Ohlášky september a október 2013


– sobáš 14. septembra vo Víťaze o 16:00
Martin Čech, syn rodičov Vladimíra a Aleny rod. Šuchmanovej, narodený v Prešove, bývajúci vo Víťaze a Dominika Jenčová, dcéra rodičov Jozefa a Evy rod. Križovenskej, narodená v Krompachoch, bývajúca vo Víťaze.

– sobáš 21. septembra v Širokom
Marek Haľko, syn rodičov + Jozefa a + Františky rod. Pribulovej, narodený v Prešove, bývajúci v Ovčí a Monika Jurčišinová, dcéra rodičov Filipa a Márie rod. Šimoňákovej, narodená v Prešove, bývajúca v Širokom.

– sobáš 21. septembra vo Víťaze o 15:00
Lukáš Baran, syn rodičov Ondreja a Márie rod. Bednárovej, narodený v Prešove, bývajúci v Kendiciach a Juliána Jenčová, dcéra rodičov Mateja a Heleny rod. Konečnej, narodená v Prešove, bývajúca vo Víťaze.

– sobáš 5. októbra v Ovčí o 15:00
Matúš Deržák, syn rodičov Jozefa a Janky rod. Hrubej, narodený v Prešove, bývajúci v Prešove a Katarína Kráľová, dcéra rodičov Ignáca a Emílie rod. Ďuranovej, narodená v Prešove, bývajúca v Ovčí.

– sobáš 5. októbra v Ovčí o 16:30
Maroš Stupinský, syn rodičov Pavla a Kristíny rod. Balogovej, narodený v Prešove, bývajúci v Prešove a Iveta Uličná, dcéra rodičov Stanislava a Anny rod. Jenčovej-Bednárikovej, narodená v Krompachoch, bývajúca v Ovčí.

-re-

Stalo sa:


– 29. 6. prikázaný sviatok sv. Petra a Pavla, apoštolov

– 5. 7. štátny aj cirkevný sviatok slovanských vierozvestov sv. Cyrila a Metoda

– 6. 7. požehnanie peších pútnikov na odpusť do Levoče ráno o 5:00

– 6. a 7. 7 odpustová slávnosť Návštevy Panny Márie na Mariánskej hore v Levoči; slávnostnú odpustovú celebroval J. Em. kardinál Franc Rodé, C.M., emeritný prefekt

– 26. – 28. 7. večerné sv. omše pri sv. Anne a hlavná odpustová slávnosť o 10:00, ktorú celebroval J. E. Mons. Cyril Vasiľ, SJ, arcibiskup a sekretár Kongregácie pre východné cirkvi

– 30. 7. uctenie si relikvie bl. Zdenky Schelingovej po sv. omši v Ovčí

– 6. 8. sviatok Premenenia Pána

– 15. 8. prikázaný sviatok Nanebovzatie Panny Márie – v Doline o 10:30 celebroval vdp. Jozef Halčín, farár v Margecanoch

– 2. 9. Veni Sancte – začiatok školského roka sme žačali svätou omšou o 8:00 vo Víťaze a 9:00 v Ovčí

– 8. 9. sviatok Narodenia Panny Márie sme oslávili o 10:30 svätou omšou v Doline, ktorú celebroval vdp. Miroslav Kyšeľa, farár v Širokom

-re-

Trampoty v manželstve


Keď sa zdá, že u niekoho manželstvo vysychá, Boh ho môže zavlažiť. Keď sa zasekne v slepej uličke, Boh môže odstrániť prekážku. Keď sa zdá, že manželstvo umiera, Boh mu môže vdýchnuť nový život.

Manželstvo nie je o potláčaní našej osobnosti. Skôr to znamená diskusiu o našich rozdielnych stanoviskách, hľadanie vzájomného pochopenia a spôsobu, ako kombinovať našu múdrosť a dary. Ak to častejšie a opakovane robíme, zistíme, že problémy, ktoré nám hrozili rozdelením, nás naopak zblížia a posunú naše manželstvo o kúsok ďalej a postupne aj k vzájomnému zjednoteniu.

Ak sa postavíme zoči-voči tomu, čím sme jeden druhého zranili, môže to obnoviť našu vzájomnú dôveru. Dôvera je v manželstve životne dôležitá – ako sklo na okne – jeho funkciou je prepúšťať dovnútra svetlo, ale aj chrániť pred zimou, vetrom a dažďom. Aj keď je sklo jedným z najtvrdších materiálov, dokáže odolať aj silným búrkam, predsa ho možno rozbiť kladivom, či kameňom.

Dôvera medzi manželmi nech je akákoľvek silná, je rovnako krehká. Môže sa rozbiť jediným skutkom nevery, zneužitia alebo násilia. Môžu ju zničiť nahromadené “nevinné” lži, klamstvá, zavádzanie, kritické neopodstatnené poznámky, či neláskavé zaobchádzanie. Tie sú ako špina, ktorá sa postupne usádza na okne a bráni prenikať svetlu lásky a dôvery.

Intímne vzťahy sú vystavané na dôvere a otvorenosti. Tieto dve kvality sú dôležité pre manželov – patria k sebe a navzájom sa podporujú. Tam, kde je dôvera, tam sú manželia schopní hovoriť otvorene o svojich najhlbších pocitoch, nádejách a obavách, o svojich žiadostiach a žiaľoch, o svojim myšlienkach a snoch. Jeden druhého púšťajú do svojho najhlbšieho vnútorného sveta, aby spoznali, akí sú. Táto otvorenosť vedie potom k rastu ešte mocnejšej dôvery, ktorá umožňuje ešte väčšiu otvorenosť.

