Tak ako predtým, aj teraz by som chcel pokračovať ďalšou časťou o duchovnom živote. Dnes si zoberieme slová proroka Eliáša: „Boh žije a ja stojím pred jeho tvárou.” (porov. 1Kr 17,1; 1Kr 18,15) To slovo by malo znieť nielen medzi nami veriacimi, ale aj medzi neveriacimi. V súčasnosti sa ako keby vytrácal zmysel pre Boha, ktorý pôsobí, ktorý nie je kdesi ďaleko, ale ktorý je bližšie, než si vieme predstaviť. Veď už sv. Pavol hovorí, že „v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“. Je možné, že sa snažíme vidieť Krista len v liturgii, no nie vo všednom každodennom živote. Príliš veľa vecí berieme ako samozrejmosť. Boh, ako čítame v Biblii, hovorí od samého začiatku. Sv. Ján začína svoje evanjelium „Prológom”, kde píše: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh …” Alebo v knihe Hebrejom začína slovami: „Mnohokrát a mnohými slovami hovoril Boh k našim otcom …” Čo je platné, že Boh hovorí, keď človek nepočuje. Boh chce konať svoje dielo v živote každého človeka. Veď On stvoril človeka z lásky a v láske. Neustále túto svoju lásku vylieva na tento svet skrze Ducha Svätého. Dôkazom jeho lásky je jeho Syn Ježiš Kristus, ktorého nám dal a ktorý miluje každého človeka konkrétne, ale človek to necíti, nevidí a nevníma. Táto hluchota, slepota a nevšímavosť je znamením nevery šíriacej sa okolo nás a taktiež jednou z príčin ateizmu a krízy viery. Nie je možné žiť duchovný život, keď Boha nevnímam, nie je možné žiť s Bohom, keď Ho nezakúšam, že ma miluje, keď neviem o Ňom vôbec nič, keď sa s Ním nestretávam, atď. Na začiatku nášho duchovného života je určité hľadanie. Kto hľadá, ten nachádza. A hoci človek hľadá, vždy zostane pravdou, že Boh dávno predtým hľadal človeka. Ale my sme tak zahľadení do seba, že nevnímame Boha prejavujúceho záujem o nás. Preto je treba, aby človek sám hľadal, aby sme Ho objavovali. Náš Boh je Bohom, ktorý sa nezriekol sveta po jeho stvorení. Je Emanuel, ako ho nazýva prorok Izaiáš v siedmej kapitole. On je Boh s nami, s každým človekom. On je prítomný v našom živote, je stála blízkosť. Preto je potrebné učiť sa modlitbe vnímavosti a citlivosti voči Bohu. Pokiaľ človek niečo na adresu Boha hovorí, ale ho nevníma, pokiaľ stále niečo odriekava, ale ešte nepostrehol, čo od neho chce Boh, ťažko môže hovoriť o duchovnom živote. Duchovný život začína tam, kde každé naše jednanie, každý náš prejav je odpoveďou na Božiu lásku. Vstupnou bránou do duchovného života je schopnosť načúvať. Tak ako malé dieťa po narodení hneď nevidí ani nepočuje, ale musia sa prebudiť jeho zmysly, tak isto je treba, aby sa prebudili zmysly našej duše, aby sme začali vnímať Boha okolo seba. Boh dáva znamenia svojej lásky – najväčším je Ježiš Kristus. Človek, ktorý objavil Krista, skrze Krista objavil i lásku Otca. Veľmi jemne a diskrétne Boh vstupuje do života každého človeka, nerobí to násilím, lebo koná z lásky. Bez slobody niet lásky. Mnohí ľudia sa na to zlostia a hovoria: „A prečo Boh nezasiahne?” Preto, lebo dáva možnosť výberu, dáva slobodu, ktorá môže ísť aj proti Bohu. Sloboda, ktorá