Poďakovanie za farnosť a Farskú ekonomickú radu


Drahý náš duchovný otec Oliver! „A ja som sa stal jeho služobníkom z daru Božej milosti“, tento výrok svätého apoštola Pavla z listu Efezanom máte na svojom primičnom obrázku.

Z celého srdca ďakujeme dnes Pánovi, že pred 9 rokmi k nám poslal práve Vás. Usmiateho, mladého kňaza, plného úcty a pokory ku každému. Kňaza, ktorý so svojou príslovečnou skromnosťou a s patričnou hrdosťou vyznáva: „Som nesmierne šťastný, že som Kristovým kňazom.“

V živote človeka neexistujú náhody, existuje len a len Božie riadenie. Veríme, že takýmto Božím riadením si Vás Pán Ježiš pred 14 rokmi povolal za svojho kňaza. Toto poslanie pokorného služobníka ste napĺňali svojou kňazskou službou aj tu, v tejto Vašej prvej farnosti svätého Jozefa, robotníka.

Každý, kto kráča po stopách Krista, nemôže oddeľovať modlitbu a skutky. Spoločne sme každý rok bilancovali, čo sa nám podarilo a čo nás, ak Pán dá svoje požehnanie, čaká. Táto mladá farnosť vám navždy zostane vďačná za to, že ste vedeli svojich veriacich zapáliť, povzbudiť, presvedčiť k obeti a práci na generálnej obnove farského chrámu, ktorej vyvrcholením bol „zlatý týždeň“ osláv 50. výročia posviacky tohto kostola. Vašu námahu nech vám Pán Ježiš mnohonásobne vynahradí.

No omnoho vzácnejší bol váš láskavý, ľudský prístup ku každému z nás. Nikdy nezabudneme, s akou láskou ste prijímali rodičov s deťmi na krst, ako ste sa vedeli priblížiť k deťom na detských svätých omšiach. S akou otcovskou starostlivosťou ste povzbudzovali dospievajúcich, aby zodpovedne žili svoju mladosť, požehnávali manželstvá, navštevovali chorých a dôstojne sa rozlúčili so zosnulými.

Sväté omše s Vašimi homíliami boli adresné, poučné, plné lásky. Cítili sme z nich slová Pána Ježiša, ako sa nám prihovára. Dnes úprimne a s láskou vyznávame, že ste boli pre nás dobrým kňazom, „a keď je kňaz dobrý, o koľko lepší je náš Pán Boh“, ako to nedávno povedal arcibiskup Zvolenský.

Aj na Vás, drahý náš duchovný otec, sa potvrdzujú slová Pána Ježiša: „Nie Vy, ale ja som si vyvolil Vás, aby ste išli a prinášali veľa ovocia a aby vaše ovocie ostalo.“ Toto ovocie ostáva tu, v tomto farskom spoločenstve, v srdciach veriacich, pre ktorých ste boli láskavým a milujúcim otcom.

Nastala chvíľa, o ktorej sme si mysleli, že ešte nepríde. S pokorou však prijímame rozhodnutie nášho otca arcibiskupa a Váš oddaný súhlas, majúc na zreteli, že je to Božia vôľa, aj keď je to pre nás veľmi ťažké. Chcem vás, drahý náš duchovný otec Oliver, v tejto chvíli za celú farskú rodinu ubezpečiť, že v našich srdciach, modlitbách a spomienkach zostanete navždy.
Do vašej ďalšej kňazskej služby v novej farnosti vám z úprimného srdca vyprosujeme, nech Vás Pán Boh sprevádza svojimi milosťami, nech Vám dá pevné zdravie a dary Ducha Svätého, aby ste boli hodný stáť bez úhony pred Pánovým oltárom, hlásať evanjelium o Božom kráľovstve, posväcovať a obnovovať Vám zverený Boží ľud a tak sme spolu mohli ísť v ústrety Ježišovi Kristovi. Nech vás naďalej ochraňuje naša nebeská Matka Panna Mária, kráľovna kňazov a jej prečistý ženích, náš patrón, svätý Jozef.
Ešte raz úprimné Pán Boh zaplať za všetko! A do skorého videnia!

F. Štofaňák, člen FER

Na titulke:

Odovzdávanie farnosti za prítomnosti dp. Ladislava Cichého, dekana sabinovského dekanátu.

-re-

Duchovný otec Marek!


V mene všetkých veriacich
a Farskej ekonomickej rady
Vás chcem privítať vo Vašej farnosti,
vo farnosti sv. Jozefa, robotníka vo Víťaze.

