Stalo sa

– 19. marca sme si pripomenuli 49. výročie posvätenia základného kameňa a začatia výstavby kostola sv. Jozefa, robotníka
– 25. marca sme slávili sviatok Zvestovania Pána. Je to deň boja za náboženskú slobodu, deň modlitieb za úctu k počatému životu a za nenarodené deti. Celú noc sme adorovali pred Najsvätejšou sviatosťou a prosili sme Pána života a smrti o odpustenie hriechov proti životu a o múdrosť a vytrvalosť pre všetkých, ktorí sú v službách života.
– 25. marca sa uskutočnila záverečná skúška birmovancov. Absolvovali ju všetci. Z birmovancov sa tešíme a modlime sa za nich, aby ich Duch Svätý napĺňal múdrosťou a vytrvalosťou v dobrom.
– 2. apríla uplynul rok od smrti nášho veľkého pápeža, priateľa nášho národa, Svätého Otca Jána Pavla II.. Nezabúdame naňho a ďakujeme Bohu za taký veľký dar – dlhé roky viedol Cirkev a otváral srdcia pre Krista. Všetkých nás vyzýval: Nebojte sa! Otvorte dvere Kristovi!

Trampoty v manželstve

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,
– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,
– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,
– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,
– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.
Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia
nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.
IV. Opustenie rodičov je potrebné
Ešte začiatkom 20. storočia hovoril počas sobáša manžel svojej žene: „Stala si sa mojou manželkou a preto ťa budem milovať.“ V tejto našej dobe to platí skôr opačne. Dnešný ženích hovorí: „Mám ťa rád a preto si ťa beriem za manželku.“
Skôr sa bral ohľad na vzájomné sympatie snúbencov, na ich city a príťažlivosť. Ľudia sa nebrali preto, že sa vzájomne mali radi. Brali sa preto, že tak rozhodli rodičia a príbuzní. Hospodárske záujmy boli pritom prednejšie a prvoradé. A láska medzi snúbencami? „Však oni si nav­zájom zvyknú,“ hovorievalo sa. A v rodinách šľachty a panovníkov to bolo tiež tak – tam však ešte boli v popredí aj záujmy politické.
Dnes teda vedú dvoch mladých ľudí do manželstva vzájomné sympatie, potreba byť spolu, no najmä láska. A od tohto citu a milujúceho vzťahu záleží kvalita, vzájomné obohacovanie sa po telesnej, duševnej a duchov­nej stránke a tiež trvalý manželský vzťah. Hlboký a kvalitný vzťah oboch partnerov veľmi záleží od Božej prítomnosti v rodine. Božia láska, ak ju ľudia berú, manželský vzťah upevňuje a utužuje po každej stránke.
Lenže ľudské city sú často premenlivé a pominuteľné. Preto je dnešné manželstvo miestom, kde sa odohráva tak veľa rôznorodých vecí a udalostí; panuje stabilita alebo rozpad, pohoda alebo rozvrat, pokoj aj nepokoj, radosť alebo veľké ticho, humor alebo tragédia. A príliš často býva v jednom manželstve z každého kúsok a teda celkom zaujímavý „manželský guláš“. V každom manželstve sa striedajú a neraz opakujú rôzne situácie, ktoré treba vedieť prijať, postupne zvládnuť a vedieť ich aj rozumne riešiť. Táto úvaha nám snáď pomôže hlbšie si uvedomiť, aká vratká je stabilita manželstva z lásky. Bol by to iba hotový zázrak, keby manželstvo, opiera­júc sa iba o city, vydržalo v dobrom kvalitnom vzťahu po celý život.