Keď sa navzájom zraňujeme, či už úmyselne alebo neúmyselne, ničíme tým dôveru a stávame sa menej otvorení. Keď sme zranení, máme sklon uzatvárať sa, niekedy podvedome držať si partnera od tela a chrániť sa pred ďalším zranením. Čím väčšie zranenie, tým väčšia škoda! Zvyčajne to nie je len jeden úmyselný skutok, ktorý zničí intimitu medzi manželmi, ale je to skôr hromadenie menších zranení, ktoré ostávajú neprediskutované a nevyliečené!

K zraneniam dochádza vždy, keď sa voči sebe správame neláskavo:

1. Keď robíme dôležité rozhodnutia bez konzultácie s partnerom;

2. Keď sa túžba po dôvernom rozhovore stretáva s chladom;

3. Keď kritika prevažuje nad povzbudzovaním;

4. Keď čas, určený pre nás dvoch, vypĺňajú iní ľudia alebo nie dôležité činnosti;

5. Keď na narodeniny chýbajú darčeky a výročia prechádzajú bez povšimnutia;

6. Keď skutky lásky nahradí sebectvo a lenivosť;

7. Keď sa láskavosť stretne s nevďačnosťou;

8. Keď sa pokus o objatie stretne s „nevidíš, že mám veľa práce?”;

9. Keď chýba úcta a ochota obetovať sa;

10. Keď sa nedokážeme vžiť do postavenia nášho životného partnera a držíme sa našich nenaplnených predstáv;

Dokonca aj v manželstvách plných lásky sú obdobia, keď sa manžel alebo manželka zraňujú navzájom! Len zriedka sa to deje úmyselne. Obvykle je to skôr neúmyselné, pričom si neuvedomujeme bolesť, ktorú si spôsobili.

No ak má vzrastať dôvera a otvorenosť, takéto zranenia sa musia čím skôr odstrániť! A práve proces odstraňovania zranení buduje väčšie porozumenie a blízkosť. Ak to však nerobíme, múry, ktoré obklopujú srdce sú stále vyššie, betón stále tvrdší, až nakoniec pochovajú našu intimitu a niekedy aj naše manželstvo!

Je preto potrebné hľadať nástroje, ktoré nám pomôžu odstrániť minulé zranenia, zbúrať akékoľvek múry a zabrániť tomu, aby budúce zranenia mali také vážne dôsledky.

Je len na nás, či chceme nechať zranenia “hnisať” a otravovať náš vzťah alebo s tým chceme niečo urobiť. Čím viac sme ochotní ich odstrániť, tým ľahšie sa nám to podarí. Ale ak nie sme, vtedy sa dokonca aj z relatívne malých problémov môžu stať veľké vrchy, ktoré nás oddelia a mnohých, žiaľ, aj natrvalo.

MUDr. B. Vaščák

MÁŠ PROBLÉM…………..? (17)

ÚVODNÉ MOTTO:
Múdri ľudia vedia, že pravá láska dokáže čakať.
Najlepšia a najkrajšia Božia cesta je nechať si sex až do manželstva.
Je potrebné pomáhať mladým, aby žili v čistote, pokiaľ prijmú naše rady.
Ale verím, že modlitbou za nich nič nepokazíme.


Dnešnej mládeži sa veľmi ťažko radí, pokiaľ ide o otázku sexu mimo manželstvo, či pred manželstvom. Ja si však myslím, že jediný spôsob, ako môžeme odolať túžbe hrešiť v tejto oblasti, je úplne sa spoliehať na Božiu silu. Chcem vás všetkých povzbudiť, aby ste sa naozaj obrátili k Bohu a prosili o Jeho moc, aby ste mohli pevne obstáť.

Zo Sv. písma vieme, že „Duch je ochotný, ale telo je slabé”. Preto pred pokušením treba utekať a nie ísť mu v ústrety. Často nás satan kŕmi klamstvom, že sme bezcenní a že nám Boh nemôže odpustiť. A satanova lož nás udržiava naďalej v stave hriechu. Ak sa človek nerozhodne pevne zostať čistý v mysli a v srdci, nie je veľká nádej, že si uchová čistotu i po telesnej stránke.

K čistote tela, srdca i mysle je potrebné urobiť si každý deň čas na stíšenie sa pred Bohom. Keď trávite čas s Bohom, veci tohto sveta “blednú” a ustupujú do pozadia. Je veľmi dôležité si uvedomiť, čím si sýtime svoju myseľ. Ak vkladáme do našej mysle špinu, tá v nej zostane a v našom živote sa potom tá špina aj keď neskoršie objaví.

Budujte si dobré a pevné priateľstvá s ľuďmi, ktorí vás budú povzbudzovať k čistote mysle, srdca i tela. S príslušníkmi opačného pohlavia je možné byť v priateľskom vzťahu, ale treba dať najavo, že nechcete, aby váš vzťah zahalila hmla romantiky. Ak však máte v sebe a pritom živíte romantické zaľúbenie, je omnoho ťažšie sa iba priateliť.

Často sa stáva, že potom jeden z dvojice priateľov „sa nechce vzdať” a dúfa, že sa z kamarátstva vyvinie niečo viac. Aby sa v takejto situácii rozvíjalo opravdivé priateľstvo, vyžaduje to múdrosť, modlitby, trpezlivosť a odhodlanie byť k sebe navzájom úprimný.