Zároveň chceme v pokore ďakovať Bohu!
Lebo máme dôvod na nádej a vďaku,
že Boh na nás nezabúda
a posiela nám vo Vašej osobe kňaza
– Kristovho nástupcu.

Pri tejto príležitosti Vás chcem uistiť,
že naša spolupráca bude založená
na úprimnosti a oddanosti Bohu
a, samozrejme, aj Vám.
Buďte čo najsrdečnejšie vítaný!

-re-

Čas odchodu a vďaky



Bratia a sestry, keď budete čítať tieto riadky, budem už pár dní v Humennom, vo farnosti Sťatia Jána Krstiteľa. Budem si zvykať. Tak isto aj vy. Bude nám smutno. Mne aj Vám. Ostanú len spomienky a fotky na deväť rokov môjho pôsobenia medzi vami vo Víťaze a v Ovčí. Spomienky príjemné, dobré a veselé na všetko, čo sme spolu prežili v dobrom aj v zlom (toho bolo pomenej).

Avšak, všetko má svoj čas. Čas prísť, čas odísť. Čas milovať, čas zdŕžať sa. Čas stavať, čas rúcať. Čas sadiť, čas vytŕhať. Prišiel aj môj nečakaný odchod od vás. Nikto to nečakal. Ako kňaz, ktorý som sľúbil úctu a poslušnosť svojmu biskupovi, prijal som ponuku ohlasovať Božie slovo a kráľovstvo v inom kúte našej košickej arcidiecézy.

Môj čas medzi vami sa naplnil. Bol to neopakovateľný čas. Nikdy sa nevráti. Budem len spomínať na Vás všetkých. Na deti, mladých, manželov, starých a chorých. Na všetkých! Zanechali ste v mojom živote obraz živej farnosti so všetkým, čo život prináša. Všetko sme spolu zvládli. Dobojovali sme a musíme ísť ďalej. Potrebujeme len odvahu a vieru ísť ďalej a dúfať, že všetko má svoj zmysel, ak sme presvedčení, že Pán Boh vedie naše cesty a spolupútnikom na nej je náš Pán Ježiš Kristus.


V živote človek stretne veľa ľudí. A ja som tu stretol veľa dobrých ľudí, ktorí mi pomáhali v ľudskom a kňazskom dozrievaní. Veľmi ste mi pomohli, ani neviete ako. Chorí svojim trpezlivým znášaním choroby, starí svojou vytrvalou a úprimnou modlitbou, manželia svojim príkladom tak v dobrom ako aj v zlom, mladí svojou krásou a odvahou ísť v ústrety životu a deti svojou bezstarostnosťou a úprimnosťou. Takto ste mi pomáhali, aby som svoje kňazstvo žil totálne, na maximum. Ďakujem každému, kto so mnou prehodil slovo, povzbudil ma, poradil mi či upozornil ma. Ďakujem za pozvanie do vašich príbytkov, za otvorenie vašich sŕdc a zdieľanie sa vo viere. Ďakujem vám za akýkoľvek milodar. ĎAKUJEM VÁM ZA VŠETKO DOBRÉ, HMOTNÉ I DUCHOVNÉ.

Tak ako milo spomínam na svoju prvú a jedinú kaplánku vo Valalikoch, tak budem vždy spomínať a porovnávať ďalšie farnosti s tou prvou, Vašou vo Víťaze. Cítil som sa tu ako doma. Fara bola mojim skutočným domovom a snažil som sa ju, aj kostoly, vďaka vašej podpore, zveľadiť.

Prajem svojmu nástupcovi, aby sa tu cítil aspoň tak dobre ako ja, ba ešte lepšie. Prajem jemu aj Vám to, čím som tu začal a dúfam, že sa mi to podarilo počas mojej prítomnosti medzi vami naplniť: „Chcem Vás mať rád, túžim, aby ste vy mali radi mňa a aby sme spolu milovali nášho nebeského Otca.“

Za všetko Vás žehnám v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

duchovný otec Oliver Székely

Trampoty v manželstve


Väčšina z nás ľudí je dokonale schopná počúvať, len to často zabúdame robiť pri rozhovore s človekom, ktorého vídame najčastejšie a ktorého hlas najčastejšie počujeme. Obvykle si myslíme, že najdôležitejšou časťou komunikácie je hovoriť – byť výrečný, dobrý rozprávač, mať vedomosti na dokazovanie a názory na vyhlasovanie. Ale Sväté písmo silno protirečí tomuto pohľadu a kladie oveľa väčší dôraz na potrebu počúvať.