Mladí ľudia si musia byť vedomí toho, že so stabilitou svojho manželst­va musia zaobchádzať veľmi ohľaduplne. A navyše je potrebné používať všet­ky opory, ktoré Boh Stvoriteľ dal ľuďom na pomoc v manželstve. Aby to ne­dopadlo napríklad takto: Dve mladé rodiny s deťmi sa navzájom navštevujú. Deti sa spolu hrajú v kuchyni, dospelí sa rozprávajú v obývačke. Z kuchy­ne počuť stále väčší krik a hluk, nakoniec údery a búchanie dverami. Dos­pelí vybehnú: „Čo sa stalo?“ „Nič, hráme sa na mamičku a otecka, a to sa potichu hrať nedá. Mamička kričí a plače, otecko vrieska a búcha dve­rami …“ Drahí rodičia, takto vnímajú a prežívajú deti našu nelásku.
Nie je to ako výsmech, keď na prvých stranách Biblie čítame: „Nie je dobre byť človeku samotnému. Nuž učiním mu pomocnicu, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). Nie je to výsmech ľudských vzťahov – je to múdry Boží zámer. Ale len keď sa človek oboznámi aj s nasledujúcimi veršami Biblie a riadi sa podľa nich. Tieto slová Písma je potrebné brať vážne. Je tam napísané, že Stvoriteľ neurobil mužovi pomocnicu z jeho hlavy, aby mu vládla; nie z nohy, aby po nej šliapal, aby ňou pohŕdal, ale z jeho boku, aby mu bola rovná, aby bola chránená jeho rukami a blízka je­ho srdcu. Tu je obrazne vyjadrené všetko, čo je potrebné vedieť o správnom vzájomnom vzťahu muža a ženy v manželstve, ako to treba rešpektovať.
A ďalší verš Biblie rovnako stručne a zrozumiteľne určuje vzťah manže­lov k ďalším ľuďom, k svojim rodičom: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“ Tento verš sa opakuje v Novom zákone ešte trikrát. (Mt 19,5; Mk 10,7-8; Ef 5,31)
Čo je tu také dôležité, že sa to toľkokrát opakuje? Aby nové manželstvo, nová rodina, nový domov mohli vzniknúť, musia tí dvaja svoj starý domov skutočne opustiť. Mladí musia teda mať svoj vlastný samostatný byt. Dnešný nedostatok a drahota bytov to väčšinou nedovolia. Mladí sú radi, keď im na začiatok jedni alebo druhí rodičia dajú k dispozícii časť svoj­ho bytu. Aby sa tým neohrozila stabilita mladého manželstva, je potrebné dôsledne zachovávať určité zásady: 1. Musia vzniknúť dve oddelené sa­mostatné jednotky a domáci nesmú behať k mladým kedykoľvek, ako to bolo predtým – teraz to nie je len ich byt!
2. Rodičia nesmú mladým stále vy­hadzovať na oči, ako sa oni musia uskromňovať, keď ich prijali.* 3. Rodičia musia rešpektovať, že mladí majú právo žiť podľa svojich pred­stáv, svojich potrieb a samostatne.
Sobášom sa mladí osamostatnili. Otecko a mamička ich majú a musia sku­točne prepustiť a svoju pomoc – bytovú a finančnú – nezaväzovať žiadnymi podmienkami. „Vyzeráš akási unavená – zaobchádza s tebou ten tvoj dobre?“ „My sa teraz cítime takí opustení, a ty sa u nás ani nezastavíš. Keď ideš z práce, rýchlo sa ženieš za tou svojou!“ „Cítim, že tá tvoja zase spá­lila večeru, poď sa najesť ku mne!“ Tieto slová sa tvária matersky, ale napriek všetkému sú diabolsky plné jedu, vraždiaceho nový zväzok.
Múdri rodičia dávajú rady len vtedy, keď sú o ne požiadaní, najlepšie však v prítomnosti obidvoch mladých. Obaja si to potom veľmi cenia. Opustiť otca a matku znamená pre ženícha opustiť aj mamičkinu kuchyňu a pridŕžať sa svojej manželky, aj keď tá ešte nevie tak dobre variť, ako vedela mamička. Opustiť otca a matku znamená pre nevestu pridŕžať sa svojho muža, aj keď zistí, že zďaleka nie je taký poriadkumilovný, ako bol otecko.
Láska podľa Biblie je krajšia ako zamilovanosť vo filmoch a románoch. Svätý Pavol zhrnul jej podobu do známych viet (1 Kor 13,4-8) „Láska je trpezlivá …“ Ľahšie by prebiehalo „zabehnutie“ mladého manželstva, keby mladí poznali tieto slová naspamäť, aby si ich mohli v napätej chvíli v duchu povedať. Keby ich mali v izbe na stene, aby si ich mohli stále znova opakovať. Nevyskúšate celkom dobrú radu od svätého Pavla?