Pokiaľ vieš, že to k tebe niekoho priťahuje a ty stojíš len o priateľstvo, je dôležité to druhému človeku povedať a objasniť si svoj vzájomný vzťah. Snaž sa tiež mierniť svoje kamarátske prejavy. Tak vlastne pomôžeš “strážiť jeho srdce” a tiež sa vyhneš zbytočným zmätkom a problémom. Priateľstvo s ľuďmi druhého pohlavia sú v dobe, keď ste ešte slobodní, nesmierne cenné a pre vaše vyzrievanie vzťahu veľmi dôležité.
Treba poznať fyzické hranice:

1. Vyhýbajte sa dotykom na ktorejkoľvek časti tela, ktorú zakrývajú dvojdielne plavky ženy. Myslím, že je to dosť jasné a dosť „lopatisticky“ povedané.

2. Dajte si pozor, aby žiadna časť vášho tela nevstupovala do žiadnej časti tela toho druhého. Verím, že ste to správne pochopili a že je to jasné – od pohlavného styku, cez orálny sex až po stimulovanie a dráždenie pohlavných orgánov druhého pohlavia. A tu treba podotknúť, že aj “francúzsky” bozk je v podstate orálnym sexom. V tomto bode sa možno budú názory u mnohých trochu rozchádzať, ale musíte si položiť dôležitú otázku: „Nepovedie ma takáto činnosť k jednaniu, ktorým už určite poruším svoje prianie zachovať si sexuálnu čistotu?” Buďte preto úprimní sami k sebe, buďte úprimní k svojmu chlapcovi/dievčaťu a buďte úprimní k Bohu!

3. Taktiež nie je dobrý nápad zvliekať a odkladať akúkoľvek časť vášho oblečenia. A myslím dievčatá, že si koledujete o problémy, i keď ste obaja oblečení a chlapec na vás leží! A pokiaľ máte dojem, že to, čo ste robili s niekým iným, by ste veľmi ťažko vysvetľovali svojmu budúcemu manželskému partnerovi, takže to pravdepodobne nie je v poriadku. A určite sa takéto jednanie bude veľmi ťažko obhajovať v súdny deň pred Bohom a preto by ste nemali “zachádzať” tak ďaleko v prejavoch svojej lásky, či vzťahu.

rubriku pripravuje MUDr. Blažej Vaščák

Len tak


Len tak a potichu
prekročiť prah chrámu.
Len tak padnúť na kolená,
ako to robievala moja mama.

Len tak
zotrvať v tichosti,
ó, Pane môj,
daj mi tej milosti,
daj mi pokoj.

Ako dobre mi je
v Tvojej prítomnosti,
daj mi, Pane,
nebáť sa budúcnosti.

Len tak
ďakujem Ti, Pane,
môj pohľad na Teba
v mysli mi zostane.

Nezabúdaj
Nezabúdaj na tých,
čo Ti život dali
a od malička vychovali.

Nezabúdaj na tých,
ktorí Ťa naučili,
koľko je dva a dva
a ako sa číta abeceda.

Nezabúdaj na tých,
čo Ti lásku k Bohu vštepili
a modliť Ťa naučili.

Nezabúdaj v živote na Pána,
veď On Ťa chráni celý deň
aj celučkú noc,
lebo On ma veľkú moc.

Nezabudni sa
za všetko poďakovať
a zo života sa radovať.

Marta Pacovská, Široké

„Ty sa s nami nemôžeš hrať!“

Neviem, ako vám, ale mne prázdniny vždy ubehnú až priveľmi rýchlo. Možno to bude práve tým, že sme v škole naladení na pravidelný režim a ten prázdninový si režírujeme sami. A možno by nezaškodilo niekedy naozaj vedieť zastaviť čas.


To som si pomyslela aj v pondelok, keď som s akousi nostalgiou poslala prázdniny do minulosti prevrátením strany v nástennom kalendári. O pár minút som z televízie začula zvučku známej rannej relácie. Všetci boli vo vytržení, lebo pripravovali živý vstup z istej bratislavskej školy, kde sa práve oficiálne otváral nový školský rok. Po odvysielaní reportáže moderátori predstavili divákom nové trendy v pomôckach do školy a za kuchynským pultom kuchár radil, ako navariť chutný obed pre školákov. Vstupy sa striedali, až ich zavŕšil rozhovor s jednou mladou redaktorkou tmavšej pleti. Nebudem ju predstavovať, pretože v tomto článku nezohráva dôležitú úlohu jej meno, ale rozhovor, ktorý s ňou urobili moderátori.

Redaktorka rozprávala o svojom prvom dni v škole, o tom, ako ju zvládala a ako sa jej život vyvíjal v rodine, kde je otec černoch a mama beloška. Priznám sa, že sa mi miestami nechcelo veriť, že hovorí o sebe. Pretože kvôli tomu, že je mulatka, ju celé detstvo v škole šikanovali, a to nielen slovne, ale aj fyzicky. Moderátori sa pretekali v otázkach a po každej odpovedi konštatovali, že deti vedia byť kruté. Tento päťminútový vstup ma natoľko zamestnal, že som pár minút po skončení relácie ešte stále rozmýšľala nad tým, čo som práve počula. A preto som sa rozhodla napísať tento článok.

Druhý september zavrel bránu za dlhými letnými dňami plnými oddychu a zábavy a odštartoval nový školský rok, ktorý bude opäť trvať desať mesiacov. Pre žiakov a študentov to znamená zas a znova stereotypné vysedávanie v laviciach, plnenie povinností a menej voľného času. Preto, keď sa väčšiny zo školákov opýtate, či sa tešia do školy, odpovedia, že len na prestávky alebo kamarátov. Alebo oboje. A práve tu, na školských chodbách, v uzavretých triedach a po vyučovaní sa stretávame s problémami, ktoré často zostávajú nevypovedané a nevyriešené. Múry školy veľakrát zakrývajú skutočný príbeh, ktorého dej sa jednoducho „zametie pod koberec“ a nikoho nezaujíma.