V knihe Prísloví sa hovorí: „Ak odpovedá (niekto) skôr, než (riadne) počuje, (za) bláznovstvo (sa) mu (to počíta) a (za) hanbu.” (Prís 18,13). Ale koľkí z nás presne toto robia? Apoštol Jakub nás v Novom zákone napomína podobne: “Vedzte, bratia moji milovaní: každý človek má byť rýchly, keď treba počúvať, ale pomalý do reči a pomalý do hnevu” (Jak 1,19).

Možno práve preto nás Boh stvoril s dvoma ušami a jednými ústami, aby sme sa naučili dvakrát toľko počúvať ako hovoriť. Keby sme žili podľa Jakubovej rady, všetky naše vzťahy by fungovali lepšie. Jednou z najväčších túžob nás, ľudských bytostí, je, aby nás tí druhí počúvali a rozumeli nám. Vychádza to z našej základnej ľudskej potreby – nebyť sám. Niektorí ľudia navštevujú poradcov alebo terapeutov jednoducho preto, aby mali istotu, že ich niekto bude aspoň nejakú tú hodinu počúvať. Za to by sme však rozhodne nemali platiť.

V manželstve hrozí nebezpečenstvo, že sa nenamáhame počúvať buď preto, lebo sa nám nechce, alebo preto, že si myslíme, že už vopred vieme, čo nám ten druhý ide povedať. Veľmi ľahko môžeme upadnúť do zlých návykov, ako sú – prerušovať, prestať vnímať alebo dokončovať vety za druhého.
Dar byť dobrým poslucháčom, dar, ktorý vyžaduje neustále precvičovanie je pravdepodobne darom s najväčšími liečivými účinkami, aký môže niekto vlastniť. Pretože tomu druhému dovoľuje jednoducho byť, umiestňuje ho na bezpečné miesto, nesúdi ho, neradí mu, ale komunikuje mu podporu v oveľa hlbšej rovine, než je tá, v ktorej sa pohybujú slová.
Počúvanie je účinný spôsob, ako ukázať druhému, že si ho ceníme, ale je aj náročný. Vyžaduje si námahu počúvať nášho manžela alebo manželku, keď si pred nami vylievajú city alebo vyjadrujú svoje názory.

Podarilo sa objaviť päť nasledujúcich typov, ktoré nám pomôžu rozpoznať, kde v dialógu zlyhávame.

1. Rozdávač rád: Namiesto toho, aby sa pokúsil vcítiť sa do postavenia manžela alebo manželky, chce vyriešiť problém a preto rýchlo navrhuje: “Musíš urobiť toto alebo tamto.” Ak sa takýto prístup privedie do extrému a stane sa nekontrolovateľným, môže zničiť manželstvo! Mnohí ľudia nežiadajú radu, oni očakávajú naše porozumenie. Chcú, aby sme ich počúvali a venovali im pozornosť, treba dať pocítiť, že chápeme, aké prežívajú zranenia, stresy a tlak. Chcú len vedieť, že ich chápeme.

2. Prerušovač:
Namiesto toho, aby sme počúvali, keď hovorí ten druhý, pripravujeme si, čo sa chystáme povedať sami. Väčšina ľudí nepočúva so zámerom pochopiť, ale so zámerom odpovedať. Buď hovoria alebo sa pripravujú hovoriť. Človek dokáže počúvať priemerne 17 sekúnd a potom prerušuje. Toto sa niekedy stane až takým zvykom, že manželia si dokonca neuvedomujú, že to robia jeden druhému. Takéto nebezpečenstvo hrozí u toho, kto je viac výrečný ako jeho partner. Niekto má sklon premyslieť si, čo povie, priamo počas toho, ako hovorí, zatiaľ čo spôsob jeho partnera je taký, že si potrebuje najprv utriediť myšlienky a až potom hovoriť. To môže vyžadovať značnú námahu ovládnuť sa a nedopovedať vetu za partnera. No treba sa naučiť čakať a počúvať, pretože prerušovač môže odradiť partnera, že sa úplne prestane vyjadrovať.

3. Uspokojovač:
Je osoba, ktorá predčasne skáče do reči – pred dokončením vety – s komentárom: “Pravdepodobne to nie je až také zlé, ako to podávaš ty,” alebo “zajtra sa budeš na to pozerať celkom inak.” Uspokojovač v skutočnosti zamedzuje vyjadreniu skutočných pocitov, či je to znepokojenie, sklamanie alebo zranenie. Často je to preto, lebo on sám vlastne potrebuje uistenie, že nejde o žiadne veľký problém a že jeho vlastný život môže nerušene pokračovať ďalej: „Tiež som sa raz takto cítil, ale to bude v poriadku.”