MUDr. Vaščák Blažej

Pozdrav z USA

Pozdravujem Vás, duchovný otec Oliver, z ďalekých Spojených štátov. Ako sa má naša farnosť? Dúfam, že rastie do neba ako to bolo, keď som odchádzala. Dnes som telefonovala s ockom: rozprával mi o futbale, že on veľa gólov chytá a vy ich veľa strieľate. A tiež, že na Valentína ste mali s birmovancami spoločný výlet tak ako minulý rok; tak to ide rýchlo, že už moji spolužiaci o chvíľu zložia skúšku kresťanskej dospelosti.
Ja sa tu mám skvele, mám už za sebou jeden semester náboženstva, tak dúfam, že nezaostávam za rovesníkmi v náboženských vedomostiach. Vraciam sa až po vašej birmovke, takže mi to ujde, ale dúfam, že všetko Vám vyjde ako má.
Pomaly som sa naučila modliť po anglicky; dúfam, že mi to pôjde v slovenčine, keď sa vrátim. Američania prijímajú Telo Kristovo do rúk a niekedy ho máčajú do vína – Krvi Kristovej. Je to trochu iné ako u nás. V nedeľu je to na svätej omši pestrejšie – máme tu zbor, v ktorom tiež hrám aj spievam.
Je tu nádherné prostredie, veľa zvierat, blízko aj veľké jazero, úžasní hosťujúci rodičia, usmievaví ľudia … Veľmi sa mi to tu páči …
Pozdravujem všetkých birmovancov nech sa im darí.
GOD BLESS YOU ALL!
Boh Vás žehnaj!

Bernadeta Pribulová

Každé stretnutie spája

V jedno nedeľné ráno sme sa hŕstka mladých vybrali spievať na sv. omšu do Šace, kde pôsobí náš rodák kňaz Vladimír Balucha. Spievali sme konkrétne v Malej Ide, ktorá je filiálkou farnosti Košice – Šaca. Veľmi sme sa tomu potešili, lebo jeho pozvanie spievať na sv. omši malo niečomu dopomôcť – pritiahnuť mladých spievať nie podľa nôt, ale srdcom, prežívať vieru a pracovať na svojom vnútri.

Sv. omša sa niesla v radostnom duchu, lebo aj výber piesní bol daný Vladkom, citujem: „take šalene pešničky.“ Z tvárí ľudí bolo vidieť uvoľnenosť, úsmev a u niektorých aj plač. Príhovor Vladka sa niesol k úcte svojho chrámu. Každé prispievanie či už finančné, spev na sv. omši, čítanie, výzdoba – to všetko buduje naše vnútro, náš vnútorný chrám. Chrám, v ktorom pôsobí Boží duch, sa nikdy nezborí. K našej radosti a určite radosti Vladka prispel aj Ľubo s Erikou, lebo sme mohli byť svedkami snúbeneckého obradu. Pri slovách obradu Vladko zdôrazňoval miesto Boha vo vzťahu chlapca a dievčaťa, zodpovedným správaní už pri chodení. Sv. omša sa zakončila vtipom tak, ako je to u Vladka zvykom.
Neskôr sme sa presunuli na faru, ktorá má historické črty, ale po rozhovore s Vladkom sme sa dozvedeli, že dosť chátra. Podarilo sa im uskutočniť niektoré opravy aj kvôli bezpečnosti a zime – bolo tam 14 oC. Po výbornom obede, ktorý pripravili naše gazdinky Marta a Žofia, sme zdieľali svoje zážitky z dňa aj celkovo zo života. Tunajší farár nás tiež povzbudil k aktívnej činnosti v zbore a boli sme pozvaní spievať aj do väznice. Pri odchode nás Vladko obdaril náboženskou literatúrou. Cestou domov sme všetci došli k záveru, že stretnúť sa v spoločenstve s Ježišom má význam. Boli sme naplnení radostným Božím Duchom, smiali sme sa, boli sme otvorení riešiť problémy, otvoriť srdcia, zdôveriť sa. A toto prináša každé stretnutie na mládežníckej sv. omši, duchovné obnovy, výlety, návštevy inej farnosti.
Čo by sme chceli my, členovia zboru Jubilate Deo, odkázať nielen mladým? To, čo zažijete v nejakých spoločenstvách, stretkách, hnutiach, náboženských speváckych zboroch vás silne pripúta k Bohu na celý život. Budete ozajstne prežívať vieru, cítiť Ježiša Krista v srdci a vidieť v bratovi Ježiša Krista. Stretnete veľa ľudí s dobrým srdcom a zažijete humor, veselosť a to naplní vaše vnútro a budete sa viac smiať, brať veci s nadhľadom.
„Každé stretnutie spája“, hovorí názov článku, tak Vás chceme povzbudiť, aby ste sa nebáli prísť do spoločenstva napr. aj speváckeho zboru.
To všetko je nielen o spievaní, ale aj spoločných priateľstvách, zážitkoch, otvorených srdciach. Každý, kto príde spievať, je povzbudením pre kňaza, pre ľudí, pre nás. Nebojte sa stretávať sa s Ježišom.

Jubilate Deo

Jamajský lev

Aj takmer po štvrťstoročí po smrti je odkaz jamajského speváka Boba Marleyho stále aktuálny. Pre väčšinu ľudí v našich zemepisných šírkach takmer neznámy umelec, no pre väčšinu rozvojového sveta hrdina a idol.

