EXERCÍCIE (XXXIV. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.



Ježiš je vypočúvaný pred Kajfášom a Pilátom. Zaobchádzajú s ním ako s hriešnikom, bijú ho ako hriešnika. Odsúdia ho ako hriešnika. Ukrižujú ho ako hriešnika, ako zločinca medzi zločincami.

Zlo nebude nikdy väčšie, ako bolo na Veľký piatok. Hriech nebol a nebude nikdy otrasnejší, než bol pri vražde Boha. Zdalo sa, že zlo triumfuje, že hriech víťazí. Ani ručenie miest a vraždenie ľudí vo vojne nie je vnútorne horšie ako zavraždenie Boha. Keď sa človek hriechom vrhol na Božieho Syna, koho by sa ešte bál a pred akým zločinom by sa ešte zastavil?

Ako premyslene a zámerne chystali vládnuce kruhy Ježišovu smrť! Ako zákerne pripravovali jeho proces, zbierali jeho údajné výpovede a previnenia. Umelec vo svojej knihe opisuje udalosti umučenia a rozvíja, ako zákerne farizeji a veľkňazi sliedili za Ježišom, ako ho dali sledovať cez špehov bez svedomia a bez cti, ktorí zhromaždili materiál pre budúci súd. Tak Bulgakov opisuje scénu vo vládnej budove, kam židia doviedli Ježiša. Pilát hovorí obvinenému: „Nie je toho v protokole veľa, ale stačí to, aby ťa popravili.“ Väzeň Ježiš mu odpovedá: „Nie je hegemón. Never tým hláseniam. Ako ich zbierali! Chodí si človek s kozľacím pergamenom a ustavične píše. Ale ja som raz nazrel do toho pergamenu a stŕpol som. Nepovedal som ani slovo z toho, čo tam mal napísané. Prosil som ho: Spáľ, prosím Ťa, ten svoj pergamen. Ale vytrhol mi ho z rúk a ušiel.“

Proti zlosti nepriateľov nepomáhali ani Ježišove láskavé slová, ani jeho zázraky. Veď po najväčšom zázraku – vzkriesení Lazára – padlo najzlostnejšie rozhodnutie, že Ježiša zničia. Uvádza to svätý Ján: „Vtedy im povedal jeden z nich, menom Kajfáš, ktorý bol toho roku veľkňazom: „Vy neviete nič a neuvažujete, že je výhodnejšie, keď zahynie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ.“ To však nepovedal sám od seba, ale ako veľkňaz toho roku predpovedal, že Ježiš zomrie za národ a nielen že židovský národ, ale aby zhromaždil vospolok roztratené dietky Božie. A od toho dňa sa rozhodli, že ho zabijú“ (Ján 11, 49-53).
Vyčkali svoju chvíľu a nakoniec sa ho zmocnili. Jeho vlastný učeník ho zradil. Nepriatelia triumfovali. Začalo sa to v Getsemanskej záhrade. Básnik to vyjadril svojím spôsobom:

A potom sa už hriech nezastavil a zloba nepoľavila. Vliekli Ježiša od sudcu k sudcovi a volali: „Hoden je smrti!“ A „Ukrižuj ho!“, až kým im ho Pilát nevydal. Na Golgote ho pribili na kríž a kríž vztýčili. Ježiš zomieral tak sväto ako sväto žil: „Odpusť im, Otče…“ Stotník a niektorí s ním sa bijú v prsia.

Básnik nakoniec povie:
„A videním sa vydesia. Poriadok zemský chveje sa – pochovávajú Boha.“
(P. Pestarnak)