4. Zdôvodňovač:
sa sústreďuje na vysvetľovanie, prečo sa cítime tak, ako sa cítime namiesto toho, aby sa snažil počúvať. Jeho reakcia na vyjadrenie: “Mal som veľmi ťažký deň” môže vyzerať nasledovne: “Bezpochyby je to výsledok kombinácie viacerých faktorov – počasie je dusné, v práci si pod tlakom a k tomu si asi robíš aj starosti o naše financie.” Teda nepočúva, ale všetko vysvetľuje a zdôvodňuje.

5. Odpútavač:
Niektorí ľudia namiesto reagovania na predložený problém odvedú diskusiu na inú koľaj, obvykle na nejakú udalosť, ktorá zaujíma ich. Hovoria: “To mi pripomína…” a už sú preč od problému.

Všetci sa môžeme stať dobrými poslucháčmi, len musíme mať ochotu spoznávať, kde robíme chyby a potom sa učiť nové zručnosti. Následovné inštrukcie sa môžu zdať na prvý pohľad umelé, ale pre dobré počúvanie sú podstatné a po niekoľkých rokoch nám osobne naozaj pomôžu zlepšiť našu komunikáciu. O tom si povieme v nasledujúcej časti.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Duchovnosť a psychológia

V minulom našom článku sme písali: “Pamätajte si, že snaha vyhnúť sa akýmkoľvek problémom a nepríjemnostiam – je fantáziou! Zaberie to príliš veľa času a síl, a predsa niektoré stresy nebudeme môcť odstrániť.“


Zmeny – vrátane nepríjemných – stavajú sa a budú sa stavať v našom živote. Ako prijímať zmeny a iné ťažkosti menej bolestne? Ako sa naučiť vidieť pozitívne stránky hocijakej situácie? Ak sa nám to podarí urobiť, znížime význam negatívneho a zmenšíme vplyv stresu na nás a teda ušetríme si zdravie. Dnes je náš článok zameraný na zvládanie stresu na úrovni vnímania.

Táto téma sa týka nášho vnútorného „ja“- nášmu prijímaniu udalostí i nášmu sebazhodnoteniu. My môžeme použiť selektívne povedomie, uchýliť sa k humoru, pestovať v sebe zmysel pre vďačnosť.

1. Selektívne vedomie.
Tu je výňatok z novinového článku: “Bob Wayland (44) prišiel o obe nohy počas vojny vo Vietname a od tej doby sa pohybuje len s pomocou rúk, bez vozíka. Bob skončil maratón Morskeho zboru v nedeľu o 10. hodine a 15. minúte večer. Od momentu štartu v Arlingtone v piatok prešlo 79 hodín a 57 minút.”

Príklady takých ľudí, ktorí aj napriek závažným fyzickým problémom, zdravotnému postihnutiu, invalidity, neprestali žiť plnohodnotný život – veľké množstvo. Nick Vuychich sa narodil bez rúk a nôh, len s malým výrastkom miesto nohy. Nielen sa nevzdal nádeje žiť, ale pomáha aj tisíckam ľudí, ktorí stratili vieru v seba a v Boha, mať radosť zo života. Pozrite si o ňom – http://www.youtube.com/watch?v=TsWm0rX3IrM.

My si sami vyberáme, o čom budeme premýšľať a na čo sa budeme sústreďovať. My môžeme myslieť na Boba Waylanda, Nicka, alebo nariekať nad neschopnosťou dosiahnuť konkrétny cieľ. Veľmi často sa ani nesnažíme kontrolovať svoje myšlienky, ale nechávame ich slobodne prúdiť v zápornom smere.

Je ľahké byť kritickým, než prijímajúcim, je ľahké si všimnúť zlo, než uvidieť dobro. Je dôležité si uvedomiť, že každá situácia má pozitívne aj negatívne stránky.