Robert Nesta Marley sa narodil 6. februára 1945 na ostrove Jamajka v Karibiku. Keď mal 6 rokov, presťahoval sa s matkou (otec ich opustil) do hlavného mesta Kingstonu, konkrétne do chudobnej štvrti Trenchtown. Tu sa zoznamuje s budúcimi spoluhráčmi skupiny Wailers. Skupina sa po počiatočných neúspechoch stala známou nielen na Jamajke, ale aj v USA a Veľkej Británii, kde spropagovala štýl hudby zvaný reggae.
Bob Marley vyrastal v chudobných podmienkach, na uliciach zúrili ozbrojené nepokoje, čo sa odrazilo aj v jeho tvorbe. Na koncerte JAMAICA SMILE, na ktorom sa zúčastnili aj členovia jamajskej vlády, pozval na pódium jamajského prezidenta a lídra opozície, ktorý proti sebe bojovali vo vláde. Bob ich postavil proti sebe a spojil im ruky. Pre jeho politické aktivity sa v roku roku 1976 uskutočnil neúspešný pokus o jeho zavraždenie. V roku 1978 navštívil Afriku, kde usporiadal niekoľko mierových koncertov. Za humanitárne aktivity v prospech Afriky dostal cenu Organizácie spojených národov.
Bob Marley sa veľmi zasadzoval za zjednotenie a povstanie afrických národov, aby spoločne mohli účinnejšie bojovať proti chudobe, chorobám, nevzdelanosti a vykorisťovaniu. Jeho pieseň Redemption song je neoficiálnou hymnou tretieho sveta.
Na vrchole tvorivých síl 11. mája 1981 zomiera na rakovinu na klinike v Miami. Jeho pohreb sa stal celonárodnou udalosťou, na ktorom sa zúčastnili tisíce ľudí. Odkaz Marleyho nie je určený len Afrike, ale aj celému svetu. Túžba po jednote, láske, bratstve, mieri je aktuálna v každom historickom období.
Bob Marley však nezabúda ani na Boha, často sa k nemu obracia vo svojich textoch.
„Človek nemôže byť bez Boha. Ako keď si smädný, potrebuješ piť vodu. Proste nemôžeš ísť bez Boha.“
V ére rôznych reality šou a umelo vytváraných hviezd, ktorých aktivita je bez hlbšej myšlienky, Bob Marley predstavuje osobnosť v pravom zmysle slova. Svojou činnosťou a životom nebol len mlčiacim súčasníkom doby, ale aktívnym človekom snažiacim sa niečo zmeniť.
História zhodnotí jeho snahu, no už teraz je jasné, že nežil zbytočne.

Stano Šimčík

Moje birmovné meno

Volám sa Paľo a mám 18 rokov. Chodím do 3. ročníka SPŠ elektrotechnickej v Prešove. Za svoje birmovné meno som si vybral meno sv. Ireneja z Lyonu.

Cirkev ho oslavuje ako mučeníka 28. júna. Prečo som si vybral meno práve tohto svätca, neviem ani ja. Hľadal som na internete nejaké zaujímavé a hlavne nie veľmi známe meno. Nuž a po takej hodinke hľadania som si vybral práve sv. Ireneja; bolo o ňom napísané len máločo.
Z internetu o tomto svätcovi viem, že bol vzdelaným teológom a neskôr aj biskupom. Jeho meno v preklade z gréčtiny znamená mierotvorca a práve toto slovo ma oslovilo. V dnešnom svete je málo ľudí, ktorých by sme tak mohli nazvať. Ale keď som videl pred Vianocami dokument o zosnulom pápežovi Jánovi Pavlovi II., presvedčil som sa, že aj v dnešnej dobe sú ľudia, ktorých by sme mohli nazvať mierotvorcami, pretože vedieť odpustiť človekovi, ktorý ho chcel zabiť, no zázrakom sa mu to nepodarilo. Ísť za ním do väznice tak, ako to urobil Ján Pavol II., to je pekný príklad mierotvorcovstva.
To, že touto birmovkou kresťansky dospejem, znamená pre mňa niečo nové, čo ešte neviem, ako dopadne, ale je len na mne, ako si vyberiem. Dúfam, že si vyberiem v živote vždy správne a budem sa riadiť vlastným rozumom (veď v ňom istotne niečo ostalo zo stretnutí birmovancov). A keď náhodou stroskotám, záchranný čln mám vždy „nad sebou.“

birmovanec Paľo

Milé deti!

