Ohlášky:


– 4. jún o 16. hod v Ovčí:

Štefan ŠUSTER, syn Pavla a Anny rod. Ondášovej, bývajúci v Hrišovciach a Adriana BALOGOVÁ, dcéra Jozefa a Evy rod. Bujnovskej, bývajúca v Ovčí

-re-

Stalo sa:


– 10. 4. – navštívil nás opäť po roku univerzitný kaplán v Košiciach Štefan Novotný, ktorý nás povzbudil slovom a informoval o živote na akademickej pôde

– 21. – 24. 4. – slávili sme Veľkonočné trojdnie – umučenie, smrť a zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista

– 1. 5. – odpustovú sv. omšu ku cti sv. Jozefa, robotníka slúžil ražňanský pán farár Pavol Bugoš

-re-

Pieseň o Božom Služobníkovi, Baránkovi.


Zaspievam ti národ túto pieseň,
aby si mohol začuť …!
Aby si začul lahodné jej tóny
a obsiahol pokoj ducha.

Voľakedy nazačiatku
pýcha vzdula srdce človeka
a ono – prasklo …
Rana jeho krváca.
Je neviditeľná,
no smrteľná.
Lebo chcel doň človek viac pojať,
ako mu náleží.
Bohom sa chcel človek stať …!!!

Odvtedy krváca
nezmernými prúdmi bôľu,
strachu, smútku, rán …
Krváca srdce človeka
na všetky sveta strany
a po všetky časy.

I zľutoval sa nad ním Boh!
Zľutoval, lebo
ako ho z lásky stvoril,
stále ho tak miloval.

Človeka s poraneným srdcom …

Hľadal
vo svojej Božskej Múdrosti:
„… kto nám pôjde …?“
I hľa – dal som sa –
„ tu som …!“

Ľúbou nôtou poslušnosti
zaspieval jeho Služobník.

„Ty???!“
… Áno, Ty, lebo iný nik nezmôže
tie srdcia zceliť, prijať,
vziať na seba všetok bôľ …

I stal sa poslušným, poslušným až po krajnosť,
kedy spieva lásky spev
stonúc pod ťarchou ľudských rán …
V tŕni, v kríži,
v biča šľahu – každého
… miluješ, mrieš, túžiš,
hľadáš …

Spievaš zemi lásky spev,
aký nikdy v celosvete –
nikdy a zas nikdy!!!
nezaznel …

A keď ticho …
… zdalo by sa,
vypustil si srdca hlas ..!
Krv a voda – spásne znaky ..!

Takto láska Boha
zachránila nás.

Spievam túto pieseň krásnu
ústami i perami.
Lež kde slová nedochodia
pohľad dôjde láskavý.

Láska sama prichádza k nám.
A ňou On sám,
Pokorný Služobník
svetu spieva svoju pieseň …

Baránkovu pieseň,
pieseň o Láske …

V Kluknave 23. apríla 2011, pri Božom hrobe …

Trampoty v manželstve

Čo musia mať manželia?

– dobrú hlavu, pretože ju často stratia,

– dobré zuby, pretože musia často kadečo prehrýzť,

– dobrý chrbát, pretože toho musia často veľa uniesť,

– dobrý žalúdok, pretože musia často stráviť tvrdé sústa,

– dobré nohy, pretože ich často tlačia topánky hneď na mnohých miestach.

Jednoducho trpezlivosť patrí k hlavnej výzbroji, ktorú si manželia nesmú zabudnúť vziať so sebou na spoločnú životnú cestu.


Mnohí mladí ľudia, ktorí uzatvárajú manželstvo z lásky, nemyslia dostatočne na to, že manželstvo nie je iba realizácia lásky. Manželstvo znamená spoločné prežívanie, spoločné zvládnutie života. Najmä tí mladí ľudia, ktorí vyrástli v ovzduší prehnanej rodičovskej starostlivosti, zväčša si ťažko zvykajú „stáť na vlastných nohách“.

Stály pocit preťaženosti plodí nervozitu, nespokojnosť samého so sebou, ktorá sa však navonok prejavuje ako nespokojnosť s partnerom. Kto sa cíti preťažený, ľahko hľadá vinu u toho druhého, v jeho nedostatočnej pomoci a obetavosti. Lenže partner sa nachádza v podobnej psychickej situácii, takže nervozita sa na obidvoch stranách stupňuje a v domácnosti vládne psychická nepohoda. Za takých okolností zvyčajne niet času ani nálady na lásku, na vzájomné „duševné hladkanie“. Do toho pribudne popri nedostatku financií neraz aj dajaká choroba, komplikácie v zamestnaní a je tu podnet pre prvý výbuch zlosti. Vtedy padá všetka dovtedy láskyplne pestovaná vľúdnosť, padajú nadávky, „naše masky“ a zjavujú sa „pravé tváre“. Obidvaja partneri sa zrazu vidia v inom svetle.

Príčinou je nepripravenosť partnerov, chybné očakávanie a nesprávne predstavy o živote, o manželstve a o rodičovstve! Zmenou postavenia ženy v spoločnosti a v rodine sa zmenila aj štruktúra rodiny. Muž už nie je hlavou rodiny a žena len jej príslušenstvom. Zamestnaná, zarábajúca žena výrazne spolurozhoduje o rodinnom rozpočte a používaní všetkých prostriedkov. A preto u každého správneho muža sa má výrazne prejaviť jeho otcovstvo aj jeho podiel na riadení a prežívaní v jeho vlastnej rodine.