V súčasnosti žijeme v spoločnosti, kde nikto nechce mať nič spoločné s problémami. Každý chce mať dokonalý bezstarostný život a od reality, ktorú vidí v televízii, dáva ruky preč, pretože si myslí, že sa ho to netýka. A to je problém dnešného moderného človeka. Myslieť si napríklad, že keď je Sýria ďaleko, hrozba vojny sa ho netýka. Alebo v tomto prípade, že sú jeho deti milé a zlaté a pritom sa ich v škole spolužiaci boja. Zo zjavne roztomilých anjelikov sa nesprávnou výchovou stávajú malí tyrani, ktorí, ak sa nezačnú ohýbať v detstve, v budúcnosti z nich pôjde strach a dôsledkom svojho správania skončia na pokraji zúfalstva alebo na troskách rozpadávajúceho sa života.

Príčin môže byť hneď niekoľko. Najčastejšie sa opakujúcou bývajú nezhody v manželstve rodičov. Ak sa manželia hádajú alebo častujú verbálnymi či dokonca fyzickými útokmi, nemôžu čakať, že to ich dieťa neovplyvní. Deti sú ako biely kancelársky papier, na ktorý, keď niečo napíšete perom, len veľmi ťažko to zmažete tak, aby bol opäť snehobiely. Spomienky a obrazy, ktoré si zachovali z vášho príkladu, sa s nimi budú ťahať celý život. Rodičia sú predsa prvým vzorom pre dieťa, ktoré ako špongia nasáva všetko, čo počuje a vidí.

Určite sa aj vám niekedy stalo, že ste boli na návšteve u známych a vaše malé dieťa zrazu z ničoho nič povedalo, povedzme, nejakú nadávku. Okamžite ste zbledli a v duchu sa pýtali, odkiaľ to má. Ale úprimne, kde inde sa malé dieťa pohybuje, ak nie v domácom prostredí a v prítomnosti rodičov?

Ak vidí rodičov, ktorí sa k sebe správajú neúctivo, netolerantne, ba až nemorálne, nemôže inak, len ich napodobňovať, pretože v živote nevidí lepší vzor a nikto ho nenaučil byť dobrým človekom. A aj preto rozvodovosť na svete zo dňa na deň rapídne stúpa. Je to ako začarovaný kruh plný kriku, sĺz a bezradných detí, ktoré zrazu nevedia, prečo sa každý mesiac musia striedať pri mame a otcovi, keď boli doteraz všetci spolu.

Hovorí sa, že najlepšia obrana je útok, a preto si svoju bezradnosť kompenzujú tým, že si túžia dokazovať svoju výnimočnosť. Je to pochopiteľné, ak sa im v detstve dostalo málo uznania či pochvaly. V novom školskom roku by sme preto na pozornosť nemali upozorňovať len samotných vodičov, ale najmä všetkých rodičov.

Práve nedostatok pozornosti je druhou príčinou, prečo sa niektoré deti nevedia vpratať do kože. Svoju dôležitosť si tak budujú silou. A kto je lepšia obeť, ak nie spolužiak či spolužiačka, ktorí sa v triede nejako odlišujú? Či už farbou pleti, vierovyznaním, pôvodom alebo hoci len lepšími známkami.

Inakosť je v súčasnosti viac problémom ako výnimočnosťou. Ak sa pýtame prečo, nájdeme tretiu a najzávažnejšiu príčinu zlej výchovy a tou je málo času, ktorý s deťmi rodičia trávia. Deťom chýba pochopenie, rozhovor, zdôverenie sa, pohladenie, úsmev a istota, že sú pre svojich rodičov to najcennejšie, čo v živote majú. Mnohokrát stačí len krátky rozhovor pred spaním o tom, ako bolo v škole, čo je nové, čo dieťa trápi alebo čo sa mu podarilo. Láskavé pohladenie je takisto zázračným liekom na ubolenú detskú dušu. Koniec koncov, skutky väčšinou povedia viac ako samotné slová.

Väčšina dospelých si myslí, že deti netreba zaťažovať vážnymi vecami, vraj sú na to príliš malé, nechápu to a je to zbytočné. Lenže nič, čo dieťaťu poviete, nie je zbytočné. Všetko sa mu zapíše do pamäti a ak sa v živote s niečím stretne, bude na to vedieť adekvátne reagovať.

Ak dieťa dokážeme varovať pred všakovakými nebezpečenstvami, prečo s ním nerozoberieme aj témy, ako sú empatia (psych. schopnosť vciťovať sa do duš. pochodov druhého), tolerancia a vzájomné rešpektovanie sa? Prečo sa aj v katolíckych rodinách zamlčiava niečo také dôležité? Nie sme náhodou všetci Božie deti? Bez rozdielu?

Je potrebné deťom vysvetliť, že keď sa v živote stretnú s človekom inej pleti, vierovyznania alebo so znevýhodneným zdravotným stavom, nemajú ho odsúdiť, ale popremýšľať, ako by sa asi cítili ony, keby boli terčom nevhodných poznámok všetkých naokolo. Učme ich, ako podať pomocnú ruku a nie, ako ukazovať prstom.

Skúsme deťom venovať viac zo svojho času, skúsme ich pozorne počúvať a aj malé zmeny v ich správaní radikálne prehodnotiť. Pretože všetko, čo v živote detí zanedbáme, sa nám vypomstí na našej vlastnej budúcnosti.

Želám vám krásny september a nech je pre vás a vaše deti nový školský rok plný príjemných okamihov ☺.

