Značka: Spektrum 2011 – 9

– 10. – 16. 10. – slávili sme Zlatý týždeň pri príležitosti 50. výročia požehnania kostola sv. Jozefa, robotníka. Slávnostnú sv. omšu slúžil pomocný biskup košickej arcidiecézy Mons. Stanislav Stolárik.

– 23. 10. – Misijná nedeľa, pri ktorej modlitbou aj úprimným finančným darom sme mysleli na misionárov a šírenie Božieho slova v celom svete

-re-

Počúvame tragické správy o dnešných manželstvách, ktoré neprežívajú tento druh zjednotenia. Pre niektoré z nich po pár úvodných rokoch nastupuje plazivé odcudzenie sa, ktoré vedie až k rozchodu. Toto sa môže udiať, keď sú deti malé a spôsobujú vyčerpanie, alebo keď odchádzajú z domova. V tomto druhom prípade môžu manželia zistiť, že si nemajú čo povedať a tak sa rozvedú, pevne presvedčení, že nemali do manželstva vôbec vstupovať.

Ak príde k nezhode a láska sa vytratí, všeobecne prijatý mýtus vraví, že sme vstúpili do manželstva s nesprávnou osobou a buď budeme po celý život nešťastní, alebo sa rozvedieme. Toto posolstvo nám podsúvajú piesne, knihy a filmy o láske. Pod týmto všadeprítomným a nebezpečným mýtom sa skrýva presvedčenie, že skutočná láska je niečo, čo sa nám môže pritrafiť, na čo však my sami máme len malý, prípadne žiadny vplyv.

S takým pohľadom sa niekedy stretávame pri správach v tlači, ako s niečím, o čom sa nediskutuje. Každý, kto žije v stabilnom manželstve dlhšie než len pár rokov, potvrdí, že na vzťahu sa musí pracovať. To, čo manželov drží spolu, je oveľa viac než len romantické city. Ide o každodenné rozhodovanie sa, raz je to rozhovor o citlivých záležitostiach, inokedy ovládanie sa pri stretnutí s iným atraktívnym mužom alebo ženou. A ak sa aj romantické city na chvíľu vytratia, po čase sa vrátia hlbšie a bohatšie.

Páry, ktoré vstúpili do manželstva mysliac si, že riadok z ich manželskej prísahy “v dobrom i v zlom” sa v skutočnosti nebude vzťahovať na nich, čaká alebo šok, alebo rozpadnuté manželstvo. Rozpadnuté manželstvá sú obvykle výsledkom procesu rastúceho oddeľovania sa počas viacerých rokov. Mnoho manžestiev sa rozbije nie preto, že by sa partneri k sebe nehodili, ale preto, že nikdy nepochopili, čo je potrebné na to, aby ich vzťah fungoval. V našej spoločnosti stále menej a menej ľudí vyrastá v rodinách, kde majú možnosť vidieť silný vzťah, stvárnený ich vlastnými rodičmi.

Žijeme v dobe konzumizmu, keď ľudia nie sú zvyknutí opravovať vecí. Ak niečo prestane fungovať, je ľahšie a lacnejšie kúpiť si to nové. Všemocná reklama nás povzbudzuje túžiť po tom, čo nemáme, nie byť vďační za to, čo už máme. Sme povzbudzovaní veriť, že to, čo získame bez námahy, nám prinesie väčšie uspokojenie než niečo, na čom musíme pracovať.

Sociológ Alvin Toffler napísal, že dnešní ľudia majú mentalitu “Použi a zahoď!” Nielenže majú “použi a zahoď” výrobky, ale robia si aj “použi a zahoď” priateľov a práve táto mentalita produkuje “použi a zahoď” aj manželstvá. Mnohí dnes pozerajú na manželstvo ako na dočasnú zmluvu medzi manželmi, na obdobie trvania ich lásky. Naša kultúra zdôrazňuje slobodu jednotlivca. Ak vzťah nenapĺňa, potom je lepšie z neho odísť. Ak už v manželstve niet lásky, je lepšie ho ukončiť.

Ale naša spoločnosť vníma, že dôsledky toho sa nedajú tak ľahko odhodiť. Jednota manželského zväzku znamená, že dvaja ľudia sa nemôžu uhladene a bezbolestne rozdeliť. Je to ako zobrať dva hárky papiera a zlepiť ich spolu. Stanú sa jedným a nie je možné ich oddeliť bez poškodenia oboch.

Manželstvo môže fungovať, ale vyžaduje to uvedomelý a rozhodný prístup. Ak chceme vybudovať pevné manželstvo, musíme položiť hlboké základy. Táto činnosť vyžaduje čas a môže vytvárať aj rôzne problémy a ťažkosti. Postup budovania základov manželstva sa bude niekedy diať a zdať bolestne pomaly. Možno bude potrebné rozvinúť nové spôsoby komunikácie. Citlivé alebo problematické otázky môžu vyžadovať diskusiu. No láska, dôvera a odpúšťanie sa musia stať potrebou a zvykom!

Pre tých, ktorí sú v manželstve už dlhé roky, môže byť naliehavou potrebou – spevniť jeho základy. Manželstvo, podobne ako dom, vyžaduje údržbu a občas menšiu alebo dokonca väčšiu opravu, ale tak, ako pri domoch, i v manželstvách existuje neobmedzené množstvo príležitostí byť tvoriví, urobiť niečo ináč, inak veci rozmiestniť. Pre mnohých sa môže stať manželstvo statickým a manželia sa môžu cítiť uväznení a unudení. Manželstvám prospieva tvorivosť a nové iniciatívy.

Pre všetkých, ktorí chcú prežívať rastúce zbližovanie sa v manželstve, platí, že musia byť v ňom aktívni. Ale príliš často sme iba reaktívni. Negatívne reagujeme na každé správanie či poznámky toho druhého, obviňujeme sa navzájom, keď sa nám nedarí, zasadzujeme odvetný úder, keď nás ten druhý raní.

Ak sa naučíme spoločne vylepšovať vzťah, zistíme, že sa nám bude ľahšie spolu hovoriť. Niektorí z nás objavia vo svojom manželovi alebo manželke nádherné veci, ktoré si nikdy predtým neuvedomili. Iní spoznajú vo svojom manželstve oblasti, ktorým treba venovať pozornosť.

Zo skúseností vieme, že čím viac na svojom manželstve popracujeme, tým šťastnejšími sa stávame. Manželia sa stávajú ozajstným párom a nie dvoma jednotlivcami, ktorí medzi sebou súperia, či dokonca bojujú.

Spolu je nám oveľa veselšie, ako by nám bolo oddelene. Vzájomnou službou a obetovaním sa jeden pre druhého sa priťahujeme s pomocou nášho Boha, ktorý nám neustále pomáha a stojí pri nás. Len musíme dobre otvoriť “oči” nášho srdca a snažiť sa vidieť problémy očami aj nášho životného partnera, ktorý nám tiež pomáha ku večnej spáse. Vyprosujme si potrebné milosti a poznanie, aby sme to všetko správne pochopili a uviedli do svojich manželstiev.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

„Ty moje slniečko! Ľúbim ťa. Čo by som bez teba robila?“ hladká mamička po vláskoch štvorročnú dcérku, ktorá jej práve oduševnene vysvetľuje svoj denný škôlkarský harmonogram. Mamička, unavená po celodennom vysedávaní nad papiermi, dokumentmi a podobnými byrokratickými záležitosťami, sa len usmieva a na malú chvíľku sa zamyslí. Dcérka je pre ňu jedinou osobou, vďaka ktorej má pocit, že ju ešte niekto na tomto svete potrebuje…

Deti majú v sebe veľkú silu. Svoj nevinný šibalský detský úsmev, ktorým vnášajú svetlo do života svojich prácou pohltených rodičov.