Radi sa pozeráte na kvitnúce kvety? Predstavte si kvietok, ktorý rastie po studenej zime, tlačí sa cez studenú, tmavú a ťažkú zem a potom prelomí vrch pôdy a začne žiť krásny život aj pre Vás, aby ste sa z neho mohli tešiť.

Ukážte Ježišovi svoje srdce, ktoré žije, cíti ako ho slnko zalieva po dlhej chladnej zime.
Sú chvíle, keď sa Vám zdá, akoby Vaše srdce bolo na chladnom mieste, lebo sa niečo prihodilo vo Vašom živote? Povedzte o tom Ježišovi. A všetko chladné sa roztopí ako sneh.

Ježiš Vás drží za ruku a pomáha Vám v ťažkých chvíľach. Zostaňte s ním a povedzte mu, aké to je, keď viete, že je s Vami.

Vaša Chrumka

Žijú medzi nami

Písal sa rok 1949, nastalo obdobie prenasledovania cirkvi: zatváranie kňazov, kláštorov a mnohých poctivých ľudí, ktorí to s vierou mysleli vážne. Chcel by som Vám, milí čitatelia, priblížiť človeka, ktorý na „vlastnej koži“ okúsil túto totalitnú moc. Je to náš rodák a priateľ pán Andrej Jenča.

Dňa 21. júna 1949 tak, ako aj v dnešnej dobe sa mládež rada zabávala. Aj on so svojimi priateľmi sa zúčastnil zábavy v Širokom, keď tu niekto z prítomných zavolal: „Berú nám kňaza!“ Všetci sa rozutekali, aby mohli vlastnými telami chrániť svojho pastiera a nedovoliť jeho deportáciu. Všetko sa to odohralo veľmi rýchlo – kňaz ostal aj naďalej na svojom mieste. Ani sám nevie, ako sa to všetko zomlelo, ale už o dva dni mal súd, ktorý ho odsúdil na 3 roky väzby, aj keď sám nevedel, za čo, veď tam bolo veľa ľudí. Myslí si, že si ho nejaký „dobrodinec“ vytipoval, aby mu znepríjemnil jeho mladý život. Vtedy mal iba 20 rokov.
Z Prešova bol deportovaný do Leopoldova a po troch týždňoch – smer Jáchymov. Tu sa jeho totožnosť stratila a nastala doba, ktorá mu utkvela hlboko v pamäti: už nebol občanom, iba obyčajným číslom, akoby neexistoval. Aj keď sa aj dnes v jeho očiach objavia slzy, ovláda sa, aby si spomenul na dobu, ktorú prežil. Začal sa druhý súdny proces, ktorý bol „jemnejší“ – bol odsúdený na 1 rok prác v Jáchymovských uránových baniach. Zachránilo ho to, že naši občania pracovali zaň na výstavbe hotela Dukla v Prešove. V sústreďovacom tábore pracoval na výstavbe strediska „Barbora“ pre väzňov, po krátkej dobe pracoval v podzemí. Bol zaradený na šachtu „Rovnosť“, ktorá sa spájala so spomínaným strediskom a tak sa jeho denná púť začala spojovacím koridorom k spomínanej šachte. Práca v bani bola ťažká – v dennej zmene trvala 12, v nočnej 10 hodín. A kde pán Andrej pracoval? Nuž priamo na ťažbe uránovej rudy, ktorá sa priamo na pracovisku upravovala a čistá sa ukladala do debien, ktoré boli na mieste plombované a dopravované na povrch za prísneho stráženia. Hlušina, ktorá bola ako odpad, sa nechávala na pracovisku, aby sa vyrúbaný priestor mohol znovu zaplniť. Pracovalo sa aj v nízkych stojkách, kde bolo možné pracovať iba po ležiačky. Môžete si predstaviť tu namáhavú prácu, veď normu bolo treba plniť.
Dni plynuli veľmi pomaly. Prišiel aj vytúžený deň návratu domov k svojim; aj keď rodičov už nemal, tešil sa na priateľov, strýka Jána a babky. Do svojej rodnej obce sa vrátil v deň sviatočný, bola práve nedeľa. Domov ho doviezol strýko Ján na voze. Vystúpil na začiatku dediny, aby sa mohol zvítať s rodákmi. Bol slnečný deň, gazdinky vysedávali na priedomí, každý mu chcel podať ruku a popriať veľa šťastia, veď si ho aj zaslúžil. V kostole sv. Ondreja bola slávnosť na počesť, ktorú zorganizoval dnes už nebohý pán Štefan Bialončík. Vtedy si pán Andrej myslel, že je už všetko zažehnané, ale mýlil sa; prišiel čas nástupu na základnú vojenskú službu a tu zasa len k pracovnému táboru do ostravských baní. Aj to vydržal. Bol aj zasypaný v podzemí, ale šťastne sa z toho dostal; Pán naňho nezabudol.
Dnes je rád, že je všetko za ním. Ako 23-ročný sa šťastne oženil a po jeho boku mu vždy verne stojí jeho manželka Mária. Do rodiny pribudli štyria synovia a jedna dcéra, dvaja synovia sú lekári. Z čoho starí rodičia majú veľkú radosť? Z jedenástich vnúčat. Pevne veria, že sa v živote nestratia.
Čo na záver pánu Andrejovi popriať? Aby ho zdravie neopustilo, aby sa s manželkou aj naďalej rád zúčastňoval rôznych pútí. Aby jeho blízki mali život radostnejší ako on. Aj keď život bol ťažký, verí, že Najvyšší ho nikdy neopustí, pretože on v Neho pevne verí.

