Stalo sa:

– 11. 5. – navštívili nás mladí z farnosti Košice-Šaca. Svojím spevom skrášlili sv. omšu. Ďakujeme Vám!

– 20. 5. – v nedeľu 20. mája o 10:30 h sa na Doline konala slávnostná sv. omša z príležitosti sv. Floriána, patróna hasičov. Po sv. omši hasiči pozvali duchovného otca na spoločné agapé, kde každý hasič dostal obrázok sv. Floriána s modlitbou: „Sv. Florián, ochraňuj ľudí, ktorých si ustanovil za hasičov do služby k dobru spoločenstva.“

– 27. 5. – nedeľou Zoslania Ducha Svätého sme ukončili veľkonočné obdobie. V ten deň prvýkrát prijalo Pána Ježiša do svojho srdca 9 detí z Ovčia.

– 3. 6. – 31 detí z Víťaza nechalo vstúpiť do svojho srdca Pána Ježiša. Pane Ježišu, chráň naše deti od zla a sprevádzaj ich cestou svätosti.

-re-

Ohlášky


Martin ULIČNÝ, syn Pavla a Márie rod. Ungvarskej, bývajúci vo Víťaze 208 a
Anna ŠTOFAŇAKOVÁ, dcéra Jána a Boženy rod. Jurčišinovej, bývajúca vo Víťaze 373 sa ohlasujú 20. 5., 27. 5, 3. 6. 2007.

Miroslav BERTHÓTY, syn Štefana a Anny rod. Rychnavskej, bývajúci v Kluknave 536 a Mária STAŠÍKOVÁ, dcéra Štefana a Heleny rod. Galdunovej, bývajúca vo Víťaze 141 sa ohlasujú 27. 5., 3. 6., 10. 6. 2007.

Urban BIEL, syn Ferdinanda a Ireny rod. Ruttovej, bývajúci v Bratislave, ul. Ľubovnianska 18 a Antónia KRÁĽOVÁ, dcéra Antona a Violy rod. Jungerovej, bývajúca v Bratislave, ul. Vyšehradská 25 sa ohlasujú 10. 6., 17. 6., 24. 6. 2007.

Peter SALANCI, syn Antona a Františky rod. Bednárovej, bývajúci vo Víťaze a
Aneta ŠARIKOVÁ, dcéra Jána a Anny rod. Kleskeňovej, bývajúca v Jasení sa ohlasujú 17. 6., 24. 6., 1. 7. 2007.

-re-

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Ak sa manželia nebudú pridržiavať čistoty myslenia, zmetie nás to do záhuby a rozkladu. Muži i ženy majú často vnútorný pocit nehodnosti. Ich problém spočíva v nemorálnom myšlienkovom svete a živote. To vyciciava a odčerpáva silu pre duchovný život. Očistou myšlienok však otvárame dvere mnohým veciam, ktoré chce Duch Svätý robiť v našom živote.

Ak manžel mentálne pácha cudzoložstvo s Claudiou Schifferovou, ako vôbec môže jeho manželka naplniť jeho očakávania? Ak sa manželka denne kŕmi seriálmi, ktoré sú plné oslavy nedovoleného sexu, v mysli si vytvára túžbu po amorálnosti. Čoskoro sa mentálna túžba premení na túžbu jej srdca. Bez toho, aby si uvedomila, čo sa deje, chytí sa túžob postáv, ktoré sleduje v televízii. Pozerá sa na to, čo chce vidieť. Niektoré ženy chcú iného muža takého, ktorý by naplnil ich citové potreby.

Muži i ženy si musia uvedomiť vážnosť problému. Nemorálne myslenie sa príliš často považuje za nekontrolovateľné. Muž ospravedlňuje svoje myšlienky prenesením viny na tvrdenie, že robí len to, čo robí každý iný muž. Len čo si uvedomíme, čo o tom hovorí Písmo, spoznáme, aká je dôležitá naša myseľ pre Boha. Vtedy dovolíme preniknúť Jeho slovu do našich sŕdc a môžeme byť oslobodení. Sme časťou Boha! Obliekol nás do svojho obrazu. Boh môže, ak my chceme, vyprázdniť našu myseľ od všetkých zmyselných myšlienok. Nemožno však očakávať, že to očistenie bude trvalé. Musíme sa starať o obnovovanie svojej mysle duchovnými zdrojmi, ktoré nám Boh poskytuje vo svojom Slove.

Tajomstvo učenia sa, ako mať čisté srdce, si vyžaduje dve veci:

1. naučiť sa, čo Písmo hovorí o mysli,

2. nechať prejsť Božie slovo z našej mysle do srdca. Srdce znamená centrum osoby, ktorou som ja. To „centrum“ musí byť presvedčené skôr, ako urobím nejaké dôležité zmeny vo svojom živote. Ježiš šiel až tak ďaleko, že už len chcieť cudzoložiť je v Božích očiach skutkom cudzolož­stva. Je to také mocné, že vnímaví kresťanskí manželia sú natoľko šoko­vaní, že urobia záväzok a vzdajú sa nemorálnych a nečistých myšlienok.

Keď muž a žena prijmú Ježiša ako Spasiteľa, povie sa im: „Prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok“ (Jn 14, 23). Ak muž pohliadne na ženu, v ktorej prebýva Boh a má cudzoložné myšlienky, chce spáchať cudzoložstvo s Božím chrámom! Chápanie tohto faktu nám pomáha porozumieť, prečo biblia tak často hovorí o cudzoložstve, nemorálnosti a zlých myšlienkach. Satan chce, aby človek chlípnil po Bohu!!! On nás neustále pokúša.