Určite máte aj vy okolo seba ľudí, ktorí vám dennodenne dokážu vyčarovať na tvári úsmev, povzbudiť vás milými slovami či objatím a aj vďaka nim je pre vás svet oveľa krajší. Zvykneme im hovoriť PRIATELIA. Pôsobia v našom živote ako Slnko, hviezdy, lampa, baterka alebo hoci len blikajúci plameň horiacej sviečky.

V tejto chvíli mi nenapadnú ďalšie zdroje svetla, tak prejdem rovno k veci 🙂
Priatelia alebo jednoducho nám príbuzní ľudia, či už svojím charakterom, vlastnosťami alebo spôsobom života, vnášajú do našich životov svetlo ako už spomínané svetelné zdroje. Dá sa povedať, že sú naším súkromným svetelným zdrojom vo chvíľach, kedy by sme najradšej všetko okolo seba zhasli. Vtedy sa objavia, ako spínač použijú napríklad objatie či milý úsmev a náš svet sa opäť akoby šibnutím čarovného prútika rozsvieti.

Nezáleží na tom, ako dlho sme tápali v čiernej tme problémov alebo smútku. Náš svet je opäť o čosi svetlejší a my môžeme svetlo v nás rozdávať aj tým ľuďom, ktorí sa tak ako aj zimný čas, posunuli, a v ich duši sa najmä v novembrových dňoch „stmieva oveľa skôr.“

Áno, aj my môžeme byť niekoho „dobrým anjelom“, ktorý mu úsmevom rozjasní deň, ponúkne rameno, keď sa potrebuje vyplakať, pomoc, keď si nevie rady alebo ktorý len tak príde a bez slov ho objíme. Veď všetci sme anjeli s jedným krídlom a ak chceme lietať, musíme sa objať 🙂

Už len samotný úsmev dokáže zázraky. Na facebooku (veď kde inde, ako na najnavštevovanejšej sociálnej sieti) som našla jeden jednoduchý návod:
A viete čo je ňom najlepšie? Najlepšie na úsmeve je to, že dáva aj svetlo, aj teplo, a predsa stojí menej ako elektrina:) Dá sa povedať, že je takou našou bezplatnou „žiarovkou do lampy“ a pomocou neho môžeme „svietiť“ v realite pochmúrnej nálady novembrových dní.

V týchto dňoch si intenzívnejšie spomíname na našich drahých zosnulých, na ľudí, ktorí už s nami netrávia čas, no aj napriek tomu vieme, že sa na nás zhora pozerajú.
Určite ste sa aj vy vybrali k hrobom svojich blízkych, pomodlili ste sa za nich a zapálili na ich hroboch sviečku. Pri pohľade na blikajúci plamienok ste sa v duchu preniesli do okamihov strávených s človekom, ktorý vám tak veľmi chýba a nechali ste priestor spomienkam. A plamienok na sviečke horel a horel, až kým nezablikal a neskôr úplne nezhasol.

Tak, ako je to aj so „životom“ sviečky, aj ľudský život funguje na podobnom princípe. Narodíme sa, rastieme, prežívame starosti i radosti, dospievame, starneme, až napokon náš pozemský život „sfúkne“ smrť a my „zhasneme“. Dá sa povedať, že človek je z „limitovanej edície“- jediný svojho druhu žijúci na Zemi vo vymedzenom čase.

Svieca života vášho blízkeho už síce zhasla, ale tá vaša ešte stále žiari. Vy ešte môžete „svietiť“ , môžete robiť život ľudí okolo vás krajším, môžete zahnať tmu v srdciach tých, ktorí sa utopili v mori problémov a starostí súčasnosti.
November je posledným jesenným mesiacom, mesiacom spomienok, sviečok, tmy a melanchólie. No aj napriek tomu som pre vás chcela do môjho článku v tomto čísle vniesť viac úsmevu, radosti a svetla.

Pretože sme sviečkami v tmavej miestnosti sveta. Nedovoľme mu jeho nárokmi zhasnúť plamienok radosti, ktorý má v srdci každý človek a strážme si ho. No tak, ako pomocou jednej sviečky môžeme zapáliť aj iné, nenechávajme si ho len pre seba a rozdávajme ho aj ostatným…

Pokúsme sa zapáliť úsmevom a láskou srdce každého človeka, ktorého stretneme, až pokým nenaplníme celú miestnosť svetlom a tma sa rozplynie…

Lenka Novotná, Víťaz

Začal sa november, s ním sa skrátili aj dni a stmieva sa oveľa skôr. Asi sa vám už kvôli tomu skrátil aj popoludňajší pobyt vonku a hry s kamarátmi. Ale čo už narobíme…, proti času sme bezmocní. Ale nebuďme smutní, veď v lete si to všetko vynahradíme 🙂

Novembrové dni sú plné spomienok na našich zosnulých. Určite ste boli aj vy so svojimi rodičmi na cintoríne pomodliť sa a zapáliť sviečku na hrobe dedka alebo babky, ktorí sú už v nebi a zhora sa na vás pozerajú.

Aj keď je vám teraz za nimi smutno, verte, že sa s nimi raz ešte určite stretnete 🙂
Smrťou sa predsa život nekončí. Naša duša putuje k Bohu, ktorý ju čaká s otvorenou náručou. A našou úlohou tu na Zemi je pripravovať si ju dobrými skutkami na večný život.

Tajničku osemsmerovky tvorí 34 nevyškrtaných písmen.

ADAM, ADVENT, AMEN, ARCHA, ÁBEL, ÁRON, BAZILIKA, BLUD, DETI, EFEZ, ELIZEUS, FARAÓN, FARÁR, HNEV, HOSŤ, HRAD, HRIECH, HROB,
CHARITA, CHLIEB, CHOROBA, CHRÁM, IHLA, INRI, IZÁK, IZRAEL, JERUZALEM, JOZUE, KRST, LITÁNIE, LONO, NAZARET, NEBO, OBED, OBETA,
ODPUSTENIE, OKNO, OMŠA, OPÁT, OSUD, PÁPEŽ, POKÁNIE, PÔST, SION, SMRŤ, SODOMA, SVET, TÓRA, VIERA, ZRADA, ZRNO, ŽALM, ŽIVOT.

stránku pripravila: Lenka Novotná, Víťaz

Mesiac november ponúka v liturgickom kalendári viacero významných sviatkov, ktoré katolícka cirkev slávi. Sú to najmä sviatky Všetkých svätých a sviatok zosnulých. Ja chcem však v tomto mesiaci upriamiť vašu pozornosť na nemenej významný sviatok, ktorý slávime na konci novembra. Je to nedeľa Krista Kráľa.

Pozrime sa najprv do histórie tohto sviatku. Slávnosť Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. v roku 1925, aby predstavil vládcom sveta kresťanskú protiváhu cirkvi. Vybral z kresťanského učenia to, čo sa už skôr slávilo: Vianoce a Zjavenie Pána, keď sa nám narodil Kráľ i Veľkú noc, keď bol Ježiš ako židovský Kráľ obžalovaný pred Pilátom. Sviatok má hlásať svetu, že Kristovo kráľovstvo majú ochotne prijať národy i jednotlivci. Pápež nariadil, aby sa v tento deň konalo zasvätenie celého ľudského pokolenia Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. Tento sviatok sa najskôr slávil v poslednú októbrovú nedeľu. Po reforme liturgického kalendára dostal miesto na konci cezročného obdobia, teda na konci liturgického kalendára. Toľko história. A čo tento sviatok ponúka nám, moderným ľuďom 21 storočia? Má pre nás ešte nejaký význam?

