)
5. október:
Dnes sa začal môj život. Moji rodičia to ešte nevedia, ale ja som už tu. Budem dievčatko – s blond vlasmi a modrými očkami. Všetky moje sklony a talenty sú už stanovené, aj to, že budem mať slabosť pre kvety.
19. október (14. deň):
Niektorí hovoria, že ja ešte nie som skutočná osoba, ale že existuje iba moja matka. Ale ja som skutočná osoba, presne tak, ako malá omrvinka je chlebíkom. Moja matka existuje. Ja tiež.
23. október (18. deň):
Teraz sa už otvárajú moje ústočká. Asi o rok sa budem vedieť smiať a hovoriť. Viem, aké bude moje prvé slovo: MAMA.
25. október (20. deň):
Moje srdiečko dnes začalo biť. Odteraz bude tĺcť po celý môj život bez toho, že by sa niekedy zastavilo, aby si napríklad oddýchlo. A po mnohých rokoch sa raz zastaví a potom zomriem.
2. november (28. deň):
Každý deň o niečo rastiem. Moje rúčky a nôžky sa začínajú formovať. Ale potrvá ešte dlho, kým sa postavím na tieto malé nôžky a kým budem vedieť bežať do maminho náručia, kým budem týmito malými rúčkami vedieť trhať kvietky a kým nimi dokážem objať svojho ocka.
12. november (38. deň): Na mojich rúčkach sa tvoria malé prstočky. Aké sú len malinké! Raz nimi budem môcť pohladiť moju mamu po vlasoch.
20. november (46. deň):
Až dnes lekár povedal mojej matke, že žijem pod jej srdcom. Ó, aká šťastná len musí byť! Si šťastná mama?
25. november (51. deň):
Mamina a ocko teraz pravdepodobne vymýšľajú pre mňa meno. Ale oni vôbec nevedia, že som malé dievčatko. Rada by som sa volala Zuzanka. Ach, už som taká veľká!
10. december (66. deň): Začínajú mi rásť vlásky. Sú jemné a krásne sa lesknú. Aké vlasy má asi mamička?
13. december (69. deň:
Čoskoro budem môcť vidieť. Okolo mňa je tma. Keď ma mama privedie na svet, budem vidieť samú slnečnú žiaru a kvety. Ale najradšej by som chcela vidieť moju mamu. Ako len vyzeráš, mamička?
24. december (80. deň): Či mama počuje šepkavé tóny môjho srdiečka? Niektoré deti sa rodia choré. Ale moje srdiečko je silné a zdravé. Tlčie tak pravidelne: bum-bum, bum-bum. Mama, budeš mať zdravú malú dcérku!
28. december (84. deň):
Dnes ma moja mama zavraždila. Ona ma zavraždila.
Milá mamička,
teraz som v nebi a sedím Ježišovi na kolenách. On ma miluje a je mi celkom blízko. Bola by som sa tak rada stala tvojím malým dievčatkom a vlastne vôbec nedokážem pochopiť, čo sa stalo. Bola som taká vzrušená, keď som zistila, že som začala existovať. Nachádzala som sa v tmavom ale príjemnom priestore. Videla som, že mám prstočky na rukách i na nohách. Bola som už dosť vyvinutá, aj keď ešte nie pripravená opustiť moje prostredie. Väčšinu času som trávila tým, že som premýšľala a spala. Už na počiatku som sa cítila celkom hlboko s tebou spojená … Niekedy som ťa počula plakať a ja som plakala s tebou. Niekedy si kričala, alebo hovorila veľmi hlasno a potom si plakala. A počula som, ako ocko kričal na teba. Bola som smutná a dúfala som, že sa budeš mať čoskoro lepšie. Chcela som vedieť, prečo si musela toľko plakať. Raz si plakala celý deň. Veľmi ma to v duši bolelo. Nedokázala som si predstaviť, čo ťa robí takou nešťastnou.
A presne v ten deň sa stalo niečo veľmi hrozné. Do teplého a príjemného miesta, kde som sa nachádzala, vošla podlá obluda. Mala som strašný strach a začala som kričať, ale cez moje pery nevyšiel ani hlások. Obluda sa stále viac približovala a ja som kričala stále znova: „Mami, mami, pomôž mi, prosím, pomôž mi!“ Hrozný strach bolo to jediné, čo som cítila. Kričala som a kričala, až som už nevládala. Potom mi tá obluda vytrhla rúčku. Tak veľmi to bolelo, bola to neopísateľná bolesť. A vôbec to neprestalo. Ó, ako som len prosíkala, aby to prestalo! Plná nesmiernej hrôzy som skríkla, keď mi tá neúprosná obluda vytrhla nohu. Napriek neopísateľným bolestiam som vedela, že umieram. Vedela som, že nikdy neuvidím tvoju tvár, ani nebudem nikdy od teba počuť, ako veľmi ma miluješ. Chcela som vysušiť všetky tvoje slzy a mala som toľko plánov, ako ťa urobiť šťastnou – teraz už som to nemohla, moje sny boli rozbité. Hoci som mala strašné bolesti a veľký strach, cítila som predovšetkým, ako sa mi láme srdce. Viac ako všetko iné, som chcela byť tvojou dcérou. No teraz bolo všetko márne, pretože som umrela krutou smrťou vo veľkých bolestiach!
Mohla som iba tušiť, aké zlé veci na tebe spáchali. Predtým, než som odišla, chcela som ti povedať, že ťa milujem, ale nepoznala som slová, ktorým by si porozumela. A čoskoro na to som už nemala ani dych, aby som ich mohla vysloviť. Bola som mŕtva!
Cítila som, ako stúpam do výšky. Obrovský anjel ma vyniesol na veľké nádherné miesto. Ešte stále som plakala, ale telesná bolesť zmizla. Anjel ma priniesol k Ježišovi a posadil ma na jeho kolená. Ježiš mi povedal, že ma miluje a že Boh je mojím Otcom. A ja som bola šťastná. Opýtala som sa ho, čo bola tá vec, čo ma zabila. On odpovedal: „Bol to nástroj potratového lekára.“ A potom ešte dodal: „Je mi to tak veľmi ľúto, dieťa moje, pretože viem, aký je to pocit.“
Píšem, aby som ti povedala, že ťa milujem a ako rada by som bola tvojím malým dievčatkom. Celou silou som sa usilovala žiť. Chcela som žiť. Vôľu k tomu som mala, ale nedokázala som to, tá obluda bola príliš silná. Prežiť to bolo nemožné. Chcela som iba, aby si vedela, že som sa pokúšala zostať u teba. Nechcela som zomrieť! Mamička, prosím ťa, chráň sa pred touto obludou potratom. Mamička, milujem ťa a v žiadnom prípade nechcem, aby si musela prekonávať rovnaké bolesti ako ja.
Prosím, dávaj si na seba pozor!
S láskou, tvoje dieťatko