Otcovstvo – ako citový vzťah muža k svojim deťom – je v istom zmysle odrazom toho, ako v detstve a v mladosti precítil citový vzťah matky a otca k sebe on sám. V minulosti sa citový aspekt otcovstva všeobecne zanedbával. Skôr prevažovala ekonomická – zárobková činnosť a hromadenie majetku a tým sa odvádzala pozornosť od naozaj ľudských stránok otcovstva.

V takomto zmysle pôsobili otcovia príkladom aj na svojich synov. No i verejná mienka a postoje matiek zatlačili citovú zložku otcovského vzťahu do úzadia. Vychádzalo sa síce z nesprávneho stanoviska, že úlohou otca je uživiť deti, zatiaľ čo ich výchova, najmä citová, je vecou matky. V dnešných časoch je väčšia citová potreba muža prežívať otcovstvo ako intenzívny citový vzťah. Zároveň sa úspešné otcovstvo stáva pre čoraz väčší počet mužov zdrojom vedomia citovej uspokojenosti životom a bohatstva prežitého života.

Otcovstvo so všetkými jeho radosťami, ale aj ťažkosťami, starosťami, bojmi a úspechmi by malo byť bytostnou túžbou každého mladého muža. Citové prežívanie otcovstva sa podstatne obohacuje tým, že je sprevádzané láskyplnou účasťou obidvoch rodičov. Veď práve spoločná starostlivosť o deti je podstatnou náplňou citových väzieb medzi rodičmi spojenými nielen vzájomnou láskou, ale aj spoločnou láskou k deťom. Tak ako otca naplňuje citom hlbokej vďačnosti, keď pozoruje, s akou starostlivosťou matka všestranne opatruje dieťa, aj matkinu lásku prehlbuje vedomie, že otec sa „obetavo“ venuje deťom. I keď venovanie sa deťom nemožno pokladať za obetu. Naopak, citové prežívanie činností spojených s výchovným vedením detí – otca obohacuje jedinečnými hodnotami. Všetko, čo otec svoje dieťa naučí, chápe aj ako svoj úspech.

Je ešte pomerne veľa mužov, ktorí „ešte nedorástli“ na úspešné otcovstvo a preto toľkí zlyhávajú v tejto oblasti. Pritom si ani neuvedomujú, o aké životné hodnoty sa tým pripravujú.

Rozhodujúcim motivačným prvkom sa stala láska k deťom, otcovská láska, ktorá sa nemôže rozvinúť bez detí ako partnerov ako objektov lásky. Je to láska, ktorá sa naplňuje otcovskou starostlivosťou o deti a ktorá sa v rozumovej oblasti „živí“ túžbou mať vo svojich deťoch rozvinuté, ľudsky obohatené pokračovanie. Plnú životnú spokojnosť môže muž dosiahnuť iba vtedy, keď jeho otcovstvo takto motivované a keď zároveň prežíva citovo uspokojivý harmonický partnerský vzťah.

Nezabúdajme aj na veľmi dôležitú úlohu starootcovstva. Citovo správne prežívané starootcovstvo v mnohých prípadoch mnohonásobne obohacuje citový život muža. Až tu sa niekedy v plnom rozsahu prejavia kladné plody dobrého a úspešného otcovstva. Starí otcovia mávajú nielen viac času na vnúčatá, ale aj neraz a oveľa hlbšie citovo prežívajú starootcovskú lásku ako lásku otcovskú. Práve pri porovnávaní života starého otca bohato naplneného citmi, žijúceho v lásky plnom spoločenstve dcér, synov, neviest, zaťov a vnukov či vnučiek, ktorí mu bez zábran prejavujú svoju lásku, – so životom starnúceho muža, čo žije osamelo, ba možno obklopený nevraživosťou, možno zmerať význam a hodnotu úspešného otcovstva.

Napriek celkovej emancipácii muž od svojej manželky očakáva ženskú jemnosť, matersky láskavý prístup, „márnomyseľnú“ starostlivosť o svoj zovňajšok aj istú mieru dievčenského, resp. ženského studu. Žena by mala byť manželovi aj priateľkou, radkyňou i psychickou oporou – ale to musí muž tieto kvality ženy postupne vypestovať – svojou manželskou pozornosťou a snahou.

Muži by si mali zasa uvedomovať, že žena je ako partnerka rovnocenná aj so svojou ženskosťou. Aj keď ženy spravidla kladne prijímajú mužovu citovosť a nežnosť, ale musí to byť citovosť a nežnosť typicky chlapská! Žena chce mať vo svojom mužovi pevnú a spoľahlivú životnú oporu, múdreho poradcu i fyzicky statného reprezentanta rodiny, ktorý nielen určuje sociálny status celej rodiny, ale podopiera aj ženine zdravé rodinné sebavedomie.

Nielen muž „sa vidí“ vo svojej žene. Aj žena posudzuje svoju spoločenskú prestíž, svoju vlastnú dôstojnosť, váhu svojej osobnosti podľa toho, ako hodnotí a ako si váži svojho muža. Preto sa milujúca žena usiluje kladne dotvoriť, zdokonaľovať manžela, podopierať jeho prestíž aj vo vlastných očiach. Muž by nemal zabúdať, že jeho úlohou je uchádzať sa o lásku svojej partnerky. Muž potrebuje vždy znova „dobývať“, získavať a úspešným dvorením dosahovať úspech a lásku.