Lenka Novotná

Snúbenecká škola nielen pre snúbencov


Tak, ako každý rok, aj v tomto roku sa v máji na fare vo Víťaze konala snúbenecká škola. Po prvom dni náuky sme sa všetci zúčastnení zhodli na tom, že je veľká škoda, že to, čo sme si mali možnosť vypočuť my, nemohlo si spolu s nami vypočuť viac párov. A nielen snúbencov. Som presvedčená o tom, že by táto náuka pomohla mnohým, ešte slobodným párom, novomanželom, ale aj ľuďom, ktorí sú spolu už roky. Myslím si, že názov „Snúbenecká škola“ nevystihuje podstatu tejto náuky. Vhodnejší názov by bol „Škola lásky“. Láska má rozličné podoby, o ktorých sa máme čo učiť.

Mnohí z nás si myslia, že pre nich je takáto náuka zbytočná, že všetko vedia alebo, že je pre nich príliš neskoro, že ich vzťahy sú prosto také a iné už nebudú. Avšak, zamyslime sa spoločne. 40 % uzatvorených manželstiev končí rozvodom alebo odlukou, rozpadom rodiny. Myslím si, že je najvyšší čas začať hľadať príčiny tohto pomalého rozpadu spoločnosti. Táto náuka nám dala návod, ako tomuto začiatku konca vedieť predísť a ja by som sa s vami o túto pozitívnu skúsenosť rada podelila. Pomôžem si preto príbehom.

Jedna žena raz kúpila domov dva magnety a pripla ich na chladničku. Jej malého syna tieto magnety ihneď zaujali. Rýchlo ich zobral, kým sa nepozerala, utekal s nimi do svojej izby a začal skúšať, čo dokážu. Hral sa s nimi viac ako hodinu. Skúšal ich tlačiť k sebe najviac ako vedel, ale nešlo to. Magnety sa odpudzovali, nech robil čokoľvek. Po čase sa už veľmi nahneval, kričal na magnety, tlačil ich k sebe a nič. Jeho mama začula krik a tak sa išla pozrieť, čo sa deje. Keď otvorila dvere, chlapček jej hodil magnety do rúk so slovami: „Tie magnety sú pokazené, musíme ich vymeniť!“ Obyčajný príbeh, ale veľavravný.

Poviete si, hlúpe, malé chlapča. Ešte tak málo vie o tom, ako to vo svete funguje. Musí sa ešte veľa učiť. Úplne by stačilo, keby jeden z tých magnetov otočil a boli by sa k sebe pritiahli bez toho, aby ich musel k sebe tlačiť silou. Hlúpy chlapček. Ako mohol nevedieť, že stačí, aby sa jeden z magnetov obrátil? Hlúpi, nerozumní ľudia. Ako môžu nevedieť, že úplne stačí, aby čo i len jeden z páru potlačil hrdosť a pritiahne ich to opäť k sebe?

Áno, sme ako ten malý chlapec. Vzťahy sa čoraz častejšie považujú len za akúsi hru medzi dvoma ľuďmi. Pár sa zosobáši (niekedy ani to nie), žijú v jednej domácnosti, chvíľku skúšajú, či to bude fungovať, ale ani jeden v sebe nedokáže a ani nechce potlačiť hrdosť, pýchu, tvrdohlavosť, zlozvyky a tak ich to veľmi rýchlo začne od seba odpudzovať. Riešenie, ktoré ponúka spoločnosť, je veľmi prosté, jednoduché a pohodlné: „vymeniť magnet za iný“. Tento príbeh sa odohráva vo svete denne. Predísť takémuto scenáru sa nás snažili naučiť v snúbeneckej škole.

„Myslíme si, a v tom je náš omyl, že ak nás naši partneri naozaj ľúbia, musia reagovať a správať sa ako my, keď niekoho ľúbime.“
„Ak muži a ženy dokážu rešpektovať vzájomné rozdiely, ich láska ďalej prekvitá.“
„Sebavedomie muža určuje jeho schopnosť dosahovať výsledky.“
„Sebavedomie ženy určujú city a kvalita vzťahov.“

„Keď žena začne mužovi radiť, hoci ju o to nežiadal alebo sa mu snaží „pomôcť“, väčšinou nevie, že muž to vníma ako kritiku a prejav nelásky.“

„Muži odchádzajú do svojich „jaskýň” a riešia svoje problém osamote. Potom sa cítia lepšie.“
„Ženy sa stretnú a otvorene hovoria o svojich problémoch. Potom sa cítia lepšie.“
„Keď muž mlčí, žena si začne namýšľať len to najhoršie.“
(John Grey)

To, čo som uviedla ako príklad, je len malá časť z toho, čo sa nám na náuke snažili vysvetliť. Je to len malá časť z obrovského počtu problémov a nepochopení, cez ktoré sa páry musia dostať. Jediným riešením je to, ktoré nám ponúka aj Sväté písmo. Sú nimi trpezlivosť a vzájomné porozumenie. Obyčajné slová, avšak obrovská sila, ktorú v sebe zahŕňajú. Verím, že pri najbližšej organizovanej náuke v našej farnosti sa nahlási opäť čo najviac párov.

Na záver zverejňujem názor jedného páru, ktorý takú náuku už absolvoval.
Otázka: Ktorú tému stretnutia si najviac pamätáte a prečo? „Tému „konfliktov v manželstve – veľmi jasne nám bolo vysvetlené, ako predchádzať hádkam prostredníctvom pochopenia, že každý môžeme vidieť tú istú vec inak.“

Témy náuky však boli rôzne a všetky mali veľkú hodnotu pre zlepšenie našich vzťahov. Verím, že spokojných párov bude len pribúdať a nešťastných a blúdiacich párov len ubúdať.