Ak chce byť človek oslobodený od nečistých myšlienok, má na to mnohé zdroje. Písmo hovorí o Božej vôli s našimi myšlienkami veľmi veľa. Ak denne rozjímame nad úryvkami v biblii, naše rozhodnutie sa veľmi posilní. Kresťanskí manželia si neuvedomujú, akú dôležitosť Boh kladie na morálku v skutkoch a čistotu v myšlienkach. Len málo mužov chápe, koľko biblia o tom hovorí. Slová Písma však musia byť prijaté do srdca a treba o nich rozjímať pravidelne. Ak človek odmietne venovať pozornosť zdrojom, ktoré Boh dal, zrejme bude opäť vlákaný do temnoty a beznádejnosti nemorálnosti. Ak bude často a pravidelne rozjímať nad týmito slovami, Duch Svätý mu poskytne všetku potrebnú silu, aby mohol uniknúť tomuto hriechu, proti ktorému Boh tak veľmi silno hovorí. On povedal: „Vy ste už čistí pre Slovo, ktoré som vám povedal“ (1Jn 15, 3).

Prijatie Ducha Svätého za Pána našich myšlienkových návykov je viac ako mentálne rozhodnutie. Toto rozhodnutie nás zaväzuje na trvalý postoj proti nečistým myšlienkam
. Len čo toto úplné rozhodnutie urobíme, Duch Svätý sa podujme pomáhať nám vo všetkom, čo nedokážeme urobiť sami. Keď zaviažeme svoje mysle na sväté myšlienky, podriaďujeme myšlienky kontrole Ducha Svätého. To otvorí cestu k životu služby Bohu a zatvorí dvere nevýslovnému utrpeniu, ktoré prichádza, ak sme neposlušní.

Možno sa budete zamýšľať: „Čo sa stane, ak urobím záväzok Bohu, že budem uvažovať iba čisto a potom zasa upadnem do starých myšlienok?“ Odpoveď nájdeme vo veľmi povzbudivom prísľube: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1Jn 1, 9). Ján nás tiež uisťuje, že keď nás Ježiš oslobodí, budeme skutočne oslobodení! A kto sa chce vzdať slobody preto, aby sa vrátil do pút? Duch Svätý nikoho nenúti. On chce aby sme prijali Jeho vedenie. Potom nás chce viesť tak, aby sme mali sväté myšlienky, nech sme hocijako ďaleko od dosiahnutia tohto cieľa.

Vieme, že zlé sily podnecujú nemorálnosť po celom svete. Výsledky sú ničivé. Nemožno zmerať bolesť a utrpenie zapríčinené nemorálnosťou. Pomyslime si len na rozvody, deti zbavené úplnej rodiny, chudobu, citové zrútenia, pohlavné choroby … Nemorálnosť myslenia a zmyselnosť vychádza zo srdca a je hriechom srdca! Človek má najprv „niečo“ vo svojom srdci a až potom sa tým môže zaoberať a konať.

Biblia často zdôrazňuje, že našim prvým záujmom by mal byť duchovný stav našich sŕdc. Každý Boží prísľub ide s podmienkou, že budeme poslušní. Pokúsme sa o to. Aby sme ho od Boha dostali, musíme splniť Jeho požiadavku – byť v Kristovi. V tejto generácii sa veľmi málo písalo a učilo o potrebe byť čistým v srdci, v myslení i predstavivosti. Sväté písmo je plné Božích výziev byť čistým v túžbach a myšlienkach. Sú to oblasti, v ktorých vyhrávame skutočné víťazstvá. Mužov i ženy svet vťahuje do bahna náruživého, cudzoložného a chlípneho myslenia. Nemáme konať také skutky, a nemáme sa nimi zapodievať ani v mysli!!! Nemorálne myslenie nás oberá o duchovnú moc, ktorú by sme mali mať. Satan to vie a navádza nás na neposlušnosť voči Bohu.

MUDr. Vaščák Blažej, Široké

Priateľ



Každý z nás potrebuje blízku osobu, o ktorú sa môže oprieť, keď mu je ťažko. Každý hľadá počas celého svojho života dobrého radcu, záchrancu i „bútľavú vŕbu“, teda človeka pre všetko. Chceme, aby nás vypočul a pochopil, aby nám poradil a pomohol nájsť riešenie či východisko z patovej situácie, v ktorej sa každý z nás z času na čas ocitne. Vtedy ideme za blízkou osobou, mamou, kamarátkou, sestrou, skrátka za „človekom prvej pomoci“.


Zvyčajne sa priatelíme s tými, čo nás majú radi, poznajú nás a my poznáme ich, navzájom sa navštevujeme, jednoducho si rozumieme. Je prirodzené, že priatelia si povedia vždy všetko, to dobré, aj to zlé, no pri tom zlom, čo sa nám nepáči, často zaprotestujeme, možno sa pohádame alebo aj „rozkmotríme“, a prečo? Lebo pravda sa ťažko počúva, ešte ťažšie sa prijíma a najviac zabolí práve od priateľa, teda od toho, čo s nami súhlasil, čo nás povzbudzoval a pochválil, polichotil a tým podporoval naše ego. No je takýto priateľ a takéto priateľstvo skutočné a pravé, pevné a neotrasiteľné? Asi nie, keď ho zlomí sila jediného slova, čo sa nepáči nášmu uchu a egu.

Keď Ježiš povolal Judáša, presne vedel, aký je, že je zradcom, no predsa ho povolal a povedal: „Priateľu …“, prečo ho teda povolal? Pretože Božie plány si v živote vyžadujú určité podmienky. Vytrvalosti sa naučíš len skrz problémy a odpusteniu len skrz zradu! Každý si svojho priateľa uctí svojím spôsobom, ak je úprimný, tak ho neopustí ani za cenu hanby, vlastného poníženia či straty života. Falošný priateľ je ti priateľom zo zištnosti, pre tvoje postavenie, popularitu, moc či peniaze, jednoducho pre vlastný prospech. To, že niektorí ľudia, ktorým veríš a za ktorých by si obetoval všetko, ťa zradia ako prví, nie je nič nové. Boh vpúšťa do tvojho života ľudí, ktorí vyzerajú dobrí, ale po čase ti Boh odhalí ich pravé úmysly, aby si sa nedostal na scestie. Prečo teda Ježiš nazval Judáša „priateľu“? Pretože z Božieho pohľadu ti tí, ktorí ťa chránia pred skutočným životom, nerobia dobrú službu. Zatiaľ čo tí, čo ti spôsobujú bolesť a obracajú tvoju pozornosť na Boha, ti pomôžu k cieľu.