“Pokiaľ som si to neuvedomoval, nemohol som pokojne čakať na moment nastúpenia do lietadla na letisku. Čakanie som považoval za zbytočnú stratu môjho drahocenného času a to ma veľmi hnevalo. Teraz ja využívam čas na poznávanie ľudí. Toľko som sa naučil o výchove, pozorujúc rôzne jej štýly v čakárni! Naučil som sa pár nápadov, ako sa lepšie obliekať, keď som pozoroval dobre oblečených mužov pri pokladni. Získal som nové poznatky o tom, akú literatúru čítajú ľudia, pozorujúc, čo kupujú v obchodoch, ktoré sú na každom letisku. Akým zaujímavým a príjemným miestom sa môže stať letisko. Avšak, keby som mal na výber, netrávil by som svoj voľný čas na letiskách. Ale problémom je, že niekedy nemám na výber. Ak chcem letieť v lietadle, musím sa zmieriť s tým, že budem musieť sedieť v čakárni na letisku. Aj keď veľmi nemám na výber, sedieť, alebo nesedieť v čakárni, odo mňa bude záležať, ako sa vysporiadam s týmto očakávaním. Ak by sme to všetko preložili do jazyka fyziológie, tak potom záleží odo mňa, zvýši sa môj krvný tlak, hladina cholesterolu, srdcová frekvencia a svalové napätie, alebo zostane v norme. Je to môj výber. Aj keď situácia sa vyvíja tak, že horšie byť nemôže, môžem urobiť výber a skoncentrovať sa na tom, že všetko dopadne dobre“, píše D. Grinberg.

Je dôležité naučiť sa selektívne rozpoznať pozitívne aspekty situácie a znížiť význam nepríjemných aspektov (ale nepopierať ich). Rutina nám prekáža uvedomiť si seba samého, hodnotu života a tiež všetko to pozitívne, čo v ňom je. Keď sa stretávame s jedným a tým istým znova a znova, začíname si na to zvykať. Stávame sa necitliví k tejto skúsenosti. Reagujeme na ňu tak ako sme zvyknutí, takmer bez premýšľania o tom, čo robíme. Napríklad, keď každý deň jazdime po jednej a tej istej ceste, skoro prestaneme si všímať pekné domy alebo stromy, ktoré sú okolo cesty. Keď uviazneme v zápche, skôr sa budeme trápiť, rozhorčovať sa a báť sa, že sa oneskoríme. Málokto z nás bude schopný v tejto situácii obdivovať fasády domov alebo pestované záhony pred nimi.

2. Humor. Humor
– perfektný spôsob, ako sa vysporiadať so stresom. Pomáha zmierniť stres a/alebo negatívne pocity. Mnohí vedci prišli k tomuto záveru. Humor ovplyvňuje aj fyziologický aj psychologický stav človeka. Z hľadiska psychológie dochádza k nasledovným zmenám: odstraňuje sa úzkosť, znižuje sa stres, odchádza zlosť a agresia.
Ale na druhej strane, humor môže byt i nevhodný a spôsobiť zarmútenie. Dôsledky humoru nie vždy sú predvídateľné. Preto musíme byť opatrní s humorom, ak sa snažíme pomôcť niekomu vyrovnať sa so stresom, aby nedošlo k zhoršeniu situácie. Nad sebou môžeme vždy s istotou vtipkovať a smiať sa.

3. Byť vďačným.
Aj keď by u nás nič nebolo – ani bohatstvo, ani úspech, ani by sme nemali milovaného človeka vedľa seba, aj tak je nám dané veľmi veľa. Dostali sme život, dostali sme tento svet. Keď sme si ako východiskový bod nášho postoja k životu vybrali vďaku – všetko sa zmení. V právnej oblasti je pojem „prezumpcia neviny“.
V právnej oblasti existuje pojem „prezumpcie neviny“. To je jeden zo základných princípov spravodlivosti. Ak chceme riešiť a vysporiadávať sa so životnými problémami a udržiavať fyzické a duševné zdravie, prezumpcia vďačnosti by sa mala stať naším mottom, základom nášho života.

Hovorte ďakujem ostatným. Za všetko – za dobrú večeru, za nové ponožky, za list, za to, že ste pohovorili s niekým po telefóne, zdvihli pohodené pero, trpezlivo čakali, kým ktosi sa oneskoroval, za podporu, za nežnosť, za lásku…

Vďačnosť začína z uvedomenia si všetkého dobrého v našom živote a s tým, že to všetko nie je len výsledkom nášho úsilia, ale aj vkladom, príspevkom ostatných. Ďakujte Bohu za život, za pokoj, lásku, za večnosť za všetko…
(1 Sol 5, 16-18)

Miroslav a Lilia, Sanktpetersburg

Ahoj deti!

Je tu jún, posledný mesiac školského roka. Letné prázdniny už klopú na dvere a do škôl prišiel čas opravovania niektorých škaredých známok, ktoré sa zlomyseľne vyškierajú zo žiackych knižiek. Ale žiaden strach, určite sa tam dostali len náhodou 🙂 O vašej šikovnosti a usilovnosti nepochybujem.