Všetkým Vám želám Božie požehnanie na vašej životnej ceste.

Lucia B.

Letný tábor 2013


Aj tento rok, tak ako aj po minulé dva roky, sme mohli s deťmi z našej farnosti stráviť tri spoločné dni počas letného tábora, ktorý sa tentoraz uskutočnil v Bijacovciach. Boli to krásne tri dni plné hier, zábavy, oddychu, tanca aj športu v rámci jednej ucelenej myšlienky tábora. Témou tábora bola Eucharistia. Náš duchovný otec Marek sa snažil počas prednášok v tábore deťom vysvetliť, čo to vlastne Eucharistia je. Taktiež to ako sa slávi svätá omša, prečo musíme byť v kostole pekne oblečení a to, že svätá omša je oslavou Boha, že to on sám nás pozýva.

Päťdesiatdva detí sme rozdelili do piatich skupín, do symbolických piatich klasov. Boli to klas lásky, trpezlivosti, darovania, priateľstva a pokory.
Pre deti bol pripravený bohatý program. Každý deň sme slávili svätú omšu, na ktorej sme spievali mládežnícke piesne a hymnou tábora bola pieseň Poď prijmi Ježiša, ktorú sa deti naučili veľmi rýchlo a stala sa obľúbenou. Čas sme trávili hraním rôznych hier, tancovaním, pripravené boli aj work-shopy, na ktorých sa deti učili servítkovú techniku, vyrábanie náramkov, prvú pomoc, vyrábali darčekové predmety z hliny a chlapci sa naučili aj lesné značky.

Súťažili sme, bláznili sa, večer pod nočnou oblohou sme si premietali večerníček Maťko a Kubko, mávali sme ranné rozcvičky. V tábore si deti aj s animátormi posielali táborovú poštu a taktiež si každý vyžreboval svojho kamaráta, pre ktorého sa stal anjelom. Jeho úlohou bolo pomáhať mu v núdzi, podeliť sa, jednoducho urobiť mu deň krajším.

Pre každého bolo zaujímavou aktivitou pečenie chleba, kedy si každá z piatich skupiniek piekla svoj chlieb. Musím povedať, že bol neuveriteľne chutný. Deti si uvedomili, že pečenie chleba nie je vôbec jednoduché a v minulosti to mali naši predkovia naozaj ťažké. No pri hnetení sme všetci cesto mali asi až za krkom 🙂 Na tábore nechýbala ani tradičná opekačka, lesná hra, futbal, no a ani odreté kolená. Veď to všetko predsa patrí k tomu.

V mene všetkých animátorov by som sa chcel poďakovať nášmu duchovnému otcovi Marekovi za jeho podporu, pomoc a starostlivosť pri organizovaní tábora ako aj počas neho. Taktiež všetkým vám, ktorí ste akokoľvek podporili tento pekný projekt. Ďakujeme!

Deti verím, že aj pre vás sú tieto tri dni také nezabudnuteľné ako pre mňa. Verím, že ste sa cítili dobre a máte plno zážitkov, na ktoré môžete s úsmevom spomínať. No a verím, že sa budeme môcť v letnom tábore stretnúť znova aj o rok.

Fotogaléria z detského tábora 2013










animátor Tomáš Magda ml.

Ahoj deti!


Dva mesiace prázdnin zbehli doslova ako voda a nenápadne k nám prišiel september. S týmto mesiacom vám všetkým určite ako prvé napadne slovo škola. Druhého septembra ste sa po dvoch mesiacoch oddychu znovu vrátili do školských lavíc. Niektorí z vás sú teraz nesmelí prváčikovia a iný ste iba vymenili učebnice za tie, ktoré pred vami používali o rok starší kamaráti. Tak či onak, do školy chodiť musíme, je to naša povinnosť a preto je potrebné sa k učeniu a škole stavať zodpovedne.

V minulom čísle Spektra ste si prečítali pekný príbeh o Božej knihe nám všetkým, teda biblii. V tomto čísle sa vás chcem spýtať jednu otázku. Čo je lepšie: dávať či dostávať? Aby som vám pomohol hľadať odpoveď, ponúkam vám jedno zamyslenie.

Môj sused má krásne nové auto. Je to športové auto, má krásne tvary, svietivú červenú farbu. Keď parkuje medzi ostatnými „obyčajnými“ autami, vyníma sa ako kráľ. Určite bolo veľmi drahé. Sused je naň poriadne hrdý. Nemá rád, keď sa obdivovatelia, ktorých je vždy dosť, motajú príliš blízko a už vôbec nemá rád, keď sa detské ruky dotýkajú kapoty jeho auta.

Raz, keď som sedel v záhrade za naším domom, všimol som si asi desaťročného chlapca, ako s obdivom zastal a priblížil sa k autu. Prezeral si ho zo všetkých strán, nakúkal dovnútra. Odrazu sa mu za chrbtom ozvalo: „Čo tu robíš, kamarát?“ Bol to majiteľ. Chytil chlapca za plecia, otočil ho a pozrel sa mu priamo do očí. „Ja ja…, ja sa zaujímam o autá. Naozaj. Veľa čítam o nových modeloch, ale takéto auto som v skutočnosti ešte nevidel. Je nádherné…“ Suseda taký záujem potešil, zmäkol a začal sa s chlapcom rozprávať o technických, motoristických a ostatných detailoch svojho auta. Bolo vidno, že chlapec má prehľad. Nakoniec sa spýtal: „Ujo, a koľko ste zaplatili za toto auto?“ „Nič“, odpovedal sused. Chlapec zostal prekvapený, no sused hneď pokračoval: „Daroval mi ho môj brat.“ Chlapec rozmýšľal a po chvíli povedal: „Želal by som si…“ Sused ho nenechal dohovoriť a dokončil vetu za neho: „Želal by si si mať takého brata, však?“ „Nie“, odpovedal chlapec. „Chcel som povedať, že by som chcel byť ako váš brat, aby som aj ja mohol darovať auto! Viete, mám tiež brata, je však mrzák a ja by som chcel pre neho veľa urobiť.“