Pochop tento princíp a zmení to tvoj život a pohľad na pravých a falošných priateľov. Mať Judáša znamená, že máš kríž a mať kríž znamená mať vzkriesenie!

Lucia Galdunová, Víťaz

Ahoj deti!

Čo dať deťom?

Čo všetko má byť na svete?
Lúka, čo na jar rozkvitá,
mestá, lopty a detské ihriská,
hrady uprostred pieskoviska,
parníky, autá, kolobežky,
cesty pre tých, čo chodia peši,
kúzla, ako splniť
detské priania,
100 rozprávok a pesničiek,
krik chlapcov
a smiech dievčeniec …
Čo všetko má byť na svete?
Čítaj znovu, vetu po vete.
Azda jednu radu
k tomu pridať:
Smiech sa má piť,
úsmev prijať,
veď svet, ak má ostať svetom,
nesmie vziať nikdy
úsmev deťom.

Miloš Kratochvíl

A je tu opäť asi najviac očakávaný posledný mesiac školského roka – JÚN, na konci ktorého sa odovzdávajú koncoročné vysvedčenia a ktorý nám pripomína, že sa blížia vytúžené letné prázdniny. Pre tretiakov je významný 3. jún, lebo ich čaká prvé sväté prijímanie. Nemali by sme zabudnúť ani na 5. jún, kedy sa oslavuje Svetový deň životného prostredia, 17. júna oslavujeme Deň otcov a čaká nás ešte sviatok mučeníckej smrti sv. Jána Krstiteľa 24. júna. 29. júna slávime sviatok sv. Petra a sv. Pavla, na ten sa najviac tešia učitelia, ale to je tajomstvo.

Tento mesiac sme pre Vás pripravili aj jednu úlohu. Prajeme Vám príjemnú zábavu pri jej riešení.


Úloha: Svätí ……………….. boli dôležitými nasledovateľmi Ježiša. Obaja sú úžasným príkladom toho, ako sa ľudia môžu zmeniť a zosilnieť cez lásku k Bohu a vieru v Ježiša. Odpoveď nájdeš v tajničke.


Stanka Kolářová, Víťaz

Slávnosť 250. výročia Nájdenia sv. kríža v Hrani


Každý má svoj kríž. Ale každý má zároveň svoje šťastie. Aj keby bol kríž veľký až po samé nebo a šťastie maličké ako zrnko piesku, je potrebné starať sa o neho … Lebo šťastie je takou úlohou ako kríž. A je možné premárniť ho takisto ako utrpenie.
Kríž je pre nás kresťanov znakom víťazstva Krista nad smrťou. Stačí, ak vykonáš na sebe znak kríža a už celé tvoje telo od stôp až po hlavu bude očistené … Snaž sa vždy nábožne vykonať znak kríža na svojom čele, ten viditeľný a vyskúšaný znak utrpenia Pána ťa ochráni pred diablom, keď ho budeš vykonávať nie preto, aby ťa videli ľudia, ale s vierou, používajúc ho vedome ako ochranný štít.

13. máj je pre každého kresťana veľkým sviatkom. Pred 90 rokmi sa vo Fatime zjavila trom malým deťom Františkovi, Hyacinte a Lucii Panna Mária. A práve 13. máj bol aj pre našu farnosť v Hrani veľkým sviatkom. V tento deň sa konala odpustová slávnosť spojená s nevšedným výročím. Náš starobylý kostol, ktorý je chránenou kultúrnou pamiatkou oslávil 250. výročie svojho vzniku. Hranský kostol bol dominantou obce už v stredoveku. V polovici 18. storočia ostal pôvodný chrám opustený a postupne chátral. Nakoniec sa hranský zemepán Ján Okolicsányi rozhodol pôvodný kostol zbúrať a na jeho miesto dal v roku 1757 vystaviť nový rímskokatolícky kostol Nájdenia sv. kríža, ktorý v Hrani stojí dodnes. Na jeho hlavnom oltári je obraz ukrižovaného Ježiša,ktorý nám dodáva silu, lásku a nádej. Jemu zverujeme svoje bolesti a kríže každodenného života a veríme, že naše prosby budú vyslyšané. V našom kostole pôsobilo viacero kňazov. Od roku 2004 je naším duchovným otcom vdp. Vladimír Čech, rodák z Víťaza.

V to nedeľné ráno nám prialo aj samé nebo. Z oblohy sa na nás krásne usmievalo slniečko a svojimi teplými lúčmi rozohrialo aj naše srdcia, aby sme sa v jednote a láske spojili a duchovne prežili spoločné chvíle pri slávení sv. omše. Pred sv. omšou sa veriaci zhromaždili pred oltárom, otvorili svoje srdcia a spoločne sa spojili s Pannou Máriou pri modlitbe večeradla. V našom kostole sme privítali kňazov gréckokatolíckej a reformovanej cirkvi so svojimi veriacimi. Tejto slávnosti sa zúčastnili aj kňazi trebišovského dekanátu. Za hlaholu zvonov vstúpil do nášho kostola vzácny hosť Mons. Stanislav Stolárik, pomocný biskup Košickej arcidiecézy. Jeho príchod vyvolal v našich srdciach nesmiernu radosť a dojatie. Jeho slová, ktoré odzneli v homílii sa nám hlboko vryli do našich sŕdc a myslí. S veľkou radosťou sme privítali našich priateľov z Víťaza – mamku nášho duchovného otca Františku Čechovú spolu s jej rodinou. Na sv. omši sa zúčastnili aj veriaci zo susedných obcí a blízkeho okolia. Obetné dary chlieb a víno prinášala pred oltár naša mládež v pekných, pestrých ľudových krojoch. Z evanjelia vieme, že Pán Ježiš mal veľmi rád deti: „Nechajte maličkých prísť ku mne“, preto obetné dary prinášali aj mladé rodiny – rodičia so svojimi deťmi ako poďakovanie Pánu Bohu za dar najvzácnejší – za ich zdravé a šťastné deti.