Muž potrebuje pre svoje citové uspokojenie vedomie, že je úspešný aj ako milenec svojej ženy a ona by mu mala vždy poskytnúť príležitosť na jeho „osvedčenie sa“. Žena túži vždy, aby bola milovaná a žiadaná. A muž by ju mal svojim konaním presvedčovať, že je úspešná a že ju naozaj ľúbi. Ona to chce počuť a precítiť. Muž by mal veľmi často a pravidelnejšie opakovať zázračné slovíčka: „Ľúbim Ťa!“, „Mám ťa rád!“. Manželia by si mali stále opakovať: „Mám ťa rád/a takú/ého, aká/ý si…“ Práve o tom by to malo byť!

Akokoľvek žena zostarne, jej štíhly pás už nie je do tvojich dvoch dlaní, jej tvár sa trochu pokrčí alebo sa jej zmení farba vlasov na odtiene šedej – manžel by ju mal milovať rovnako, pretože miluje ju, a to naveky. A akokoľvek sa manželovi zväčší objem pása (upevnia sa aerbegy), alebo príde o prácu, či o zdravie, manželka by mu mala byť oporou a milovať ho naplno. Rovnováha vzťahu je práve v tom základnom – ja milujem teba a ty mňa.

Chalil Džibrán píše: „Nerobte si z lásky putá!“… Bez pravej a čistej lásky (ktorá občas križuje), bez vzájomného pochopenia, bez milosrdenstva medzi partnermi, ktoré vždy nanovo učí vidieť toho druhého s toleranciou a porozumením…, by sme nič nezmohli. Sú to všetko dary Ducha Svätého, ktoré Boh ponúka a dáva každému sviatostnému manželstvu. Takže môžeme pokojne povedať, že bez Božieho ducha by sa vzťahy v manželstve rozpadávali ako skaly v Negevskej púšti. To si musíme uvedomiť, hlavne my – muži. Je mi veľmi ľúto, že sa dnes polovica manželstiev končí rozchodom.

Je to ďalší výrazne negatívny rys súčasnej civilizácie, na ktorý bude doplácať. Pokiaľ dnešný človek začína chápať rodinné vzťahy len ako napĺňanie materialistických poučiek: teplý domov, pravidelná strava, nákupné centrá, konzum, práca, sex…, a nechystá sa ich oduševňovať dobrom, krásou, nádejou, súcitom, vernosťou a láskou – plodmi Ducha – bude to bolestné. Ale ja verím, že ľudstvo sa skrze Ježiša Krista Zmŕtvychvstalého vylieči.

MUDr. Blažej Vaščák, Široké

Duchovnosť a psychológia (Časť XVIII.)


V našom predošlom článku sme sa zaoberali stresmi veľkej intenzity, ale s malou trvácnosťou. Nazvali sme ich životné situácie, t.j. situácie, ktoré majú vplyv na celý život človeka a niekedy zanechávajú nezmazateľnú stopu v jeho srdci. Dnes si rozoberieme druhú skupinu stresov. Ich intenzita nie je veľká, ale sú v našom živote prítomné skoro vždy. Parameter stresu, akým je dĺžka, hrá dôležitú úlohu. Avšak silný, no krátko trvajúci stres je zdraviu menej nebezpečný ako slabý, ale dlhotrvajúci stres. V tom spočíva i zákernosť stresov druhej skupiny (s odvolaním sa na amerického vedca Jerrold S.Greenberga – už sme ho v minulosti spomínali).

Prečítajte si teraz, milí čitatelia, nižšie uvedený zoznam udalostí, ktoré môžeme nazvať i bytovými ťažkosťami či malými nepríjemnosťami, ktoré však prinášajú so sebou veľké zdravotné problémy, ak na nás pôsobia dlhý čas. Isto sa mnohému zo zoznamu začudujete, mnohé sa vám bude zdať pochybné. Ale nenáhlite sa povedať „nie“. Zapamätajte si – neexistujú univerzálne stresy. Vašou úlohou je nájsť v zozname stresy, ktoré sa vyskytujú vo vašom živote. Ovládať stres nie je možné bez analýzy, koľko a akých stresov denne zažívate. Zoznam stresov je uvedený taktiež v knihe Jerrold S.Greenberga: „Conprehensive stress management“.

1. Nepokojné myšlienky o budúcnosti, myšlienky o smrti; existenčné otázky; hľadanie zmyslu života.

2.Vnútorný nepokoj ohľadom rôznych udalostí (nešťastná udalosť, katastrofa).

3.Vnútorný nepokoj ohľadom peňazí v prípade krajnej núdze.

4.Vnútorný nepokoj ohľadom zdravia – vlastného či zdravia členov rodiny; tiež vnútorný nepokoj ohľadom fyzických schopností, ohľadom fungovania organizmu; taktiež ohľadom svojej hmotnosti, zhoršenia vzhľadu tela.

5. Vnútorný nepokoj z porovnávania sa s vysokými štandardami.

6. Vnútorný nepokoj ohľadom nevyplatených dlhov, ohľadom získania kreditu.

7. Vnútorný nepokoj ohľadom odchodu na dôchodok.

8. Vplyv počasia.

9. Vnútorné konflikty.

10. Hlúpe praktické chyby.

11. Pracovné vzťahy s priateľmi alebo známymi.

12. Deficit peňazí na nevyhnutné výrobky, nákup odevov; na predchádzanie ochoreniam či ich liečenie; nedostatok peňazí na oddych a rekreáciu; potreba znížiť náklady za elektrinu, vodu a podobne; nedostatok peňazí na dopravu.

