EXERCÍCIE (XXXV. časť)

Aj keď si Pán autora týchto exercícií povolal k sebe, chceme dokončiť túto katechézu, ktorá určite slúži ako vodítko nášho duchovného života.

Celé evanjelium sa javí ako ohlasovanie Božej spravodlivosti pre svet. V očiach starca Simeona sa Ježiš pri obetovaní v chráme javí ako sudca, ktorý oddeľuje Izrael na dva tábory – „je ustanovený na pád a na povstanie mnohých“, Ján Krstiteľ ohlasuje prichádzajúci Boží súd. Sekera je na koreni, vejačka zrna je pripravená. Potom sa Ján stretá s Ježišom – v ňom sa však Božia spravodlivosť ukazuje v podobe človeka až na smrť oddaného záchrane druhých: Baránok Boží.


Ježiš sám hovorí: „Súdiť som prišiel na tento svet“ (Jn 9, 39). „Robte pokánie, obráťte sa!“ V podobenstvách to dopĺňa – ryby sa triedia, zrno a kúkoľ rastú, buď pre Božiu sýpku, alebo pre oheň. Desať panien sa rozdeľuje na päť a päť. Nehodní hostia sú vyhodení do tmy. „Myslíte, že som prišiel priniesť pokoj?“ – pýta sa Ježiš. Prišiel s mečom Božej spravodlivosti, s mečom roztína a oddeľuje. Hrozba súdu dolieha na každého a na všetkých, nik sa nemôže vyhnúť. Farizeji mysleli, že majú privilégium. Ján Krstiteľ ich upozorňuje, že ani oni neujdú súdu. „Plemeno vreteníc, ktože vám ukázal, ako uniknúť súdu?“ (Mt 5,7).

V novom Izraeli Syn človeka ustanoví vedúcich, aby rozdeľovali pokrm. Peter sa pýta: „Pane, hovoríš toto podobenstvo pre nás, alebo pre všetkých?“ A Ježiš odpovedá: „Kto je teda taký verný a starostlivý správca domu, Pán si ho nájde verného. Ale ak sa opíja a ubíja služobníctvo – odstráni ho a dá mu podiel s nevernými“ (Lk 12,41-46). Také je podobenstvo o ustanovených vodcoch nového Izraela – o pápežoch, biskupoch a kňazoch. Ježiš vyslovuje náročné požiadavky na všetkých. Na správcov Božieho ľudu zvlášť. Na nejednej skulptúre súdu v priečeliach katedrál vidno na prvom mieste zavrhnutého duchovného správcu…

Kristus prišiel pre Boží súd nad svetom a stále ho ohlasoval. Na vrchole svojho života, keď prišla jeho hodina, slávnostne prehlásil, že Božia spravodlivosť vtrhla do sveta: „Teraz sa koná súd nad týmto svetom“ (Jn 12, 31). Trval na tomto svojom prehlásení do poslednej chvíle, aj vtedy, keď sám stál pred sudom ľudí uprostred veľrady. Aj vtedy prehlásil: „Ba poviem vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť na pravici moci Božej a prichádzať na oblakoch nebeských“ (Mt 26, 64).

V Kristovi je teda súd a Božia spravodlivosť. Od chvíle smrti a vzkriesenia je definitívny Boží súd už vo svete. V Kristovi, ktorý prišiel v tele, podobnom hriešnemu (Rim 8, 3). Boh smrteľne vážne odsúdil hriech v celom ľudstve. Svätý Pavol povie: „Pre mňa je svet ukrižovaný“ (Gal 6, 14). Aký je to svet? Je to duch sveta a zásady sveta? Je to svet hriechu, svet v podobe, akú mu dal hriech, svet, ktorý nemá Ducha. Pozemský Kristus sa stal jeho časťou, žil životom v tele, vyšiel z tohto sveta. Odteraz sa starý svet podobá budove, z ktorej bol vytrhnutý klenbový kameň, takže svätý Peter zvolá: „Zachráňte sa z tohto zvrhlého pokolenia“ (Sk 2,40), aby ste nezahynuli pod jeho ruinami.