Imrich Jenča, Víťaz

Tam, kde je náš domov

V tomto krátkom poobhliadnutí vám chcem priblížiť rodinu Hricovú, žijúcu tohto času v Amerike. No aj napriek tomu, cítime jej blízkosť medzi nami, pretože o Víťaz sa stále živo zaujímajú.

Otec Peter Hric zo Štefanoviec ako mládenec spoznal Margitu Jenčovú z Víťaza a zobral si ju za manželku. Prisťahoval sa do Víťaza a založil si tu rodinu. Pán Boh im požehnal dcéru Máriu a syna Štefana. Keď sa otec Peter rozhodol r. 1923 odísť za prácou do Ameriky – ťažko pracovať v pote každodennom, aby zarobil na chlieb – rozlúčil sa s manželkou Margitou, 5-ročnou dcérou Máriou a 3-mesačným synom Štefanom. Prešli dlhé ťažké roky, aby zarobil na cestu pre svoju rodinu. Práca bola nestála, čas neúprosne utekal, ale s Božím požehnaním sa po 14 rokoch doplavili 22. decembra 1937 do Ameriky. Manželka Margita spolu so 14-ročným synom prišli pred Vianocami. Dcéra Mária sa vydala za obchodníka Totta z Čane, preto ostala vo Víťaze. Odcestovali za rodičmi až po 2. svetovej vojne. Otec dal syna Štefana do školy učiť sa anglicky. Doporučovali mu veľa rozprávať s ľuďmi a chodiť na filmy. Veľmi skoro sa naučil reč. Smutno mu bolo za sestrou, za rodnou dedinou Víťaz a dobrým kamarátom o 4 roky starším Štefanom zo susedstva. Ako chlapci sa hrávali a v ťažkých chvíľach si veľmi pomáhali. Štefan sa v Amerike oženil: na jednej svadbe sa zaľúbil do svojej družičky Márie. Ona mu svoje city opätovala. Mária bola milá, dobrosrdečná a pekná Slovenka. Pricestovala s rodičmi v perinke zo Spišských Maťašoviec od Červeného Kláštora, ale detstvo prežila v Amerike. Pán Boh im požehnal tri zdravé deti – syna Laciho a dcéry Štefániu a Marienku.
V roku 1963 prišiel Štefan na prvú návštevu Víťaza. Blízka rodina vymrela, tak mal prianie ísť k svojmu kamarátovi Štefanovi. Otec s mamkou ho prijali. Manželke Márii sa tu veľmi páčilo. Aj ich rodný dom ešte stál, bývala tam rodina Poliščáková. Potom prešlo 32 rokov, keď až v roku 1995 ich deti prišli spolu s rodičmi na návštevu pozrieť rodnú dedinu Víťaz. V Rakúsku si požičali auto a podľa mapy precestovali celé Slovensko. Navštívili pútnické miesto v Levoči a Spišský hrad. Deťom sa na Slovensku veľmi páčilo. Otcov rodný dom už nenašli. Tvrdý režim ho dal zbúrať, hoci bol pevnejší ako remeselný dom. Privítali sme ich u rodičov. Ich prianie bolo ísť cez Vyšný koniec do starého kostola sv. Ondreja. Našli sme tam dosky na kostole a chátrajúci kostol. Veľmi ich to prekvapilo; vysvetľovali, že si máme vážiť históriu a starožitnosti Víťaza. Kamerovali všetko, veď bola tam pokrstená babka Margita a otec Štefan. V tom čase bola rozostavaná fara. Pán Boh požehnal túto myšlienku: fara je postavená a kostol opravený. Keď sme mali rozlúčkové posedenie, prekvapilo ich, že našli vo Víťaze pohostinnosť na úrovni. Pri rozlúčke si dobrí kamaráti stiskom ruky sľubovali, aby sa ich deti navštevovali, aj keď nebudú medzi nami. Keď mi podali ruku, ich prianie bolo: „Helenko, keď budete robiť svadbu Jožkovi, volaj nás.“
Svadba sa blížila, prišli ujo Štefan, dcéra Štefánia, syn Jakub a Ján s priateľkou Šarlot. Po svadbe v nedeľu bola za ich zdravie sv. omša, na ktorej sa zúčastnili. Páčil sa im spev ľudí a kroje. Po sv. omši navštívili farský úrad. Náš kňaz Oliver Székely im ukázal farskú budovu, kde sa im veľmi páčilo. Cez Vyšný koniec sme navštívili opravený kostol sv. Ondreja. V pondelok sme navštívili oddychové centrum Slaná voda. Prešli cez les, ukazovali, rozprávali, kde na pastvinách pásli kravy. Cez Solisko prišli na Košienky, kde sa vypína kríž nad obcou Víťaz. Ich vnuk Ján ich veľmi prekvapil, keď tu so snubným prsteňom požiadal priateľku Šarlot o ruku. Dedo Štefan a mama Štefánia vyronili slzy šťastia a oznamovali telefónom zasnúbenie svojim najbližším. Dedo Štefan plakal, nikdy nemyslel, že ich vnuk sa zasnúbi vo Víťaze tam, kde oni ako chlapci pásli kravy. Tešili sme sa s nimi, opekali sme. Hrali sme futbal mladí proti starším, starší vyhrali. Navštívil nás starosta p. Kovaľ a odovzdal upomienkový dar od Obecného úradu. V bare sme sledovali Majstrovstvá sveta v hokeji, hralo USA – Slovensko. Tipovali sme remízu, čo sa vyplnilo. V utorok odchádzali do rodiska mamičky a do Tatier.
Ich manželstvo je požehnané. Podľa svojich možností s celou rodinou podporujú dobré myšlienky, kostolné stavby, aj Obecný úrad. Sú veľkou oporou a svojím životom príkladom pre svoje deti aj vnúčatá, s radosťou sa u nich schádza celá rodina. Prajeme im do ďalších rokov veľa zdravia a Božích milostí. V tomto roku sa dožívajú 57 rokov spoločného manželstva, ujo Štefan 83 rokov a manželka Mária 78 rokov. Na budúci rok uplynie 70 rokov od ich odchodu do USA. Nech ich požehná Pán Boh v každodennom živote. (Prevzaté zo spomienok oboch rodín a vlastných zážitkov)