13. Nedostatok peňazí na riešenie bytovej otázky.

14. Zvýšenie cien tovarov každodennej spotreby.

15. Vloženie kapitálu, zaplatenie daní.

16. Konflikty s inými ľuďmi – s blízkymi, s priateľmi, predstavenými, učiteľmi, rodičmi, deťmi.

17. Tažkosti so zákazníkmi a klientmi.

18. Nedostatok času pre rodinu.

19. Nedostatok oddychu; málo spánku; napätý oddych.

20. Niekto vás využíva.


21. Nevyhnutnosť čakať na niečo; nevyhnutnosť čakať na oneskorencov.

22. Neschopnosť vyjadriť sa; nespokojnosť v zamestnaní; myšlienky zmeniť zamestnanie.

23. Nepohodlie spôsobené drzými fajčiarmi, hlučnými susedmi; hluk, ktorý vám prekáža v práci či pri oddychu.

24. Nočné horory.

25. Nedostatok síl a energie.

26. Veľké množstvo práce; preťaženosť rodinnými povinnosťami; veľmi veľa malých ťažkostí; nedostatok času na zaplánované práce.

27. Plánovanie a príprava jedla; udržiavanie poriadku v byte; starostlivosť o domacich zvieratách; premiestňovanie alebo strata vecí; nákupy.

28. Predpojatý názor o vás zo strany druhých; klebety; kadejaké chýry ohľadom vás.

29. Prítomnosť cudzích ľudí vo vašom byte; neohlásené návštevy.

30. Zápchy na cestách; problémy spojené s autom; problémy súvisiace s dopravou.

31. Problémy spôsobené nedobrou ekologickou situáciou a kriminalitou.

32. Pozeranie televízie.

33. Práca, ktorá nevyžaduje veľa úsilia; veľmi veľa voľného času; mrhanie časom.

34. Rozčúlenie ohľadom bežných profesionálnych povinností; rozčúlenie spôsobené kolegami.

35. Veľké množstvo vami vyfajčených cigariet; pitie alkoholu; prijímanie liekov.

36. Veľmi intenzívne stretávania sa.

37. Obavy a ťažkosti ohľadom prijatia riešenia.

38. Lútosť za vopred prijaté riešenia.

39. Sociálne povinnosti.

40. Strach z konfrontácie, z odmietnutia.

41. Obavy spojené s bezpečnosťou práce.

42. Zníženie vašich fyzických schopností; zhoršenie zraku či sluchu.

43. Zhoršenie situácie v rajóne, kde žijete; narušené susedské vzťahy.

44. Financovanie vzdelania detí; finančná zodpovednosť za niekoho, kto s vami nežije.

45. Pocit samoty; deficit stretávania sa s ľuďmi.

S čím tu vymenovaným sa stretávate vy vo svojom každodennom živote? Čo z toho je pre vás najviac aktuálne?

Miroslav a Lilia, Sankt-Peterburg

Ahoj deti!


Máj je jeden z najkrajších mesiacov v roku. A viete prečo? No jednoducho preto, lebo je prevoňaný kvietkami, prežiarený jarným slniečkom a dovolí nám konečne sa bicyklovať, hrať vonku futbal a vynahradiť si tak upršané aprílové dni.

Viete, ktorý deň je jedným z najvýznamnejších dní v máji? Okrem 1. mája, kedy sme v našej farnosti mali odpustovú slávnosť sv. Jozefa, robotníka, a okrem štátnych sviatkov, je to Deň matiek.

V tento deň (a nielen počas neho) by sme mali prejaviť úctu a lásku našim mamkám. Nemusí to byť ani obzvlášť drahým darčekom. Postačí maličkosť. No podstatné je to, aby sme ju darovali s láskou.

A nezabudnime pri tom na objatie a bozk na líčko 🙂

Pre inšpiráciu tu mám pre vás jednu básničku:

Čože ti dať na pamiatku, mamka naša, k tvojmu sviatku? Nazbieral som lesné kvety, zostavil som pekné vety. To, čo vety nepovedia, lesné kvety dopovedia.
A keďže je máj aj posledným jarným mesiacom a vonku už stretávame včielky, túto si môžete vymaľovať 🙂

P.S.: A mami, aby som nezabudla: Mamička moja, bez zbytočných fráz a skratiek, prajem Ti všetko najlepšie ku Dňu matiek.:)

stránku pripravila: Lenka Novotná

Stratené a nájdené


Máj – čarovný mesiac s ešte čarovnejším prívlastkom „mesiac lásky“. Tento prívlastok mu právom patrí. Padajúce lupienky čerešňových kvetov vytvárajúce krásnu romantickú atmosféru, dlhšie dni, nezabudnuteľné jarné západy slnka…, ach jaj 🙂 Ale dosť snívania, poďme k veci.