Navonok sa zdá, že po Kristovej smrti sa napriek tomu nič nezmenilo. Že svetu hriechu sa darí, že sa rozrastá a mocnie. Možno. No koreň je preťatý – hriech nemá budúcnosť. V pohľade apoštolov „terajšia tvárnosť sveta sa už pomíňa“ (Kor 7, 31). Neschradli takto kráľovstvá naoko ešte mocné a prosperujúce? Nebol takto podťatý človek, ktorý sa navonok zdal ešte mocný, zdravý a vplyvný, ale už len dožíval? Nepoznáme takéto prípady klamnej sily?

Po Kristovej smrti sa ešte stále obetovalo v jeruzalemskom chráme. Ešte štyridsať rokov sa odbavovali slávnosti, až to mýlilo vieru kresťanov, ako ich dnes mýli sila dnešného zla. Ale čo to bolo pred dejinami a pred Božou tvárou štyridsať rokov? Kristovou smrťou sa opona chrámu predsa len roztrhla, tajomstvo chrámu zaniklo a „dom ostal pustý“. Nakoniec bol chrám v roku 70 zrúcaný, keď už prv stratil svoj duchovný zmysel.

V tej istej chvíli, ako Kristus odsúdil hriech, voviedol do sveta nový život svätosti cez svoju smrť a zmŕtvychvstanie. Teraz jestvujú dva svety, ktoré sa splietajú až do hĺbky nášho srdca. Svet hriechu a svet bez budúcnosti a bez hodnoty pre večnosť, ktorý ide v ústrety svojej záhube. A svet v Kristovej spravodlivosti, novosti života, ktorý ide v ústrety poslednému naplneniu podľa Božích plánov. Kristus sám nás zvnútra premieňa, prepodstatňuje na nové stvorenie.

Takto je už teraz prítomný vo svete Boží súd. Jedni sa rozhodujú vstúpiť a žiť v Božej spravodlivosti a zápasiť o svoj život v spolupráci s milosťou deň čo deň. Druhí sa vypínajú a vzdorovito sa držia sveta hriechu, ktorý je odsúdený, ponechaný svojmu osudu. Rozdeľovanie posledného súdu už prebieha…

Božia spravodlivosť, uskutočňovaná v Kristovi, zachraňuje každého, kto sa jej podrobuje, odsudzuje každého, kto ju odmieta.

Voči ľuďom, ktorí túžia po spáse, Boh vykonáva súd spravodlivosti. Súdi ich tým, že ich ospravedlňuje a dáva im nový život – život vzkriesenia a oživujúcej svätosti. Svätý Ján to vyjadrí takto: „Kto v neho uverí, že nebude odsúdený“ (Jn 3, 17). Tí, čo žijú z viery, nebudú súdení, to znamená, nebudú zavrhnutí. Pre nich súd bude značiť „prechod zo smrti do života“. Boh vykonáva nad nimi svoju spravodlivosť tým, že ich napĺňa spravodlivosťou. Takto súd nad veriacim nie je výrok, lež oživujúca Božia činnosť, tvorivá a posväcujúca.

Takýto súd ako naplnenie spravodlivosťou sa nad nami uskutočňuje prvý raz v krste – dar ospravedlnenia je pre nás prvý dar oživujúcej svätosti. Ak zostaneme verní, stále sme oživovaní. Náš život sa prehlbuje každým stretnutím s Kristom vo sviatostiach, v každom utrpení, v každej pomoci bratovi, v každom čine lásky. Rastie v nás láska, rastie milosť, rastie spravodlivosť. V nádeji potom očakávame milostivý Boží súd, ktorý sa na nás už uskutočňuje.

A čo súd zavrhnutia? Jestvuje? Sú ľudia, pre ktorých sa Božia ponuka spravodlivosti obráti na zavrhnutie. To je u tých, ktorí sa uzatvoria Božej láske, ktorá ospravedlňuje a posväcuje. Odmietajú vstúpiť do sály na hostinu, hoci sú pozvaní. Už sú súdení, pretože odmietli pozvanie, neuverili a „dali prednosť tme pred svetlom“ (Jn 3, 1b). Idú do tmy.