Iste, svet sa od zavedenia tohto sviatku zmenil, ale odkaz sviatku zostal: Kristus síce kraľuje nad celým svetom, ale jeho vláda je úplne iná, ako vláda mocných tohto sveta. Je to kráľovstvo ako čítame od proroka Daniela v Starom zákone: „Kráľovstvo pravdy a života, kráľovstvo svätosti a milosti, kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja..“ (prefácia na sviatok Krista Kráľa). „Jeho vláda je večná, nikdy nezanikne a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené.“ (Dan7, 13-14)

V Kristovi – Kráľovi kráľov je porazené všetko zlo. Jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta, ale nezabúdajme, že niečo z Kristovho kráľovstva sa dá prežiť už tu na zemi. Pýtate sa ako? Nuž celkom jednoducho. Kristus vládne tam, kde neplatí zákon: ber, využi a odhoď, ale kde sa dodržiava prikázanie lásky. Kde nie je stres, netrpezlivosť, ale kde vládne pokoj. Nie tam, kde je nezáujem o iných, ale kde majú ľudia k sebe blízko. Spomínam si, že jeden môj kamarát mal na palubnej doske v aute nálepku s heslom: „Tu kraľujem ja – Kristus Kráľ!“ A nie je to výstižné? Keby si to šoféri uvedomili a neriskovali svoje životy a životy iných pre pár sekúnd, koľko zbytočných ľudských tragédií by sa ušetrilo?

Najdôležitejšiu otázku, ktorú by sme si mali položiť na sviatok Krista Kráľa nie je tá, či kraľuje vo svete, ale tá, či kraľuje vo mne! Nejde o to, či jeho kraľovanie uznávajú štáty a vlády, ale či ho uznávam a žijem ja, či ho uznávame a žijeme v našej rodine. Je Kristus Kráľom môjho života, našej rodiny?

Podľa svätého Pavla sú dva spôsoby ako žiť: môžeme žiť pre seba, alebo môžeme žiť Pánovi (Rim 14, 7-9). Žiť „pre seba“ znamená, že niekto seba považuje za začiatok a koniec. Je to život uzavretý do seba, poháňaný vlastným uspokojením a slávou. „Žiť v Pánovi“ naopak znamená žiť s pohľadom upretým na Pánovu slávu, pre jeho kráľovstvo.

Deti veľmi radi počúvajú o kráľoch a kráľovstvách, ale keď im budete vysvetľovať význam tohto sviatku, neskĺznite pri tom iba do rozprávkovej sféry (samozrejme, záleží aj na veku detí), skôr zdôraznite veľkosť Kristovho kráľovstva pre naše srdcia, lebo v nich by mala vládnuť jeho láska. On sa stal malým, aby sme my mohli rásť, on vstúpil do kúska chleba, aby sme my mohli žiť.

Rozhovor môžete ukončiť aj touto modlitbou ku Kristovi Kráľovi:

Teba, Pane Ježišu Kriste, uznávam za Kráľa sveta.
Čokoľvek bolo stvorené, bolo stvorené pre teba.
Uplatňuj nado mnou všetky svoje práva.
Obnovujem svoje krstné sľuby: zriekam sa zlého ducha
a všetkej jeho pýchy i všetkých jeho sľubov. A sľubujem, že budem žiť
ako príkladný kresťan katolík. Obzvlášť sa zaväzujem, že vynaložím všetko,
aby som dopomohol k víťazstvu právam Božím i právam Tvojej svätej Cirkvi.
Božské Srdce Ježišovo, obetujem ti svoje skromné skutky s tým úmyslom,
aby všetky srdcia uznali Tvoje Kráľovstvo a tak sa na celom svete upevnilo
Kráľovstvo Tvojho pokoja. Amen.

Nabudúce mesiac december.

Martina Gondová, Víťaz

Začiatkom novembra prežívame rok čo rok obdobie, ktorému ľudovo hovoríme „dušičky“. Pre každého kresťana je však toto obdobie veľmi významné a dôležité a mal by sa nad ním zamýšľať, zvlášť v tieto dni.

Tak ako to býva v posledných rokoch na Slovensku zvykom, všetko sa komercionalizuje. Vianoce, Veľká Noc, Svätý Valentín a už aj Pamiatka zosnulých. Z každej strany nás obchodníci „masírujú“ širokou ponukou tovaru, ktorému s prepáčením hovoria „dušičkový, alebo som sa už stretla aj z pojmom dušičková dekorácia, atď, atď. Ako keby to bolo len o tom čím a ako ozdobíme hroby svojich zosnulých blízkych. Áno aj to je potrebné o tom niet pochýb, týmto spôsobom preukazuje zosnulým úctu a lásku, ale len položiť kvetiny a zapáliť sviečku na hrobe, je veľmi málo. Tým najdôležitejším a najviac potrebným je modlitba, ktorú budeme ticho odriekať pri každom hrobe. Neberme prosím slovo dušičky do svojich úst len tak, má a malo byť pre nás toto slovo posvätné. Duša je pre človeka to čo ho spája s Bohom, pretože dušu mi vdýchol pri počatí samotný Boh. Má teda božský pôvod. Slovo duša z latinského anima znamená dych, vzduch, vietor. A ako vieme bez dychu nemôžeme existovať.

Vrátim sa teraz do veľmi, veľmi dávnej minulosti, do čias našich predkov, ktorí si hovorili Slovania, ale my im hovoríme aj pohania. Pohania preto, lebo žili v časoch kedy ani len netušili, že existuje kresťanstvo a pravý jediný Boh. Verili a uctievali si množstvo bohov a všetky zákonitosti prírody a vzniku sveta a človeka si vysvetľovali cez rôzne mýty a báje. Práve knihu na takúto tému som pred časom čítala a bola som až neuveriteľne prekvapená podobnosťou s našou bibliou. Napríklad verili, že človeka mohol stvoriť jedine boh (aj keď ho nazývali iným menom) a aby ho oživil, aby to nebola len hmota, musel mu vdýchnuť dušu. Verili aj v to, že duša človeka po smrti síce ešte nejaký čas blúdi po svete, ale nakoniec ide k bohu.

A tak som si hovorila, keď títo pradávni ľudia a možno by sme povedali zaostalí ľudia si svoju existenciu vysvetľovali takto múdro, prečo dnešný moderný človek toto odmieta. Veď mnohí ľudia si povedia: „Čo aký posmrtný život! Užijem si tento život naplno a potom zomriem a hotovo, nič už nebude existovať.“ Nie je to tak! Pri každom počatom človeku stál Boh, Boh mu vdýchol dušu a ona túži po Bohu cez život, ale najmä sa túži vrátiť po smrti k Bohu, svojmu Stvoriteľovi. Je to veľké tajomstvo našej viery a ono sa nedá poprieť. Isto nikto z nás nevie povedať, čo bude po jeho smrti.