Celá sv. omša sa niesla v duchu lásky k Pánu Ježišovi, ktorý povedal: „Ja som Cesta, Pravda a Život. Bez cesty nemožno ísť, bez pravdy nemožno poznávať, bez života nemožno žiť. Ja som cesta, po ktorej máš kráčať, pravda, v ktorú máš veriť, život, v ktorý máš dúfať.“

V závere sv. omše sa náš duchovný otec poďakoval všetkým prítomným za účasť na tejto slávnosti. Naše dievčatá sa poďakovali otcu biskupovi a odovzdali mu kytičku kvetov a kríž ako symbol nášho kostola. Vrelá vďaka patrí všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom podieľali na príprave tejto nádhernej slávnosti. Spoločne so všetkými veriacimi ďakujeme Pánu Bohu, že sme v jednote a Božej láske prežili požehnanú nedeľu.


A čo dodať na záver? Drahí priatelia z Víťaza! Ďakujeme vám, že ste prišli medzi nás, aby sme spoločne v modlitbách a v Božom milosrdenstve oslávili 250-te „narodeniny“ nášho kostola. Veríme, že ste sa medzi nami dobre cítili a ďakujeme za krásne a povzbudivé slová, za modlitby za našu farnosť. Spoločne prosme nášho Nebeského Otca o Božie požehnanie a ochranu Panny Márie. Srdečne Pán Boh zaplať za duchovnú pomoc. Prajeme vám, aby Pán Boh vo svojej láske a všemohúcnosti ukázal, že stojí za vami a že ste jeho deti. Nech vás požehná Boh a nech splní túžby vašich sŕdc.

Vaši kresťanskí priatelia z Hrane

NÁZORY a SVEDECTVÁ

S Pannou Máriou na pútnickom mieste v Gaboltove


V tomto mariánskom mesiaci máji sme mali možnosť navštíviť jedno krásne pútnické miesto Gaboltov. Hoci sa zdá, že naše Slovensko je maličká krajina, ale je to dosť vzdialené od nás, je to dobrá hodina a pol cesty.

Pri vstupe do kostola nám zrak hneď padol na milostivý obraz Panny Márie s Ježiškom, ktorá akoby nás svojím pohľadom vítala. Po krátkom ďakovaní, prednesení vlastných úmyslov sa začalo večeradlo modlitbou sv. ruženca radostného, svetla a bolestného. Pri medžugorskej hymne som sa cítila, akoby sme boli na tomto milostivom mieste a s radosťou som hovorila ako učeníci, keď boli s Pánom Ježišom na hore Tábor: „Dobre je nám tu, Pane.“ Nasledovala najsvätejšia obeta – sv. omša. Po sv. omši sme sa ešte pomodlili Vyznanie viery – Verím v Boha a potom 7 Otčenášov, 7 Zdravasov a 7 Sláva Otcu i Synu … a slávnostný ruženec. Nasledovala krátka adorácia a odprosovanie nášho Pána Ježiša Krista, ktorý bol prítomný medzi nami. Jeho prítomnosť bolo zvlášť cítiť najmä vtedy, keď otec redemptorista prichádzal s Oltárnou Sviatosťou ku každej lavici a po krátkej modlitbe nás požehnával. V tej chvíli nebolo človeka, ktorému by nevypadla slza dojatia, keď mohol byť tak blízko pri svojom Pánovi. Po slávnostnom požehnaní kňaz vystavil Eucharistického Krista pod milostivý obraz Matky Božej k adorácii do nasledujúceho dňa. Ani sme sa nenazdali a bolo 22:00 h, kedy sme sa rozlúčili s Pannou Máriou a šťastlivo sme sa vrátili k svojim rodinám.

Veľmi ma povzbudil nápis na gaboltovskom kostole s obrazom nebohého Sv. Otca Jána Pavla II. a jeho známym výrokom: „Nebojte sa!“ Vnímala som to ako výzvu najmä pre našich mladých, no nielen pre nich, aby sa nebáli prichádzať k Ježišovi a jeho Matke a oslavovať ho svojím spevom a modlitbami, lebo len oni môžu byť skutočným zmyslom života.

J. S.

Náš Michal


25 rokov v kňazskej službe a životné jubileum 50 rokov si v tomto roku pripomína môj bratranec vdp. ICLic. Michal Jenča z Ovčia, ktorého by som vám chcela bližšie predstaviť.

