Keďže v manželstve sa žije s rôznymi životnými problémami, preto dochádza aj ku konfliktným situáciám. Konflikty sú na riešenie a tiež sa rôzne riešia. Niektorí to vedia riešiť jednoduchšie, iní komplikovane. U mnohých, keď príde konflikt, je ľahké sa stiahnuť do mlčanlivej urazenosti, postaviť medzi seba stenu, ktorá hrubne z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, mesiac, či dokonca rok. Iní namiesto stavania steny začnú útočiť na všetkých frontoch – z mora, z pevniny, zo vzduchu – a snažia sa oslabiť pozíciu partnera a chcú ho prinútiť vzdať sa. Toto môže viesť k slovnému či dokonca fyzickému násiliu, keďže sa snažíme partnera donútiť, aby prijal náš uhol pohľadu.
No bez ohľadu na to, aké máme sklony, nasledujúca rada nám pomôže postaviť sa konfliktnému bodu zoči-voči tak, že nás naučí sústrediť sa viac na problém než na útoky voči sebe. Cieľom je zabrániť, aby problematické oblasti ovplyvnili náš vzťah.
V každom manželstve sa vyskytnú obdobia, keď naše odlišné prístupy budú vyžadovať diskusiu.
Čo robíme, ak sú v našom správaní nezhody?
Sú 4 hlavné možnosti: útok, ústup, vyjednávanie alebo diskusia.
Niektorí ľudia útočia, snažiac sa prinútiť svojho partnera zmeniť zmýšľanie na ich spôsob. To však nefunguje. Najbežnejšou reakciou na donucovacie snahy je buď prejsť do ofenzívy a postaviť sa na odpor, alebo navonok spolupracovať, ale vo vnútri zúriť.
Iní ustúpia, nechajúc svojho manžela alebo manželku, aby si všetko robili po svojom, a nikdy nevyjadria svoj názor. To tiež nie je zdravé a nevytvára to dynamický partnerský vzťah. A ďalší vyjednávajú, dúfajúc, že sa stretnú niekde v strede: “Ja trochu ustúpim pod podmienkou, že ty tiež trochu ustúpiš”. Problémom je, že naše správanie sa takto stáva podmienené odozvou nášho partnera. Keď vidíme manželstvo ako “dávaj – ber” v rovnakom pomere, vnímame len to, čo dávame my a čo si náš partner berie. Každý máme svoju predstavu o tom, kde sa nachádza stred. Ak máme pocit, že partner nesplní svoju časť dohody, prestaneme my plniť našu.
Štvrtá a najlepšia cesta je diskutovanie o našich rozdieloch. To vyžaduje, aby sme boli obaja pripravení vyjsť si navzájom v ústrety. Na rozdiel od útoku, ktorý je zameraný “na mňa”, alebo ústupu, ktorý je nezdravo zameraný “na teba”, alebo vyjednávania, ktoré je tiež zamerané “na mňa”, diskusia je zameraná “na nás”. Obidvaja sa pýtame: “Čo je najlepším riešením pre nás oboch?” Niekedy povie manžel: “ Musím sa zmeniť!” Inokedy povie manželka: “Musím robiť veci inak!” Zvyčajne obaja potrebujú urobiť nejaké zmeny.
Diskutovanie je zručnosť, ktorú možno trénovať a naučiť sa tak, že sa rozhodneme dodržiavať niektoré základné pravidlá. Prieskum ukázal, že polovica všetkých hádok medzi manželmi prebieha večer a štvrtina sa háda v najstresujúcejších okamihoch, ktoré predchádzajú mimoriadnym príležitostiam.
Aby sme vedeli správne a plodne visť diskusiu je dobré vedieť si vybrať ten správny a najvhodnejší čas a tiež jednoduché a veľmi účinné pravidlo – pravidlo desiatej hodiny.
Toto pravidlo hovorí, že ak po desiatej (22:OO) hodine vybuchne nejaký spor alebo búrlivé emócie, obaja musia byť schopní odložiť ďalšiu diskusiu na iný vhodnejší čas. A je to múdre riešenie pre mnohé rodiny.
Ja si tiež spomínam, že väčšina našich vášnivejších hádok začínala neskoro večer, a to zvlášť vtedy, keď bol náš pohľad na určitú vec skreslený únavou. V takých okamihoch sa nám ťažšie počúvalo a ťažko vnímalo hľadisko nášho partnera.
Pravidlo desiatej hodiny vyžaduje veľké ovládanie, ale pomôže predísť mnohým rozporom, ktoré by sa mohli rozvinúť do bolestivých a jalových hádok. Zvyčajne neexistuje žiaden dokonale vhodný čas na prednášanie ponôs alebo vyjadrovanie rozdielnych názorov, ale oplatí sa spolu zvážiť, ktorým okamihom by sme sa mali vyhýbať. Určite k nim patrí najmä niekoľko hektických minút pred odchodom do práce, alebo do kostola, či niekam inam. Obvykle práve nedostatok času vyvoláva potrebu urýchlene presvedčiť toho druhého o pravosti nášho pohľadu na problém a rovnako aj neochotu navzájom sa počúvať!
Snažme sa vyhýbať tomu, aby sme sporné otázky preberali počas nášho týždenného manželského času. Nič horšie nie je, ak muž má obavu pri “týždennom rande”, čo zase naňho manželka vytiahne – čo zlé v uplynulom týždni spravil. A to isté platí aj opačne. Potom pravda, prínos týždenného spoločného času sa stratí, ak nie je ten čas požehnaný a nie je radostný pre obidvoch.
Máme byť pripravení vzájomne sa počúvať. Vždy ide o náš spoločný problém, na riešení ktorého treba vzájomne spolupracovať. Dosiahnutie zhody môže vyžadovať niekoľko ťažkých rozhovorov, no je lepšie byť na jednom fronte a bojovať proti spoločnému problému, než útočiť jeden na druhého. Často pomôže, ak si zostavíme zoznam možných riešení a potom spolu zvažujeme všetky pre a proti každého z nich.
Počúvanie je životne dôležité. V dusnej atmosfére nezhody sa inštinktívne snažíme uistiť, že partner skutočne pochopil náš pohľad, sami sa však už tak neusilujeme pochopiť ten jeho.
Ak budeme hovoriť striedavo raz jeden, raz druhý, pomôže nám to efektívnejšie rokovať. Ak navzájom počúvame názor toho druhého, často nám to umožní vidieť pred nami východisko, ktoré nie je ani moje, ani tvoje, ale celkom nové a nakoniec naše.
MUDr. B. Vaščák, Široké