A iný básnik pokúša vystihnúť, čo sa dialo vo chvíľach ukrižovania na Golgote: Tma prišla od Stredozemného mora a zahalila mesto…, ktoré miestodržiteľ tak nenávidel, zmizli visuté mosty, vedúce do hrozivej Antoninovej veže, z neba sa spustil príval a zaplavil sochy i Hasmónsky palác so strelnicami, tržnice, zájazdné hostince, uličky a rybníky… Zmizol Jeruzalem – velikánske mesto… Všetko pohltila tma a zdesenie sa zmocnilo všetkých živých tvorov v meste i okolí. Čudný mrak sa prihnal od mora podvečer 14. dňa jarného mesiaca nisanu… Mrak už privalil Lebečný vrch, kde kati náhlivo dorážali ukrižovaných, navalil sa na jeruzalemský chrám a klesol z jeho výšky… na Dolné mesto… Len čo dymovú čiernu kašu rozpáral blesk, z tmy vyletel do výšky opacha chrámu s jagavou strechou. Ale blesk zhasol a chrám sa znova pohrúžil do čiernej priepasti. Niekoľkokrát sa z nej vynoril a znova sa prepadol v hromovom burácaní, ktoré zvestovalo katastrofu. Lejak sa spustil nečakane a vtedy sa búrka zmenila na uragán…“

Ježiš na kríži dodýcha a vložil svojho ducha do rúk Otcových.

Celý jeho príchod bol nesený duchom obety a zmierenia. Celý jeho život bol obeta. Už nad jasľami pri narodení mohol stáť nápis: Incipit Passic Domini nostri Jesu Christi – Začína umučenie nášho Pána Ježiša Krista. Zavŕšila sa odveká láska Božia voči ľuďom… Láska Otcova i Synova v Duchu Svätom. „Tak Bok miloval svet…, že svojho vlastného Syna vydal…“ Áno, aj Otec miloval! Ktosi napísal: Pochopil som to raz na Veľký piatok. Šiel som navštíviť choré dieťa. Prišiel som s lekárom, ktorý rozhodol, že na ňom ešte vykoná malý chirurgický zákrok – operáciu. Dieťa posadili na stoličku. Matka pri ňom, plece na pleci, líce takmer pri líci. Pozoroval som. Keď lekár urobil bolestný rez, dieťa tlmene vykríklo a matka tak isto. Celá bola schúlená a plná strachu sledovala každý pohyb lekára, každý pohyb dieťaťa. Pochopil som razom: Keď máte niekoho rád, ak trpí, trpíte s ním… Vykúpenie je dielo Syna. Ale je to aj dielo Otcovej lásky. V Duchu Svätom…

Kristovo utrpenie nie je pre nás len zbožná spomienka. Krížová cesta nie je duchovný úkon, skláňajúci sa nad Kristovou minulosťou. Pravá krížová cesta nie je dokončená. Pred dvetisíc rokmi ju Kristus začal a prešiel úsek po jeruzalemských uliciach. Cirkev začala kráčať dejinami od Jeruzalema do ulíc celého sveta. Dnes kráčame privtelení ku Kristovi – po ďalšom úseku krížovej cesty, po všetkých smrtných uliciach.

Najhlbšia vina pohanstva a židovstva spočíva v tom, že nechcú uznať svoj hriech, že sa necítia a neuznávajú za hriešnikov. Ak áno, chcú dosiahnuť záchranu vlastnými spôsobmi – sebaočisťovaním, zdržiavaním sa od vína a mäsa, kúzelnými formulami v mystériách, alebo na základe akéhosi právnického zmluvného pomeru s Bohom. Toto je najhlbší základ hriechu: pýcha, náboženská a mravná autonómia – ako to bolo pri prvom hriechu.

V Tebe a v Tvojej zmierujúcej sa smrti, Ježišu, bol vypovedaný rozsudok nad všetkými ľudskými pokusmi samospasenia. Tvoj kríž a Tvoje mŕtve telo ukazujú, čo sa muselo vykonať, aby mohlo dôjsť k odpusteniu a k spáse. Akého činu, akej obete a akej lásky? Všetko veľké a krásne v prirodzenom živote sa musí zaslúžiť vlastným ľudským výkonom a vždy nanovo sa musí získať – diela pokoja, veda, umenie, kultúra. V živote nadprirodzenom naproti tomu niet autonómneho ľudského výkonu. Pravý vzťah k Bohu, synovstvo Božie, sme mohli dostať len ako milosrdný dar. Dar, ktorý je taký drahý! Nie, Ty Ježišu, si sa nestal obeťou náhodných okolností, ani obeťou z vlastnej vôle, obeťou z vedomej lásky bez hraníc. Tvojím bezpríkladným činom lásky zasiahol Boh do dejín nášho ľudstva, aby nás pozdvihol k svätosti. Cez kríž.