Michal sa narodil 16. 9. 1957 rodičom Barbore a Jánovi Jenčovcom. Bolo to ich prvé dieťa – syn, preto radosti bolo veľa. Po ňom prišli ešte ďalšie deti – tri sestry. Keď Michal rástol, už vtedy bol iný ako ostatní chlapci: tichý, skromný, pozorný a veľmi vnímavý. Dobre sa učil. Rád chodieval s babkou Bieľakovou na odpusty sv. Jozefa do Prešova, na kopec ku sv. Anne, k Panne Márii Levočskej či do Krížovan na odpust sv. Valentína. V istú nedeľu dobrého pastiera kázal vpd. Adamčák a hovoril o tom, aké krásne a požehnané povolanie je byť kňazom, ale na druhej strane aj ťažké a namáhavé. Keď došiel s rodičmi domov, jeho mamka sa len tak medzi rečou spýtala, či by sa nechcel stať kňazom. On iba pokrčil plecami. To však nikto netušil, že už v 9. ročníku na základnej škole pocítil Michal prvé Božie volanie. Začal študovať na gymnáziu v Krompachoch a neboli to až také bezstarostné študentské roky. Michal bol tichý, nenápadný chlapec a navyše pravidelne miništroval. V Ovčí je veľa rehoľných sestričiek a on mal hneď dve vedľa seba – s. Máriu Gorettu a s. Teréziu. V tom čase slúžili v Matilde Hute pri telesne postihnutých a retardovaných deťoch. Michal ich chodil navštevovať a hral sa s deťmi. Cez tieto deti vnímal ľudí a svet z iného uhla pohľadu. Vtedy však netušil, ako bude musieť obstáť v skúškach, ktoré mu Boh pripravil.

Nikomu nič nepovedal, no pevne rozhodnutý slúžiť Pánu Bohu podal prihlášku na bohosloveckú fakultu do Bratislavy. Keď prišla poštárka a doniesla pozvánku na skúšky, jeho mamka zbledla a utekala s obálkou hore do izby k soche Matky Božej a kľačiac pri nej ďakovala za to, či je vôbec možné, aby bola vyslyšaná a mali v rodine kňaza. Michal skúšky urobil, na štúdium za kňaza však prijatý nebol. Prihlášku si podal za rožňavskú diecézu a nebohý vikár Bella mu povedal: „ Synku, od toho ťa už nepustím, o rok to skúsime znova.“ Tak mu vybavili robiť sprievodcu v kaštieli Betliar. Aj v tomto prípade sa potvrdilo, že čo Boh riadi, tak to má byť, lebo medzitým Michal podstúpil dve vážne operácie pažeráka.

Prešiel rok a Michal podal prihlášku znova. Bol prijatý na Cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu do Bratislavy za rožňavskú diecézu. Štúdium prebiehalo s radosťami, starosťami aj otázkami, či rozhodnutie bolo správne. Spolu s ním študoval jeho kamarát a náš rodák z Víťaza Vladimír Čech. Prešlo päť rokov štúdia a 9. júna 1982 bola vysviacka diakonátu v Bratislave. No už o štyri dni na to prijal Michal Jenča v chráme Panny Márie Nanebovzatej v Banskej Bystrici z rúk otca biskupa Dr. Jozefa Feranca sviatosť kňazstva. A tak sám už ako novokňaz slúži slávnostnú primičnú sv. omšu dňa 20. júna 1982. Aká nesmierna bola jeho radosť, keď mohol držať v náručí živého Ježiša – jeho telo a jeho krv a ešte väčšia radosť, že ho mohol rozdávať ostatným. Michal to hlboko prežíval a prežíva dodnes. Jeho odovzdaný kňazský a ľudský život je nám toho príkladom.

Prvou stanicou bola fara v Krásnohorskom Podhradí, kde bol prijatý za kaplána. Splnili sa dokonca slová vdp. Adamčáka, že „na jeho farách nebude toľko ľudí ako v Ovčí, ale že si ich bude musieť získať“. Tie slová sa do bodky naplnili, lebo na sv. omše prichádzalo od 10 do 50 ľudí. Neskôr ich už bolo okolo 150. Po vyše dvoch rokoch bol preložený do Kokavy nad Rimavicou za farára. Svojou skromnosťou, húževnatosťou, ale aj športovými aktivitami začal priťahovať mládež na faru. Keď ich už bola väčšia kôpka a aj veriacich už bolo viac, pustili sa spolu do opravy kostola zvonku aj zvnútra. Pôsobil tu osem rokov. Rožňavský biskup E. Kojnok ho neskôr preložil na faru do Hnúšte, kde pôsobí dodnes. Aj tu sa začala obnova chrámu Povýšenia sv. kríža, ale hlavne Michal prišiel hlásať Božie slovo a ako dobrý pastier ho hlása už 25 rokov. Pri tejto príležitosti bude v Hnúšti dňa 17. júna 2007 ďakovná sv. omša. Pre všetkých veriacich bude Michal slúžiť ďakovnú sv. omšu dňa 28. júla 2007 o 10:30 h v Ovčí.

Keď bol Michal doma, v príhovore povedal, že „každý kňaz sa modlí breviár za svojich veriacich a svojich rodákov“. Pridajme naviac modlitbu nielen za nášho jubilujúceho kňaza Michala, ale aj za všetkých kňazov v službe Pánu Bohu.

Slávka K., Široké

ROZHOVOR

11. mája na odporúčanie vdp. Vlada Baluchu, CM k nám zavítal spevácky zbor Credo, pôsobiaci vo farnosti Košice-Šaca. Nielen symbolika piatku ako dňa ukrižovania Pána, ale aj máj ako mesiac našej nebeskej Matky sa zrkadlil vo výbere piesní tohto mládežnického zboru.
Pripomenuli nám čas, keď aj v našej farnosti pôsobil náš mládežnícky zbor Jubilate Deo. Pri tejto príležitosti sme oslovili zbormajstra:

1. Na úvod sa nám predstavte.

Volám sa Miro Soták. Pochádzam zo Šace a som zbormajstrom speváckeho zboru Credo. Jeho oficiálne začiatky s menom Credo môžeme datovať od roku 1994. Začali sme sa schádzať už dva, tri roky dozadu, ale naše prvé oficiálne účinkovanie s týmto menom začalo od roku 1994. Nechodíme spievať na súťaže, to nie je naším cieľom, aby sme sa takto prezentovali, aby sme vyhrávali, ale evanjelizovať spevom. Hovorí sa, že kto spieva, dvakrát sa modlí. Držíme sa tohto hesla a všade, kam prídeme, snažíme sa rozdávať lásku k Bohu, k Pánu Ježišovi a k Panne Márii. Počas nášho účinkovania sme vydali štyri cédečká, posledné v štúdiu Lumen. Posledné dve cédečká sú také najvydarenejšie, sú také adoračné, to znamená, že aj človek, ktorý nie je veriaci a chce relaxovať, tak tieto cédečká sú veľmi vhodné na relaxáciu aj pri takej kresťanskej hudbe.