dáva možnosť aj “zabiť Boha”, ako sa to stalo v časoch, keď ukrižovali Krista, no vtedy ešte nikto nemohol tušiť, že Kristus vstane z mŕtvych, že zabiť Boha je nemožné. A to iste robíme aj my dnes svojimi hriechmi. Človek môže všetko, môže zabiť iného, seba samého a taktiež Boha, ktorý prebýva v ňom. Boh je prítomný v chorobe každého človeka, v udalosti, ktorá ho stretáva, v človeku, ktorý s ním hovorí, Boh je prítomný vo svete okolo nás – v kráse prírody, ktorá hovorí o Jeho láske a záujme človeka. Vnímať znamenia Božej lásky pre nás nie je
ľahké, pretože sme ľuďmi zahľadenými sami do seba a do hmotných skutočností. A predsa príde raz chvíľa, keď človek otvorí oči a vníma, že to všetko okolo mňa nemôže byť samozrejmosť. Takýmto spôsobom Boh vstupuje do nášho života a keďže sme ľudia zahľadení sami do seba a do hmotných skutočností, Boh nám dopraje (a to je prejav jeho veľkej lásky) prežívať chudobu. Chudoba to nie je bieda. Bieda je nedostatok, ktorý ničí ľudskú dôstojnosť.
Proti nej je treba bojovať a odstraňovať ju, ale chudoba je nedostatok, ktorý nás vedie k Bohu. Učí nás byť závislými na Ňom. Myslíme tu na chudobu nielen ekonomickú a fyzickú. Vieme, že ľudia často, keď sa im niečoho nedostane, tak si to viacej vážia a stavajú si úplne iný rebríček hodnôt ako ľudia, ktorí majú všetko. Tak isto je to aj s deťmi, ak im rodičia dajú všetko, tak ich absolútne nepripravia do života, ale zničia im život. Ide taktiež aj o chudobu myšlienok, citov, vôle, túžob, chudobu nevlastnenia, dokonca i nevlastnenia priateľov, vzťahov, múdrosti i slávy. Veľmi dôležitá je chudoba starnutia. Toto všetko sú skutočnosti, ktoré sú milosťou pre nás. Skrze túto chudobu, nedostatok, ktorý prežívame, si uvedomujeme potrebu Boha. Preto je chudoba lákadlom Božej lásky. A ľudia, ktorí prijmú chudobu, nech je už akákoľvek, títo ľudia zrazu objavia Boha. Táto chudoba privádza k závislosti na Bohu. Najväčšia tragédia sa stala na začiatku ľudstva, keď sa ľudia vzopreli proti Bohu, tým zradili svoj postoj závislosti na Bohu. Vo svojej pýche a sebaláske sa domnievali, že môžu žiť bez Boha. Ale bez Boha môžeme len umrieť a nie žiť. Človeku trvá niekedy celý život, pokiaľ je schopný prijať tak jednoduchú pravdu, že môže žiť iba v závislosti na Bohu, že Boha potrebuje od rána do noci. Poznáme slová Ježiša: „Bezo mňa nemôžete nič dobrého urobiť, vôbec nič.” Skutočne náš život je neustály proces rastu, proces hľadania a objavovania. Kristus pre nás stále zostane tajomstvom. Naša úloha je spoznávať a hľadať Ho, pretože On nie je ďaleko. Je bližšie, než si vieme my predstaviť. On sa už priblížil k človeku na maximálne možnú mieru, a to v Ježišovi Kristovi. Nezabúdajme, že Boh chce človeku len dobro a šťastie, nikdy človeka nezaťažuje ani netrestá. Človek sa trestá sám tým, že Ho odmieta. Učme sa s Ním žiť už tu na zemi, lebo už tu začína a začalo Božie kráľovstvo. Ako chceš s Ním žiť po smrti, ak s Ním nežiješ už teraz?
Nech sa Vám Kristus dá spoznať a naplní Vás skutočnou radosťou a šťastím už tu na zemi.
o. Miroslav, SVD