Mária Simma, rakúska mystička, ktorú už 50 rokov vďaka neopísateľnému Božiemu daru navštevujú duše z očistca hovorí, že najviac ju tieto duše prosia o modlitby, účasť na svätých omšiach, modlitbu ruženca. Ako sama hovorí: „Duše v očistci hovoria, že slzy ich blízkych im neslúžia na nič, najdôležitejšia je pre nich modlitba. Nemôžu pre seba nič urobiť, sú úplne bezmocné. Ak sa živí nebudú za ne modliť, zostanú opustené. Je to obrovská moc, ktorú máme v rukách na uľahčenie a oslobodenie duší čo trpia. Aj samotní anjeli nám závidia túto moc, ktorú máme ešte v tomto pozemskom živote. Každý čin lásky, ktorí obetujeme Pánovi, každé sebazaprenie hoci len malé, každý pôst malé odopretie môže uľaviť duši v očistci.“

Otec Marián Kuffa vo svojej homílii na tohtoročnom odpuste k úcte Ružencovej Panny Márie v Obišovciach na začiatok povedal: „Ak by som mal moc zostúpiť k dušiam v očistci a spýtal by som sa ich, kto chce byť teraz na obišovskom odpuste, všetky by zdvihli ruku, pretože účasť na svätej omši je najviac pre každú dušu, pre každého jedného. Niet väčšieho od svätej omše.“

Na túto tému rozpráva aj Vicka jedna z vizionárok z Medžugoria, ktorá videla peklo. Povedala, že do pekla idú iba tí, čo sa rozhodli ísť tam celkom slobodne. Boh nikoho neposiela do pekla, práve naopak. Boh úpenlivo prosí každú dušu, aby prijala jeho milosrdenstvo.

A toto by sme si mali uvedomiť, keď sa budeme skláňať nad hrobmi našich najdrahších. Ľúbili sme ich za života a dali by sme všetko za to, aby ešte žili. Nuž túto moc mal iba Kristus. Ale my máme tiež veľkú moc uľaviť im, aby „žili večne“ s Kristom v jeho sláve. Nepohrdnime touto veľkou milosťou, pretože tieto dni sú veľkým požehnaním pre všetky dušičky.

Martina Gondová, Víťaz

s láskou si na Vás spomínam a zo srdca Vás všetkých pozdravujem. V roku 2010 som aj ja navštívil rodnú dedinu mojej babičky Apolónie Strakovej, rodenej Birošovej. O Víťaze som počúval v detstve, keď mi rozprávala, že niet večera, kedy by nebola doma vo Víťaze, ako ináč – v myšlienkach a v spomienkach (jej súrodenci žili a sú pochovaní tu vo Víťaze: Anton Biroš, Jozef Biroš, Alžbeta vydatá Pacovská a Zuzana vydatá Bialončíková).

Moja babička nar. 21. 1. 1894 prišla do USA, kde už pred ňou boli prisťahovaní jej dvaja bratia Štefan a Ondrej. V roku 1915 sa vydala a tu aj zomrela 29. 4. 1991. Vydatá bola za Jozefa Straku zo Širokého, ktorý zomrel 7. 10. 1959. Prikladám aj fotografiu mojich starých rodičov z roku 1955.

Rodnú dedinu svojej matky navštívili z ich detí dvaja synovia Julian a František, môj otec. Moja babička sa po odchode z Víťaza na Slovensko viac nevrátila.

Možno preto, som si Vás otec Oliver, Vás príbuzných a Vás všetkých vo Víťaze zamiloval. Verím, že po tohtoročnej prestávke, ak dá Pán Boh zdravie, sa na budúci rok opäť stretneme.

S láskou a úctou Vás všetkých pozdravujem a žehnám

duchovný otec Francis Straka z USA (vnuk hore spomínanej Apolónie Birošovej Strakovej)

(Vyslovujem úprimné poďakovanie redakcii Vášho časopisu, že mi poskytli miesto Vás všetkých pozdraviť).

Francis Straka, duchovný otec z USA

(pokračovanie z minulého čísla)

Rezonuje aj tam fenomén sexuality?

Taliani majú úplne iné miery. Sú to južanské a temperamentnejšie krajiny. Aj keď sa sobášia v kostole, je tam na druhej strane aj veľa rozvodov, takže je otázne, ako dlho im vzťahy vydržia. Fenomén sexuality existuje a, samozrejme, že sa bagatelizuje aj v televízii alebo v iných masmédiách. Je veľmi ťažké hovoriť mladým o čistote a o tom, že jeden človek je na celý život. Pravá láska existuje, je veľmi ľahké uveriť tomu, že sa môžem zabávať celý život a nemusím za to niesť zodpovednosť.

Nadväzuje to aj na rodiny?

Je to problém, vidieť to najviac. Snažím sa to vysvetľovať aj mladým, ktorí majú nejaké krízy, že to, čo teraz robia, je egoizmus, ktorý sa odzrkadlí na ich deťoch, pretože keď si jeden alebo druhý z partnerov robí, čo chce, si v konečnom dôsledku odnesie ich syn alebo dcéra. Pretože sa tým deťom zrúti celý svet a je ťažké malému človiečikovi, ktorý má 2, 3 roky vysvetliť, že mamka ho má rada, ocko ho má rád, ale medzi sebou sa nemajú zrazu radi. Začína sa trhať citový a duchovný život toho dieťaťa, už neverí svojim najbližším a zrazu sa cíti sám.

Je ťažké rozprávať o duchovných hodnotách, pretože nielen že sa z toho smejú, ale keď vidíte, že nemajú silnú vieru, je zbytočné vyťahovať argumenty zo Svätého písma, pretože to nie je cenný argument. Ale to, že rozprávame o ich deťoch, je pre nich logickejšie a skôr sa zamyslia.

Samotné Taliansko, alebo Rím sú pre nás synonymom kresťanstva a viery ako takej. Necítia aj samotní Taliani zodpovednosť za šírenie a prežívanie viery pre celý svet? Neuvedomujú si, že by mali byť takým „kvasom“ pre celý kresťanský svet, nakoľko je ich krajina kolískou našej viery?

Aj u nás máme veľa takých „nedeľňajších“ veriacich, ktorí prídu v nedeľu na omšu a potom cez týždeň si robia, čo chcú, lebo si svoju úlohu splnili. A aj v Taliansku je tento tradicionalistický trend v prežívaní viery. Máme sviatky, tie sa zachovávajú a ja som veľký katolík, pretože ja tieto sviatky slávim a snažím sa niečo zachovávať. Ale veľká väčšina je presvedčená, že to stačí a že to je duchovný život. Už potom v živote si budem robiť, čo chcem a nech mi Pán Boh do toho nehovorí, samozrejme, ani cirkev, lebo tak som si to vymyslel a tak to budem mať. A že to má dôsledky aj na iných, aj na moje deti, to už sú veci, ktoré sa nejako nevidia.

Takže tie rodiny zostarnú a princíp starostlivosti, že rodičia zabezpečia svoje deti…

Začína sa to strácať, ale ešte vždy to existuje. Je tam aj fenomén, ktorý nie je veľmi príjemný, že deti zostávajú so svojimi rodičmi až do veľmi vysokého veku, pretože je to pre nich pohodlné. Zaviazať sa a utvoriť si rodinu je veľmi ťažké a zodpovedné a to sa mi nechce. Tak mám hotel zadarmo a ja si robím, čo chcem.

Ako prežívajú Taliani svoju starobu?

Kým rozprávame o starkých, ktorí žijú v rodine, je to príjemné, pretože majú vnúčatá a snažia sa byť užitoční.

Funguje tam lokálpatriotizmus?

Samozrejme. Na talianskych rodinách je pekné, že majú taký kult nedeľného obeda – v nedele a na veľké sviatky sa musí zísť celá rodina. Napríklad na Vianoce, na Veľkú Noc sa k nedeľňajšiemu obedu zídu všetky deti, vnúčatá, je to veľmi pekné, že rodina je pokope. A otec a mama sú ich centrom. Ale zase je to niekedy také naoko, pretože keď skončí obed a kázeň otca, všetci sa rozídu, každý si robí, čo chce.