2. Kto zakladal zbor a koľko členov mal pri založení?

V roku 1994 som začal kantorovať u nás v kostole. Pri tej príležitosti sa zišla skupinka mladých, väčšinou to boli dievčatá, aj teraz zbor tvoria väčšinou dievčatá. Bolo nás dokopy asi desať, tí, ktorí sme sa odhodlali. Neboli to mládežníci, boli to skôr deti. Môžem povedať, že to môžu byť moje deti, s ktorými som začínal. Tí najskalnejší ostali doteraz. Niektoré z najstarších členiek sú už vydaté, ale pokiaľ ešte nemajú deti a majú čas, lebo niektorí ešte študujú na vysokej škole, tak keď sa dá, venujú ho raz týždenne v stredu po sv. omši skúške. Máme svoju miestnosť v kultúrnom stredisku, ktorú sme dostali od mestskej časti, a teraz, ako som sa dopočul, mali by sme dostať aj miestnosť na fare, kde pôsobí spoločnosť sv. Vinceta de Paul, ktorej členom je vlastne aj váš rodák Vlado Balucha.

3. Čo najradšej spievate? Sú to prevzaté zborové pesničky, resp. nejaký gospel alebo iné štýly?

Máme aj svoje vlastné skladby. Väčšinou sú to skladby z Taizé, ktoré sú prevzaté a niečo aj od nekatolíckeho spoločenstva, keď by som to mohol tak povedať. Všetky tieto skladby sú pre človeka, aby porozmýšľal o svojom vzťahu k Bohu a k blížnym. Skôr sa zameriavame na také skladby, kde vynikne sólový hlas, či už mužský alebo máme aj štyri dobré speváčky, ktoré majú svoje skladby aj na cédečkách. Snažíme sa aj pomocou terajšej techniky – syntetizátora vytvoriť tú harmóniu, nejaké efekty, ktoré zvýraznia, umocnia. Aj v rádiu Lumen môžete počuť nejaké skladbičky. Najvydarenejšie cédečko po hudobnej stránke je to posledné a volá sa Božia láska, príď.

4. Prečo ste si dali názov práve CREDO?

Raz sme tak všetci sedeli a hovoríme si: „Tak dobre, už spievame nejaký ten rôčik, no bolo by dobré nejaký ten koncert. No a ako nás budú volať? Tí zo Šace alebo mladí zo Šace? Dajme tomu nejaký názov.“ Dali sme hlavy dokopy a každý mal na papier napísať nejaký názov. Špekulovali sme, lebo boli rôzne návrhy napr. Kyrie, Credo, Sanctus. Po dlhšom rozjímaní sme sa zhodli, že Credo je najvýstižnejšie. Vedeli sme, že na Slovensku je jedna hudobná skupina Krédo a vraj ešte jedna spevácka niekde na západnom Slovensku, ale aj napriek tomu sme si povedali, že to nevadí, keď budú aj tri. Každý v podstate robí svoj štýl. Máme aj prevzaté skladby –požiadali sme o licenciu s tým, že sme na tom nechceli zarábať. Každý súbor alebo teleso, ako sme my, podá tú istú skladbu ináč. Človek je tvor veľmi tvorivý, každý má svoj nápad, svoj štýl, ktorým sa chce uberať. Niekto rád zaspieva tú pesničku pomalšie, niekto dá do toho bicie a pod. Dôležité je, ako sa tá skladba podá poslucháčovi a čo si poslucháč z toho odnesie.

V minulosti, keď bol u nás páter Chovanec, ktorý je teraz v Bratislave, robili sa u nás piatkové adorácie. Malo to veľmi dobrý efekt pre ľudí. Robili sme to takým štýlom ako teraz, akurát že bolo v celom kostole zhasnuté, to znamená že ten, kto bol na takejto adorácii, mohol si aj poplakať, pospomínať, porozmýšľať a byť taký uvoľnenejší. To, že sa to ľuďom páči, je pre nás takým poďakovaním. Na druhej strane musím povedať, že u nás v Šaci sú ľudia toho už „prejedení“, preto sa snažíme podnikať nejaké vystúpenia mimo farnosti. Snažíme sa robiť aj troška iný štýl, napríklad pred štyrmi rokmi sme pripravovali vianočnú akadémiu pred polnočnou sv. omšou. Robili sme to s cimbalovou hudbou, s bývalými muzikantami zo Železiaru. Bolo to veľmi pekné. Dokonca náš páter Anton Jedinák vie hrať na fujaru, tak hral pritom aj na fujaru. Boli to piesne čisto šarišské, zo Zemplína, čiže v našom východoslovenskom nárečí. Babkám sa to veľmi páčilo a zvlášť, že pán farár zahral na fujare.