Teraz veriaci hľadia na kríž ako na najsvätejší znak záchrany sveta a svojej vlastnej spásy, Ježiš, keď bol vyvýšený od zeme, naozaj začal priťahovať všetko k sebe… A jeho nepriatelia? Farizeji, zákonníci, veľkňazi! Niektorí z nich sa spamätali, o nich nevieme nič. Iba intuícia básnikov sa kde-tu pokúšala vystihnúť čin Judášov, Pilátov a ostatných. Tak Bulgakov vo svojej knihe píše, ako diabol ukazuje spisovateľovi pustú krajinu, uprostred ktorej sedí na skale Pilát: „Zachcelo sa mi ukázať vám vášho hrdinu. Okolo dvetisíc rokov sedí na tejto planine a spí. Ale keď nastane mesačný spln, vtedy, ako vidíte, ho trápi nespavosť… Vždy hovorí jedno a to isté – že sní pri mesiaci, nemá pokoja a že má nevďačnú úlohu… Chce sa zhovárať s väzňom Ježišom, lebo tvrdí, že mu niečo nepovedal vtedy dávno, 14. dňa jarného mesiaca nisanu. Ale, žiaľ, na tú cestu sa mu nijakým činom nedarí dostať a k nemu tiež nik neprichádza. Čo si má počať…“

A iný spisovateľ sa pokúša formou rozhovoru zachytiť hrôzu Judášovej zrady. Judáš: „A mojím menom bude kliatba.“ Ježiš: „Vedel som…, aj to, že sa ma Peter zriekne. On, najporiadnejší zo všetkých. A vedel som aj to, že Rimania budú hrať kocky pod mojím krížom. A že môj odev odnesú na dražbu.“ Judáš: „Ty vieš všetko! Ale mňa toto všetko nezaujíma…“ Ježiš: „A čo zaujíma teba?“ Judáš: „Ja.“ Ježiš: „Nie, hovor. Koniec-koncov, to je i tak naše posledné stretnutie.“ Judáš: „Nie, bude ešte jedno.“ Ježiš: „To však už nie je stretnutie. To je koniec.“ Judáš: „Moje meno je desivé – ľudia spolu s ním vyslovia všetky kliatby, keď povedia: Judáš!“

Ku Golgote sa približujeme zo všetkých strán. Veriaci, neveriaci, priatelia, nepriatelia, ale v udalostiach Veľkého piatku nie je a nezostal v strede ani Judáš, ani Pilát, ani veľkňaz, ani kati. V strede Veľkého piatku je kríž a na ňom náš Pán. Znamenie lásky a odpustenia a prebodnuté Srdce Kristovo.

Na konci cesty záhrada sa tiahla
s murovaním hrdým,
kde poprial učeníkom pokoja.
Však riekol im:
„Smutná duša moja je na smrť,
pobuďte tu a bdite ako ja.“

Bez prieku, ako požičanej veci
zriekol sa moci činiť zázraky,
podstúpil údel, aký majú všetci
a bol smrteľníkom
jak človek hocaký.

Teraz sa nočné šíravina zdala
byť krajšou, kde nebytie
a skaza prechodia,
pobudnúť v nej sa živé bytosť bála,
len záhrada sa stala miestom života.

A zahľadiac sa do tých
temrav stálych
pustoty bez konca a prostej úľavy –
„Odním odo mňa tento trpký kalich,“
skrúšene obracal sa
k svojmu Otcovi.

Keď pozbierali sa
z vyčerpanej modlitby,
vykročili z ohradu. Všade na zemi
pri ceste dookola učeníci sami
ležali v tráve spánkom zmučení.

S ľuďmi pochybnými
húf pobehajov stúpal,
až z nich išiel strach,
svetlá a meče, Judáš medzi nimi –
s pocelovaním zradným na perách.

Vytasil Peter meč a proti hnilorezom,
jednému z nich aj ucho uťal priam.
Či by mi okrídlené legiony neposlal Otec vyrvať ma z ich poroby?

Ale tá Živá kniha došla až po stranu,
ktorá je drahšia nad sviatosti samé.
Teraz už skutok splní vetu napísanú.
Tak nech ju splní. Amen.

+ Ladislav Franc, duchovný otec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.