U nás na Slovensku je v poslednej dobe trendom odkladanie starých rodičov do rôznych penziónov a domovov pre seniorov a do domovov sociálnych služieb.

Je ťažké vysvetliť to aj Talianom. Je to veľmi pohodlné. Radšej zarobím 1 000 €, ktoré dám na penzión a tým pádom si môžem umyť ruky a nemusím počuť všetko, čo mi hovorí otec a mama, alebo svokra a svokor. Takáto tendencia je aj v Taliansku. Vysvetľujem to rozprávkou, ktorá je na Slovensku veľmi známa, volá sa Tri groše. Bol raz jeden človek, ktorý kopal kanály. Prišiel k nemu preoblečený kráľ a pýta sa ho: „Čo ty tu robíš?“ A on rozpráva, že kope kanály. „A koľko zarobíš?“ „No tri groše.“ „Dobre ti platia.“ „Ale pre mňa je len jeden.“ Kto ťa tak okráda, že ti dáva iba jeden?“ „Jeden požičiavam a druhý vraciam.“ Prijať to, že to, čo zarobím, nie je dôležité, že jednu časť musím požičať a druhú musím vrátiť, nie je také jednoduché, hlavne pre mladých. Ale je to zodpovednosť, je to znak toho, že človek určitým spôsobom dozrie, je dospelý a uvedomí si, že čo je moje, nie je moje, ale celej mojej rodiny a všetkých tých, ktorých mám rád.

Je cítiť aj v Taliansku, že v kostole, najmä vo všedný deň, sú väčšinou starší a aj ku sviatostiam pristupujú skôr starší ako mladší?

Samozrejme, trošku aj pre to, že je to tradícia, ale možno viac aj preto, lebo viac veria, alebo majú viac času, neviem. Ale v nedeľu sa naplní ten kostol viac, ale cez týždeň sú iba babky. Možno ešte keď cez školský rok máme katechizmus a práve v ten deň, tak niektorí zostanú a miništrujú, ale málokedy máme kostol plný detí. Mávam detské omše, ale to bude dlho trvať, kým to bude taká tradícia ako je tu na Slovensku, že všetky deti prídu a kostol sa naplní mladými. A čo bude ďalej, neviem. Keď tí starkí zomrú…

A ako sa u vás pochováva? Tiež tak do zeme ako u nás?

Taliani majú také mauzoleá, nepochováva sa do zeme, majú všelijaké tradície. Napríklad, keď zomrie človek, tak sa chodí hneď posvätiť truhla. V tom sa modlia ruženec aspoň tri dni, zíde sa celá rodina, ako u nás na kare, ale trvá to tri dni. Potom nosia truhlu na pleciach od kostola až k cintorínu, vtedy v tej procesii je aj ruženec, je to skoro 1,5 kilometra, bola aj dychovka. Majú taký svoj kult svojich zosnulých. Je ťažké im vysvetliť, prečo sa tak venujú tým zosnulým a prečo sa im tak nevenovali, keď žili, ale akokeby chceli vynahradiť všetko, čo zameškali. Na pohreby chodia s úctou.

Máme za sebou prierez spoločenského života v Taliansku. Vráťme sa na chvíľu k ekumenizmu. Máte na to čas, alebo je to súčasťou života vo farnostiach?

Máme konferencie a stretnutia. Asissi je také ekumenické centrum, je to asi na teoretickej úrovni, pretože v praxi mám vlastne všetkých katolíkov. Prax je hlavne s tými, ktorí chodia opatrovať starkých ako au-pair z iných štátov a ktorí sú iného vierovyznania a sem-tam sa zjavia v kostole. Ale snažíme sa robiť všelijaké aktivity práve pre týchto veriacich. Niektoré kostoly sú im nechané, aby tam mali svoje omše, kontaktujú svojich kňazov iných kultov, aby sa im zabezpečil aspoň cez nedeľu duchovný život. No ale tam to skončí.

Na záver vás poprosím o odkaz pre našich čitateľov.

Bol som veľmi milo prekvapený účasťou. Pretože viac-menej Víťaz má toľko obyvateľov, koľko moje dedinky spolu, okolo tých 1 000 ľudí. Tu je 2 500. Mojím odhadom u mňa nepríde v nedeľu na omšu ani tretina. V piatok som videl natrieskaný kostol, bolo to pre mňa prekvapivé a veľmi milé, pretože plný kostol nevidím často. A som veľmi rád, že sa tu veriaci chodia modliť a majú pekný duchovný život. Pretože kým existujú babky, ktoré sa modlia za svojich vnukov, tak je nádej akú mala svätá Monika, ktorá sa modlila za svojho Augustína. Aj keď to nie je vidieť, je to veľmi dôležité.

Ďakujem vám za rozhovor.

rozhovor pripravili: M. Magda a M. Gondová

Určite skoro všetci ste sa v živote stretli s tým, že vám pri rozprávaní o svojom živote váš priateľ z ničoho nič trikrát zaklopal na najbližšie „drevo“ s poznámkou: „Musím zaklopať, aby to ostalo tak!“ Alebo prídete niekam do rodiny, kde slovná kombinácia pri náhlej nevoľnosti niektorého člena ich rodiny znie: „Počkaj, uvarím ti uhlíkovú vodu!“ To všetko je mágia!

Táto mágia sa veľmi často praktizuje aj v našej farnosti a praktizujú ju mnohí naši „mladí“ farníci. Na podnet jednej našej farníčky sme sa rozhodli v našom farskom časopise uverejniť časť tejto problematiky z knihy „Odpoveď Cirkvi na fenomén zlého vo svete, ktorej autorom je ThDr. ICLic. PaedDr. Jozef Maretta, PhD.

1.3 Prehľad okultných praktík Špiritizmus – vyvolávanie duchov zomrelých
Zaradujeme tu:

• špiritistické seanse,
• využívanie média, tranzu,
• sklenená guľa, fľaša,
• filipínski liečitelia – operácie rukami, nožničkami… jazva zmizne,
• psychokinéza, telekinéza – pohybovanie, miznutie, objavovanie sa predmetov,
• levitácia, sublevitácia – vznášanie sa predmetov, príp. ľudí,
• automatizmy, automatické písanie – bez predbežného cvičenia a mimo ľudskú vôľu,
• planžeta – srdcovitý alebo oválny kus dreva na dvoch kolieskach a ceruzka schopná písať bez pomoci ruky,
• pohybovanie stolom – osoby sú zhromaždené okolo stola a prstami sa ľahko dotýkajú stolnej dosky.
• Quija-Brett – na doštičke sú písmená abecedy a slová ÁNO a NIE
• zjavovanie hlasu – na magnetofónovej páske alebo cez rádio…
• fluidné alebo astrálne telo – vystupovanie Z tela, dívanie sa naň zhora.

Mágia

BIELA – odvrátenie zla, zlepšenie vzťahov, uzdravenie. ŠEDÁ – zabrániť uzdraveniu, sexuálnej žiadostivosti alebo plodnosti. ČIERNA – prenasledovanie (často i sexuálne) s cieľom spôsobiť chorobu alebo zabíjať.

Patria tu:
• amulety, talizmany pre šťastie, kamene, kryštály,
• zariekanie (aby sa odvrátil oheň, dobytok ochránil pred chorobou, zariekavanie bradavíc a iné),
• formulky a recepty pre zamilovaných,
• zaklínanie, kliatie,
• porobenie, odrobenie, hádzanie uhlíkov,
• liatie vosku,
• čarovanie,
• povery, poverčivé praktiky (čierna mačka, vedro, kukučka…),
• šťastné a nešťastné dni, šťastné a nešťastné čísla,
• satanizmus.