5. Kde všade ste už spievali?

Najďalej sme boli v Plzni na prvej celoslovenskej púti na pozvanie nášho bývalého pátra Martiša. Bol tam s nami aj pomocný otec biskup Bernard Bober. Potom sme boli na druhej strane na východ v Perečíne, v Onokovciach, kde sú tiež lazaristi. Boli sme tam na oslavách storočnice rímskokatolíckej cirkvi. Bol tam aj patriarcha Ukrajiny, pravoslávni, gréckokatolíci. Bolo to veľmi pekné. Zaspievali sme aj rusínske pesničky, napr. Što to za pani, Boža Mati, čistá divo a pod. Veľmi sa im to páčilo. Keď sme začali spievať Što to za pani, tak všetci sa vystreli do pozoru ako keby sme spievali štátnu hymnu. Ľudia nás prijali s veľkou láskou, boli sme veľmi radi, že sme sem prišli. Vzniklo to na základe toho, že som elektrikár a na Ukrajine som bol hádam osemkrát. Robili sme asi v štyroch kostoloch elektrinu. Išiel tam náš kňaz, bolo treba obnoviť kostol, tak zohnal financie buď na západe alebo na Slovensku a keď bolo treba murárov, išli murári, keď bolo treba elektrikárov, išli elektrikári, bolo treba tesárov na strechu, išli tesári. Takže takou svojpomocou sme im boli pomôcť. Keď sme dokončovali kostol v Onokovciach, babky ma poprosili, aby som im niečo zaspieval, tak som im zaspieval. A oni na to, že boli by radi, keby sme prišli na odpust. „Keď dožijem, tak do roka a do dňa prídeme.“ A naozaj sa stalo – presne do roka a do dňa sme na tých oslavách boli. Môžem povedať, že zbor mal väčší duchovný zážitok z Ukrajiny ako z Plzne. Ľudia sú tam doslova „hladní po Bohu“. Vieme, aká to bola krajina niekedy, teraz sa tam postupne dostáva náboženstvo rímskokatolícke, lebo väčšinou sú tam gréckokatolíci a pravoslávni. Z Ukrajiny máme veľmi dobré spomienky.

6. Čo máte v pláne do budúcna?

Najbližšie nás na pozvanie pána Akimjaka čaká mariánska púť v Levoči. Boli sme pozvaní cez vášho rodáka pátra Baluchu. Najprv sme poslali cédečká, aby som sa prezentovali, čo vlastne vieme. Mohli sme si vybrať, čo by sme chceli spievať. Nakoniec sme sa s pátrom Baluchom rozhodli, že pôjdeme aj s ním a urobíme polnočnú akadémiu. K tomu ešte neviem nič povedať, to záleží od pátra, akú tému vyberie a na základe toho vyberiem aj piesne. Určite tam budú aj mariánske. Takže to je jedna taká väčšia akcia. Potom nás v jeseni čaká 3. celoslovenská púť do Plzne. Troška máme problém s tým, že je nás dokopy dvadsať, autobus stojí 47 000 Sk, sponzorov je málo. Snažíme sa to riešiť tak, že tí, ktorí majú „polovičky“ alebo priateľov, tak idú s nami plus členovia Spolku sv. Vincenta, Sv. Rodiny, Navštívenia Panny Márie, potom sú to lektori, ktorí čítajú v kostole, upratovačky a iní, ktorí pracujú okolo kostola. Takže za odmenu môžu ísť, hoci si musia zaplatiť 1000 Sk na cestu. Keď sme boli v Plzni pred dvoma rokmi, tak ráno sa modlili ruženec všetci mimo speváckeho zboru, potom sme robili koncert, ktorý mal necelú hodinu, a nakoniec bola slávnostná sv. omša, kde bol plzenský arcibiskup a náš pomocný otec biskup Bernard Bober.

7. Spomínate si aj na nejakú veselšiu príhodu?

Jedna z takých najkrajších bola v súvislosti s tým, ako sme išli na Ukrajinu. Veľmi sme sa báli, čo bude na hranici, ako dlho budeme čakať. Páter Anton sa nás pýtal, čo chceme za to, že prídeme k nim. My sme mu povedali, že nechceme nič, len aby sme mali vybavenú hranicu. Páter si opísal čísla našich pasov. Samozrejme kňaz v takom meste ako Prečín, to je niečo podobné ako u nás Sobrance, už má nejaké tie svoje „konexie“ u policajtov, u pohraničiarov a pod. Takže nám povedal: „Nebojte sa nič, všetko je vybavené.“ Prišli sme na hranicu, prišiel taký civil vystrihaný ako mafián. Mal so sebou papierik, pozrel na čísla a povedal: „Jeden, dva, tri, čtyri, Prečin davaj!“ A už sme išli. Ostatní hromžili, zlostili sa na nás. Naspäť to bolo také isté. Prídeme do rady, ostatní už hundrali, že tu budú až dozajtra. My sme boli ticho. Stojíme a naraz prišiel jeden taký a hovorí: „Jeden, dva, tri, čtyri, davaj!“ No a zase bolo nadávanie. Takže to bol taký najkrajší zážitok z nášho účinkovania. Aj keď sa nám vydávali členky zboru a boli sme spievať. Dievčatá vlastne ani nevedeli, čo budeme spievať, lebo väčšinou vždy nacvičíme nejakú novú skladbičku. Na tom poslednom cédečku Božia láska, príď máme tri najkrajšie sobášne skladby. Jedna je prevzatá z filmu Sindy a má sobášne slová a v ďalšej pesničke s názvom Viem, že si so mnou je hudba prevzatá z muzikálu Dracula. Táto skladba je veľmi pekne spracovaná po hudobnej, dramaturgickej a speváckej stránke. Vrelo odporúčame to posledné a predposledné cédečko, lebo fakt stoja za to, aby ich človek mal doma a pustil si ich, keď príde naňho ťažká chvíľka.

8. Čo vás povzbudzuje do spievania, lebo nie je umenie začať, ale umenie vydržať?