Neviem, či je to nejaké nepísané pravidlo, ale osobne si myslím, že lásku by sme si nemali prejavovať len výlučne v tento mesiac (odhliadnuc od sviatku sv. Valentína). Mesiacom lásky predsa nemusí byť len máj, ale ktorýkoľvek mesiac roka. Keď svojej manželke kúpite v marci kyticu červených ruží z jednoduchého dôvodu – lebo ju nadovšetko ľúbite – neporušíte tým nijaký zákon. Tým som si istá 🙂

Mnohí ľudia si myslia, že písať o láske je ľahké. Jednoduché obsadenie postáv, ešte jednoduchší scenár, možno nejaká tá zápletka a očakávaný happyend. Nie som síce žiadna Danielle Steelová či Rosamunde Pilcherová, ale rada píšem o tomto krásnom, jednoduchom, a predsa tak zložitom cite. Áno, zložitom. Lebo aj keď sa láska zdá byť jednoduchá, je ťažké o nej písať alebo sa ňou zaoberať, ak ju nepociťujete „na vlastnej koži“. Sirote z detského domova je ťažké rozprávať o rodičovskej láske, keď ju nikdy nepoznala. Je ťažké čo i len spomenúť lásku, keď sa spamätávate z rozchodu či večného odchodu milovaného človeka. Spomienky nedovolia zabúdať…

A teda – Láska. Už len to samotné slovo v nás vyvoláva pocit krásna. Postačí týchto päť písmen, dvaja ľudia a hneď je svet ružovejší. Je to ten najdokonalejší cit, ktorého je človek schopný. Na prvý pohľad sa zdá byť úplne neškodná. Avšak ako aj tornádo za sebou zanecháva spúšť, aj láska po sebe zanecháva stopy. Zlomené srdce, slzy za dažďom zmáčaným oknom, melanchólia… Každá životná skúška v našom vnútri zanecháva následky. A skúška z lásky nie je výnimkou.

Láska má viacero podôb. Môže byť rodičovskou, súrodeneckou, láskou dvoch mladých ľudí, manželskou láskou, láskou k deťom, hudbe či mačke, ktorá práve spokojne pradie na vašej posteli. Aj keď v posledných dvoch prípadoch ide skôr o záľubu, nie o lásku v pravom slova zmysle.

Nech je to už akokoľvek, lásku potrebujeme ako kyslík. Človek predsa potrebuje cítiť, že ho má niekto rád, že naňho myslí a že s ním môže rátať v každej situácii. A to aj napriek všetkým jeho „chybičkám krásy“. Ten, kto má toho druhého rád, má ho rád preto, aký je a nie preto, akým by mal byť. Ak si ho príliš zidealizuje, nevyhne sa sklamaniu. Zaľúbil sa totiž do ideálu a nie do „bežného smrteľníka“. A sklamanie bolí. Nepomôžu ani slzy, kvôli ktorým dve hodiny žmýkal vankúš, ani depresívne stavy podobné úlohám hrdinov z telenoviel. A o kvante údajne liečebných sladkostí a čokolády ani nehovoriac.

Láska sa v našom živote objaví ako blesk z jasného neba. Či už je to povestnou „iskrou“ alebo malým kučeravým bucľatým Amorom s presnou muškou. Niektorých ľudí dala dokopy škola či práca, iných zrážka na chodníku pred Tescom, ďalších spojila virtuálna pavučina sociálnych sietí. Ako sa vraví – byť v správny čas na správnom mieste. Lenže zostáva nezodpovedaná otázka: Bolo to miesto naozaj správne? Kto mi zaručí, že on je ten pravý/ona je tá pravá?!

Dalo by sa povedať, že láska je súkromná spoločnosť dvoch ľudí, s obmedzeným ručením. Túto spoločnosť spravujú obaja spoločne, rovnocenne. Ale môže sa stať, že do života tejto spoločnosti vstúpi „mafia“ v podobe stereotypu, klamstva a pretvárky. Táto „mafia“ túto spoločnosť napáda a vydiera až dovtedy, kým ju úplne nezničí. Takto sa dá láska ľahko stratiť.

Avšak, ak je láska naozaj tou pravou, vydrží aj vonkajšie vplyvy okolia (presne ako tá nepremokavá bunda, ktorú ste si minule kúpili). No ak je len povrchná a chýba v nej vzájomná dôvera, empatia či rozhovor, ľahko sa zo života vytratí. A to presne tou istou rýchlosťou, akou nám doň zasiahla.

Lenže čo v jednom okamihu života stratíme, v inom môžeme nájsť. Nie nadarmo sa predsa hovorí, že optimizmus je nadovšetko. Každá minca má predsa dve strany. A teda, aj keď vzťahy vznikajú a zanikajú ako na bežiacom páse, stále je šanca nájsť pravú druhú polovicu nášho srdca.

Poznáte tú situáciu, keď stratíte niečo veľmi cenné (napríklad retiazku). Čo následne urobíte? Áno, presne tak. Prevrátite dom „hore nohami“, prekutáte všetky zásuvky, poodťahujete nábytok, vymetiete deťom detské izby a podobne. Je možnosť, že ju nájdete a budete znova nosiť. Tak je to aj s láskou, veď: „Stará láska nehrdzavie.“ No je aj možnosť, že vás bude mrzieť strata a budete musieť prežívať niekoľko dní sklamanie z neúspešného hľadania…

Ale… Čo ak jedného pekného dňa dostanete retiazku s lepším zapínaním a menšou pravdepodobnosťou straty? Alebo – aplikované na lásku – čo ak do vášho života vstúpi niekto nový, zahladí stopy po minulosti a zmení vám život…?

Začal sa mesiac plný tepla (to je síce momentálne dosť diskutabilné), mesiac poznačený skúškami dospelosti – maturitami, no hlavne, láskou.
Želám vám preto, aby ste lásku zo svojho života nikdy nevyhodili a aj keď vo svojom živote zažijete nejaké to sklamanie, nedajte sa odradiť.

Pretože niekde po svete chodí niekto, kto má kľúč od vášho srdca a čaká, kedy si vás nájde a bude si môcť odomknúť…

Lenka Novotná, Víťaz

Rok s Bohom

26. júl: sviatok sv. Joachima a Anny


Svätá Anna a svätý Joachim boli Ježišovi starí rodičia. V našej farnosti si tento sviatok zvlášť uctievame, pretože neďaleko našej obce sa nachádza staré pútnické miesto – kostol zasvätený k úcte týchto svätcov.