Paragnostika, telepatia,
veštenie – mantika

PARAGNOSTIKA – predvídanie budúcnosti, nešťastí. TELEPATIA – cítenie na diaľku, vnímanie duševných procesov iného človeka bez činnosti zmyslových orgánov. VEŠTENIE – mantika:

• z ruky – chiromantia,
• z kariet,
• z krištáľovej gule, zo zrkadla,
• z letu vtákov, z vnútorností zvierat,
• z tvaru mračien,
• z číselnej hodnoty mena,
• z čajových lístkov,
• z polohy naslepo vystrelených šípov,
• z figúr v piesku,
• zo snov – snáre, vykladanie snov,
• z očí – očná diagnóza – irimantia,
• pomocou prsteňa, vreckovky,
• pomocou fotografie, listu,
• prútikárstvo,
• virgula, špirála, kyvadlo,
• z hviezd, astromantia, astrológia,
• horoskopy,
• nosenie znamenia,
• kondiciogramy.

Alternatívna medicína

• ľudoví liečitelia,
• bioenergerika, bioterapeutika,
• magnetizmus,
• psychotronika, biotronika, geopatogénne zóny a ich odrušovanie,
• paradiagnostika (napr. irisdiagnostika…),
• homeopatia,
• akupunktúra,
• akupresúra,
• holotropné dýchanie,
• aromaterapia (vonné lampy, tyčinky…),
• vegetariánstvo (spojené s jogou a východnými filozofiami),
• rozličné „zázračné“ rastliny (žen-šen,…),
• Golden Yacca, Švédske kvapky, Mušnio,
• iplikátor „ježko“, kosmodisk,
• makrobiotika,
• ionizačná terapia (ionizátor vzduchu),
• Bachove lieky z kvetov,
• antropozofická medicína,
• alexandrova metóda,
• drogy,
• rei-ki,
• Kašpirovský, J. Pravda, Vanga, Džúna.

Psychologické metódy

• autosugescia, autohypnóza,
• autogénny tréning,
• relaxačné a autorelaxačné techniky,
• transcendentálna meditácia,
• Silvova metóda,
• rei-ki,
• kurzy úspešnosti.

Falošná duchovnosť

• všetky druhy jogy a zenu,
• všetky druhy východných bojových umení (karate, aikido, taekwondo, wu-šu, judo…),
• obdiv k východným náboženstvám a ich vodcom (Gándhí, Dalajláma, guruovia…),
• obdiv pohanskej egyptskej a gréckej mytológie (sošky, amulety, nílsky kríž…),
• viera v reinkarnáciu,
• viera v mimozemšťanov,
• účasť v štruktúrach New Age.

Okultná literatúra a filmy

• o mágii, čarodejníkoch,
• sci-fi, ufo,
• horory, krváky,
• časopisy Mystery, Bosorka, Fiškál, neuveriteľné príbehy, listy zo záhrobia,
• D. Copperfield,
• Kafka, R. A. Moody, Souček, Daniken, Nostradamos, páter František Ferda, Chardin, De Melo, Henrich Heine, Freud (psychoanalýza).
• okultná hudba
• heavy metal, rock,
• ezoterická, relaxačná,
• hudba New Age.

Explózia okultizmu

Človek je bytosť, ktorá sa skladá z tela, duše a ducha. Preto už z jeho prirodzenosti vyplýva túžba po naplnení nielen telesných, ale i duchovných potrieb. Ľudia prirodzene pociťujú hlad po Bohu a keď ho nenachádzajú u nás kresťanov, vydajú sa na cesty, ktoré sú riskantné a človeka zotročujú. Je päť dôvodov, prečo sa ľudia vrhajú do náručia okultizmu:

1. Predovšetkým tak robia preto, že majú veľký strach z budúcnosti. Chcú ju teda spoznať.

2. Ďalším dôvodom je túžba po moci. Existujú dva zdroje – sila okultná a kresťanská. Nie je to však tá istá moc. Kresťan dostáva silu od Svätého Ducha z Eucharistie, od Cirkvi, od Panny Márie, z osobnej modlitby i modlitby príhovoru… To všetko sú sily, ktoré prijímam od Ježiša, aby som mohol slúžiť druhým. Táto moc ma oslobodzuje pre službu, zatiaľ čo okultná sila ma zotročuje. Snažím sa ju získať pre vlastný prospech. Hlavným objektom okultnej sily je vlastné „ja“.

3. Tretím dôvodom je fascinácia čímkoľvek nadprirodzeným. Ľudia si myslia, že v okultizme zažijú veci, ktoré nemôžu zažiť v bežnom živote.

4. Štvrtým dôvodom je duchovne slabá Cirkev. Veľa kresťanov žije v Cirkvi, v ktorej nachádzajú iba štruktúry. Žijú v Cirkvi, v ktorej nenachádzajú život. Nachádzajú Cirkev, ktorej členovia nevedia využívať silu, ktorú jej dal Boh a tak si povedia: „Ak mi nedokážu pomôcť sviatosti, skúsim nájsť pomoc v okultizme. Ak nenájdem kňaza, ktorý by sa za mňa pomodlil, prečo by som nešiel k liečiteľovi, ktorý ma s radosťou prijme a „pomôže mi?“

5. Piatym dôvodom je úpadok materializmu, ktorý nenaplnil túžby človeka. Moderný človek si začal opäť uvedomovať, že potrebuje duchovno. Začal teda túžiť po nadprirodzených zážitkoch. Celé hnutie New Age je dôsledkom úpadku materializmu, to nie je správne riešenie, ale je to túžba človeka, aby šiel a dotýkal sa nadprirodzených vecí.

Diabol je „Božia opica“. Snaží sa napodobňovať Boha. Vytvoril paródiu pravého náboženstva a drží človeka v klame, že ide o náboženstvo pravé, a tak v dôsledku drží človeka v otroctve. Okultizmus nie je nič nové. Veď už v dávnych dobách sa ľudia venovali praktikám, ktoré Boh zakázal. Spravil tak preto, lebo vie, kto je za tým všetkým a svojou prozreteľnosťou už dopredu vie, aké budú následky, keď sa človek vydá na cestu bez Neho. Božie slovo nás varuje pred takýmto konaním, keď hovorí: „Nech niet medzi vami nikoho, kto by kázal svojmu synovi alebo dcére prejsť ohňom, aby sa očistili, alebo kto by sa vypytoval hádačov, dával pozor na sny a na znamenia; nech niet čarodejníkov, zaklínačov, nikoho, kto by sa radil duchov alebo veštcov, alebo by sa pýtal mŕtvych na pravdu. Všetky tieto veci sa ošklivia Pánovi a pre tieto nešľachetnosti ich vyhubí.“ (porov. Dt 18, 10-12).

Božie slovo nám ďalej hovorí o ľuďoch, ktorí si nedali povedať a vedome sa uchýlili k týmto zakázaným praktikám. Spomeňme si napríklad na príbeh Šaula, ktorý išiel k veštici, aby mu vyvolala ducha proroka Samuela: „Nato Šaul povedal svojim sluhom: »Pohľadajte mi nejakú ženu, ktorá vyvoláva duchov, pôjdem k nej a jej sa budem dopytovať.« Jeho sluhovia mu odpovedali: »Hľa, v Endore je žena, ktorá vyvoláva duchov!« Nato sa Saul prestrojil, obliekol si iné šaty a išiel ta s dvoma mužmi, k žene prišli v noci. I povedal: »Vešti mi pomocou ducha a vyvolaj mi, koho ti poviem“ (porov. 1 Sam 28, 7-8) Narodenie znetvorených detí, rôzne nešťastné udalosti pri pôrode alebo aj mnohopočetné pôrody mali mantický význam.