Helena S., Víťaz

Z krátkej histórie našej farnosti

Po zmene režimu prišiel do bývalej širockej farnosti nový kňaz vdp. Jozef Dugas. „Hltal“ som jeho homílie. Zaviedol mnoho nového, aj anonymné voľby do farskej rady. Bol som zvolený za jedného z jej členov. Po takmer 30 rokoch Svätý Otec vymenoval A. Tkáča za nášho diecézneho biskupa, začal vychádzať časopis Posol. Bolo to nádherné nadýchnutie slobody, najmä náboženskej. Ani sme netušili, že vdp. Magda a vdp. Bednárik sú kňazmi. Začala výstavba filiálneho chrámu v Ovčí. Pri prvej návšteve arcibiskupa A. Tkáča pred konsekráciou nášho chrámu pri jeho uvítaní z poverenia vdp. Dugasa som mu predložil pokornú žiadosť veriacich o samostatnú farnosť. Pán biskup prisľúbil problém riešiť o 3 – 4 roky. Po miestnom referende (85 % bolo za samostatnú farnosť), dosť ťažkých rokovaniach a prvom odmietnutí nakoniec sme získali súhlas na výstavbu „pastoračného centra“. No na posviacke v apríli 1997 už to bola farská budova s prísľubom kňaza.
Veriaci sa vrúcne modlili za budúceho kňaza a v júli sme privítali nového „nášho“ duchovného otca vdp. Juraja Riška, rodáka z Humenného. Tento mladý 30-ročný kňaz počas svojho 6-ročného pôsobenia vykonal skutočne veľa. Vyoral prvú hlbokú brázdu na výstavbe farnosti. Možno, že všetko nespomeniem, ale aspoň hlavné: úprava liturgického priestoru, vymaľovanie svätyne, založenie speváckeho zboru Jubilate Deo, založenie časopisu Spektrum, voľba do farskej ekonomickej rady, nové kúrenie a ozvučenie kostola, generálna oprava kostola sv. Ondreja, zavedenie celonočných adorácii na prvý piatok, prvá birmovka v histórii našej farnosti. Za uskutočnenie ľudových misií po vyše 40 rokoch nech mu dá Pán prehojnú odmenu. Osobne vďačím za sprostredkovanie mnohých milostí, ktorých sa mi dostalo od Pána.
No jeho Učiteľ a Pán ho chcel mať inde. Po šiestich rokoch neúnavnej a plodnej práce ho otec arcibiskup preložil do Hanušoviec nad Topľou. Veľmi nás prosil, aby sme to prijali ako Božiu vôľu. Pri lúčení po sv. omši sa nik nemohol ubrániť slzám. Bol to náš dobrý a láskavý duchovný otec.
V roku 2003 k nám prišiel nový, mladý 30-ročný usmievavý vdp. Oliver Székely, kaplán z Valalík, rodák zo Stropkova. Ako nový zodpovedný správca sa zžíval s farnosťou pomerne krátko. Je to oddaný, usmievavý, obetavý kňaz a po jeho 3 rokoch pôsobenia som presvedčený, že sa tu cíti ako doma. Z jeho homílií je skutočný duchovný zážitok. Sú ľudsky zrozumiteľné, adresné a poučné. Vie ľudí zapáliť, presvedčiť. Nemá problém hovoriť s deťmi ako dieťa, s mladými ako