Celá rodina sme tak viacej ku kostolu viazaná. Chlapci sú od malička miništranti. Starší, ktorý je teraz našim manažérom a tiež zvukárom, bude mať 22 rokov a ešte je stále hlavným miništrantom. Manželka má vyštudovanú teológiu a pracuje ako katechétka. No a ja som kantorom. V mojich začiatkoch som sa strašne bál hrať v kostole. U nás bol páter Jašo ako jeden z prvých kňazov a keď som mal nastupovať, už som sa bál chodiť do kostola. Bol taký nazlostený, že mi povedal: „Čo ti niekto porobil.? Zavoláme nejakého exorcistu.“ Potom prišiel jedna staršia sestrička, už mala okolo osemdesiat rokov, ona hrala a povedala: „Pán Soták, ja budem hrať a vy len spievajte, lebo vy máte dobrý hlas a ja mám slabý hlas.“ Tak som spieval pamätám ako teraz presne na Popolcovú stredu. Ešte predtým som prišiel za kňazom a vrátil som mu knižky z pohrebu. Začal som asi tým, že som sa zľakol na pohrebe, ako tam odpadli ľudia a hovorím: „Vraciam knižky, hrať nebudem. Ja sa tu nechcem zblázniť.“ „Dobre, nechceš, nútiť ťa nebudem.“ No a potom na tú Popolcovú stredu po sv. prijímaní ako keby mi Pán Boh povedal: „Tak tá stará babka to zvládne a ty s takým hlasom sa bojíš?“ Pritom nie som vyučený organista, mám hudobnú školu, ale na harmoniku. Bol som na vojne, tam som celé dva roky hral v kapele, takže klavír som trošku zvládol. Také boli moje začiatky a toto ma tak stále posilňuje, že keď to stará babka zvládla, tak čoho sa ja bojím.

Potom druhým mojím mottom je, že keď som dostal od Pána Boha taký hlas, tak aspoň svojím spevom splatím nejaký ten dlh, ako sa hovorí alebo ten dar, ktorý som dostal, touto formou. Spievam v kostole a tiež folklór. Môžem sa pochváliť, že v roku 2005 som vyhral celoštátnu súťaž v sólovom speve. Naposledy som bol spievať v slovenskom rozhlase v Košiciach pri príležitosti 80. výročia prvého vysielania z Košíc. Boli tam také osobnosti ako Monika Kandráčová, pani Mačošková, Hanka Poráčová. Bola to pre mňa veľká česť, že ma pozvali spievať medzi také speváčky. Mám aj svoje cédečko, ktoré som vydal v minulom roku. Ak počúvate rádio Regína, dosť často ho púšťajú. Z duchovných aj z ľudových pesničiek mám radšej pomalšie pesničky. Rýchlu pesničku dokáže zaspievať hocikto, ale zaspievať pomalú pesničku a spievať ju od srdca, tak ako hovorí Janko Príhoda: „Pesnička sa nemôže spievať z hrdla.“ Odkedy zomrel , mám to stále na pamäti, že najprv pieseň musím dať do srdca a tak ju môžem dať vonku divákovi a poslucháčovi. A to nielen tú ľudovú, ale aj náboženskú – najprv si ju poriadne dostaneme do krvi, do srdca a tak ju potom podáme, či som to ja alebo sólistky, čo mám.

Ďakujeme za rozhovor.

pripravil M. Magda st.

S Duchom Svätým


Bratia a sestry, päťdesiat dní sme slávili veľkonočné tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania. S akou veľkou radosťou sme spievali vo veľkonočné ráno „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych“ alebo zvolanie “Aleluja“. Bolo to krásne. Neopakovateľné. S pribúdajúcimi normálnymi pracovnými dňami naša radosť pomaly odchádzala. Možno ju už nemáme. Alebo len málo. Čo s tým?

V novom cirkevnom období, v ktorom sa ocitáme, je potrebné prežívať radosť v Duchu Svätom. Pán Ježiš ho poslal apoštolom a posiela ho aj nám každý jeden deň, aby sme v tomto Duchu prežívali spiritualitu všedného dňa.

Duch Svätý je bytostnou dobrotou Boha. On je láska, vzájomnosť Otca i Syna. On je Božím teplom. Duch Svätý je zážitok Boha v ľudskom srdci. Je to zážitok schopnosti milovať Boha tak ako miluje iba Boh. On nám ukazuje jedinečný a jediný správny vzťah k Bohu, k ľuďom i ku stvoreným veciam. On napráva naše pokazené vzťahy.

Duch Svätý urobil z ustráchaných apoštolov za dverami odvážnych neohrozených hlásateľov evanjelia pred dverami celého sveta. Dnes sa skutočne ohlasuje evanjelium nie za zatvorenými dverami, ako to bolo za bývalého režimu, ale ohlasuje sa slobodne, radostne, a to nielen v kostoloch, ale aj v zamestnaní, v školách, v tlači, v televízii a aj naším slovom a skutkami. Ježiš mal pravdu: „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium …“

Každú nedeľu zaznieva na konci sv. omše výzva: „Iďte v mene Božom“. Potom otvárame kostolné dvere a pred nami je panoráma našej dediny, môjho domu, vidím priestor, kde mám hlásať Ježiša Krista, kde mám prinášať Božieho Ducha, kde sa máme podľa príkladu prvých kresťanov milovať navzájom v láske Božieho Ducha. Ježiš nás vyzýva, aby sme boli odvážni kresťania bez strachu, s láskou v srdci.

Bratia a sestry, aj keď sme už vo všedných dňoch, nezabudnite, že zázraky sa dejú nielen v nedeľu. Majte na zreteli, že všedný deň je ako perla večnosti v mušli času a že jestvujú okná v múroch všedného dňa. Každý deň je neopakovateľný, vzácny dar. Vo všedné dni žijeme zo sily, ktorú nám dávajú sviatky slávenia veľkých tajomstiev našej viery. Žijeme zo sily Ducha Svätého, ktorého nám zoslal Otec so svojím synom Ježišom.

Duchom Svätým požehnané všedné i nevšedné dni želá

Oliver Székely, duchovný otec