V májovom čísle sme si vyrábali darček pre mamičku na Deň matiek. A preto nemôžeme zabudnúť ani na jeden ďalší výnimočný deň a to 1. jún – Deň detí.
Síce je už za nami, ale verím, že vás poteší, ak vám dodatočne zaželám všetko najlepšie k tomuto krásnemu sviatku 🙂

A okrem toho úspešný koniec školského roka a len to najlepšie vysvedčenie 🙂
Čítajúceho chlapčeka si môžete vymaľovať.

Najdite cestu k domčeku

stránku pripravila: Lenka Novotná

MÁŠ PROBLÉM…………..? (5)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ príjmu naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.

Už viac rokov rozmýšľam nad mladými ľuďmi, modlím sa za nich a nie je mi ľahostajná krása a najmä čistota ich tela a duše.
Keďže sa často stretávam s mladými – poznávam ich názory, sledujem ich konania a hlavne jednania v ich vnútornych vzťahoch – som často konfrontovaný s ich mnohými problémami. Na vzniknuté problémy žiadajú odpoveď alebo hneď konkrétne riešenie problému.
A tak v zmysle služby a priateľskej pomoci rád by som hľadal odpovede na ich problémy a možno aj z vlastnej životnej skúsenosti tiež dobré rady, ak budem o ne požiadaný.
A preto sa pýtam: MÁŠ PROBLÉM?


Výskumy a skúsenosti nás starších ukazujú, že jeden z najsilnejších tlakov, aby mladý človek začal so sexuálnym životom tak skoro, nevzniká z lásky alebo veľmi silnej túžby, ale väčšinou prichádza od vrstovníkov, teda od spolužiakov. Často počujeme argumenty: “Neprichádzaš o niečo?” Ani jeden mladý človek sa nemusí báť, že príde o “niečo”! Pre každého je tu Boží zákon, ktorý nás chráni pred zlom a jeho následkami.

Drahí moji mladí priatelia, nenaleťte satanovi na lož, „že to robia všetci”. Z jednej americkej štatistiky sa dozvedáme, že ani v Amerike väčšina dospievajúcich sexuálne nežije. Treba vedieť, že viac než polovička amerických stredoškolákov nemá žiadnu sexuálnu skúsenosť (52%), 78% všetkých pätnásťročných nikdy nemalo sex, 84% 15-ročných nikdy nemalo sex dobrovoľne!

So zármutkom možno konštatovať, že dnes medzi mladými zaznievajú tvrdenia: “Pokiaľ to nikomu neubližuje, rob si čo chceš!” Takýto spôsob myslenia je úplne scestný a pomýlený! Pokiaľ človek hreší, pokiaľ svojimi skutkami neoslavuje Boha, stále niekomu ubližuje. Možno sebe, svojim priateľom, členom rodiny alebo svojmu budúcemu manželskému partnerovi a svojim budúcim deťom. I keď možno jeho hriech nezasiahne žiadnu ľudskú bytosť, zakaždým sa dotkne Boha. Pokiaľ sa chceš takýmto následkom vyhnúť, je vždy najlepšie Boha počúvať, rešpektovať a dodržiavať Jeho prikázania.

Zo spomínanej štatistiky vyplýva, že viac ako 50 miliónov Američanov je nakazených pohlavnými chorobami. Mnoho dospievajúcich verí, že kondóm ich pred nimi uchráni. Pravda je taká, že prevádzať sex s kondómom ako jedinou „ochranou” znamená zahrávať sa s ohňom. Kondóm zlyháva v jednom prípade zo šiestich a v príbalovom letáku je upozornenie, že použiť kondóm nezaručuje, že sa ničím nenakazíte. Nenaleťte na klamstvo, že kondóm zaručuje “bezpečný sex”. Jediný a skutočne bezpečný sex je v rámci verného a oddaného manželstva.

Je treba vedieť, že jeden zo štyroch dospievajúcich sa do maturity nakazí nejakou prenosnou pohlavnou chorobou, každý deň sa pohlavnou chorobou nakazí 33 tisíc Američanov, 22 tisíc je vo veku 15-25 rokov, jedna z 3 dospievajúcich dievčat, ktoré mali pohlavný styk, je nositeľkou ľudského papilomavíru, ktorý spôsobuje rakovinu krčka maternice a chlamydie trachomatis, ktoré sú pôvodcami neplodnosti! V súčasnej dobe existuje okolo 50 známych pohlavne prenosných chorôb, ktoré spôsobujú nepríjemné pálenie a bolesť v oblasti pohlavných orgánov a tiež sú smrteľné alebo nevyliečiteľné!