Tento sviatok je už od nepamäti spájaný s rodinou a je aj vynikajúcou príležitosťou uctiť si starých rodičov. Babka a dedko majú pre svoje vnúčatká veľký význam, mali by byť pre nich studnicou lásky a múdrosti. Ak nebývate ďaleko, tento deň je ako stvorený na to, aby ste ich spolu s deťmi navštívili a priniesli im od detí vlastnoručne nakreslené obrázky a sladké dobroty. Ak žijete od nich veľmi ďaleko, s predstihom im pošlite pohľadnicu, alebo im v tento deň aspoň zatelefonujte. V našej farnosti sa v tento deň mnohé aj po svete rozídené rodiny stretávajú a je veľmi pekné, že túto tradíciu dodržiavajú.

Ak chcete aby vaše deti pochopili a ocenili úlohu starých rodičov, ale aj hodnotu ich vzťahov so širšou rodinou, skúste si spolu s deťmi a v závislosti od ich veku zhotoviť malý rodokmeň. Je veľmi dôležité odovzdávať svojim deťom informácie o ich rodových koreňoch.

Nemenej dôležité ako úcta k starým rodičom je v tento sviatok vysvetliť deťom jeho význam z náboženskej roviny. Prečo vlastne putujeme k „svatej Anne“, že to nie je preto, lebo im tam kúpime balónik, alebo nejakú sladkosť, na to by sme nemali upriamovať ich pozornosť (aj keď je to mnohokrát, zvlášť u menších detí ťažké). Deti by mali byť svedkom toho, že sa tam ich rodičia chodia modliť za celú rodinu, ak je v rodine nejaký ťažký kríž, že tam chodia vyprosovať orodovanie a pomoc v trápeniach.
Deti by mali byť svedkami toho, že tam videli svojich rodičov kľačať pri spovedi, že spolu nábožne slávili svätú omšu.

Toto je hlavný odkaz tohto sviatku, aby sme svojim deťom odovzdali aj cez oslavu svätého Joachima a svätej Anny zbožnosť a rozmnožili v nich vieru. Aby neskoršie, keď deti už budú samé rodičmi pochopili, že na toto miesto prichádzajú preto, že aj oni sami, tak ako ich rodičia, potrebujú posilnenie vo viere, nádeji a láske.
Toto odovzdajme svojim deťom, keď budeme tohto roku sláviť uprostred leta tento krásny sviatok.


Nabudúce mesiac august.

Martina Gondová, Víťaz

ROZHOVOR

Pochádza zo Slovenskej Vsi. Do SVD vstúpil v roku 1996 a vysvätený za kňaza bol v roku 2003 v Nitre. Jeho misijným určením sa stala Bolívia. Tam pôsobí vo farnosti El Alto, vzdialenej od hlavného mesta La Paz asi 20 km. Farnosť je výnimočná svojou nadmorskou výškou 4100 m.n.m.

Stretli sme sa 19. novembra minulého roku, keď ako neznámy kňaz sa zjavil vo dverách našej sakristie s otázkou na nášho duchovného otca Františka, či sa nemôže pridať ako koncelebrant pri slúžení sv. omše. Po sv. omši sme sa zoznámili a ja som ho poprosil o rozhovor. Keďže ho sprevádzali jeho mama a sestra, ponúkol som im miesto na fare v katechetickej miestnosti a vznikol tento rozhovor:


Predstavte sa nám.

Pochádzam zo Slovenskej Vsi, v okrese Kežmarok. Vyrastal som v katolíckej rodine, mám jednu sestru. V tých časoch, ktoré už prešli, teda v komunistických, nebolo možné, aby sme otvorene praktizovali našu vieru, ako mnoho iných rodín na Slovensku. Boli sme tým poznačení. Mamka pracovala v škole ako učiteľka a otec nás tak privádzal do kostola ako deti. Nemohla sa zúčastňovať kvôli práci. A s tým prišli aj ďalšie veci ako napríklad, nemohol som miništrovať, lebo to nebolo vhodné vzhľadom na situáciu. Ale tá túžba tam bola, lebo všetci chlapci aj v kostole, aj moji rovesníci boli miništranti, hrávali sme sa spolu u nás v dedine a stretávali sme sa. Prichádzali k nám saleziáni, ktorí sa nám venovali, nevedeli sme, že boli tajní. Aj vtedajší pán farár sa nám venoval, veľká vďaka jemu, že sme mali naozaj dobrých duchovných otcov. Takýmto spôsobom sme prežívali aj vieru.

Ktorý pán farár?

Pán farár Ondrej Lajči, vtedy bol u nás vo farnosti farárom.

U vás je farnosť?

Áno, farnosť a dve filiálky – Výborná a Vojňany. Pán farár nás povzbudzoval a venoval sa nám, napríklad prvé sväté prijímanie sme nemali spolu s deťmi, ale s pánom farárom sme sa stretli a dostali sme skúšku. A vlastne to prvé sväté prijímanie sme so sestrou spravili v inej farnosti, tam, kde nás ľudia nepoznali. Tak to je zaujímavý zážitok z môjho detstva. Mám dobrý pocit z toho, že aj ľudia, ktorí boli okolo nás, či už to boli naši rodičia, alebo kňazi, chápali nás a podporili v tom základe v detstve.