Bolo to naozaj nezvyčajné. Aký zvláštny chlapec, pomyslel som si, keď som si vypočul ich rozhovor. Ten chlapec vôbec nemyslel na seba. Chcel by byť bohatý, aby mohol rozdávať. Chcel by pomáhať svojmu chorému bratovi a robiť ho šťastným.

prerozprával: Tomáš Magda ml.

Čo by ste si zvolili vy, deti? Chceli by ste byť radšej obdarovanými alebo by ste radšej sami rozdávali? Verím, že by ste sa určite rozhodli správne, že by ste radšej chceli pomáhať, dávať, obdarúvať a šíriť tak lásku. Tým urobíte radosť nielen tomu druhému, ale aj vás naplní pocit šťastia.

Deti, môžete porozmýšľať, čím by ste potešili Pána Boha, rodičov, súrodencov, kamarátov… Nemusíte ihneď myslieť na autá, drahé a veľké veci. Niekedy stačí iba maličkosť, požičanie obľúbených hračiek, pekné slovo, skutok či pomoc, ktoré prídu v pravú chvíľu, čím prinesú šťastie a radosť. Naučme sa dávať. Naučme sa ako dávať, čo dávať, komu dávať. Naučme sa myslieť na druhých. Je to však veľmi ťažké. Ale čím viac budeme dávať, tým viac budeme bohatší!


Úloha: Vyrieš tajničku a dozvieš sa názov predmetu, ktorý ti pomáha dostať sa tam, kam nedosiahneš.
1. vodný živočích
2. dopravný prostriedok
3. hlavné mesto
4. má klepetá…
5. štát na ostrove
6. pes ju má rád…

Tomáš Magda ml.

Odpovedá Boh na naše modlitby?

Prázdniny sa skončili, leto už čochvíľa vystrieda jeseň, deti sa opäť vrátili do školských lavíc. Bezstarostné dni vystriedajú dni plné povinností a užitočného učenia. Leto bolo síce horúce a bohaté na krásne zážitky ale, koľko miesta v ňom zostalo pre Boha?


Teraz, keď nastanú ťažké dni, keď bude treba zápasiť s únavou, každodennými povinnosťami, stresom, práve vtedy príde ten správny čas na modlitbu. Je smutné, že takýto postoj nás veriacich ľudí, a to zďaleka nehovorím iba o deťoch a mládeži, je pre nás prosto typický. Boha sme si zaradili do skupiny takých liečív, ktoré berieme iba v akútnych prípadoch. Nepatrí do kategórie preventívne podávaných liekov. Ak prepukne nejaká choroba duše, trápenie, kríž, obavy, bolesť, vtedy hlava-nehlava nahádžeme do automatu menom Boh všetko naraz. Modlitby, vzdychy, ružence, a čo je najpodstatnejšie, čakáme okamžité vypočutie, úľavu, vyslyšanie modlitieb.

Otázka teda znie: Prečo Boh neodpovedá na modlitby všetkých ľudí? Čítala som raz príbeh jednej ateistky, ktorej najlepšia kamarátka sa často modlila. Každý týždeň jej rozprávala o niečom, o čom bola presvedčená, že je to v Božích rukách, že Boh sa o to postará. Potom sa ateistka dozvedala o všetkých vypočutých modlitbách a o tom, ako Boh urobil niečo neobyčajné v jej živote. Viete si predstaviť, aké to bolo pre ňu ťažké. Aj keď si to zdôvodňovala tak, že sú to iba „náhody“, aj tak jej to pripadalo iba ako chabé vysvetlenie.

Hlavným dôvodom, prečo teda Boh pri niektorých ľuďoch ako keby mlčal je, že s ním nemajú vzťah. Mať s mojím Pánom a Bohom vzťah! Chcieť ho nasledovať a načúvať, čo hovorí. Boh má právo riadiť môj život a ja mu mám byť za to dokonca vďačný. Nevadí mu, ak za ním prichádzame so svojimi potrebami, starosťami, s čímkoľvek, čo sa v našom živote odohráva. Sväté písmo o tomto vzťahu hovorí nasledovné: „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle“ (Jn 5,14). „Lebo Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich prosbám sa nakláňa jeho sluch; ale Pánova tvár je proti tým, čo robia zlo“ (1Pt 3,12).

Ľudia však častokrát nemajú s Bohom vybudovaný vzťah. Aj keď veria v jeho existenciu a častokrát chodia aj do kostola. Ale tí, ktorým Boh ako keby nikdy neodpovedal na ich modlitby, s ním podľa všetkého vzťah nemajú. Naviac, a čo je najpodstatnejšie, nikdy od Boha úplne neprijali odpustenie svojich hriechov! Prorok Izaiáš hovorí presne o tomto: „Hľa, Pánova ruka nie je prikrátka, žeby nezachránil, a jeho ucho nie je zaľahnuté, žeby nepočul! Ale vaše hriechy sú priehradou medzi vami a vašim Bohom a vaše viny zakryli jeho tvár pred vami, že nepočuje“ (Iz 59,1-2).