Oldŕich Eliáš sa vo svojom diele Mágie a demonologie ve staré Babylonii venuje tejto problematike podrobne. Medzi hlavné typy praktického babylonského okultizmu zaradzuje: mantiku (veštecká mágia), očarovanie {maleficium, súhrn ciest a prostriedkov používajúcich média, okrem inteligencie božského alebo démonického pôvodu, k ovládnutiu živého človeka alebo zvieraťa za akýmkoľvek cieľom) a theurgiu (súhrn ciest a prostriedkov, vedúcich používaním síl nehmotných inteligencií – démonov v najširšom slova zmysle – k dosiahnutiu, t.j. k ovládnutiu akéhokoľvek cieľa).

Podľa Eliáša patria medzi charakteristické črty babylonského okultizmu čarodejníci a čarodejnice a takisto viera v démonov. Už oddávna bolo čarodejníctvo chápané ako niečo, čo sa vymyká normálnym zákonom ľudskej bytosti, ktoré boli určené samou prírodou. Preto boli za čarodejníkov pokladaní najmä ľudia, ktorí sa niečím líšili od ostatných. Aj u Babylončanov boli z čarodejníctva najčastejšie podozrievaní jednotlivci s nápadným telesným zjavom. Medzi takéto telesné odlišnosti patrili napr. príliš nízky alebo vysoký telesný vzrast, neobvyklá farba pleti, rôzni mrzáci, najmä šialenci. Za znak čarodejníctva boli považované aj inak dobré vlastnosti, ktoré sa ale u konkrétneho človeka prejavili vo väčšej miere, napr. umelci, obchodníci alebo bojovníci. Takisto ženy boli považované za schopnejšie čarodejníctva ako muži, pretože žena bola vtedy chápaná ako pasívny princíp, ktorí je vo vyššej miere vystavený posadnutosti, mediumite a pod.

Démoni zastávali v babylonskej mágii významné miesto, aj keď ich pôvod je sumerský. Rozlišovanie medzi bohmi a démonmi je v babylonskom náboženstve problematické, pretože aj pred menami démonov sa na klinopisných tabuľkách objavuje hviezdicovitá značka, ktorá je typická pre bohov. No na rozdiel od bohov sú démoni voči človeku zlí a krutí a nemajú svoju stabilnú ríšu. Voči bohom sú v služobnom stave ako ich poslovia a vyslanci.

Mágia v Babylonii je témou veľmi obsiahlou. Rozsiahlosť problematiky nedovoľuje venovať sa tomuto javu do hĺbky. Aspoň v obmedzenom rozsahu podávame historický pohľad na tento jav a jeho prejavy v dvoch najvýznamnejších civilizáciách, z ktorých čerpá aj súčasná západná kultúra – Egypt a Babylónia.

Čierna mágia

Čierna farba symbolizuje a vyvoláva v človeku pocit negativity a zla. Pod pojmom čierna mágia rozumieme privodenie zla človeku pomocou démonických síl. Čiže v čiernej mágii ide o priame a chcené zlo. Exorcisti používajú slovo maleficium (privodenie zla, zlorobenie). V tomto prípade ide o také skutky alebo slová, pomocou ktorých sa niekto obracia na diabla a prosí ho, aby uškodil inému človeku. Pri malefíciu sa môžu použiť vopred pripravené predmety (špendlíky, bylinky, kadidlo a pod.) spolu s rituálmi, ktoré sa k nám prenášali z pokolenia na pokolenie s patričnými zmenami, aby sa maleficium prispôsobilo kultúre doby, v ktorej sa vykonávalo. Súčasťou rituálu môžu byť magické slová, ktoré vyjadrujú vôľu čarodejníka a sú vyslovené v mene osoby, ktorá určitému človeku želá zlo. Keď Pán Ježiš ustanovil sviatosti, spojil milosti so sviatostnými znakmi, čiže symbolické znaky s matériou. Podobne koná aj diabol, ktorý sa snaží Pána Ježiša napodobňovať a spájať „zlo“ so znakmi a rituálmi, ktoré samy o sebe nie sú škodlivé. Stávajú sa škodlivými, keď sa vykonávajú z úcty k Satanovi, ktorého človek prosí o žiadaný výsledok?

Pri čiernej mágii sa vo väčšine prípadov zvoláva na človeka, ktorému sa chce poškodiť, kliatba. Najrozšírenejšie je predmetové prekliatie.

Predmetové prekliatie – factura

Ide o najrozšírenejší prostriedok ako spôsobiť zlo. Názov je odvodený od slovesa ‚facto‘ (lat. urobiť) a znamená zhotoviť predmet zo zvláštneho a rôznorodého materiálu, ktorý má takmer symbolický význam. Je to viditeľné znamenie vyjadrujúce vôľu škodiť a je prostriedkom ponúkaným Satanovi, aby mu vtlačil svoju silu spôsobujúcu zlo. Ide o napodobeninu sviatosti, ktoré majú viditeľnú matériu, (napr. voda pri krste) ako prostriedok milosti. Tu sa používa určitý predmet prekliatia s cieľom škodiť.

Rozlišujeme dva spôsoby, ako nechať pôsobiť predmetové prekliatie na určenú osobu.
Priamy spôsob: spočíva v tom, že sa určenej obeti dá nápoj, alebo jedlo, v ktorom je zamiešaný prekliaty predmet, pripravený z najrôznejších zložiek: z menštruačnej krvi, z kostí mŕtvych, zo spáleného prachu, z častí zvierat – predovšetkým zo srdca, zo zvláštnych rastlín a tiež zo spermií. Pôsobenie zla ani tak nie je určené použitým predmetom, ako skôr vôľou škodiť skrze zásah diabla. A táto vôľa je vyjadrená v okultných formulách pri príprave zmesí.210 Na tomto mieste treba poznamenať, že práve z tohto dôvodu vzniklo požehnanie pokrmov pred jedlom, lebo kresťania už od vzniku kresťanstva žili v prostredí, kde sa robili okultné praktiky. Preto sa naši predkovia pred každým jedlom a pitím nápoja modlili slovami: „Požehnaj, Pane, tento pokrm a nápoj…“, čím poďakovali Pánovi za dary, ktoré im doprial, a zároveň mocou Pánovho požehnania sa zbavilo jedlo a nápoj prípadného prekliatia, ktoré s ním bolo spojené.

Nepriamy spôsob: druhý spôsob, ktorým môžeme spôsobiť zlo cez predmety, je tzv. nepriamy spôsob. Robí sa to tak, že dotyčný človek preklína predmety patriace človeku, ktorého chceme zasiahnuť (jeho fotografie, šaty, alebo veci, ktoré mu patria) alebo preklínať predmety, ktoré ho predstavujú: panáčikov, bábiky, zvieratá a niekedy dokonca ľudí toho istého pohlavia a veku. Ide o predmety prenosu zasiahnuté tým istým zlom, ktoré chceme spôsobiť určenej osobe. Napríklad sa postavičke, ktorá predstavuje danú osobu, vrazia špendlíky, klince a nože do častí tela, ktoré majú byť zasiahnuté u danej obete. Osoba potom pociťuje prenikavé a trýznivé bolesti v týchto miestach.