Rozdelenie posledného súdu sa uskutočňuje každý deň a v každej chvíli dejín. Večný život a večná smrť jestvujú už vo svete ako prijatá láska, alebo odmietnutý život. Vzkriesený Pán, plný moci, slávy a života, ponúka všetkým život, spásu tým, čo ju prijímajú i tým, čo ju zavrhujú. On je a bude stredom nového sveta. Postoj k nemu určuje nebo a zatratenie.

Máme nádej spásy? Nádej spravodlivosti? Máme, ale nie sami zo seba. To nie sú naše výkony, čo nás vedú k Bohu. Naša spravodlivosť nie je z nás a nie je naša. Sami zo seba nemáme nijakú možnosť votrieť sa do Božej priazne, keďže sme sami hriešni. Naša spása je skôr výsledok našej pokory, s ktorou prijímame dar Božieho záujmu o nás. Zbytočne by sme dávali Bohu najavo, že sme tu a že niečo znamenáme. Bez neho neznamenáme nič. Náš dar – to je len ochotné prijímanie jeho darov. Zásluhy? To je zakaždým len nový krôčik, ktorým nás Pán Boh pritiahol k sebe, keď sme ochotne prijali jeho vnuknutie a jeho dar, čím vrastáme viac do jeho života. Aj utrpenie je záslužné len tým, že sa v ňom spájame s Kristom a že sa stotožňujeme s ním. Odpustenie hriechov? Márnotratný syn prestáva byť hriešnikom až v otcovom objatí!
Po hriechu sme sa zriekli Boha. Túžbou po ňom si otvárame dušu, zriekame sa hriechu, sme ochotní prijať Božie odpustenie. My nezmierňujeme rozhnevaného Boha – Boh sa zmieruje s nami a to tým, že nás neprestáva považovať za svojich, my len veríme v jeho lásku, ktorú nám ponúka. Koľko je len týchto ponúk, čo vyzývajú naše srdce! Božie slovo, ktoré počujeme a čítame! Eucharistia, ktorou nás Pán privteľuje tesnejšie k sebe! Svätá spoveď ako tribunál odpúšťania. Blížny, ktorý prebúdza v nás svojou núdzou lásku. Každé utrpenie, ktoré je ponukou nasledovať tesnejšie Krista a spájať sa s ním v obeti. Fyzická smrť – náš posledný čin podľa Božej vôle. Smrť, ktorou sa pripájame v oddanosti k Pánovej smrti a v ktorej môžeme vysloviť prosebné slovo: „Pane, rozpomeň sa na mňa!“ Ak sme s ním žili, s ním potom aj zomierame…“ „Kto verí vo mňa, má večný život.“

Budeme raz súdení? Áno, ale v prvom rade sa sami súdime životom. Každý náš deň je dňom rozhodovania. Je dňom, ktorý nás ospravedlňuje, alebo zavrhuje. Každý náš deň je dňom súdu. Každý deň je dňom posväcovania, alebo odsúdenia. Zajtra Kristus príde naposledy a uzatvorí proces súdu… Preto hovorí Duch Svätý: „Dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte si srdcia… Hľaďte teda, aby nikto z vás nemal zlé a neverné srdce a neodpadol od živého Boha!… Nezatvrdzujte si srdcia!“ (Žid 3,7-15).

Proroci, Ján Krstiteľ a apoštoli mali pravdu, keď zvestovali povážlivý Boží súd. Ako sa neobávať? Ako vystupovať s istotou? Jediný správny postoj je pokora. V pokore smieme dôverovať a mať nádej. Lebo Boh je dobrotivý a verný. Dobre počuje: „S bázňou a chvením konajte dielo svojho spasenia! Boh sám účinkuje vo vás, aby ste aj chceli aj konali podľa jeho blahovôle“ (Flp 2,13). Teda s bázňou a o bázni… No jediné správne meno kresťanskej bázne sú láska, nádej, dôvera a darovanie sa Bohu, ktorý nás má rád!

+L. Franc, duchovný otec

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.