Prvé, čo som spravil po prevrate bolo, že som išiel za pánom farárom a hovorím mu: „Pán farár, už teraz môžem miništrovať?“ A on mi povedal takú zaujímavú vec: „Ondrej, ty môžeš aj navždy zostať miništrantom.“ Vtedy som sa potešil. Mal som 14 rokov a končil som základnú školu. Potom to už boli mládežnícke aktivity a podobne. Mali sme spevokol, chlapci, dievčatá. Mali sme naše miništranské skupinky, kde sme robili rôzne aktivity, nielen teda byť pri oltári, ale aj iné stretnutia, v prírode a rôzne. To utvrdzuje taký smer, také smerovanie. A neskôr prišli roky, keď sa má človek rozhodnúť, čo ďalej. Bol som vtedy na gymnáziu v poslednom ročníku. Aj keď som trošku váhal, či je to to pravé. Nakoniec som sa rozhodol vstúpiť do Spoločnosti Božieho slova. O misionároch som počul vďaka mojej tete, ktorá je u misijných sestier. Navštevovali sme ju tam mnohokrát, sestričky rozprávali a poznal som to vzhľadom na to, že je množstvo dostupnej literatúry – Misijné hlasy, kalendáre a tak ďalej. Tak som sa prihlásil do Nitry na Kalváriu, tam som bol vo formácii. To len zhruba, lebo to je v prvom rade tajomstvo. Človek si uvedomuje, že za povolaním je mnoho iných ľudí. Lebo byť misionárom znamená byť poslaný z nejakej komunity, z nejakej lokálnej cirkvi ísť pomáhať inej lokálnej cirkvi, to je vlastne to misijné povolanie. No a za tým mojím misijným povolaním je určite množstvo ľudí, ktorí sa za mňa modlí. Ja si spomeniem aj na ľudí, ktorí už zomreli a ktorí mi vždy hovorili: „Ondrej, ja sa modlím za teda, ja na teba pamätám…“ To je povzbudenie a duchovný základ pre povolanie.

Pri formácii si vyberáte konkrétnu lokalitu, kde by ste chceli v budúcnosti pôsobiť? Vieme, že momentálne pôsobíte v Bolívii, prečo práve tam?

Počas formácie majú seminaristi jasné v tom, že sa formujú ako misionári, že odídeme a necháme tu naše rodiny a spoločenstvá a že pôjdeme na iný kontinent do inej cirkevnej skutočnosti. Človek si môže navrhnúť tri miesta, kde by chcel, alebo si myslí, kde by mohol pôsobiť. Treba brať na vedomie zdravotný stav, jazykové znalosti, alebo osobné dary, napríklad ten, ktorý chce ísť do Číny, musí byť nadaný na jazyky. To sú osobné rozlišovania za pomoci našich formátorov v seminári. Myslel som si, že by som chcel ísť do Latinskej Ameriky, lebo sa mi pozdávala, aj jazyk ma priťahoval, že by som sa to mohol naučiť bez väčších problémov, aj ich samotná kultúra indiánska, juhoamerická. To ma priťahovalo, poznal som to aj z rozprávania, napríklad pátra Bernarda Kujha, ktorý je jedným z našich najstarších misionárov, verbistov, ktorý je na misiách. Keď prichádzal na dovolenku, rozprával nám, ako je tam a to človek vníma iným spôsobom. Potom aj rehoľné sestry, ktoré išli do misií a boli na dovolenkách, nám rozprávali tiež. Musím sa priznať, že tiež ma priťahovalo Rusko, ale nakoniec boli z toho tie tri moje možnosti. Ja som taký nenásilný, tak som si to rozšíril potom, nielen tri, ale bolo ich šesť alebo sedem – Bolívia, Paraguaj z tej juhoamerickej časti a vzhľadom na to, že vo svete bola veľká potreba ísť do Afriky, tak nás aj k tomu pozývali, aby sme mysleli na to, že Afrika je veľmi núdzová v zmysle povolaní, tak som si dal všetky francúzky hovoriace africké krajiny. A to sú tuším štyri, alebo päť. Bolo tam Togo, Benín, Kongo, Zair, Madagaskar. Nakoniec po predstavení z generalátu z Ríma už rozhodli podľa potrieb, prišlo rozhodnutie – Bolívia. Potešil som sa, lebo to bolo medzi krajinami, ktoré som napísal.

Prišli ste teda do Bolívie. Čo vám ako prvé udrelo do očí, čo vás oslovilo?

Veľmi dobre si na to spomínam, lebo páter Kujha ma prišiel prevziať na letisko s ďalším spolubratom verbistom, Poliakom pátrom Kazimírom. Keď som cestoval z letiska do našej farnosti, kde som mal byť prvé mesiace, tak som si uvedomil, aké je to všetko iné. Pôsobilo to na mňa zvláštne. V prvom rade to bola veľká chudoba, tie domy a ulice, všetko mi pripadalo také zimprovizované, na druhej strane ma to nevyľakalo, ale skôr ma to povzbudilo. A povedal som si, že sa musí stať mojím domovom, lebo tu budem hlásať evanjelium.

Ako ste sa adaptovali do miestnej klímy, bolo to ťažké?

Prišiel som do Kočebanby, tam je príjemná klíma. Najprv som sa učil španielčinu. Nevedel som ani pol slova, aj keď som povedal, že ma ten jazyk priťahoval. Tam som navštevoval školu, kde som sa učil jazyk.

Tam je vaša provincia?

V Bolívii máme régiu, to je ako provincia, naša verbistická organizácia.