Jedinou ochranou pred pohlavnými chorobami je žiť s jediným výnimočným človekom, ktorého si vezmeš a prijmeš s ním sviatostné manželstvo. Boh nás tak vlastne svojim vynálezom manželstva chráni. Preto sa pýtam: „Ste ochotní riskovať celoživotné dobré zdravie pre pár chvíľ rozkoše!?”

Ďalším zjavným dôsledkom sexu pred manželstvom je nechcené a neplánované tehotenstvo. Jedna z 5 dievčat, ktorá mala pohlavný styk, otehotnie. Aj napriek tejto skúsenosti si mnohé povedia: To sa mne toto rozhodne nemôže stať!

Drahí moji mladí priatelia! Ste ochotní podstúpiť také riziko, že vaša budúcnosť kvôli jednej chybe naberie úplne iný smer vo vašom veľmi cennom a jedinečnom živote? “Čo človek zaseje, to bude aj žať!” “Kto zasieva pre svoje sebectvo, zožne zánik! Kto však zasieva pre Ducha, bude žať večný život.”

rubriku pripravuje MUDr. Blažej Vaščák

Moja púť do Krakova


Keď sa zapisovalo na 8. rozhlasovú púť rádia Lumen do Sanktuária Božieho milosrdenstva v Krakove, mama mi povedala, že ma prihlásila. Veľmi som sa potešil.

Na púť sme cestovali v noci a z našej farnosti išli tri autobusy, hojný počet ľudí. Cestou sme pozerali film o sv. Faustíne, ktorej sa zjavil Pán Ježiš. Keď sme došli, očarila ma bazilika Božieho milosrdenstva, vysoká veža a pred ňou stojaca socha blahoslaveného Jána Pavla II. Celý areál bol krásny a dosť veľký a predstavoval som si, ako tu žila sv. Faustína. Chcel som všetko vidieť. Najprv sme išli do kaplnky, kde je vždy vystavená Sviatosť Oltárna a potom na vežu. Bol z nej nádherný výhľad na celý Krakov.

Cez ruženec sme boli na svojich miestach, modlili sme sa a pripravovali na svätú omšu, ktorú mal celebrovať otec arcibiskup Stanislav Zvolenský, ale zo zdravotných dôvodov neprišiel, preto ju celebroval pomocný otec biskup Stanislav Stolárik.

Otec biskup nás na kázni povzbudzoval a v závere povedal: „Milí bratia a sestry, keď odznievali pozvánky na púť rádia Lumen spomínate si, že som vám hovoril, aby ste si zobrali batoh a do neho všetku svoju biedu, trápenie, nádeje, bolesti, prosby a ja vám teraz hovorím, čo s tým batohom. No všetko to tu vysypať a batoh vyprázdniť a do toho batoha nabrať poriadne veľké množstvo Božieho milosrdenstva. A s takým veľkým batohom, ktorý nebude ťažiť, ale vás bude niesť, s tak veľkým batohom sa treba vrátiť domov.“

Otec biskup tiež v predvečer púte umiestnil relikvie sv. Andreja Svorada a Benedikta v slovenskej kaplnke. Bola to mimoriadna udalosť a preto túto kaplnku chceli všetci vidieť. Bolo tam stále veľa ľudí.

Po svätej omši bola obedná prestávka, kedy sme sa občerstvili. Nasledoval program, v ktorom vystupovala gospelová skupina manželov Šibíkovcov. Potom sme sa boli pozrieť v malej miestnosti, kde boli rôzne veci a oblečenie, ktoré nosila sv. Faustína. Bolo to akoby maličké múzeum. Bola tam jej posteľ, stolík, pero, knihy, ruženec, atď. Tam sme mohli napísať poďakovanie a prosby na určený papier a hodiť to do schránky. Nakoniec sme sa išli pozrieť do kaplnky na obraz Božieho milosrdenstva, na ktorý som sa veľmi tešil. Tam sme sa pomodlili ruženec k Božiemu milosrdenstvu. Bola to nádherná kaplnka. Tiež som videl okno, kde bývala sv. Faustína.

Táto púť sa mi veľmi páčila, boli to úžasné zážitky a určite sa tam chcem ešte vrátiť. Pán Boh je veľký a dobrý a má nás nesmierne rád. Ďakujem mu za to, že som tam mohol byť.

Benedikt Pacovský

Cez prekážky bez prekážky…

„Životná skúška k nám nikdy neobráti tú tvár, ktorú sme očakávali.“


Začala som myšlienkou, ktorú raz vyslovil francúzsky spisovateľ François Mauriac. Možno ste sa práve skepticky usmiali a pokrútili hlavou a možno ste mu práve mnohí dali za pravdu. Nech je to akokoľvek, tento človek vyslovil krásnu vetu, ktorú by sme v dnešnej dobe mohli považovať až za zázračnú.