ich rovesník a so staršími úctivo ako syn s patričnou autoritou a múdrosťou, ktorá je mu ako Ježišovmu kňazovi vlastná. Ku chrámu sa správa ako ten, čo miluje dom, v ktorom je stánok Pánovej slávy. Z jeho iniciatívy máme výborné osvetlenie a čo je najdôležitejšie, chrám má novú krytinu – medený plech. So svojimi spolupracovníkmi pripravuje 80 birmovancov na prijatie sviatosti kresťanskej dospelosti, 40 detí na prvé prijatie Pána Ježiša do srdca a mladých snúbencov na prijatie sviatosti manželstva. Veľmi dôstojne sa lúči so zosnulými v pevnej nádeji na večný život.
Aj keď niekedy nevie, čo skôr, ochotne kedykoľvek vyslúži sviatosť zmierenia. Vďaka transparentnosti hospodárenia s financiami vie povzbudiť veriacich k obete aj na tomto citlivom poli. S úctou sa skláňa k chorým, keď ich pravidelne navštevuje. Jeho najväčšou radosťou je prijímanie nových kresťanov do sv. cirkvi. To, s akou láskou a nehou sa správa k mladým rodičom a krstným rodičom, sa nedá opísať. Vrcholom jeho poslania je slúženie Kristovej obety – sv. omše. Aj keď množstvo miništrantov pred sv. omšou je priveľmi zhovorčivých, vie ich dôrazne upozorniť a ticho sa sústrediť. Každý, kto ho vidí zo svojho miesta a prežíva s ním zázrak premenenia, nesmiernej Kristovej lásky, musí byť vďačný, že máme „správcu božích tajomstiev“.
„Náš duchovný“ má vzácneho priateľa – kňaza Petra z Krížovan. Je radosťou ich pozorovať, ako sa dopĺňajú. Sú to praví bratia v kňazskej službe a je skutočným duchovným zážitkom aspoň raz v mesiaci vidieť a počuť otca Petra. Som presvedčený, že je to aj naopak.
A z čoho je duchovný otec smutný? Nikdy to nahlas nepovedal, ale verím, že z toho, keď ide 10 minút pred sv. omšou a vidí okolo kostola množstvo tých, ktorým sa nechce vojsť do chrámu. Niekedy sa len opýta, či bolo vonku veľa. Veď aj im chce sprostredkovať evanjelium. Určite sa za nich modlí, aby našli odvahu urobiť tých pár krokov cez dvere. Najsmutnejší je, keď vidí otca so svojim veľkým synom pred kostolom. Nuž ale nikoho nenúti ani Pán Boh. Kňaz ich len pozýva na hostinu Baránkovu. Je to vraj problém väčšiny farností na vidieku. V meste je to jednoznačné: buď idem alebo nejdem. Alebo si niekto myslí, že prestátím a prekecaním pri kostole si splnil kresťanskú povinnosť zúčastniť sa v nedeľu na sv. omši? K tomuto problému mal duch. otec homíliu na konci roka, no so „skalnými“ to nepohlo.
Modlime sa ešte viac a vrúcnejšie za nášho duchovného otca, aby mu Pán Ježiš dal zdravia a sily pre jeho zodpovednú službu nám, ktorí sme mu zverení.

František Štofaňák