Koľko misionárov tam pôsobí?

Verbistov je tam 26 – 30 ľudí, lebo prichádzajú k nám na určitý čas aj seminaristi. V Bolívii sme v Kočabanbe, tam máme formačný dom a farnosť. Sme v Labás, je to kraj, a potom v meste Lalte, tam, kde som pôsobil. Potom v Batalas i Lacha, to sú ďalšie dve farnosti a ešte potom v Korypate, to je taká vidiecka farnosť. Ďalšie farnosti sú v Santa Cruis a ďalšie dve v San Migel de Velasco a San Ignasio de Velasco. To sú polovidiecke farnosti, skôr menšie mestečká.
Štýl života je tam vidiecky.

Takže vy teraz máte farnosť?

Pôsobil som vo farnosti v Lalte 7 rokov ako správca farnosti.

Nie je to náročné? Spomínam to preto, lebo som takmer v dennom kontakte s pátrom Mirkom Forišom, ktorý pôsobí v Sankt Peterburgu. Z jeho rozprávania viem o mnohých misonárskych starostiach. Aspoň v Rusku je problém s kostolmi, ktoré majú nevysporiadané pozemky a vlastnícke práva. Máte aj vy podobné problémy?

Áno, je to to isté. V celej Latinskej Amerike a aj v Bolívii bola dohoda medzi vládami a cirkvou. Preto ani nebol dôvod dávať do poriadku papiere a veci a bolo to, tak povediac, uznané, že je to cirkevné. Ale v roku 2005 sa zmenila vláda, pri moci sú socialisti, a sú tam proticirkevné nálady, tam sa začínajú aj problémy s tými nevysporiadanými vecami.

Keď sa povie Bolívia, často má človek asociáciu k drogám. Stretávate sa s tým, zasahuje to do života cirkvi, alebo bežných jednoduchých ľudí?

To je komplexná situácia, čo sa týka koky. Práve farnosť Korypata patrí do oblasti, kde sa pestuje koka, hovorí sa tomu kokaléros. Koka je rastlina, ktorú ešte za čias Inkov používali na mnohé účely. Bola to pre nich posvätná rastlina. Jednak na prekonávanie problémov súvisiacich s nadmorskou výškou, tým že viac okysličuje organizmus, lebo celé to územie sa pohybuje medzi výškou 3 800 – 4 100 m.n. Niektoré vidiecke komunity majú nadmorskú výšku okolo 5000, viac tráviacich problémov. Brali to tak, že koka bola ich bratom, alebo sestrou, zvlášť, keď im pomáhala. Ale problém s kokou nastal až v novodobej histórii Bolívie, keď sa zistilo, že koka má aj drogové účinky a dá sa z nej získať látka kokaín.

V súčasnosti sa naďalej koka pestuje, ale hlavne na kultúrne účely. Indiáni, tí Eimarovia, alebo aj Kecuánci, pri každom stretnutí je prítomná aj koka. Žujú šťavu z koky, nemá to nejakú zvláštnu chuť, je to horkasté. Napríklad, keď prichádzajú návštevy z Európy, alebo odinakiaľ a keď majú prvý problém s nadmorskou výškou, napríklad bolesti hlavy, zrýchlený tep, potenie, tak sa im varí kokový čaj a pomáha to .

Ale ďalšia výroba a spracovávanie je zakázané, sleduje sa, sú za to veľké tresty. Mnohí sa dali na tento výnosný obchod. Na prvom mieste v Latinskej Amerike je Columbia, je to nekontrolované. Medzi krajiny, odkiaľ pochádza kokaín, sa radí aj Bolívia. Občas objaví polícia nejakú tajnú fabriku na kokaín, keď sa trebárs susedia sťažujú na pach spracovávania koky vo vzduchu, pretože oni to najprv kvasia… Nepoznám proces výroby. Je to pre mnohých návod, ako sa stať rýchlo bohatým, je to prepojené s mafiou. Pretože všetko dobré človek môže zneužiť.

pokračovanie v budúcom čísle

pripravili: M. Magda a M. Gondová

Svätá omša XV.



Je symbolom nášho krstu. Pripomienkou nášho očistenia od dedičného hriechu, ale aj od akéhokoľvek iného hriechu. Je symbolom života vo všeobecnosti, vo Svätom písme je symbolom Ducha Svätého a znovuzrodenia. Vo vode potopy sa skončil hriech, ale na vlnách potopy sa zachránil život. Sám Ježiš hovorí Nikodémovi: „Musíš sa zrodiť z vody a z Ducha Svätého.“ To znamená nechať sa očistiť od hriechov a nechať sa znovu zrodiť Bohom.

Svätená voda je aj zbraň v boji proti zlému duchu. Voľakedy ľudia nemali taký problém so zlým duchom ako my dnes, lebo verili v jeho existenciu a preto všetko, čo prichádzalo do príbytku, muselo prejsť dverami. Pri dverách na stene bola pribitá svätenička so svätenou vodou a všetko, čo prichádzalo do domu, bolo pokropené svätenou vodou. Niektorí „pokrokoví“ neveria v moc svätenej vody a preto ju odmietajú. No na vlastnú škodu. Ona mi môže pripomenúť môj krst a tým aj moc zvíťaziť nad zlým duchom, lebo v krste som bol poznačený Duchom Svätým, ale môže aj zahnať zlého ducha. Svätenú vodu by sme mali užívať častejšie aj doma, nielen pri vstupe do chrámu.

„Všetko o sv. omši“ Mgr. Vladimír Balucha