Sme len nedokonalí ľudia a preto je celkom prirodzené pociťovať akési odcudzenie od Boha. Keď človek Boha prosí o niečo, ako to zvyčajne vyzerá ? Začne takto: „…Bože, naozaj potrebujem, aby si mi pomohol s týmto problémom…, aby som urobil túto skúšku…, aby…“ Potom sa na chvíľu odmlčí, nadýchne sa a znovu spustí: „Je mi jasné, že nie som dokonalý a že ani nemám právo ťa o niečo prosiť…“ Človek si je v tej chvíli vedomý svojej hriešnosti a zlyhaní a dobre vie, že nie je sám, kto o tom vie. Ale takíto ľudia možno nevedia, čo je potrebné k tomu, aby mohli prijať Božie odpustenie svojich hriechov. Možno sa to snažia vyriešiť inak: „Bože, ak ma vypočuješ, tak ti sľubujem, že…“ Ale takto to tiež nefunguje. Na Boha neplatí nátlak, ani vydieranie. Znova sa vraciame k tomu, že základom pre vyslyšanie modlitieb je nadviazanie vzájomného vzťahu s Bohom.

Skúste si predstaviť, že ste čerstvým absolventom vysokej školy a chcete si zobrať hypotéku na kúpu vlastného bytu. A tak sa rozhodnete požiadať rektora vysokej školy, na ktorej ste študovali, aby vám bol ručiteľom v banke. Nádej, žeby to rektor pre vás urobil, je však nulová. Keby ho však o to isté poprosila jeho dcéra, pravdepodobne by to ochotne urobil. Vzťahy sú prosto dôležité. A pokiaľ ide o Boha, ak je niekto jeho dieťaťom a patrí mu, Boh ho pozná a počuje jeho modlitby. Na ľudí, ktorí ho poznajú a spoliehajú sa na neho, sa Ježiš obracia s ponukou, ktorá sa zdá byť až nerozumne veľkorysá: „Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to“ (Jn 15,7). To, že zostávame v ňom a jeho slová zostávajú v nás, znamená žiť tak, že si uvedomujeme jeho prítomnosť, spoliehame sa na neho, načúvame mu, čo hovorí. Potom môžeme poprosiť o čokoľvek. Ale vo Svätom písme nájdeme ešte spresnenie: „A toto je dôvera, ktorú máme k nemu, že nás počuje, keď o niečo prosíme podľa jeho vôle. A ak vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že dostaneme, o čo sme ho žiadali“ (1 Jn 5, 14-15).

Boh odpovedá na naše modlitby podľa svojej vôle a podľa svojej múdrosti, lásky a svätosti. To, v čom často robíme chybu, je, že sa domnievame, že poznáme Božiu vôľu, pretože daná vec nám pripadá rozumná. Máme dojem, že existuje len jediná správna odpoveď na určitú modlitbu a predpokladáme, že práve to je Božia vôľa. A práve vtedy vzniká napätie. Žijeme totiž v rámci obmedzeného času a obmedzených znalostí o ňom. Naše informácie o probléme, ktorý prežívame, sú tiež len obmedzené a rovnako i to, aký dopad by to, o čo prosíme, malo na ďalší náš život. Božie chápanie však nie je ničím obmedzené. To, ako sa určitý problém či životná skúška rozohraje v priebehu dní, mesiacov, rokov je niečo, čo vie iba On sám. Boh môže mať s nami zámery, ktoré ďaleko presahujú to, čo si vôbec vieme predstaviť.

Niet pochýb, že na ľudí prichádzajú choroby, smrť, strach, finančné problémy a celý rad problémov. Čo potom? Boh nám hovorí, aby sme mu zverili všetky svoje starosti a to aj vtedy, keď situácia vyzerá beznádejne: „Na neho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás postará“ (1 Pt 5,7). Aj keď sa nám môže zdať, že okolnosti sa vymkli spod kontroly, ale v skutočnosti to tak nie je. Práve v takej situácii môže byť človek vďačný za to, že má Boha: „Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi“ (Flp 4, 5-7).

Boh môže vyriešiť váš problém spôsobom, ktorý ďaleko prevyšuje to, čo by sme mohli považovať za možné. Asi každý kresťan by mohol uviesť mnoho príkladov z vlastného života. No aj keď sa okolnosti nezlepšia, Boh nám môže dať aj v nich svoj pokoj. „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14,27). Práve v takejto chvíli chce od nás Boh, aby sme mu dôverovali, aby sme žili z viery a nie z toho, čo vidíme. Veď keď ideme autom cez most nad priehradou, nie je dôležité, aké pocity má vtedy vodič, alebo o čom sa práve rozpráva so spolujazdcom. To, čo mu umožňuje bezpečne sa dostať na druhú stranu, je stabilná a kvalitná konštrukcia mosta a tej sa vodič auta rozhodol dôverovať. Rovnako tak aj Boh nás žiada, aby sme dôverovali kvalite jeho súcitu, lásky, múdrosti a spravodlivosti, ktoré uplatňuje v náš prospech. „Láskou odvekou som ťa miloval, preto som ti zachoval priazeň“ (Jer 31,3). „Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte; Boh je naše útočište“ (Ž 62, 9).

Boh nám ponúka, že vyslyší modlitby svojich detí. Hovorí, že mu majú všetci priniesť svoje starosti v modlitbe. Máme všetky svoje starosti položiť na neho a On bude jednať podľa svojej vôle a navzdory všetkým okolnostiam dostaneme jeho pokoj. Základom našej nádeje a viery je samotný Boh. Čím viac ho budeme poznať, čím vrúcnejší budeme mať s ním vzťah, tým ochotnejšie mu budeme dôverovať.

Martina Gondová