Život každého z nás sa začal narodením, pokračoval relatívne pokojným detským obdobím, poznačeným občasnými pádmi a modrinami, gradoval okolo pätnásteho roku života, keď sme jediný ozajstný význam pripisovali vlastným názorom a odbitím osemnástky sa z neho stala sínusoida plná vzostupov aj pádov.

Každý z nás si svoj vlastný život vysníval už v útlom veku, keď pri hraní sa na pieskovisku sníval o kariére šéfkuchára, pri obliekaní bábik v sebe objavil módneho návrhára, alebo sa zásluhou vodnej pištole nachvíľu stal policajtom. Snov bolo veľa.
Lenže postupom času sa koláčiky z piesku prestali dariť, bábikám sa „záhadne“ poodtŕhali končatiny a vodnú pištoľ zamkla mama do skrine zo strachu, že v dome vychováva teroristu. Sny sa rýchlosťou blesku rozplynuli, pretože narazili na prekážky.

A potom to išlo samé od seba: nástup do školy, každodenné vstávanie, domáce úlohy, písomky, výber strednej školy, nové priateľstvá, letné lásky, nespočetne veľakrát zlomené srdce, maturita, vysoká škola, záverečné skúšky, prvé zamestnanie… až po dnešný deň. Keby sme mali vypisovať všetko, čo nás v živote už stretlo, museli by sme si zaviesť kroniku vlastného života.
Určite mi najmä starší dajú za pravdu, že si už toho v živote preskákali naozaj veľa. Objavilo sa mnoho prekážok, menších aj väčších, zvládnuteľných, ale aj takých, ktoré sa s nimi ťahajú doteraz. Maturanti si už takisto uľahčene vydýchli, pretože majú za sebou jednu z najdôležitejších skúšok – skúšku dospelosti.

Lenže… Aj keď sa nám občas prekážky v živote zdajú nezvládnuteľné a príliš veľké, s odstupom času sa na nich pozeráme ako na nepatrné čiastočky, ktoré nám ozvláštnili život a nedovolili, aby bol jednotvárny. Veď si len spomeňte na ten strach, keď ste s napoly zastaveným srdcom vstupovali do miestnosti pred maturitnú komisiu, sediacu za zeleným stolom. A teraz sa zamyslite nad tým, aký pocit ľahkosti sa vás zmocnil po tom, čo ste za sebou zavreli dvere a povedali si: „Stredná je za mnou.“

S každou prekonanou prekážkou či problémom sa cítime bohatší a zároveň ľahší. A s každým takýmto pocitom prichádza čoraz väčšia odvaha zdolávať omnoho väčšie a náročnejšie skúšky. Cítime sa silní a odhodlaní. Nič a nikto nás nemôže zastaviť v tom, aby sme dosiahli cieľ.
A aj keď sa nám občas zdá, že si neporadíme alebo spadneme, vždy je tu Niekto, kto nedovolí, aby k nám tá spomínaná Mauriacova skúška obrátila tú tvár, ktorú sme očakávali. Nedovolí nám spadnúť a utrpieť akúkoľvek ujmu na zdraví. Jednoducho preto, že nás miluje, bojí sa o nás a nedokáže sa pozerať na to, ako Jeho dieťa trpí. Podobá sa už spomínanej mame, ktorá má strach z budúcnosti svojho dieťaťa.
A prečo som túto myšlienku v úvode považovala a stále považujem za zázračnú? Pretože dnes, v dvadsiatom prvom storočí, v zmodernizovanom svete plnom vedeckých pokrokov, keď sme pod nánosom nárokov a problémov často až na hranici svojich možností a čakáme, kedy nám všetko prerastie cez hlavu a my sa nervovo zrútime, je jedinou nádejou už len naša viera.

Pretože, keby sme neverili, že sme natoľko silní duchom, že zvládneme všetko, čo sa ná
m „pripletie“ do cesty, len ťažko by sme to naozaj zvládli. Všetko totiž závisí od nášho srdca a od toho, ako sa k životným skúškam postavíme. Či sa na ne budeme pozerať z pohľadu optimistu, ktorý sa vidí už v cieli alebo očami pesimistu, ktorý sa utápa v beznádeji.

Želám Vám, aj sebe, aby sme mali stále väčšiu odvahu zdolávať nástrahy a aby sme sa nikdy nepúšťali pomocnej ruky nášho Otca, s ktorého podporou sa nám podarí preskočiť aj tú najväčšiu prekážku 🙂

Lenka Novotná