý nesie kríž, majú odvahu robiť to, čo sa neopovážili predtým cez celý proces u Piláta: dávajú najavo, že stoja pri Ježišovi.

Verejný prejav sympatií týchto žien ukazuje, že Ježišovu smrť nežiadal a nesúhlasil s ňou ani zďaleka židovský ľud. Ak zástupy, zhromaždené pred Pilátom, pôsobili dojmom takejto jednotnej mienky, bolo to len preto, že tí, čo zmýšľali ináč, nemali odvahu vyjadriť svoju mienku. Bolo by však nespravodlivé obviniť bez rozdielu celý židovský národ, že odsúdil Mesiáša.

Postoj žien, ktoré plakali na krížovej ceste po Ježišovom boku, nezostali bez odpovede, Ježiš sa k nim obrátil a povedal im: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou a nad svojimi deťmi. Lebo hľa, prídu dni, keď sa bude hovoriť: Blažené… životy, ktoré neporodili… Vtedy začnú privolávať horám: Padnite na nás! a kopcom: Pokryte nás! Lebo keď sa toto deje na zelenom strome, čo bude so suchým?“

Keď ľudia trpia, sústreďujú pozornosť obyčajne na seba samých, Ježiš ani vo svojom utrpení nemyslí na seba. Myslí na nebezpečenstvo druhých. Myslí na otrasné dni, ktoré bude čoskoro prežívať židovský národ. On, Ježiš je zelený strom, nevinný skrz-naskrz a čo s ním urobila tvrdosť ľudí, hriech ľudí: Čo potom suchý strom, čo vinní – ako tí obstoja pred tvrdosťou iných, ktorí si nerobia výčitky ani z tvrdosti, ani z pomsty, najmä keď im vinní a hriešni dávajú na to zámienku! Akým palivom pre oheň budú títo vinní?

Ježiš sa tu nevyhráža. Hovorí to skôr zo súcitu so svojím ľudom. Hovorí to ako upozornenie: „Nechoďte po cestách, ktoré nastúpili vaši vodcovia!“ Veď zničenie Jeruzalema, ktoré sa už dvíha na obzore, je obrazom ešte otrasnejšej tragédie, ktoré čaká človeka, zatvrdnutého v hriechu, Ježiš má pred očami hlavne toto: zachrániť ľudí pred večným stroskotaním. Najväčším zlom nie je časné utrpenie. Utrpením sa len skúša odolnosť zeleného stromu. Najväčšie zlo spočíva v tom stať sa vyschnutým stromom a upadnúť naveky. Ježiš ako zelený strom trpí dobrovoľne za všetkých, aby ich zachránil pred týmto utrpením, ktoré by bolo posledné, nenapraviteľné a večné.

+L. Franc, duch. otec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.