Ďalším spôsobom, ako spôsobiť zlo druhému človeku, je nechať bábiku alebo ovocie zničiť, v niektorých prípadoch zhniť. Človek praktizujúci čiernu mágiu vysloví nad predmetom magickú formulu a potom ho zahrabe do zeme s prianím, aby podobný osud postihol aj obeť. Tiež sa to deje spôsobom pálenia, že predmet, ktorý kedysi patril obeti, sa spáli so želaním a vzývaním zlého ducha, aby obeť trpela. Takto sa privodzuje utrpenie, ktoré môže viesť až k smrti.

Mnohokrát sa stáva, že prekliatie sa deje cez namotávanie rôznych nití, špagátov, vlasov, stúh a drôtov, pri ktorých, keď sa zväzujú a vytvárajú uzly, zvoláva sa kliatba a démonické sily, aby dotyčný človek bol zviazaný v konkrétnych oblastiach života. Či už ide o štúdium, medziľudské vzťahy, vzťahy v práci, v rodine atď. Rímskokatolícky exorcista Gabrielle Amorth hovorí, čoho všetkého bol svedkom počas svojej služby exorcistu: „Bolo by nekonečné rozprávať, čoho všetkého som bol svedkom a čomu by som neveril, keby som to nevidel na vlastné oči. Nájde sa všetko možné: farebné a zauzlené stuhy, pevne zauzlené chumáče vlasov, povrazy plné uzlov, geometrické obrazce nadľudskou silou husto upletené z vlny, zrazeniny krvi, kusy dreva, alebo železa, stočené železné drôty, bábiky plné rán alebo prebodnuté. Niekedy sa tiež stáva, že sa predmety neobjavia hneď po otvorení matracu, alebo vankúša, ale objavia sa až po pokropení exorcizovanou vodou.“

Pri týchto veciach môže človek upadnúť ľahko do strachu pred mágiou. Diabol je mocný a ľudí, ktorí praktizujú tieto praktiky, je tiež mnoho. No človek, ktorý žije sviatostne pod Božou ochranou, nemá dôvod báť sa. Tak vzniká otázka: Môže mi teda niekto takto uškodiť bez toho, aby som sa mohol brániť? Exorcista otec Elias Vella na túto otázku odpovedá: „Nemusíme sa ničoho báť, pokiaľ sme chránení Bohom skrze opravdivú modlitbu a sviatosti. Ak nie som pod Božou ochranou, diabol mi môže uškodiť, pretože to robí veľmi rád. Ale nemá žiadnu moc nad Božími synmi a dcérami, ktorí sú odovzdaní Ježišovi Kristovi.“

Ďalšia otázka, ktorá sa vynorí, je: Čo mám spraviť, ak je viac než isté, že to, čo mi spôsobuje problémy, je prekliatie? V žiadnom prípade sa nesmie ísť k nejakému „čarodejníkovi“, ale k služobníkom Cirkvi, ktorí už budú vedieť, čo s tým. Otec Giovanni Battista Proja sa k tomu vyjadril: „Akonáhle sa objavia prvé príznaky súženia zapríčineného démonom, je rozhodne veľkou chybou vyhľadať pomoc u mágov a spoliehať sa na ich praktiky. Keď niekto jedná týmto spôsobom, potom vlastne otvára démonovi vstupnú bránu. Preto je nevyhnutné, keď sa objavia príznaky sužovania spôsobeného démonom, vyhľadať kňaza. K náprave nevedie žiadna iná cesta.

Biela mágia

Môže sa zdať, že je to niečo prijateľné a dobré, zvlášť, keď sa tým „prinavráti zdravie“, „odvráti zlo“, nájde ukradnutá vec a pod. Na prvý pohľad to vyzerá lákavo a príťažlivo. No za týmto fenoménom je ukrytý diabol a démonické sily. Biela mágia je často omnoho nebezpečnejšia ako čierna mágia, lebo ňou môžeme byť veľmi ľahko oklamaní. Diabol tu prichádza a chce, aby sme si mysleli, že zlá vec je dobrá. Prídete k takému mágovi, alebo liečiteľovi a na stenách uvidíte sväté obrazy alebo kríž, takže sa necháte oklamať a myslíte si, že stojíte pred svätým mužom alebo ženou, ktorej cieľom je iba služba ľuďom. Zaiste, nemôžeme týchto ľudí odsudzovať, ale nemôžeme ani schvaľovať to, čo robia. Niekedy nestačí len dobrý úmysel, ale je potrebné poslúchať Boha: „Samuel odpovedal: »Azda sa Pánovi páčia celopaly a obety tak, ako poslušnosť Pánovmu hlasu? Veď poslušnosť je lepšia než obeta a poddanosť lepšia ako tuk baranov! Lebo odbojnosť je (ako) hriech čarodejníctva, svojvoľnosť je (ako) hriech modlárstva. Pretože si pohrdol Pánovým slovom, zavrhne ťa, nebudeš kráľom!«„ (1 Sam 15, 22-23).

Človek sa môže veľmi ľahko zapliesť do pasce bielej mágie vedome i nevedome. Neustále je treba zdôrazňovať, ako je dôležité utiekať sa k Božím prostriedkom (a nie k čarodejníkom), aj keď máme pocit, že tieto prostriedky pôsobia pomaly. Pán nám dal moc svojho mena, moc modlitby (osobnej i spoločnej) a príhovor celej Cirkvi. Utiekať sa k tým, ktorí maskujú svoju činnosť dvojzmyselným názvom biela mágia (čo je vždy útek k diablovi), alebo ku komukoľvek, kto odstráni prekliatie ďalším prekliatím, môže zlo len zväčšovať.

Božie slovo hovorí o démonovi, ktorý vyjde z duše, aby sa tam opäť vrátil so siedmimi ďalšími, horšími ako je sám (porov. Mt 12, 43-45). To sa stáva práve vtedy, keď sa utiekame k mágii.216 Do oblasti bielej mágie patrí i tzv. zariekavanie. Magickým spôsobom sa zariekavaním a posunkami „zariekavajú“ nielen bradavice, ale aj rôzne iné choroby. Na severovýchode Slovenska sa používa výraz „začitávanie“. Môže sa to diať tak, že dotyčný chorý človek príde sám alebo stačí, ak niektorý príbuzný prinesie niečo, čo mu patrí. „Mágia uzdravovania“ pozná mnoho spôsobov, ako prenášať chorobu človeka na zviera alebo strom, či prípadne do hrobu zomrelého, aby sa pacient uzdravil.

„Šedá mágia“ – tento typ mágie je známy všade vo svete, aj na našom slovenskom vidieku (niektorí ju volajú „mágia lásky“). Ide o to, že milujúci sa snaží k sebe pripútať milovaného. Všelijaké čarovné formuly a recepty majú zvýšiť vášeň. Veľkú úlohu pritom majú tzv. „mummis“. Ide o zmiešané blato s menštruačnou krvou alebo spermie s hlinou. Samozrejme aj tu sa pri magických úkonoch vzývajú na pomoc démonické sily.

pokračovanie v budúcom čísle

pripravil: Martin Magda

Drahí naši čitatelia, 27. októbra 2011 nás predišla do večnosti naša dopisovateľka a „členka“ našej redakcie ,Katka Kovaľová.

Jej príspevkom do nášho farského časopisu som sa vždy tešil, pretože pri čítaní som si uvedomil iný rozmer a veľmi veľkú hĺbku myšlienok samotného autora, vyplývajúcu z jej pohľadu na svet. Z pohľadu mladého človeka, ktorý mal svojím spôsobom vymedzený priestor. Nevymedzovalo to však veľkosť jej duše. Nech je jej Pán milostivý!

-re-